Zvratky so zvratkami (20. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…?

Punky moje náreky nekomentoval. Zdvihol sa a doniesol od baru dve decové vodky. Kopli sme ich do seba. Došlo mi, že anjeli neanalyzujú, ale rovno konajú.
– Máš kde spať?
– Nie, nemám nič. Dnes ma v parku dokonca aj okradli. Zostal mi len občiansky…
– Pôjdeš ku mne.
– Čo rodičia? – spýtal som sa nechápavo.
– Bývam so starkou. Nemohol som to doma vydržať. Foter pil a mňa si vybral ako hromozvod. Za všetko ma bil, na všetko, čoho som sa chytil, hundral. Starká je v poho, často u mňa niekto prespáva.
– S tým fotrom mi to niečo hovorí, zažil som podobné, – povedal som a mrkol na partiu. – Odkiaľ máte peniaze? Za čo pijete?
– Niektorí sa ešte učia. Len Jano normálne pracuje. Ja som sa vyprdol na školu a občas si nájdem nejakú brigádu.
– Ahoj, ja som Saška, – priplávala k nám zrazu najkrajšia baba z partie, ktorú som už mal česť zaregistrovať. Z jej blond rovných vlasov sa kde-tu vynárali husté prefarbené čierne pramene.
– Ja som podľa Punkyho Cmoro. Teší ma…
– Meno je len sračka, priepasť našich rodičov, – utrúsila a na zoznámenie sa mi prilepila perami na ústa. Keby to trvalo o dve sekundy dlhšie, niekto by to mohol považovať za predohru. Boli to už mesiace, čo som si namýšľal, že po svete chodia len muži, ale keďže to bola myšlienka z delíriového rýchlika, ťažko môj vták mohol pomýšľať o lete. Napriek tomu, že Saška chutila sladko, radšej som sa od nej odtrhol.

– Tvojmu chalanovi sa to nebude páčiť, – povedal som a otočil sa k Erikovi, s ktorým sa Saška počas večera neustále olizovala.
– Nie je to môj frajer. Nemám frajera… všetci sú moji nabijáci. Vieš? – usmiala sa krásne a odišla preč. Možno na toaletu, možno dať nejakému domácemu vzadu za krčmou pri potoku fajku, nech mu v omyle ľudskej faloše zakvitne na tri minúty duša.
– Všetky pankerky majú v sebe promiskuitu ako zdravú prísadu života?
– Nie, aj pankerky majú svoje lásky, vzťahy a podobné odnože ľudskej bolesti. Ale keď sú voľné, je to skôr naopak, teda je im všetko jedno. Nemyslia na sex… To je pank, nezáujem… Keď máš raz na háku celú spoločnosť, si apatický k všetkému. Aj k sexu.
– Je to len póza, nie? Každej babe keď zvlhne miska, obtiahne aj mnícha…
– Saška určite. Má teraz také obdobie hárania. Ale neodsudzuj ju, je to super baba, – odvetil Punky.
– Od určitého bodu zlomu som sa dostal do pozície, keď mi je všetko jedno. Nech si každý robí, čo chce. Mne už nemôže ublížiť nikto. Neodsudzoval by som ju, ani keby mi skákala rušňom po hlave, – povedal som s veľkým pokojom.
– Vitaj na lodi starých a škaredých monštier. Máme zvráskavené duše, pravdepodobne preto milujeme zvieratá a prírodu oveľa viac ako tých, ktorí sa nazývajú ľuďmi.

– Myslíš tých, ktorí neustále hladujú po moci a peniazoch, vedú vojny, hovoria o mieri s bombardérmi nad hlavami, s vidinou pokoja sa utiekajú k organizovaným náboženstvám a úplne všetko, po čom túžia, získavajú výhradne bojom?
– Ja žijem svoj život zo srdca, z emócií, z citov. Rozhodujem sa srdcom… Ľudia musia zmeniť spôsob konania, ináč sa navzájom pobijú.
– Niečo som o panku čítal, ale toto je pre mňa novinka. Vidím, že chceš dať tejto životnej filozofii nový rozmer.
– Pičoviny, len som ťa skúšal, – rozosmial sa Punky.
Dlho mi trvalo, kým som sa naučil, čo Punky myslí vážne a čo nie. Väčšinou nemyslel vážne nič, vrátane seba samého. O dokonalom sebaprijatí mohol napísať z fleku dizertačnú prácu. Keby sa mu chcelo…

Niečo po polnoci sme sa vybrali domov. Saška sa zavesila do Punkyho, do mňa sa oprel roztatárený vietor, ktorý sa rozhodol naservírovať nám na odchod letnú búrku. Kým víchor súložil s cestnými dierami a s výmoľmi, ktoré sa narodili ešte za socializmu, mňa tackalo ako pravého opilca. Punky si so Saškou neustále cez ústa vymieňali telesné tekutiny, no napriek tomu, že sa takmer nonstop zastavovali, mal som čo robiť, aby som im stačil.

