Všetci sme milovaní, len ja som prekliaty (8. kapitola)

Premenil som sa na mŕtve semeno a stiekol som do ulíc. Nemal som kožu, iba chuchvalce mokvajúcich svalov držali telo v chode a spráchnivený obsah orechu na krku. Niektorí ľudia sa pri pohľade na mňa pozastavovali a očami sa pýtali, čo sa mi stalo. Vraj kde som stratil kožu, ochranu, rodinu… Prečo sa v mojich očiach zrkadlí zároveň celý Tichý oceán i Sahara. Ako je možné, že strácam každým metrom litre krvi, no i tak ešte chodím. Kto ma pomazal prekliatím, keď viem dýchať bez pľúc, kráčať bez mozgu, vidieť, aj keď som slepý.

No množstvo si ma nevšímalo. Bol koniec januára, postavičky sa ponáhľali z práce do tepla za milovanými, za tými, ktorých som ja už nemal. Vrážali do mňa, niečo odvrkovali. Pár sa ich ešte otočilo, aby ma pretiahli namosúreným pohľadom. Netušili, že ten tupo sa posúvajúci vrak už nie je človek, nepatrí medzi živé bytosti a je zbytočné mu niečo hovoriť, nadávať, nech sa kontroluje, snažiť sa ho vychovávať, vyvršovať si na ňom večernú nervozitu.

Živá mŕtvola vošla do prvých dverí, kde jej mohli niečo naliať. Bezvládne dopadla do najbližšieho barového boxu a zaželala si od čašníčky fľašu vodky.

– Akej? Máme obyčajnú, Jelínka a fínsku, – odvetila chladne mladá žena v čiernom. Celkovo ma mala na háku, lenže so mnou nemohla súperiť. Ja som mal na svojom háku zavesené ohorené mŕtvoly celej mojej rodiny, oškvarky vlastnej ženy a nevlastného syna. Viseli dolu hlavou a namiesto očí sa v nich beleli dva páry vyhorených kráterov, z ktorých stekali črevá plné nestráveného jedla. Oddeľovala ich naša prepichnutá polospľasnutá zemeguľa a všetok ten hnus bol poliaty skysnutou Mliečnou dráhou.

– Obyčajnú… – vyslovila mŕtvola a kontrolne sa obzrela do rohu, či hák dobre drží a neuvoľní sa. Stenu trošku nakláňalo, ale ináč to na upratovanie nevyzeralo.

– Pollitra či sedmičku? – hundrala si popod hornú peru žena, ktorá si zmýlila povolanie. Netušila, že stačí ešte jedno mylné slovo neochoty a dostane od mŕtvoly takú facku, ktorá ju zabalí do koberca.

– Sedmičku. A pivo.

– Koľko vás ešte príde? Mám vám prisunúť stoličky? Večer tu bude plno, prišli maďarskí turisti.

– Či niekoho čakám? Nie, už nikoho nečakám. Do konca života už nikoho nečakám… nič neočakávam, len si skracujem cestu, ako odtiaľto čo najrýchlejšie zmiznúť, – rozkecala sa na svoje pomery zdochlina.

Kde sa vodka liala a peniaze sypali, tam bolo kráľovstvo prázdnoty, zloby, možnej pomsty, apatie a nemohúcnosti robiť proti niektorým životným úderom obranné kopy. Ak si mŕtvola myslela, že po tom, čo jej do hrudného koša vnikla vývrtka v podobe správy, že jej otec nie je jej otec, už nemôže prísť nič horšie, tak teraz pochopila, že vždy sa môže dovaliť ešte krutejšia rana. Ktorá sa nepýta, nevyjednáva, nemá súcit, nepozerá na následky, iba zrovnáva hlavy s prachom.

„Kurva, toto nedám,“ tancovalo celovečerné heslo nad mojou hlavou. Pil som tam, plakal a nerozumel po maďarsky hovoriacim ľuďom, ktorí sa po mne otáčali a niečo mi milo hovorili. Čašníčka našťastie kurizovala s kolegom, raz za hodinu mi doniesla pivo, nech mám čím zapíjať pálenku, a ináč ma dokonalo zasklila. Nakoniec si ku mne prisadol nejaký maďarský občan. Mal dobrotivé oči, mlčal a mne sa zazdalo, že môžem rozprávať, že môžem kliať, nadávať, pustiť časť najväčšej ľudskej špiny aj za hranice nášho štátu.

