Stoja pri nás, len ich občas nevidíme (55. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý vyšiel 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…? A ak nie, tak klasické, papierové vydanie (spolu s exkluzívnym CD, ktoré dostanete zadarmo) si môžete objednať priamo TU.

Bol koniec augusta a čerešňa zarodila obrovskými srdcovkami. Liepal som sa po nej, hladil ju po kôre, miloval ju, rozprával sa s ňou a hádzal si jej obrovské plody s poďakovaním za flanelovú červeno-čiernu kockovanú košeľu. Radka sa mi smiala, že je nemoderná, že už nie sú časy Nirvany. Na to som jej povedal, že časy nirvány by nikdy neprestali, keby nás zmysly neklamali.

Kde-tu som nejakú čerešňu zjedol a usmial sa na slniečko, nech to nikomu neprezradí – veď aha, koľko sa ich urodilo. Kotúčik sa na mne rehotal, že už dlho nevidel väčšieho blázna, ako som ja. „Akého blázna, slnko, nehnevkaj ma,“ strelil som kôstku cez konáre smerom do oblakov, nech ho pošteklím. Ale nedoletela. Buď jej došlo palivo, alebo bolo slnko skutočne tak ďaleko, ako zvestoval Malý rozum do vrecka.

Lenže ono bolo bližšie, ako by sa hocijaký astronóm domnieval. K dotyku stačila dĺžka ruky, na rozhovor zavreté viečka. Už len zastaviť rozum a spustiť dialóg. „Slniečko, presvieť ma a naplň. Rozpusti vo mne staré nánosy a posledné bloky, ktoré bránia, aby sa moje srdce otvorilo dokorán. Naplň svetlom celé moje telo, aby ma liečilo a uzdravilo všetky zranenia a miesta, ktoré potrebujú pomoc. Nech moja vnútorná múdrosť prenikne až na povrch a prejaví sa v pomoci iným,“ vnímal som každý svoj nádych, výdych, reakciu svojho tela.

„Liečivé slnko, som šťastný. Chcel by som, aby boli takíto šťastní všetci ľudia planéty. Vieš to zariadiť? Zober pár mojich vibrácií a rozosej tie semienka lásky cez svoje lúče všade tam, kde je tma. Aj mne si tak pomohlo, keď som ležal na dne temného jazera a nado mnou bola už iba desaťmetrová vrstva stvrdnutej smoly. A vidíš, dočiahlo si ku mne. Nevzdalo si to, aj keď som umieral, plakal a preklínal všetkých vrátane teba. Neurazilo si sa, videlo si do mňa lepšie ako najväčší psychológovia sveta. Aj ja už viem o tebe veľa. Naša matka zem je srdce galaxie a ty si hviezda, ktorá ho vedie. Je mi cťou, že som sa sem narodil a ty ma môžeš hladiť,“ modlil som sa k nebu.

Keď som otvoril oči, uvidel som ich. No oni mňa nie. Koruna stromu bola hustá, veď to bol pán strom, nie hocijaký. Moje oči sa nevedeli vzdať jej ramienok, vďaka ktorým bola s vetrom ešte poctivá.

– Najkrajšia žena sveta je moja žena. Však? – šepol som čerešniam a tie na súhlas ešte viac očerveneli.

Matúško tancoval po ceste, neušiel mu ani jediný kamienok. Radka mu občas niečo povedala, ale nakoniec sa zastavila a trpezlivo počkala, kým sa malý do sýtosti vynadíva na najzaujímavejší drahokam sveta, ktorý mu akurát padol do očka. Keď ho omrzel, pustil ho na cestu. Automaticky rešpektoval zákon deliť sa o bohatstvo a nádheru bez rozdielu s každým, kto by mohol mať o ten kamienok záujem. Bolo to v ňom už od narodenia. Takisto ako v každom z nás, len sme na to zabudli. Ten malý chlapček, tak nádherne a nešikovne sa tárajúci vedľa svojej maminy, vedel, že kamienok mu bude patriť len vtedy, keď bude patriť všetkým.

Nevidel som Matúška skoro dva roky, preto nie div, že mi z očí vyhŕkli slzy. Neplakal som od skonu deda Ľuda, pustil som to až teraz pri svojom ďalšom narodení, keď som sa, stojac na čerešni, konečne znova stal dieťaťom. Prešli bráničkou a mne došlo, ako veľmi malý podrástol.