Vodka driapala moje vnútro na troje, vietor kmásal staré lipy a Punky kopal do poštovej schránky, ktorá mu hlúpo vošla do cesty. Keď statočná búdka pustila s nostalgiou svoju prvú várku letných listov, mne sa úspešne podarilo trafiť šabľou krtinec a zaplaviť ho až po okraj. Saška sa zohla a podala mi pár vypadnutých obálok a pohľadníc, nech sa poutieram. Miešal som si po tvári pozdravy od dcér mamám, milostné slová zajatcov čerstvej lásky, náreky dôchodcov dôchodcom a chladné zmluvy smerujúce do pažravých poisťovní. Mechlil som prázdne zvratky civilizácie s vodkou napáchnutými zvratkami, sliny duší s kyselinou môjho spurného bachora, ktorý sa asi ofučal, že som mu nevenoval náležitú pozornosť, a tak sa po dlhom čase prihlásil o slovo.

Ešte šťastie, že môj očírovaný anjel býval iba na prvom poschodí. Ale aj tak sme išli, hlasno buchotajúc, výťahom na dvojku, aby sme sa to jedno poschodie ľahšie dokotúľali do bytu. Spomenul som si na geriatrickú radu starších z  paneláka, kde som býval s Radkou. Keby sme takéto niečo urobili v mojom vchode, ráno o šiestej by mi na dvere klopala krízová komisia zostavená z najviac pobúrených susediek v paleontologickom veku. Mali by červené oči, nabrúsené jazyky, zdvihnuté obočia, spadnuté prsia a v rukách písomné napomenutie o hrubom porušení domového poriadku, napísané na elektrickom písacom stroji na ktorom nefungovalo písmeno gé.

Lenže v tomto vchode zaviedol poriadok pravdepodobne Punky. Mal svojich susedov rád. Každému z nich hodil do schránky nejaký lístok, aby netrpeli pocitom odlúčenosti a samoty. Ešte šťastie, že pár z nich nechal aj pre mňa. Sedel som v kuchyni pri bzučiacej neónke a po jednom ich otváral a čítal. V obývačke Punky nakladal Sašku, ktorá vzdychala do sťažnosti nasmerovanej okresnému bytovému družstvu. Vraj s tým vyúčtovaním za teplo to prehnali! Dôkazom mal byť priložený pokrkvaný leták s víkendovou akciou na lacné šatstvo, konanou v akejsi škole, na ktorého druhej strane nejaká neurotická ruka stvorila množstvo čísiel. Tie mali konkrétnej účtovníčke zahmliť svet na desať minút. Mne sa život zahmlil na rok, ale ešte stále mi nedošlo, komu to mám napísať a hlavne v akom jazyku.

Punky vzdychal, Saška taktiež lapala po dychu, akoby práve prežila pád z desiateho poschodia priamo do pokosenej buriny. Odfukovanie stroja na rozkoš sa zlievalo do jednej divokej sexuálnej rieky, ktorá vášnivo narážala na zasklené sklo priechodových dvier do obývačky. Ani ich poriadne nezavreli. Už tomu boli svetelné roky, čo opustili svet, a do reality by ich pravdepodobne nevrátila ani Punkyho starká v pyžame s krucifixom, prežehnávajúca sa s výrazom hnusu nad gaučom, kde práve išlo o prežitie skupiny Sex Pistols. Začal mi z tej prirodzenosti života brnieť penis, a tak som sa nasilu začítal do listu nejakej vnučky, ktorá písala babke Márii, že toto leto pôjde na brigádu do Anglicka. Vraj si tam s  kamarátkou vybavili cez jednu dobrú agentúru slušnú prácu, nemusí sa báť, tá kamarátka Lenka tam vraj bola aj minulý rok, doniesla veľa peňazí a nič sa jej nestalo. Snáď by tie slová upokojili Máriu, ale na môjho vtáka mali psychosomatický účinok.

Prestalo ma baviť čakať na ľudí, kým pochopia život, tak som vstal, odkráčal do kúpeľne a vyhonil si ho. Mal som ho ako kameň, ledva som ho vybral z nohavíc. Stačilo pár dobre mierených ťahov amatérskeho maliara, zato profesionálneho drnkača vymakaného z detstva. Uzdička zavrieskala od bolesti a semeno veselo trafilo pohár so zubnými kefkami. Z úcty k hostiteľom našťastie zboku.

Ešte sa mi triasli lýtka, keď som si ho umýval pod tečúcou vodou. Nikto mi nikdy nepovedal, že aký som, takých ľudí si do svojho života aj pritiahnem. Nevidel som teda v mojom stretnutí s Punkym nič iné ako obyčajné šťastie bezdomovca, ktorému konečne spadlo z nebies hovno rovno na šticu. Že za mnou stojí Punkyho starká som si vôbec nevšimol.

Buďte šťastní, Hirax