Tvorca svetov

Loittu sa vypotácal na dvor. Hlava ho bolela akoby mu do nej kopol kôň. Malátne si zatienil oči pred bodajúcimi lúčmi dopoludňajšieho slnka. Žalúdok sa mu hojdal ako na mori. A do toho všadeprítomné pišťanie jeho synovcov a netere!

Ticho zaúpel. Do frasa aj s chľastom… Cítil, ako mu hore krkom stúpa žlč. Chytil prvú vec, ktorá mu prišla pod ruku. Akýsi kôš. Prehlo ho v páse. Prúd zvratkov mu vyletel z úst tak prudko, že ich cítil až v nose. Rozkašľal sa.

„Loittu, ty prasa! To nemyslíš vážne!“ jačal ženský hlas. Ktosi mu vytrhol kôš z rúk. „Teraz to môžem prať znovu!“

„Talvi!“ zatiahol, žmúriac na plavovlasú švagrinú. „Dnes vyzeráš úžasne.“

Prevrátila očami.

„Nechaj si tie komplimenty a láskavo sa umy! Nechcem, aby ťa deti videli takéhoto zgrcaného.“

Loittu si utrel ústa do rukáva. Sediac na prahu sledoval jej vzďaľujúcu sa postavu. Tie krásne, oblé boky…

Hoci bola odetá v prostých ľanových šatách, Talvi stelesňovala všetko krásne, príťažlivé, prudké a spaľujúce. Jeho múza, valkýra, bohyňa, skrátka všetko, čo nikdy nebude mať. Vydala sa za jeho brata a tým sa preňho stala naveky nedostupnou.

Nie že by nechápal jej rozhodnutie. Jeho brat bol poriadny, dobrý chlap. Staral sa o dom, o statok aj o rodinu, vrátane jeho. A on? Potulný bard, povaľač a notorik, nič viac.

Spoza dverí vytiahol citaru a začal jemne brnkať na struny.

„Taaalvi, si krásna… ako… búrka…“ pospevoval si polohlasne, hľadajúc správne tóny. Pätica strún sa rozochvela zvonivou melódiou.

Sotva vnímal, že detský piskot ustal. Teplé slnečné lúče dopadali na udupaný dvorček, ohradený nahrubo zbitým plôtikom, a zlátili šindľovú strechu dreveného domu, sčasti zapusteného v zemi. Mokrá bielizeň sa trepotala vo vetre.

Pokojné ráno preťal hvizd.

„Hej, Loittu! Zbaľ sa, ty slečna! Odchádzame!“

„Aký je len utešený! Drn, drn, drn…“

Na ceste stáli Jouste s Hyarvim, jeho priatelia z detstva. Obaja sa prehýbali od smiechu. Súdiac podľa vlnených plášťov, chystali sa na cestu. Jouste bol vyzbrojený mečom a okrúhlym pešiackym štítom. Hyarvi mal cez plece prehodenú kušu a za opaskom zastoknuté ťažké bojové kladivo. Náklad debien zložili na zem.

„Dajte pokoj, je mi zle…“ zabručal Loittu otrávene.

„Kamarát, ak budeme čakať, kým nebudeš na sračky, tak si tuto Jouste bude Laali brať ako vráskavú starenu!“

„Ale nie…“ Loittu si prešiel rukou po tvári. „Pytačky. To je už dnes?“

„Tak ideš, či čo?“ volal naňho Jouste nedočkavo.

Loittu s povzdychom vstal. Citaru si prehodil cez plece a vykročil za priateľmi.

„Toto vezmi!“ mladý kováč mu strčil do rúk dve debny. „Naložíme to na Jousteho loď. Duje priaznivý vietor. Ak všetko pôjde dobre, zajtra ráno sme v Aiskulljoki.“

***

Roleplay: + 5 bodov

***

Jediná plachta sa napínala vo vetre. Jouste stál pri kormidle a spokojne sledoval, ako skiff letí po vlnách. V diaľke sa vznášali čajky.

