Nobelovka za odcudzenie a kritiku

K nositeľom Nobelovej ceny za literatúru sa pripojila dvanásta žena – Herta  Müllerová. Porazila tak hlavného favorita Izraelčana Amosa Ozu. Nemecká autorka, ktorá sa narodila v Rumunsku sa preslávila najmä kritikou komunistického režimu, ale aj tých, ktorí neboli dostatočne silní, aby sa mu postavili. Jej diela opisujú odcudzenie a vykorenenie pre režim “nepohodlných” ľudí. Popri tom sa venuje aj jej vlastnej téme postavenia národnostných menšín. Zvláštnosťou jej tvorby je aj klasický a poetický jazyk. Nie div, že ju volajú jej dali titul “poetka súčasnej nemčiny”.

“Sústredením poézie a úprimnosťou prózy opisuje všetky vrstvy ľudského vykorenia,” týmito slovami odôvodnila Švédska kráľovská akadémia udelenie Nobelovej ceny Herte Müllerovej. Tá sa pripojila k skupine nositeľov tohto prestížneho ocenenia, ktorí svojimi literárnymi dielami bojovali proti režimu, ktorý šliape po ľudskej dôstojnosti a ich právach.

Vykorenenie a odcudzenie sú autorke veľmi blízke pocity. Narodila sa v rumunskej dedinke  Nitzkydorf v Banáte do nemecky hovoriacej rodiny. Bola tak súčasťou nemeckej menšiny v Rumunsku. Ďalší z dôležitých impulzov v jej živote bola deportácia jej matky do pracovného tábora v Sovietskom zväze. Táto skúsenosť ju ovplyvnila aj pri písaní jej najnovšieho románu Atemschaukel. Viacerí kritici toto dielo prirovnávajú k slávnej knihe Alexandra Solženicyna Jeden deň Ivana Denisoviča.

Müllerová prináša v románe Atemschaukel príbeh sedemnásťročného chlapca  Leopolda Auberga – Rumuna, ktorého deportovali do gulagu v Sovietskom zväze. Aj keď autorka popisujú drsné chvíle a situácie, jej jazyk ostáva poetický. Aj naturalistické opisy píše bohatým, metaforickým spôsobom. Hrdina románu nakoniec pociťuje maximálne odcudzenie – od seba samého. Píše o tom, aj keď je táto téma v jej rodisku stále tabu. Rumunsko totiž od roku 1944 deportovalo do gulagov asi 80 tisíc rumunských Nemcov, a to vo veku 17 až 45 rokov.

Bez úteku – bez kníh

Jej najslávnejšie dielo Atemschaukel by však Müllerová nikdy nevydala, ak by ostala v svojom rodnom Rumunsku. Čitatelia sa k nemu mohli dostať len vďaka jej emigrácii do Nemecka. Keď mala 34, ušla sem aj so svojím vtedajším manželom, spisovateľom  Richardem Wagnerem. Jej knihy boli pre režim Ceauşescovej vlády neprípustné. Hneď jej prvotina – Niederungen bola Rumunmi cenzurovaná. V plnej verzii vyšla v Nemecku až o dva roky neskôr. Opisovala v nej totiž život jej tak vlastný. Predstavuje podmienky malej nemecky hovoriacej rumunskej dedinky.

Kvôli jej druhému dielu v Rumunsku Drückender Tango, jej zakázali publikovať. Ostatných dvadsať kníh autorka vydala už v Nemecku. Aj napriek zmene prostredia sa však do svojho rodiska vracia. Vyjadruje tým najmä potrebu písať a informovať o krutostiach diktátorských režimov, na ktoré sa nesmie zabúdať. Práve zabúdanie a popieranie je totiť nielen v Európe stále viac prítomné a citeľné.

Z továrne do materskej školy, a odtiaľ na univerzitu

Najnovšia nositeľka Nobelovej ceny za literatúru študovala germanistiku a literatúru v Temešvári. Po škole pracovala v strojárskej továrni ako prekladateľka. Po tom, ako odmietla spolupracovať s rumunskou tajnou políciou Securitate musela továreň opustiť a začala učiť v materskej škole. Popri tom dávala súkromné hodiny nemčiny. Počas týchto rokov jej vyšla prvotina. Kvôli boju proti režimu sa spolu s manželom začali obávať o ich životy. V roku 1987 sa im však podarilo emogrovať. V Nemecku pôsobila na viacerých univerzitách.

Aj v Nemecku však proti krutému režimu bojovala. A to nielen v svojich knihách. Po desiatich rokoch svojho života v Nemecku vystúpila zo slávneho PEN-klubu. Dôvodom bol nesúhlas so spojením s jeho východonemeckou časťou. Postavila sa aj proti rozhodnutiu prijať do Rumunského kultúrneho inštitútu v Berlíne, kde prijali dvoch informátorov rumunskej tajnej služby Securitate. Tej istej, ktorej ona odolala a spustila tak roky strachu o život.

Foto: wdr3.de / hdhbw.de