Hemingway agentom KGB

Umelci tvoria pomerne špecifickú skupinu spoločnosti. Narozdiel od rádobycelebrít, ktorých úspech a sláva sú založené na schopnosti plynulo čítať, vyzerať dobre pred kamerou a schopnosti zjavovať sa v bulvárnych článkoch aspoň raz za mesiac, za nimi stojí ich tvorba, ktorá dokáže ovplyvniť milióny ľudí po celom svete. Ich umelecké diela majú schopnosť pretrvať celé stáročia a stále znova a znova uchvacovať a brnkať na tú strunku, ktorá robí ľudí ľuďmi. Takíto umelci sa dostávajú na piedestál obdivu, ktorý im zaslúžene patrí. Potom im je ľahké prepáčiť, že v súkromnom živote to s nimi občas nebýva úplne ľahké. Že podaktorí možno trochu viac pijú, trpia depresiami, že nie sú schopní zostať s jednou ženou do konca života. Sme im však schopní prepáčiť aj fatálne morálne zlyhania? Napríklad takú spoluprácu s tajnou službou nepriateľskej mocnosti? Zmení to náš pohľad na tvorbu umelca, alebo jej hodnota nijako nesúvisí s morálnymi prehreškami jej autora?

Predstavovať Ernesta Hemingwaya je asi zbytočné. Tento americký spisovateľ bezpochyby patrí medzi najvýznamnejších amerických autorov dvadsiateho storočia. Medzi jeho najznámejšie diela patria napríklad romány Komu zvonia do hrobu, Zbohom zbraniam alebo román, za ktorý získal v roku 1954 Nobelovu cenu za literatúru – Starec a more. Za jeho výnimočnými dielami sa však skrýva turbulentný život plný udalostí, o aké by asi nikto nestál. Počas prvej svetovej vojny slúžil na fronte ako saniťák, bol zranený, zamiloval sa do sestričky, ktorá ho neskôr nechala kvôli talianskemu vojakovi. V medzivojnovom období zistil, že ho jeho tvorba neuspokojuje, a tak začal piť. Popritom sa stihol dvakrát oženiť, stráviť určitý čas v Španielsku a „užiť si“ sériu nešťastí, aká sa len tak nevidí. Hemingway sa nakazil viacerými infekciami, porezal si očnú buľvu, škaredým spôsobom si poranil končatiny aj tvár, dostal hemoroidy, mal problémy s obličkami, natrhol a roztrhol si viacero svalov a mal mnoho ďalších úrazov. Stratil niekoľko pozemkov v Španielsku kvôli výsledku občianskej vojny, a v Amerike kvôli rozvodu so svojou druhou manželkou. Počas druhej svetovej vojny mal síce slúžiť ako vojnový korenšpondent, ale na breh ho nechceli pustiť, čím veľmi trpeli jeho články, aj psychika. Obzvlášť keď sa jeho manželka (už tretia) na breh dostala a písala lepšie články ako on, čo viedlo až k ich rozvodu. Hemingwayovo nešťastie pokračovalo aj po vojne. Počas safari v Nairobi prežil dva letecké pády a obrovský požiar tesne za sebou. Tieto udalosti sa vo veľkej miere podpísali na jeho zdraví a ďalšej tvorbe. Mal ťažký otras mozgu, dočasne stratil zrak a sluch, poškodil si pečeň aj obličky, mal popáleniny prvého aj druhého stupňa, poškodil si stavce, zlomil a obil si asi všetky končatiny. Po týchto strastiplných skúsenostiach sa vrátil do Ameriky. Začal tu podstupovať tri rôzne terapie, bral lieky na pečeň, krvný tlak a depresie, ktoré sa mu čím ďalej, tým viac zväčšovali. Začali mu spôsobovať paranoju a lieky prestali zaberať. Dvanásťkrát sa pokúsil o samovraždu, až si nakoniec strelil do hlavy pri čistení zbrane. Väčšina jeho kamarátov sa zhodla na tom, že trinásty pokus mu proste vyšiel…

Nech už bol Ernest Hemingway v súkromní akýkoľvek, faktom ostáva, že medzi americkými spisovateľmi vystúpal až na samý vrchol a tam sa drží už vyše pol storočia. Dôkazom jeho popularity môže byť napríklad pripravovaný autobiografický film, vydanie novej, vylepšenej verzie jeho memoárov alebo sprístupnenie digitálneho archívu písomností, ktoré sa našli v jeho kubánskom dome. Na toto všetko však práve padol tieň, ktorý vrhla publikácia Špióni: Vzostup a pád KGB v Amerike (Spies: The Rise and Fall of the KGB in America /Yale University Press/). Tá odhaľuje fakt, že Ernest Hemingway bol určitú dobu na zozname agentov KGB. Autorom knihy sú John Earl Haynes, Harvey Klehr a Alexander Vassiliev, pričom kniha sa opiera hlavne o poznámky, ktoré spravil Alexander Vassiliev, bývalý dôstojník KGB, potom čo mu bol sprístupnený archív tejto inštitúcie v rozmedzí 90-tych rokov až Stalinovskej éry.

Hemigwayova zložka v archívoch KGB hovorí, že spisovateľ bol zverbovaný v roku 1941 ešte pred jeho výletom do Číny. Hemingway sa viackrát stretol s agentom KGB v Havane a v Londýne a „opakovane vyjadril svoju túžbu a ochotu pomôcť nám“. Jeho krycie meno bolo Argo, avšak podľa záznamov ho nikdy nevyužil, keďže Hemingway nebol schopný „dodať žiadne politické informácie“, ani nebol nikdy „overený v reálnej praxi“. Otázkou zostáva, či sa spisovateľ iba hral na agenta, aby mal materiál na písanie, alebo či bol skutočným agentom, ktorý bol jednoducho neschopný zabezpečovať potrebné informácie, čo nič nemení na tom, že Hemingway bol v kontatke s tajnou službou cudzej mocnosti. V roku 1941 síce nebol Sovietsky zväz verejným nepriateľom USA číslo jedna ako v období po druhej svetovej vojne (už čoskoro sa z nich mali stať spojenci v boji proti fašizmu), ale to jeho prípadnú vinu nijak neumenšuje.

Na Slovensku máme množstvo vlastných prípadov umelcov, ktorí údajne spolupracovali s ŠTB. Ich situácia bola síce trochu iná, ale určitá paralela sa tu nájsť dá. Aj my, aj Američania sa proste musíme vyrovnať s tým, že aj umelci sú len ľudia, ktorí robia množstvo chýb a je len na nás, či budeme ich tvorbu brať takú, aká je, alebo či ju priamo spojíme s morálnymi zlyhaniami jej autorov a dodáme jej trpkú príchuť zrady. Otázkou ostáva, či to má v prípade fenomenálnych diel ako je Starec a more vôbec význam.

Zdroj: Internet