– Feferón, dobre počúvaj tento príbeh, ale dávaj pozor, aby si sa nedovracal. Ženu mám kurvu, – mlel zo mňa ožratý smútok. – Trtkala so mnou, ale aj s nejakým hajzlom, ktorý ju nabúchal. No mne nikdy nepovedala, že ten pankhart nie je môj. Vieš, ako to teraz bolí? Do piče skurvnej, stojím v tej pojebanej nemocnici s kyticou dvanástich ruží ako chuj, oči mi slzia od šťastia, bozkávam tú mrchu i to malé, objímam ich, ďakujem… Do pičééé!!! Ďakujem!!! Niet väčšieho kokota na svete, ver mi! Sedí pred tebou. Nenájdeš na planéte väčšmi dokopanú bytosť, viac zradenú, viac zrazenú k zemi. Nik tak nelíže kaluže svojej cesty ako ja.

– Ako ste sa to dozvedeli? – spýtal sa ma zrazu spolusediaci po slovensky.

Akoby mi jednu zavalil. Zostal som ako obarený a to som si nahováral, že už ma nič na svete neprekvapí. Zmĺkol som, zahryzol som si do jazyka, až ma to zabolelo aj niekde v makovici. Nasralo ma, že ešte niečo cítim. „Už nikdy nikomu nič nepoviem. Do konca života budem mlčať. Neverím, nechcem veriť, nebudem veriť už nikomu, kto chodí po dvoch a ovláda reč,“ pozliepal som ožrato v sebe bludy, ktoré som pozlátil a zavesil si nad posteľ.

Neodvetil som tomu hajzlovi, ktorý mi rozumel, iba som sa tackavo zdvihol, neohrabane som zrazil prázdnu fľašu na stôl a vytackal sa von. Ani som sa neobliekol, vetrovku som si len tak prehodil cez plece. Vrelo to vo mne, v mojom vnútri bublali celé Piešťany, tiekli všetky diablove pramene. Šiel som po strede ulice a nebral ohľad na to, kto do mňa vrazí. Zámerne som si vyhľadával míňajúcich ma zababušených panákov a náročky do nich sácal. Do mladých vracajúcich sa od frajeriek a majúcich ešte na perách ten pičovský nasprostastý zamilovaný výraz antigravitácie. Do dospelých nesúcich si v hlavách a laptopoch hnusný kapitalistický otlak prepracovanosti a nedokončeného biznisu, ktorý dorazia po večeri, keď manželky oklamú zapnutím televízora s nejakým plytkým programom. Do žien držiacich plné igelitky produktov na zahnanie modernej pažravosti, do starcov a babiek nesúcich v tvári ten jebnutý herecký výraz očakávanej slušnosti a ohľaduplnosti. Do kuriev, ktoré na povel prichádzajúcej tmy vyrazili do ulíc, aby niekoho zbalili na svoju vyzývavosť, roztiahli mu nohy, natiahli mu vyholené pysky cez plešinu, zahrali mu rýchly falošný orgazmus, len nech sa ušetrí pošva pre ďalšieho samca, ktorý si pred nastoknutím zlatého kovu na pahýľ neuvedomil, že to nemá vo svojom penise, ale hlavne v hlave, ešte v poriadku.

Vrážal som do všetkých. Do milých, nasrdených, neprítomných, nahnevaných, vľúdnych, bezbranných. Zdalo sa mi, že všetci do seba navzájom zúrivo strkáme, že v tento uzimený večer všetkým pichli do žíl nadmernú dávku agresivity, neľudskosti, frustrácie a nesúcitu. Od momentu lobotómie môjho mozgu sa mi všetci zliali do jednotnej masy, všetci, zlí aj dobrí. Zjednotili sa do jednej gule plastelíny, z ktorej trčali nohy, uši, ruky, hlavy, krky, prsty, penisy, bradavky, lopatky, klitorisy, nosy, batohy, kolená, topánky, oči, kabáty, dáždniky. Boxoval som do tej gundže a nepočúval prichádzajúce náreky, reptanie, nadávky, zlosť či plač. Nevnímal som vracajúce sa päste, neutieral si pľuvance, necítil škrabance, kopy, škrtenie. To všetko som už mal za sebou, bolo to vo mne, mal som to odžité, bol som tým naplnený, nemohli ma ničím prekvapiť. Bol som nula a tú neprekvapí ani ležatá osmička či postavená jednotka. Poprel som existenciu, lebo to bola jediná cesta, ako prežiť a nebyť už nikdy nikomu za kokota, nebyť už nikdy nikým zradený až na dno ľudskej bezmocnosti, vyžratý až na srdcovú kosť.

Šmatlal som sa večernou mestskou ulicou ako vretenica, ktorej omylom narástli končatiny a nejakým zázrakom sa naučila rozprávať, až som narazil na rozsvietenú útulnú kaviareň. Sedelo v nej plno ľudí, stoličky mali otočené k prednášajúcemu vysokému mužovi, ktorý prudko rozhadzoval rukami a niečo im s úsmevom rozprával. Načúvajúcim občas roztiahlo kútiky úst a zasmiali sa, inokedy posmutneli, akoby vstúpili do katakomb svojho vnútra a niečo tam bolestne sami sebe priznali.