Bol som vystretý a opieral som sa o kmeň stromu, len rukami som sa držal jeho drieku, nehybne ako krokodíl. Hýbal som len očami, nech ich nestratím. Nech sa už nikdy naše cesty neoddelia, čo by aké balvany padali medzi nás. „Všetko je o chcení, a aj keby vyššia mocnosť poslala k nášmu stolu smrteľnú chorobu, nepustíme si už dlane,“ modlil som sa. Vedel som to ja, pochopila to Radka a všetky myšlienky mojej mysle boli prichystané vštepiť to aj do Matúška. Do toho malého zázraku, ktorý som taký dlhý čas, tápajúc a hľadajúc sám seba, hlúpo odmietal. „Koľko rodín túži po adopcii a kombajn byrokracie nie a nie pustiť klas. Veď on a Radka mi prišli do života ako dar a ja som tú dobierku neprevzal, ale ako samozvaný kráľ hlupákov som ju poslal späť k Bohu. Ešteže ju odmietol prebrať. Bože, ďakujem ti, že s pozemskými poštármi nekomunikuješ,“ ševelil si môj vnútorný úsmev modlitbu prítomnosti.

– Halóóó, tu sméééééé, – klopkala Radka na okienko drevenej prístavby. – Charlie, kde je pán? No, povedz nám to, – hladkala dychčiaceho psa za uchom.
– A kde je ocino? – spýtal sa Matúško maminy, keď jeho hlávku začali napĺňať obavy, že som sa zasa niekam vyparil.

„Som ocino, lebo aj môj otec je pre mňa zasa otec. Taká jednoduchá rovnica a ja som na jej vylúštenie zháňal po celom svete všemožné výkonné počítače, zatiaľ čo stačilo obyčajné drevené guľôčkové počítadlo. Všetko je tak dokonale vymyslené,“ velebil som v duchu um Stvoriteľa. „Len nechápem, prečo je radosť slaná? Keď ľudia plačú od šťastia, malo by to byť sladké, nie? Bože, ak teraz tvoríš v nejakej inej galaxii novú planétu a jej tvorov, učiň zmenu. Ďakujem za pochopenie,“ hodil som pár slov aj s deduškom.

– Je niekto domááá? – nevzdávala sa Radka.

Nevedel som to už vydržať.

– Lukáš nie je doma. Som tu len ja, škriatok, ktorý mu stráži záhradu, – zakričal som priamo zo stromu zmeneným hlasom.
– A kedy príde? – odpovedala mi milovaná žena otázkou.
– Nik nevie. Rok 2011 je rok chaosu, to neviete?
– Nevieme, – vyslovila a položila cestovnú tašku s vecami na zem.

Zoskočil som k nim. Stál som tam v zaplátaných menčestrákoch ako najobyčajnejší muž galaxie. Navonok trhan, no vnútri cisár, ktorému v srdci žblnkalo slnečné jazero pripravené vyliať sa všade, kde to bude potrebné.

– Lukáš, kde máš bradu? – usmiala sa milo prekvapená Radka. Lenže keď sa bližšie prizrela, jej radosť sa trošku otupila. – Ty plačeš?

Brada sa mi zachvela a hlava vykonala pár prikývnutí. Nebolo vo mne slov, veď sa mi od najčistejšieho šťastia točil celý svet. Tekvice duneli ako veľký bubon, repa znela ako rytmičák, zemiaky boli prechody. Papriky pri plote hrali prvé husle, paradajky sa premenili na hučiace violy. Čerešne nad mojou hlavou cinkali ako činely, malinčie sa zmenilo na rad hárf. Smreky v doline sa stali gitarami, duby basovali. Chalupa spievala prvý hlas a oblaky jej robili vokál. Celý vesmír sa skláňal nad čarokrásnou planétou Zem a ukazoval na jedného muža, ktorý sa objímal so ženou a s malým dieťaťom. Plakal radosťou a tryskal lásku do všetkých galaxií.

„Radka, ženy sú ako jablká na stromoch. Tie najlepšie trónia na vrcholkoch. Muži sa však nechcú za nimi štverať, lebo sa boja, že spadnú a zrania sa. Radšej zbierajú tie popadané na zemi. Nie sú až také dobré, ale sú ľahko dostupné. A najvyššie jablká sa začínajú strachovať, že majú nejaké chyby. No v skutočnosti sú úžasné. Len musia byť trpezlivé a vytrvať, kým si po ne príde ten správny muž. Milovaná Radka, som šťastný, že si na mňa počkala,“ vdychoval som svojej žene do vlasov.

„Miľúbený, keď bolo najhoršie, srdce mi neustále šepkalo, že nesmiem spadnúť, že ten, ktorý ma bude potrebovať a milovať, urobí všetko pre to, aby ma získal. Žena vyšla z mužovho rebra, nie z nohy, aby bola pošliapaná, nie z hlavy, aby bola nadradená, ale z boku, aby bola na rovnakej úrovni, spod ramena, aby ním bola chránená, a vedľa srdca, aby bola milovaná. A ja som milovaná a milujem. Ďakujem ti,“ odpovedal mi môj životný lúč.

