Jean Racine – nech žije Grécko!

Francúzsky klasicizmus, obdobie kde sa opäť hľadajú istoty – v umeleckej tvorbe sa dodržiavajú pravidlá písania zavedené v antike. Nastupuje vek rozumu, kedy je aj umenie posadnuté pravidlami. Literatúra sa vracia ku vznešeným koreňom antiky. Dramatici, ktorí sa orientujú v antickej mytológii majú vyhraté. Jedným z takto vynikajúco vzdelaných a vynikajúco píšucich bol Jean Racine.

Jean Racine si ako dieťa dlho rodičov neužil. Vo veku štyroch rokov osirel a dostal sa do opatery starých rodičov. Potom, čo zomrel aj starý otec, sa stará mama rozhodla, že vnuka dá študovať do kláštornej školy. A tak sa mladému Racinovi dostalo najlepšieho vzdelania tej doby vo Francúzsku. Študoval na Port – Royal.  Príklad spisovateľa zásadne ovplyvneného vzdelaním je úplne zreteľný práve v jeho prípade. Na škole vyučovali totiž  predovšetkým jansenisti. Ľudská predurčenosť, teória predestinácie – toto zmýšľanie ho ovplyvnilo na celý život. Racine vo svojej tvorbe výrazne inklinoval k fatalizmu. Ako študent vynikal predovšetkým v klasických štúdiách. Práve dobré základy v gréckej a rímskej mytológií zohrali dôležitú úlohu v jeho dramatickej tvorbe.

Hneď jeho prvotina Andromacha si získala obrovský úspech a ohlásila zároveň novú generáciu dramatikov. Už vo svojom prvom pokuse sa rozhodol čerpať z gréckej mytológie. V tomto prípade mu ako námet poslúžilo populárne obdobie po Trójskej vojne, všeobecne bohaté na pestré námety.

Racine vynikal ako dramatik v budovaní  neopätovaných citov, kde každá postava ľúbi niekoho iného, no nikdy cit nie je opätovaný. To, čo svojím talentom v tejto oblasti naznačil v Andromache nechal naplno vyniknúť vo svojom poňatí tragického príbehu Faidry.

Faidra je jeho azda najznámejšou hrou. Postavy antických mýtov zvyknú byť kontroverzné. Príbeh Faidry je príbeh prekliatím nedovolenou láskou. Žena zahorela vášnivou láskou k svojmu nevlastnému synovi. Je takáto láska incestom alebo nie? Hlavná hrdinka si uvedomuje problém svojho citu a jeho zvrátenosť (podľa dobových noriem).  Ako prototyp silnej ženy sa snaží cit ovládnuť a bojovať s ním, no márne… Faidra svoj cit, ktorý ju spaľuje a privádza až do nepríčetnosti, pred všetkými tají. Jej okolie vidí ako zo dňa na deň chradne. Aj Hippolytos, príčina jej trýzne, pozoruje, že už nie je tou ženou, ktorou bývala. Už mu tak nestrpčuje život prejavmi nenávisti a macošského zachádzania ako zvykla.

Faidra však nie je jediná zmietaná citom. Aj Hippolytos miluje, ako sa však na grécky mýtus patrí, nie Faidru ale Aríkiu, dievčinu z nepriateľského rodu. Už na začiatku teda pozorujeme dvoch ľudí, muža a ženu, mladíka a zrelú manželku, u ktorých sa prebudila láska, a to taká, ktorú obaja odmietajú. Faidra, preto, že jej láska je hriešna, zakázaná – na pokraji incestu.  Hippolytos preto, že on sa lásky principiálne stránil, vníma ju ako niečo ponižujúce, a navyše Aríkia, je sama o sebe zakázaným ovocím. Obaja nešťastne zamilovaní, sú pevne rozhodnutí  cit pred objektmi svojich vášní tajiť a vyhýbať sa im.

Keďže bol Racine jansenista, vyznával predurčenosť osudu a navyše mýtus má už svoj známy koniec, nie je iná možnosť než stret oboch vášní ústiaci do tragického osudu. Faidrina zhubná láska zahubila tých, na ktorých jej záležalo najviac, vrátane nej samej. Tragédia ako sa patrí.

Ak sa vám teda príbehy starých gréckych básnikov zdajú byť príliš zdĺhavé alebo čitateľsky nezáživné, skúste siahnuť po adaptáciách veľkých dramatických príbehov. Ktohovie, možno práve Jean Racine bude ten, kto vám svet gréckej tragédie a veľké vášne priblíži.