Objavte ukážku knihy Leto od Ali Smith

Škótska autorka nám prostredníctvom svojich postáv hovorí, že veci sú zlé, život je komplikovaný, ale sú tu aj Chaplinove filmy a máme aj Shakespeara. Prečítajte si ukážku z jej novinky Leto.

Môj drahý starý (vetchý) (ha-ha) letný braček (vždy budem mladšia ako ty, s tým sa nedá nič robiť). 

Posielam ti niečo ako autoportrét. Som na ňom ja, ako kráčam k tebe.

Spoznávaš ma?

Vidno, ako dlho som uz nekreslila. Úplne som vyšla z cviku. Ale som to ja. Milý Dani. Je to tak dávno. Ten dlhý čas chcem anulovat tým, že niečo z toho času zachytím na papier, ktorý som, a to ťa bude zaujímať, veľmi úhľadne, bez ujmy na knihe, vytrhla zozadu výtlačku Gideovho Prometea.

Dani, keď na teba myslím, predstavujem si nás, ako sedíme a hovoríme si to naše niečo a naše nič v slnečnom svetle, a ja mám vždy jednu ruku prevesenú okolo tvojich pliec, aspoň takto v mojich predstavách, keď už nie v skutočnosti, lebo viem, ako by to schytalo moje plece, keby som to urobila v reálnom živote.

Často myslím na tvoju starostlivosť, ktorú mi vždy venuješ. Tvoju láskavosť, s akou znášaš moju tuposť a moje snobizmy, keď ty zažívaš skutočné trápenie, a som si istá, že bolo pre teba veľmi bolestivé, keď si ma musel počúvať a snažil sa ma pochopiť, ale vždy si sa snažil, vždy sa snažíš, s toľkou láskavosťou znášať aj moje najneprístupnejšie, najhašterivejšie a najobmedzenejšie požiadavky voči tebe.

Povedali sme si, že si budeme písať, a to, čo napíšeme, spálime. Pamätáš?

Horúčosť, ktorá sa z tohto lístku uvoľní, keď ho spálim, svojím spôsobom naruší rovnováhu tepla a chladu vo svete.

Túto energiu ti posielam.

Pozri sa na mňa. Beznádejnú. Akoby som si nemohla pomôcť a v angličtine musela znieť grandiózne.

Takže to poviem na rovinu.

Myslím na teba.

Myslím na otca.

Dúfam, že nie je príliš chorý a na duši príliš sklesnutý, aby skľučoval aj tvoju dušu.

Uvidíme sa, keď sa toto všetko premelie.

Teším sa na to.

A tu moje novinky.

Mám dieťa.

!

Podobá sa na svojho otca, ktorý mi bol dobrým priateľom.

V určitom svetle sa dosť podobá aj na teba.

Pre mňa je to dobré znamenie! Dni, keď v nej vidím svojho brata, mi prinášajú nesmierne veľa potešenia.

Netusím, či verím v bohov natoľko, aby som si od nich mohla niečo pýtať.

Ale ak existujú a ja by som si mohla dovoliť byť trúfalá a povedať, prepáčte, no ak ste tam, mohli by ste, prosím, predĺžiť ten slnkom zaliaty letný deň a skrátiť tieto ponuré dni – pamätáš sa na tú rozprávku, čo nám zvykla rozprávať mama, teda aspoň mne ju rozprávala, o letnom dni a bohoch, pričom bohov vymenúvala? Teraz si uvedomujem, že ma tým chcela mená bohov naučiť, kedže naša mama nikdy nerobila veci bez toho, aby neboli aspoň trochu pruské a poučné. Nuž čo.

Dobrí bohovia, prosím ich všetkých vo všetkých ich podobách, celú paletu panov, zeusov, dián, flór a poseidónov a persefón, brighíd a maév, apolónov a atén a minerv a marsov a odinov a thorov, merkurov a hermesov a baldurov a plutov a demetier a neptúnov a venuší, bakchusov a bentén a kór a kali, gaií, artemís, bohov a alahov a budhov, všetkých ostatných starcov, tých, ktorých mená teraz nemám v hlave, dúfam, že mi odpustia, je ich toľko – predovšetkým jupiterov,

predovšetkým prosím jupiterov,

aby moje dievčatko mohlo vyrásť

a aby k nej bol čas láskavý.

Tí mizerní bohovia sa už teraz smejú. Počujem ich.