Lukášov otec lepil nad stolom malé lietadielko a špúlil pery navlas rovnako ako jeho nevlastný syn. Akosi to od seba počas tých rokov odkukali, ale nik už nevedel, kto od koho. Muža na vozíku pozorovala cez pootvorené dvere jeho žena. Obrovská láska k jej manželovi sa rozhodla mlčať.

V tieni pri stodole sedeli v tráve Punky so Saškou. Držali sa za ruky a ticho sledovali pozemský balet. Občas sa pobozkali na potvrdenie, že sa im predstavenie zatiaľ popačuje.

Tesne tam, ako sa končila záhradka, sedel dedo Ľudo za starým rozheganým stolom a hral s dedom Jožom karty. Ten neustále kýchal, soplil a nakláňal sa z postele, aby dočiahol hodiť kartu na ulepený stôl. Tichí a svätí, kľajúci nad čertovými obrázkami, žehnali celú dedinu.

Zo mňa to tieklo. Stískal som Matúška, pučil ním v sebe všetky čerešne, bozkával ho, prihováral sa mu dušou, že už bude všetko fajn. Aj on plakal a malými prstíkmi ma silno držal za nohavice. Vyjadrenie lásky nepozná hraníc, má milión podôb.

Anjeli využili rozostavenie hviezd a poslali mi odpoveď, aj keď som na ňu momentálne nemyslel. „Áno, posledný vagón sa tiež odtrhne… A potom budete zrazu všetci vo svojom lietadielku, v osobnej svetelnej bubline. Budete lietať. Každý sám a zároveň spolu. Konečne budete slobodní. Vzlietnete. Pre mnohých sa nič nezmení, ani si nevšimnú, že ste inde. Tak sa niečo skončí a niečo zasa začne.“ Adamko, malý syn letného suseda, mi z ulice ukázal zdvihnutý palec.

– Tak to dokázali, zachránili Zem, – šepol Saturn.
– Stačilo tak málo a mohli prehovoriť zbrane, – zahundral Mars.
– Prestaň! Ty sa nikdy nezmeníš?! – drgla Venuša do hundroša.
– Kto by to kedy povedal, že dvaja bezvýznamní, úplne neznámi ľudia… – stále to nedochádzalo Uránu.

– Presne tak. Dvaja bezvýznamní, úplne neznámi ľudia… – zopakovala pomaly a pateticky Venuša.
– Veď tak to bolo písané už od počiatku, – hral sa na múdreho Merkúr.
– A konečne to pochopilo aj ľudstvo… jedno z posledných neprebudených vesmírnych národov… – pridal sa Jupiter.
– Pustite ma, ja nevidím, – žalostil Pluto.
– Veru tak, kľúčom je Láska, – pritakal Neptún.
– Sú nádherní, – žasol maličký Pluto, keď sa mu ostatní konečne rozostúpili.
– Uhnite, robíte im tieň, – šeplo láskavo Slnko.

Všetci sa odklonili, Slnko vyšlo spoza mraku a znova zalialo svojím jasom záhradu. Trojica vzhliadla k nebesiam. Brala to ako znamenie počiatku šťastných čias.

Stalo sa to v tejto záhrade. Vždy si na to spomeniem, keď prichádzajú teplé mesiace. Nikdy sa nevieme dočkať, kedy vyberieme na záhradu stôl, aby sme sa pri ňom mohli všetci stretnúť ako láskou naplnená rodina. Nielen my, ale aj slnko, mesiac, hviezdy a iní susedia, ktorí pri nás vždy stáli a držali nám palce.
Oni, nik iní. Teda všetci.

Systém neexistuje. Čo má zapadnúť, samo sa poprie. Okrem jediného – lásky. Bezpodmienečnej lásky. Vlastne ona tvorí ten systém, ktorý prevtelený do jediného slovka je zároveň kľúčom ku všetkému. Tento príbeh musel byť mojím príbehom, aby som sa rozpomenul, že tvorím jednotu, že všetci sme jedno bytie. Vám však stačí len to jediné slovo. Tak už choďte a naplňte ho. Ste očakávaní…

Buďte šťastní, Hirax

Turčiansky Svätý Martin, Slovensko, Zem, vesmír
24. 12. 2010

CD NOTHING „Príbeh muža“

Román Príbeh muža bude na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom. Predstavujeme vám jednu z dvoch piesní, ktoré na CD naspieval Marián Geišberg. Román Príbeh muža spolu s exkluzívnym CD si môžete predobjednať priamo TU.