Pred pár rokmi mal slávny americký spisovateľ Kurt Vonnegut v New Yorku prednášku, na ktorej rozprával o živote, písaní, dalo by sa povedať, že o všetkom. Jedným z bodov jeho prednášky bolo aj vysvetlenie, prečo ľudia majú tak veľkú potrebu vzrušenia vo svojom živote. Všetko, čo na to potreboval, bolo pár grafov…
Ako Vonnegut vysvetlil, ľudia od malička počúvajú fantastické príbehy, plné úžasných dejových zvratov, vypätých situácií a zážitkov, ktoré navždy menia ľudský život. Problém je, že potom dospejú k názoru, že ich život by sa mal podobať na tieto príbehy.
Na tabuľu nakreslil takýto prázdny graf a pokračoval:
Pozrime sa napríklad na klasický príbeh, ktorý všetci poznajú. Jedná sa o príbeh Popolušky:
Príbeh všetci poznáme. Začína sa príšerným životom Popolušky, ktorý snáď až ani horší byť nemôže. Macocha ju terorizuje, nevlastné sestry sú na ňu ešte horšie a otec sa o ňu nestará. Potom však získa oriešky a hneď jej je lepšie! Krivka šťastia stúpa, keď sa ukáže, že oriešky dokážu nielen poprieť zákon zachovania hmoty, ale aj dodať šaty vhodnej veľkosti a strihu, život je opäť o kúsok lepší! A potom sa to rozbehne! Zázračný koč, efektný príchod na ples, tanec s princom. Krivka šťastia stúpa a stúpa! Ale nie! Polnoc a Popoluška musí utiecť! Krivka šťastia prudko klesá, pretože sa musí vrátiť k svojmu hrôzostrašnému životu, ale pri srdci ju hreje spomienka na princa, takže to zas až tak zlé nie je. To už sa však blíži veľké finále, princ si ju nájde, odvezie a žijú šťastne až do konca života, pričom mierka šťastia vyletí tak vysoko, že by jej normálny graf nestačil.
Ako hovorí Vonnegut: „Ľudia ten príbeh milujú! Tento príbeh bol už opísaný tisíckrát v tisíckach príbehov! A vďaka tomu si ľudia myslia, že aj ich život by sa mal podobať na tento príbeh.“
Alebo si zoberme klasický príbeh nejakej hrôzostrašnej nehody:
Bežný deň v úplne obyčajnom meste. Ale zrazu sa stalo niečo hrozné! Dieťa spadlo do studne! Novinka sa šíri mestom ako požiar a všetci obyvatelia sa vydajú zachraňovať úbohé dieťa. Stará krivdy vyplávajú na povrch pod vplyvom udalostí, ale krízová situácia ich stavia do iného svetla. Vznikajú nové spojenectvá, obnovujú sa staré priateľstvá, ľudia sú si vďaka spoločnej záchrannej akcii bližší ako kedykoľvek predtým. Dieťa sa samozrejme podarí zachrániť a život sa vráti do normálu, ale predsa len je lepší než predtým, pretože kríza ľudí spojila.
Ako hovorí Vonnegut: „Ľudia ten príbeh milujú! Tento príbeh bol už opísaný tisíckrát v tisíckach príbehov! A vďaka tomu si ľudia myslia, že aj ich život by sa mal podobať na tento príbeh.“
Problém však spočíva v tom, že skutočný život vyzerá asi takto:
Naše normálne, bežné životy sa točia okolo normálnych, bežných vecí. Občas zaznamenáme drobný vzostup, občas drobný pokles, ale nikdy sa neudeje nič, čo by sa zapísalo do histórie ľudstva. Neudeje sa nič také, o čom by sa rozprávalo ešte za tisíc rokov. Väčšina našich zážitkov nestojí ani za to, aby ich spomínali susedia o dve ulice ďalej.
„Ale pretože sme vyrástli obklopení úžasnými dramatickými príbehmi v knihách a filmoch, myslíme si, že naše životy by mali byť plné obrovských vzostupov a pádov! Preto ľudia predstierajú drámu aj tam, kde žiadna nie je.“
A to je presne ten dôvod, prečo ľudia tak milujú športy. Prečo vyhľadávajú konflikty. Prečo aj drobné udalosti, ktoré sa ich týkajú, nafukujú do obrovských rozmerov. Ľudia sa proste snažia žiť svoju rozprávku. A niet divu, veď sú tak vychovávaní…
Zdroj: sivers.org/drama
Foto: themutt.files.wordpress.com