Bol jediným synom vladyku a mal povesť neohrozeného bojovníka. V srdci však nosil jedine krásnu Laali, dcéru staršinu z Aiskulljoki. Preto dnes vyplával na more so svojimi vernými druhmi v lodi naloženej krásnymi šatami, jemnými kožušinami a drahými šperkami. Bohatými darmi si chcel získať priazeň jej rodiny. Keď získa požehnanie od jej otca, jeho láska sa stane jeho ženou.

Spoločnosť mu robili Loittu a Hyarvi, starí priatelia, s ktorými už preskákal všeličo.

Hyarvi, zručný kováč, vyrobil mechanickú kačku a daroval ju bohyni mesačného svitu. Podivná hračka sa jej veľmi páčila. Za odmenu mu venovala striebornú pracku na opasok. Keď sa ním opásal, do tela mu vstúpila sila tucta chlapov.

Loittu, hoci žil s bratom a väčšinu času bol pod obraz kvôli nešťastnej láske, mal povesť talentovaného barda, ba priam čarodeja. Svojou piesňou raz utešil vílu, ktorú našiel plakať na brehu rieky. Tá mu z vďaky dala citaru so strunami zo svojich vlastných vlasov.

Jousteho obľúbenou spomienkou však ostával lov na obrovskú šťuku.

Tri dni a tri noci na ňu s priateľmi striehli, no prefíkaná ryba im stále unikala. Napokon, keď všetky ostatné pokusy zlyhali, rozhodol sa Jouste použiť ako návnadu vlastný palec na nohe. Šťuka sa doň zahryzla. V tej chvíli priskočili jeho priatelia a spoločnými silami obriu rybu premohli. Vytiahli ju do člna. Ich dedina z nej žila celú nasledujúcu zimu. Joustemu po tomto dobrodružstve ostala jazva, z ktorej dievčatá odpadávali.

„Toto sa mi nepáči.“ Hyarvi ukázal prstom na horizont. „Pozrite na tie vtáky!“

Jouste sa zahľadel tým smerom. Jeho priateľ mal pravdu. Niečo naozaj nebolo v poriadku. Čajky, ktoré predtým plachtili na modrej oblohe, teraz mizli. Nebo sa začalo zaťahovať. Jouste sa zachmúril.

„Zdá sa, že prichádza búrka.“

***

Účinok sedatív slabol. Cítila, ako sa jej utlmený mozog preberá z dlhého snenia. Myšlienky prúdili rýchlo a neusporiadane. Do tela sa jej vracal cit. Bolestivo pomaly, ale iste.

Počula pravidelné pípanie prístrojov. Niekde v pozadí bzučala neónka. Znelo to takmer ako niekde v nemocnici. Začínala si vybavovať udalosti dňa, kedy sa to stalo.

Dňa, ktorý mal byť začiatkom jej nového života.

Stála na pódiu medzi hŕstkou finalistov. Srdce jej búšilo od vzrušenia. Mala pocit, že odpadne, zatiaľ čo ukecaný moderátor naschvál naťahoval čas.

Tvorca svetov 2019.

Súťaž v konceptuálnom umení predstavovala príležitosť pre talentovaných ľudí prezentovať svoju tvorbu svetu. Desiatky umelcov každý rok súperili nielen o titul Tvorcu svetov, ale aj o šancu získať prácu snov.

Dlho sa vyhýbala súťažiam. Nedôverovala svojim schopnostiam natoľko, aby šla „s kožou na trh“. Možno raz, keď bude staršia, skúsenejšia. A potom prišla chvíľa, keď sa už ďalej nedalo ustupovať.