Vošiel som a zostal stáť úplne vzadu. Pripadalo mi, že tí ľudia mali k harmónii ďalej ako blcha k ostrovu. Nejaká pani mi pritiahla stoličku a srdečne ma ponúkla, nech si sadnem. Ani jeden sval na mojej tvári sa nepohol, na moju grimasu som mal právo žiadať zbrojný pas. Len môj prostredník ju usmernil, nech svoj bravčový ksicht otočí na svojho guru a mňa nech si radšej nevšíma, lebo bude musieť veľmi rýchlo vyhľadať kaderníka, očného, vizážistu, dentistu a chirurga v jednej osobe. Možno keby som jej vrazil žeravý kutáč cez pupok do sleziny, bolo by to milšie ako toto moje hrubé a násilnícke gesto.

– Vari nechápete, ako mocne k vám prúdi blaženosť a blahobyt? Vari nechápete, ako dokonale sú okolo vás usporiadané okolnosti a udalosti? Vari nechápete, že ste zbožňovaní? Nevnímate, ako dokonale súzvučí stvorenie tejto planéty a celého vesmíru s cieľom, aby ste mali čoraz dokonalejšie zážitky, smerujúce k vášmu vnútornému rastu? – rozprával bezvlasý muž plný energie. – Vari nerozumiete, ako veľmi ste milovaní, ako ste požehnaní a ako všetko zapadá do tohto tvorivého procesu? Keď pochopíte, aká požehnaná je prirodzenosť vášho bytia, začnete vidieť dôkazy vo forme ľúbostných zážitkov, peňazí, napĺňajúcich zážitkov a snov, v kráse, ktorú uvidíte formou tvorivých zážitkov, keď sa jeden s druhým stretávame iba preto, aby sme sa naplnili, uspokojili a mali radosť z danej chvíle. Nemáte inú možnosť ako kráčať usmiato vpred. Nemôžete tomu zabrániť, musíte ísť dopredu. Nie ste tu preto, aby ste napredovali ako na nejakej púti – ste tu preto, aby ste prežívali obrovskú radosť, šťastie a blahobyt. To je pravý dôvod, prečo ste tu.

Musel byť ožratý, nafetovaný, zdrogovaný. Musel sa narodiť bohatým rodičom, mať vlastnú vychovávateľku, osobných učiteľov, kyslíkovú masku, palác, formulu, ženy, prachy, kone, kasíno, prostitútky, tamagočiho, Kennyho, Froda, Playstation sedmičku, všetko. Určite nebol nikdy v detstve týraný, bitý, ponižovaný, nevšímaný, nechválený, urážaný, nikdy nemusel bojovať, všetko mu doniesli na zlatom podnose. Preto sa mu to tak rozprávalo, nevidel som to inak. Keď spozoroval môj úľak nad jeho osudom, ktorý sa nedal ani len porovnať s mojím či s údelom afrického dieťaťa, podišiel ku mne, dal mi svoju ruku na plece a milo mi povedal do očí:

– Všetci sme milovaní, zbožňovaní, obdarení možnosťou kráčať k vrcholu bytia. Najväčší dar, aký môžeme niekomu dať, je naše vlastné šťastie. Nemôžete povedať svojej existencii nie, pretože energiu nezastavíte, – dokončil tie svoje heroínové bludy a čakal na moju reakciu. Vodka špliechajúca na vyhorené brehy môjho ukrižovaného osudu nečakala na nič iné, len na štafetový kolík slova:

– Daj preč tú ruku, lebo ti ublížim a dokonale ti ukážem, čo je to šťastie. Keď ti jebe, zavri sa doma do špajzy a porozprávaj sa s kompótmi, ale neklam ostatných ľudí. To je ten najväčší dar, ktorý môžeš dať niekomu ty. Si klamár a sám to dobre vieš, tak už radšej drž piču!

Plešivec prišiel o harmóniu akosi prirýchlo, lebo očervenel. Keď som otváral dvere, sálou zašumelo. Somáre začali híkať, lebo im niekto začal brať seno priamo spod pyskov.
Vďaka nemu som si však uvedomil obrovskú pravdu – ak mi ľudia radia jedno, musím robiť pravý opak. Odišiel som do tmy, do zimy, do chladného vetra, hľadať svoju bolesť a nešťastie. To ma naučil plešivec.

Buďte šťastní, Hirax

Zaujímavé linky:

Zomieram, tak sa poďme aspoň zoznámiť (1. kapitola)

Hirax vydá svoj ďalší román na martinusáckom blogu! Začína dnes!