Neexistuje žiadny Americký sen

Tri manželstvá, Nobelova cena za literatúru, dvadsaťpäť kníh, dvaja synovia, nominácia na Pulitzerovu cenu… To je len krátky výpočet životných úspechov či míľnikov jedného z najväčších autorov 20. storočia Johna Steinbecka. A práve s týmto výnimočným spisovateľom, ktorý zomrel v roku 1968, vám prinášame exkluzívny rozhovor in memorial.

Kedy ste sa rozhodli stať sa spisovateľom?
Už v detstve. Moja mama bola učiteľka a mala na mňa veľký vplyv. Študoval som aj anglickú literatúru a históriu v Stanforde. Ale nedokončil som ju.

Kvôli financiám?
Áno. Moja rodina nebola dostatočne finančne zabezpečená aj napriek tomu, že otec bol úradník. Často som musel doma pomáhať.

Ako ste bojovali s nedostatkom peňazí?
Už od detstva som pracoval na farmách. Vypomáhal som ako robotník. Potom som sa k tejto práci vrátil aj v dospelosti, keď som sa presťahoval do New Yorku. Často som menil zamestnania. Začiatky života vo veľkomeste neboli také jednoduché, ako som si predstavoval.

Prečo ste sa presťahovali do New Yorku?
Zdalo sa mi, že tam prerazím jednoduchšie. Narodil som sa v kalifornskom mestečku Salinas. A aj napriek tomu, že ho milujem a nesmierne sa odráža v mojich knihách a celom živote, myslel som si, že bude ľahšie uplatniť sa ako spisovateľ vo veľkom meste.

Čo bol najväčší impulz, aby ste začali písať?
Chcel som zmeniť svet. Alebo aspoň Ameriku. (smiech) Stále ma prekvapuje, že ľudia vnímajú našu krajinu, ako zem snov. Svojou tvorbou som sa pokúšal vyvrátiť tento výmysel. Celý americký sen. Písal som o ľuďoch, ktorí nežili žiadny sen, ale reálny, smutný a ťažký život. V mojich knihách pritom nešlo o fikciu.

Sú vo Vašej tvorbe aj autobiografické prvky? Opisujete aj svoj život?
Samozrejme. V Myšiach a ľuďoch som dej dokonca zasadil blízko môjho rodného mestečka Salinas. A aj postavy, ktoré som zobrazoval mi boli blízke. Často sa cítili ako ja, často pracovali ako ja, aby sa uživili.

O myšiach a ľuďoch je jedno z vašich najznámejších diel. Zároveň je plné autobiografie. Čo vás viedlo k tomu ho napísať?
O myšiach a ľuďoch je príbeh dvoch tulákov. Dvoch úplne rozdielnych ľudí, ktorí spolu pracujú, cestujú a svojim spôsobom sa majú veľmi radi. Na svete nemajú nikoho iného, čo si veľmi dobre uvedomujú a ťažia z toho, že spolu sú silnejší. Zároveň sú nesmierne osamelí pretože žijú na okraji spoločnosti a vôbec nežijú „americký sen“.

Vaši dvaja synovia sa rozhodli ísť vo vašich šľapajach, ste na nich hrdý?
Som hrdý. Ako každý otec. Aj keď veľa vecí ma mrzí. Thom sa stal spisovateľom, John sa priklonil k žurnalistike. A išlo im to. John bol dokonca vojnovým korešpondentom, tak ako ja. On zažil vojnu vo Vietname, získal za to cenu Emmy. Jeho život však stratil zmysel, keď začal s drogami. Neviem, kde sa stala chyba. Dokonca ho aj zavreli. Nie za drogy, ale za pohoršovanie. Našli u neho deväť kíl marihuany. Neskôr skončil pri heroíne. Neviem, prečo takto dopadol…

Ako ste spomínali, boli ste vojnovým korešpondentom. V druhej svetovej vojne. Aké to bolo?
Áno, pracoval som pre New York Herald Tribune. Písal som správy z Európy. Dostal som sa aj do Sovietskeho zväzu. V roku 1948 som precestoval s fotografom Robertom Capom túto krajinu. Boli sme vo vojnou zničenom Stalingrade. Videli sme Moskvu, Batumi, Kyjev aj Tbilisi.

Ako spisovateľská profesia zasiahla váš rodinný život?
Keď sa pozriete na počet mojich manželstiev uvidíte, že dosť výrazne. (smiech). Mal som tri manželky. Otázkou ostáva či to bolo spôsobené mojou profesiou alebo mojím prístupom.

Zdroj: Internet