Zomrela jej mama. Otec ich opustil, keď bola ešte dieťa. Teraz mal novú rodinu a na ňu už dávno zabudol. Jej jedinou žijúcou príbuznou tak ostala stará mama, krehká a popletená, prežívajúca v malom bytíku zo smiešneho dôchodku. Zrazu mali len jedna druhú. Prišiel čas ťažkých rozhodnutí. Bod zlomu. Buď do toho pôjde naplno, alebo sa sna o umeleckej kariére navždy vzdá.

Rozhodla sa, že to skúsi. Mama ju v jej tvorbe vždy veľmi podporovala. Kedy to má urobiť, ak nie teraz? Áno. Pošle svoje dielo do súťaže.

Strávila nad tabletom desiatky hodín. Skicovala, farbila, dolaďovala, pridávala drobné detaily. Vrstvu za vrstvou budovala skutočný majstrovský kúsok. Prvý bude „tank“. Vysoká obrana, ťažká zbroj, štít. „DPS-ko“, silný bojovník, ktorý svojím bojovým kladivom rozdáva smrtiace rany. A posledný „support“. Mohol by byť napríklad… bard. Lieči, buffuje. Pri tvorbe postáv sa inšpirovala raným európskym stredovekom, predkresťanskou Škandináviou, Pobaltím a Novgorodským kniežatstvom. Prebdela množstvo nocí, kým sa presvedčila, že zo svojho dielka vybrúsila skutočný diamant.

A zrazu bola tam. Medzi najlepšími slovenskými umelcami roku 2019. So srdcom v krku sledovala, ako moderátor pomaličky vyťahuje z obálky papierik s menom víťaza. Už toto je obrovský úspech, opakovala si v duchu. Postupom do finále súťaže sa zviditeľnila. Ak aj nezíska prvú cenu, stále má celkom slušnú šancu, že si ju všimne nejaká firma a ponúkne jej miesto.

V tej chvíli moderátor vyslovil jej meno.

Kolená sa jej podlomili. Na líca jej vystúpil rumenec. Jedna za druhou cudzie ruky potriasali jej pravicou. Do rúk jej vtisli cenu. Cítila sa ako vo sne. Moderátor jej položil generickú otázku a strčil jej pred ústa mikrofón. Omámene bľabotala slová vďaky, oslepená bleskami fotoaparátov.

Všetko sa zbehlo hrozne rýchlo. Odovzdávanie cien sa končilo a ona tomu stále nemohla uveriť. Naozaj zvíťazila? Prvé miesto…

„S dovolením, môžem si vás na chvíľu ukradnúť?“ hlas zavalitého päťdesiatnika ju prebral z úvah. Identifikovala ho ako predsedu poroty a zároveň generálneho riaditeľa Omniverse, spoločnosti, ktorá zastrešovala Tvorcu svetov.

Jemne ju vzal za lakeť a viedol bokom od všeobecného chaosu.

„Chcel by som vám osobne vyjadriť svoj obdiv, slečna. Vaša práca… veľmi pôsobivé! Neviem, či si uvedomujete, aký máte v sebe obrovský potenciál! Chcel by som vám v mene našej spoločnosti predložiť ponuku na spoluprácu. V blízkej budúcnosti plánujeme rozbehnúť nový ambiciózny projekt. Bude to veľká vec. Osobne by som mal veľkú radosť, keby ste sa stali súčasťou nášho tímu.“

Kráčali dlhou chodbou. Minuli toalety a dvere s nápisom Len pre zamestnancov.

„Som poctená,“ vykoktala. „Ak mi pripravíte podklady, veľmi rada sa na ne pozriem, a som si istá, že sa na niečom dohodneme.“

Prešli veľkými dvojkrídlovými dverami a ocitli sa na parkovisku.

„Asi sme si úplne nerozumeli.“

Zastal a otočil sa k nej.

„Chcem, aby ste sa stali súčasťou tímu hneď teraz.“

Premkla ju zlá predtucha. Všimla si čiernu dodávku, ktorá parkovala kúsok od nich. Od vozidla sa takmer nehlučne oddelila dvojica mužov v nepriestrelných vestách.

