Smútok + samota + magickosť = veľký úspech

Autor článku: Veronika Folentová
Článok vyšiel: 3. septembra 2009
Zdieľať článok:

Gabriel García Márquez Gabriel Garcia Marquez je najznámejší kolumbijský autor. Na jeho konte je mnoho diel, z ktorých väčšinu kritici označujú ako skvost svetovej literatúry. Dôkazom talentu je aj Nobelova cena za literatúru. Je zakladateľ magického realizmu, dobrý priateľ Fidela Castra a človek, ktorý sa nevzdáva.

„Utópia života, kde nikto už nikdy nebude schopný rozhodnúť za iných, ako budú umierať, kde láska bude pravda a šťastie a kde národy odsúdené na sto rokov samoty dostanú raz a navždy druhú šancu na Zemi.“ Touto vetou ukončil autor svoju reč pri preberaní Nobelovej ceny.

Marquez priniesol svojím vstupom do literatúry diela plné protikladov. Napriek prepojeniu prítomnosti, minulosti a budúcnosti, sna a reality, vyznieva celok kompaktne a ucelene. Svoje diela písal „spôsobom, akým rozprávala príbehy moja starká“, ale spojil ich s nadpozemskými motívmi. Prepojil tak realitu s nadrealitou, skutočné s neskutočným a neuveriteľné s uveriteľným. Často to dostal až do roviny, kde zmazal hranice medzi týmito pólmi sveta. A tak stvoril magický realizmus – smer, ktorého názov spája do jedného výrazu dve slová tak protichodné, ako sú protichodné aj prepájané roviny. V jeho dielach je pritom cítiť silný reálny motív – autorov život. Napríklad v románe Láska v čase cholery píše o zoznámení svojich rodičov. Ani realita však nemôže byť len reálna, a tak aj jeho biografické diela v sebe nesú tajomno, snovo a neskutočno.

Na najprekladanejšieho latinskoamerického autora mala veľký vplyv výchova. Keďže bol najstarší z dvanástich súrodencov, v detstve sa o neho starali starí rodičia. Spôsob a príbehy, ktoré počul od svojej starej mamy, ho ovplyvnili pri jeho tvorbe. Tá mu najčastejšie hovorila o ľuďoch a udalostiach v čase Banánovej revolúcie. Gabriel sa totiž narodil práve v období, keď vrcholila.

Vďaka rozprávačským schopnostiam, ktoré pochytil od starej mamy, má pri jeho dielach čitateľ často pocit, že nečíta knihu, nebehá zrakom z riadka na riadok, ale že sa rozpráva s dobrým priateľom. Marquez dokáže na malom priestore navodiť potrebnú atmosféru a zároveň s čitateľom nadviazať dialóg. Preto sú aj jeho diela veľmi obľúbené medzi čitateľmi na celom svete. Prvá časť jeho memoárov Román môjho života vyšiel v španielčine v miliónovom náklade. V Mexiku bol román vyhlásený za udalosť storočia.

Radostných chvíľ s prarodičmi však nebolo mnoho. Keď mal autor osem rokov, jeho starý otec – plukovník v kolumbijskej občianskej vojne – zomrel. Jeho stará mama sa z toho nikdy celkom nespamätala. O mladého Gabriela sa museli začať starať rodičia. Prišiel tak síce k otcovi, mame a súrodencom, väčšinu z nich však veľmi nepoznal. Upol sa teda k škole a mal veľmi dobré výsledky. Strednú školu doštudoval najmä vďaka štipendiu. Po jej ukončení pokračoval štúdiom práva, ktoré však kvôli finančným problémom nedokončil. Miesto právnika sa z neho stal novinár.

Práca v novinách mu dala základ pre jeho literárnu tvorbu. Uverejňoval vo viacerých časopisoch. Jedným z nich bol aj Playboy, kde bol obľúbeným dopisovateľom. Na žurnalistické začiatky nezabudol, a po získaní peňazí si založil vlastný denník El Otro. Využil na neho aj peniaze, ktoré získal z Nobelovej ceny, ktorú dostal v roku 1982. Pred svojou slávou však dlho trpel nedostatkom financií. Skúšal nájsť lepší život a podmienky v Maďarsku, Poľsku, Švajčiarsku aj Ríme. Nakoniec ho najviac oslovil Paríž. Tam však prišiel o prácu, a tak opúšťa Európu a odchádza naspäť do Latinskej Ameriky – Venezuely. Ostal však verný rodnej Kolumbii, kde sa aj oženil s Mercedes Barchovou. Pri zakladaní rodiny sa nevydal v šľapajach rodičov. Má len dvoch synov – Rodriga a Gonzala.

Marquez je okrem svojho štýlu zaujímavý najmä politickou angažovanosťou. V svojom živote viackrát prejavil náklonnosť ku kubánskemu diktátorovi Fidelovi Castrovi. Dokonca sú dobrými priateľmi. Aj napriek tomu sa však o ňom vyjadruje aj kriticky. Urobil tak i v článku, v ktorom písal o vplyve Kuby v Afrike. Ani pri návšteve pápeža Jána Pavla II. kamaráta Castra nepodržal. Napriek dohode o tom nenapísal. Väčšina zdrojov však uvádza, že za tým bol najmä spor s pápežom.

Obľúbený Kolumbijčan nepatrí svojím spôsobom života do skupiny bohémskych autorov. Žije so svojou manželkou, má dvoch synov a veľa vnúčat. Jediné, čo mu v tejto životnej idyle chýba, je zdravie. Podstúpil operáciu, pri ktorej mu odstránili zhubný nádor na pľúcach. Od roku 1999 sa lieči z rakoviny lymfatických uzlín. Ale nevzdáva sa: „Nemám strach zo smrti – iba som na ňu nahnevaný. Problém smrti spočíva v tom, že je večná.“

Zdroj: internet

Foto: vivirlatino.com / martinus.sk

Zdieľať článok:
O autorovi
Veronika Folentová
Veronika Folentová
ďalšie články autora

Zaujímajú ťa novinky z knižného sveta? Prihlás sa na odber nášho newslettra.