Z denníka (ne)zabudnutého autora

Denníky sú krásny, utajený priestor, ktorý vždy vzbudzoval a aj bude vzbudzovať zvedavosť. Pri pohľade na zabudnutú nenápadnú knižku na stole či pohovke sa rozbúši srdce a zobudí sa pocit, ktorý nás nahlodáva a chce, aby sme ju hneď otvorili a zistili, čo je vo vnútri. Tieto knižky sú totiž miestom najtajnejších myšlienok, túžob a snov. O to viac nás lákajú denníky a zápisky známych ľudí a celebrít. Čo keby sme na chvíľu odhalili myšlienky a tajné sny zakladateľa izraelskej kinematografie a prešovského rodáka Leopolda Laholu?

22. novembra 1965

Milý denník,

Už dlho sa mi hlavou ženú nepochopiteľné myšlienky. A neviem ako s nimi bojovať. Vracajú sa mi spomienky, na ktoré by som možno radšej zabudol. „Bojoval som vo vojne proti ľuďom, ktorí sa mi navlas podobali. Nahovoril som si vtedy, že mám právo konať bezprávie a zlikvidoval som prvých dvoch plameňometom v kryte. Ľudské mäso mi bolo dovtedy známe a znesiteľné výlučne v stave živom. Ochromilo ma to natoľko, že ma to približovalo k smrti. Vyvolával som si v spomienkach všetko, čo by mi mohlo pomôcť pohnúť sa z miesta. Napokon, keď možnosti záchrany sa zdali byť vyčerpané, pomyslel som si, že ja som ten upálený a vonku stojí jeden s plameňometom a to mi pomohlo na nohy. Vojna bola naraz znesiteľná. Našiel som kľúč k tajomstvu, ako ostať nažive. Myšlienky na zabitých nepriateľov, ktorí vyzerajú navlas ako ja, skracujú život. Zúčastnil som sa vojny proti ľuďom, ktorým som sa na nerozpoznane podobal. Niet divu, že človek sa občas hľadal na tom nepravom mieste.“

Pri chmúrnych náladách, ktoré sa raz za čas vracajú, a s ktorými nedokážem bojovať, na mňa z každej strany útočia kostlivci. Tí, o ktorých som predpokladal, že sú ukrytí hlboko v skriniach mojej najhlbšej pamäte. Tí, ktorí mi už nemali ublížiť. Oni sa však vrátili a dokážu spôsobiť rovnakú, ak nie ešte väčšiu bolesť, ako keď som s nimi musel po prvýkrát bojovať.

Neviem ako sa to mohlo stať mne. Niekedy sa pristihnem, že sedím, pozerám do okna a spomínam na pokojné roky. Na školské roky, ktoré som prežil s literatúrou, hebrejskou poéziou, umením a ľuďmi, ktorí mi pomáhali. Spomínam si na Jána Mudrocha, ktorý ma naučil o umení toľko, ako nikto iný. V dňoch keď ma prepadne takýto splín sa však zlé spomienky predierajú na povrch silnejšie ako všetko ostatné. Znova prežívam môj vyhadzov z Univerzity Komenského. Vidím pohľad rodičov, nechápavý pohľad, ktorý sa pýta, prečo sa hlásim, že pôjdem s nimi, keď viem, že ma tam čaká smrť. Po tom, ako mi vzali v Osvienčime mamu aj brata, čo som mal robiť? Neostala mi nádej, a tak som utiekol. Bojoval som za tých, kvôli ktorým som musel opustiť domov. Bol som partizán, nechal som sa zraniť, písal som o nich, riskoval som svoj život a bol som na to hrdý. A potom ma vyhnali. Pripravili ma o môj domov.

„Keď sa nacisti zmocnili Československa a zákony Slovenského štátu mi nezaručovali ani holý život – neodišiel som. Kam som sa pozrel, našiel som veľa odvážnych druhov. Odvaha plodí odvahu. Odišiel som v roku 1949, keď išlo iba o moju ľudskú dôstojnosť. Nech som sa obzrel kam som chcel – nebolo nikoho z druhov a priateľov nablízku. Mohol som sa zaprieť a ostať. Odišiel som nie pre presilu protivníkov, skôr pre nedostatok priateľov, bez plánu a s jednou nádejkou: že nebudem za pohodlie platiť zbabelosťou.“

Keď som už nechcel bojovať s duchmi a preludmi o moju ľudskú dôstojnosť, našiel som na zemi miesto, kde som nebol len Žid. Bol som Leopold Arje Friedmann – človek. Dovolili mi dokonca robiť to, čo som miloval. Natáčal som filmy. Pomohol som vytvoriť kinematografiu v Izraeli. Moje srdce však ostalo doma. Áno, Slovensko bolo mojím domovom, aj keď sa tam ku mne tak nesprávali. Vrátil som sa do Európy. V Izraeli som však nechal svoje meno – židovské meno. Na starom kontinente sa zo mňa stal  Lahola.

Aj tu som však dostal kopance, ktoré som len ťažko rozchodil. Mal som ťažké stavy, tak ako teraz.

„Lužem a vravím, že musím pracovať. Nemusím pracovať. Nemám čo robiť. Keď si sadám k stolu, neviem, ktorú načatú stránku dať do stroja. Všetko jedno. Žiadnu z nich neočakáva nakladateľ, priateľ, nepriateľ. Smrť je byť zabudnutý. Zajtra je pondelok, milióny ľudí sa vydajú na cestu. Každého očakáva akési miesto, neprítomnosť je hlásená, každý je schopný niekde chýbať. Niet miesta, kde si kto všimne, že som sa nedostavil, všetky miesta sú obsadené. Pravdaže, to nebolo myslené v technickom zmysle. Milión cudzincov tu už pracuje a ďalší milión tu ešte má miesto. Ale ja nepatrím do nijakej z tých kategórií.“

Možno by niekedy bolo ľahšie skloniť hlavu a pokoriť svoju hrdosť. Ale vtedy by som stratil svoju dôstojnosť.

Leopold

Zdroj: internet / LAHOLA, L. Posledná vec. Bratislava, 1994 .

Foto: Litcentrum.sk / Martinus.sk