Pozrela na riaditeľa. Z jeho očí sálal ľadový pokoj. Kývol smerom k dodávke.

„Nastúpte.“

Vnútro auta bolo posledné, na čo sa pamätala.

***

Pacientka sa zmietala na posteli. Prístroje zbesilo pípali. Nohy obuté v lacných kroksoch sa náhlili po linoleu.

Sestra schytila prázdnu fľaštičku zo stojana a vymenila ju za novú. Nastavila kvapkanie infúzie na vyššiu rýchlosť. Sedatíva rýchlo účinkovali. Dievčina znovu ochabla.

V izbe sa ozývalo len bzučanie kompresora a pravidelné pípanie EKG.

***

Dvihol sa silný vietor. Vlny prudko narážali na boky lode. More sa pohrávalo s ich plavidlom, akoby to bola obyčajná detská hračka. Družina skasala plachtu. Pripravovali sa na najhoršie. Zo všetkých síl sa držali bokov skiffu a robili, čo sa dalo, aby sa neprevrátili. V diaľke zarachotil hrom.

„Čo budeme robiť?“ Hyarvi sa snažil prekričať besniace živly.

„Musíme sa modliť k bohom!“ zvolal Jouste. „Táto búrka sa objavila sčista-jasna! Určite je to boží hnev!!!“

Loittu zvesil z pleca citaru a udrel na struny. Jeho spev zanikal v reve vetra.

Priletela holubica,
bez strachu spočinula na mojom ramene,
nežne som ju hladil,
závidel jej lásku,
ale ju som nepotreboval.

Priletela biela labuť,
jej krása sa zrkadlila na hladine,
bozkával som jej šiju,
uctieval jej pôvab,
ale nepotreboval som nič,
čo mi chcela dať.

Nebo sa vyjasnilo tak náhle, ako sa predtým zamračilo. Skiff sa zľahka pohojdával na vlnách. Hyarvimu padla sánka.

„Loittu, ty si najväčší bard všetkých čias!“

***

Pristáli dopoludnia.

Vyskákali do ľadovej vody. Divý príboj do nich metal spenené vlny. S námahou vytiahli skiff na pláž a vydali sa na posledný úsek cesty.

Obťažkaní darmi sa traja priatelia blížili k dedine. Už z diaľky videli prívetivý dym, vznášajúci sa nad sedlovými strechami, pokrytými šindľom. Doliehalo k nim bečanie oviec.

Muži a ženy, odetí v prostých ľanových šatách, vychádzali z príbytkov a zvedavo si ich obzerali.

Staršina Paivo, rozložitý muž s plavou bradou, ich vítal s otvorenou náručou.

„Priatelia,“ oslovil ich. „Dovoľte nám, aby sme na vašu počesť usporiadali hostinu. Žena, rozkúr saunu!“

***

Sssssssss!

Búdu, spolovice zapustenú do zeme, naplnil oblak horúcej pary.

„Rozprávaj, drahý Jouste,“ prehovoril staršina. „Čo ťa privádza do Aiskulljoki?“

Sedeli vedľa seba na drevenej lavici celkom nahí. Po pokožke im stekali potôčiky potu.

„Chcel by som ťa, starší Paivo, požiadať o ruku tvojej krásnej dcéry Laali. Sľubujem, ak mi dáš svoje láskavé zvolenie, budem ju navždy milovať, chrániť a zahŕňať darmi.“

Presne tejto odpovede sa Paivo bál. Teraz došlo k najhoršiemu. Áno, Jouste bol známy svojou udatnosťou. Ale taktiež ľahkovážnosťou a aroganciou. Aj tá historka so šťukou! Staršina dobre vedel, ako to bolo naozaj.

Jouste sa vybral s priateľmi na ryby. Všetci traja boli úplne na šrot. Ako inak by im mohlo napadnúť chytať šťuku na palec na nohe? A ako to už býva, ryba sa s každým rozprávaním zväčšovala…

Svoju najstaršiu dcéru si cenil nadovšetko. Nemohol dopustiť, aby odišla tak ďaleko a ešte k tomu s takým vetroplachom.