Boží smiech znie ako, nuž, zrovna teraz ako guľky narážajúce do kameňa.

Ale nech mi radšej v tomto neoponujú.

Vieš, pripomína mi nás oboch.

Je taká malá a nová, ale už teraz je rýchla, citlivá, hádavá (ja), pomalá do hnevu (ty), spí ako medvieďa za zimného spánku (ty), nechutí jej okrúhlica (obaja, ak si dobre pamätám, čo je pre ňu každodenným sklamaním, kedže väčsinu dní niet iného na tanieri), zbožňuje, keď jej niekto rozpráva rozprávky (ja), vie sa nadchnúť, z akéhosi vnútorného pokoja, ktorý som ja nikdy nemala, robí ľuďom dobre (ty) a je slušne vychovaná a zdvorilá (rozhodne ty), je verná (obaja), je oduševnená (ty), tiež sa na všetkom smeje, nevtipné veci jej pripadajú strašne vtipné (myslím, že ja).

Minule si strčila nohu pod vankúš na posteli a potom ma zavolala, akoby mi chcela zvestovať niečo ohromne dôležité. Mávla rukou vo vzduchu nad nohou (s chodidlom pod vankúšom) a ako malý cirkusový kúzelník zvolala: Noha zmizla! Nato vytiahla chodidlo spod vankúša a s rovnakým rozmachom ruky povedala: Tramtadadá! Je späť!

Ale predovšetkým musím povedať, že som ešte nikdy nestretla nikoho, kto by sa jej podobal.

Je sama sebou.

Dieťa, sotva utvorené a sotva schopné rozprávať, a predsa je už v niektorých ohľadoch takým suverénnym a dokončeným ja, že pre mňa často býva hádankou a zjavne ma tiež považuje za hádanku, niekedy sa na mňa díva veľmi spýtavo.

Raz, ked sa na mňa tak pozerala, som jej povedala, na koho myslíš, že sa pozeráš? S úplnou vážnosťou mi odvetila, na teba.

A ešte jedna vec. Vie spievať, už teraz, melodicky, a bez toho, aby jej to niekto vravel, si vie vymýšľať harmonické melódie, a robí to prirodzene. Sadne si a spieva si sama pre seba a počula som ju spievat aj s paňou, ktorá upratuje izbu, v ktorej bývame. Tento talent veru nemá po nikom z nás.

Bude ho mať po otcovi.

Vlastne za to, na čo som dnes večer myslela, keď som vedľa nej ležala a ona zaspávala, môžem vďačiť jej harmónii, milý Dani.

Ide o to, že ukrutnosti, ktoré sa každý deň dejú okolo nás, sú rastlinami bez koreňov. Dobrota sa viac podoba na okrúhlicu!

Ukrutnosť chce len jedno – viac seba. Chce seba-seba-seba-seba, nič iné len seba stále dokola. Začínam si uvedomovať, že sa tým veľmi podobá na vzduchom rozfúkavaný mach, ktorý sa rýchlo šíri po všetkom, ale dá sa ho ľahko zbaviť, pretože priľne len k povrchu.

Už len pomyslenie na toto ma robí slobodnou a odvieva ukrutnosť preč.

Veľké myšlienky. Poznáš ma. Neušetrím ťa od nich.

Keď som bola ešte neskúsená školáčka plná vlastnej múdrosti (áno, okej, môj najdrahší Dani, stále ňou som – minimálne múdra, ak už nie neskúsená), myslela som si toľké somariny.

Fakt som verila, že v sebe môžem držať všetky vedomosti, všetky príbehy, všetky básne, všetko umenie, všetko, čo som sa naučila – a že zhromažďovanie a uchovávanie všetkých týchto vecí znamená, že ich teraz vlastním a že to je dôvod, prečo žiť.

Čo viem dnes?

Takmer nič.

Ale jedno som sa naucila, a to, že nedržím žiadnu z tých vecí, o ktorých som florresi myslela, že áno.

Namiesto toho všetky tieto veci držia mňa. Všetkých nás držia pod oblohou.

Chystám sa toto spáliť. Ako sme si povedali.

Zaujímalo by ma, či si na to pamätal.

Nieže by som o tebe pochybovala. To nikdy.

Vrúcnosť tohto listu sa k tebe dostane tak či onak

tým si môžeš byť istý

tvoja jesenná sestra

ho s láskou posiela

svojmu letnému bratovi.