Zároveň mu však bolo jasné, že povedať jednoduché „nie“ mohlo znamenať začiatok vojnového konfliktu. Predsa len, Jouste mal vplyvného otca. Teraz prišiel len s dvomi kamarátmi, ale ak by sa rozhodol, že jeho dcéru získa násilím… Staršina sa potil – a nielen kvôli dusivej horúčave, ktorá vládla v saune. 

„Som poctený tvojou ponukou na sobáš, Jouste,“ začal diplomaticky. „Nežiadaš však málo. Laali je môj najcennejší poklad. Preto iste pochopíš, že ti ju nemôžem dať len tak. Najskôr sa musím presvedčiť, že to myslíš vážne.“

„Vrav, priateľu.“ Mladý bohatier vypol hruď. „Nech je to čokoľvek.“

Staršinovi padol kameň zo srdca. Teraz musí už len vymyslieť úlohu. Prinajmenšom tým získa viac času na rozmyslenie. A ak jeho potenciálny zať náhodou príde pri jej plnení o život, aspoň bude po probléme.

Zamyslene si pošibal chrbát zväzkom brezového prútia.

„V horách nad dedinou žije obrí medveď. Sú s ním samé problémy. Minulý týždeň roztrhal pol tucta oviec a psa. Prines mi jeho kožu.“

Drahá Laali, dievčatko moje, pomyslel si, si v bezpečí.

***

Quest: akceptovaný

***

„Loittu! Dobré ráno!“ Ktosi ním triasol.

„Tal… vi…“ Objal osobu okolo krku a pritiahol si ju do náručia. Pridlho bol rozumný. Musí ju bozkávať, hneď teraz.

„Jebe ti?!“ zaburácal mužský hlas. Prásk mu jednu po papuli!

Pomaly sa preberal k životu. V nose ho pošteklila vôňa sena. Celé telo mal skrehnuté a v hlave mu hučalo. Zo včerajšej noci si pamätal len to, že pivo tieklo potokom.

Otvoril oči.

„Čo tak hučíš, Jouste?“ zavrčal, ohmatávajúc si červené líce. „Chceš ma zabiť?“

„Vstávaj! Máme prácu.“

Loittu s námahou ťahal boľavé údy z kopy sena.

„Akú?“ opýtal sa, zatiaľ čo si oprašoval šaty od suchých stebiel.

„Paivo chce, aby som preňho zabil medveďa.“

„A preto ma budíš?“ prevrátil očami. „Ja nie som lovec. Som bard. Vezmi Hyarviho.“

Loittu sa obrátil na odchod.

„Máš pravdu,“ odvetil Jouste. „Nájdem iného barda. Myslel som si, že ty chceš zložiť hrdinskú pieseň o tom, ako som skolil strašné medvedisko, ktoré terorizovalo dedinu. No, ako chceš.“ Otočil sa k svojmu priateľovi chrbtom a naoko odchádzal.

Spevák si vzdychol.

„Počkaj…“

Cez plece si prehodil citaru, ktorá bola nejakým zázrakom ešte stále celá.

„Idem s vami.“

***

Traja priatelia sledovali medvediu stopu. Odtlačky obrích láb ich viedli do lesa. Ranné ticho narúšal len vzdialený vtáčí spev vysoko nad ich hlavami.

„Fuj!“ Loittu znechutene ukázal pred seba. „Medvedia hromada.“

Po čerstvom truse ešte liezli muchy.

Hyarvi prikľakol ku kôpke exkrementov a zaujato ju skúmal.

„Musí byť blízko. Majte oči na stopkách, chlapci.“

Medzi stromami napravo sa ozval šuchot. Suché vetvičky praskali, ako si masívne zviera razilo cestu podrastom.

Hyarvi strhol z pleca kušu.

„Máme ho!“ šepkal vo vytržení. Oči mu zažiarili vzrušením lovca.

***

Upratovač vyžmýkal mop a pustil sa do vytierania ďalšej z izieb.

Posraný život, hromžil v duchu. Zas bude mať na večeru studenú pizzu zo včera. Manželka sa s ním rozviedla pred rokom a odvtedy to šlo z kopca. Ženy sú kurvy, to je smutný fakt. Nemáš prachy? Smola. Žiadna o teba ani nezakopne. Aj porno po čase omrzí.

Ticho narúšalo len monotónne pípanie monitorov a bzukot umelej pľúcnej ventilácie.

Zamyslene si obzeral krehotinku napojenú na prístrojoch. Bola ešte mladá, mala tmavé vlasy a na sebe bodkovanú nočnú košeľu. Akési sofistikované zariadenie na jej hlave snímalo jej mozgovú aktivitu.

Pamätal si, ako ju sem priviezli minulý rok v novembri. Stalo sa to v ten istý deň, keď vyhrala akúsi súťaž. Vyzeralo to ako nejaká supertajná operácia CIA.

Pred malým súkromným zariadením, kde pracoval, zastavila čierna dodávka. Vyskákali z nej chlapi v nepriestrelných vestách. Vliekli ju dnu. Asi bola zdrogovaná, či čo, rozhodne nevyzerala byť pri zmysloch. Potom ju napojili na tú vec. Nerozumel presne, ako mal prístroj fungovať, ale zrejme to prenášalo jej vedomie do počítača. Odvtedy ležala v umelom spánku. Už bol apríl a za celý čas nevidel, že by sa čo i len pohla. Bola úplne mimo.

V tej chvíli mu v hlave skrsol trúfalý nápad. Srdce sa mu pod prívalom adrenalínu rozbúšilo rýchlejšie. Potreboval ženu… a táto to nikomu nepovie.

Prešiel k dverám a vyzrel na chodbu. Vzduch čistý.

Z vrecka vylovil zväzok kľúčov. Vybral spomedzi nich jeden, označený ošúchanou nálepkou so sotva čitateľným nápisom TVORCA. Vtisol ho do zámky a potichu ním otočil.

Vrátil sa späť k posteli. Dievča pokojne spalo, nevnímajúc svet okolo seba.

Stiahol z nej prikrývku a opatrne vyliezol k nej na lôžko. Cítil prudký príval vzrušenia, keď mladej žene vyhŕňal nemocničnú košeľu po pás.

***

Ruky sa jej dotýkali chlípne a bez úcty. Z celého srdca si želala brániť sa útočníkovi. Kopať, škriabať, kričať, pľuť – čokoľvek. Jej telo napumpované sedatívami jej však už dávno nepatrilo. Mohla sa len modliť, aby prestal. A on neprestal.

Jej lonom prenikla ostrá, spaľujúca bolesť, akoby ju narazil na rozžeravenú železnú tyč. Vnímala, ako ju spaľuje zvnútra, znova a znova sa bezohľadne dobýja medzi jej stehná. Vyslobodenie bolo v nedohľadne.

Bolesť.

Oheň.

Poníženie.

***

Hyarvi stisol spúšť.

Bzun! Tetiva pleskla o lučište.

Šípka sa zabodla do krku ohromného medveďa. Šelma zarevala a obzrela sa ich smerom. Ich pohľady sa stretli. Na jeden úder srdca sa v lese nepohol ani lístok.

Zviera vyrazilo do útoku. Tristokilová hora mäsa sa na nich rútila ako nákladiak. Hyarvi zamieril a znova vystrelil. Druhá šípka sa neškodne zapichla do medvedej laby. Jouste tasil meč a s revom sa vrhol na valiacu sa ozrutu. Vo chvíli, keď sa mala jeho dlhá čepeľ ponoriť do mohutného chlpatého tela, sa stalo čosi zvláštne.

Medveď sa zamihotal. Loittu by prisahal, že sa na okamih rozpadol na tisíce modrých prúžkov. Oceľ len neškodne prešla jeho telom.

Celý svet sa spomalil. V ušiach sa im ozývalo vysoké pískanie. Šelma sa zahnala a jediným úderom poslala Jousteho k zemi. Jeho štít sa pod váhou beštie rozlomil na dvoje. Tá sa teraz otočila, aby sa porátala s Hyarvim, ktorý do nej búšil ťažkým kladivom. Žlté tesáky zovreli ruku statočného kováča a jediným trhnutím ju oddelili od zvyšku tela.

Jouste nahmatal rukoväť meča, ktorý mu vypadol z ruky. Zdalo sa mu, že kdesi v diaľke počuje ženský nárek. S vypätím všetkých síl sa rozohnal a zasadil zvieraťu ranu. Medveď zreval. Vypol sa na zadné v celej svojej úctyhodnej výške a dopadol na Jousteho celou váhou. Bohatierovi zamrzol výkrik na perách, keď mu šelma zubami trhala hrdlo.

Loittu stál ako prikovaný a s hrôzou z diaľky sledoval strašné divadlo. Jeho inštinkty sa odrazu prebrali k životu. Ak chce prežiť, musí sa odtiaľ okamžite dostať preč. Dúfal, že sa potichu vytratí, kým si ho besniace zviera všimne.

Prask! Suché drievko pod jeho nohou sa zlomilo.

Mohutné medvedisko sa strhlo. Jeho oči sa zabodli do Loittuho.

„To nič, macko!“ prihováral sa mu tichým hlasom. „Papaj, papaj… Ja sa teraz otočím a každý z nás si pôjde vlastnou cestou.“

Medveď vyrazil smerom k nemu.

Loittu horúčkovito premýšľal. Z pleca zvesil vak s jedlom a odhodil ho. Dúfal, že sa naň medveď ulakomí a jeho nechá na pokoji. Bláznivá nádej.

Pomaly ustupoval. Odhodil plášť a napokon i milovanú citaru, no beštia sa už zamerala na svoj cieľ. Jeho poslednou nádejou bolo hrať mŕtveho. Hodil sa na zem, skrútil sa do klbka a chránil si hlavu.

Medvedia laba naň dopadla ako kladivo. Šelma ho prevalila na chrbát a zahryzla sa mu do hlavy.

V okamihu smrti Loittuho odrazu zaplavili pocity, ktoré mu nepatrili.

Oheň.

Hanba.

***

Matúš sa prebral zaliaty studeným potom. Ležal na koberci. Izba bola ponorená do šera.

Cítil sa špinavý a zneužitý.

Nahmatal VR prilbu, ktorá mu predtým skĺzla, a nasadil si ju. Ešte sa celý triasol.

„Chalani, ste tam?“

„Fuj, to čo bolo?“

Nikdy v živote necítil takú úľavu, ako keď sa zo slúchadiel ozvali známe hlasy jeho priateľov. Nikolas alias Jouste, a Alex alias Hyarvvi, obaja živí a zdraví.

„Asi nás vykoplo zo servera alebo čo,“ rozmýšľal nahlas Alex.

„Podľa mňa crash-la celá hra,“ povedal Nikolas. „Zrejme nejaký bug. Práve píšem vývojárom, nech to fixnú.“

Ani jednému z nich sa nechcelo hovoriť o tom, čo práve prežili.

***

Ticho nemocničnej izby narúšal len zvyčajný ruch prístrojov. Kvap… kvap… kvap… kvapkala infúzia.

Ona ležala pokojne ako predtým. Jej myseľ blúdila v podobe medveďa snovým svetom, ktorý sama stvorila.

Toto bola cena jej víťazstva.

***

SVETY

Pre pokračovanie stlač O

© 2019 Omniverse