Mali ste niekedy pocit, že sa vo vás nabalila zlosť, pocit neprávosti alebo len obyčajná ľudská túžba vyjadriť sa k niečomu? Jana Beňová nenecháva tieto pocity len tak. Píše o nich. Aj o obyčajných drobnostiach, nad ktorými väčšina iných ľudí mávne rukou a povie si, že tak to beží. Výber neobyčajných textov o obyčajných veciach prináša jej knižočka Dnes.
Jana Beňová publikuje svoje krátke texty, úvahy a zamyslenia na stránkach denníka Sme. Nie sú to však spravodajské či publicistické texty, ktoré by časom stratili svoj zmysel alebo aktuálnosť. Aj napriek tomu, že sú v ich knižnom vydaní Dnes aj texty na kedysi aktuálne témy, sú svojim spôsobom aktuálne aj dnes. Jedným z takých je aj „Veľká športová revolúcia“ z 3. marca 2008, v ktorom píše o Olympiáde v Číne. Aj napriek tomu, že boli hry pred dvomi rokmi, stále z textu cítiť otázky, o ktorých by sme mali premýšľať aj dnes – či bolo správne, aby sa konali práve v tomto štáte. V krajine, kde vládne totalita. Kde sa potláčajú ľudské práva. V krajine, ktorá ničí Tibet. Beňová tu napríklad vyzdvihuje režiséra Spielberga, ktorý sa po rozhovore o miere pričinenia sa Číny na genocíde v Darfúre, rozhodol vzdať funkcie poradcu pri tvorbe ceremoniálu. A tak namiesto neho nastúpila samotná Beňová.
„v prvom rade vraždy a mučenie, v druhom kráčajú študenti bijúci svojich učiteľov, v treťom falunggongisti a ich zdravé orgány pripravené na predaj, v rade za nimi Čína žerúca Tibet ako jahodu na streche sveta, áááá… opäť otvára papuľu a šup – študenti zastrelení na námestí Tien-an-men. A potom zase ticho! Ticho! Drak trávi, drak sa usmieva.“
Na stránkach Dnes sa tak čitateľ stretáva so ženou, ktorá sa pýta, chodí po svete s otvorenými očami a aj srdcom. V knihe sa zamýšľa nad toleranciou, ľudskosťou, verejnoprávnou televíziou či nad našim hlavným mestom. Na začiatku každého z príbehov je však moment, ktorý spôsobil, že autorka uznala za dôležité o tejto veci písať. U verejnoprávnej STV to bol napríklad dokument o Tatrách od slovenského režiséra Barabáša. Ten odvysielala rakúska stanica ORF 2. Oproti tomu „naša“ Slovenská televízia v tom čase radšej pre divákov pripravila Takí sme boli s Milanom Kňažkom. Pre niekoho je to banalita. Pre Janu Beňovú vec, o ktorej treba uvažovať, hovoriť a písať. Lebo napísanie znamená uvedomenie si toho nepomeru. Rovnako je to aj pri prečítaní. A to je dôležité. Uvažovať o veciach, ktoré inokedy prehliadneme s odôvodnením, že sú bežné či obyčajné.
Beňová má talent spájať rôzne malé príbehy do jedného, v ktorom ich niečo spoločné spája. Našla tak aj rôzne podobenstvá o netolerancii, ktoré nás obklopujú – vodička električky, ktorá zavrzne ľudí do dverí, lebo s kočíkom nenastupujú správnymi dverami, vodič, ktorý vynadá samotnej autorke za to, že zazvonila na nesprávnej zastávke, čašníčka, čo nestíši hudbu v podniku, aj keď ju o to hostia žiadajú, hádka dvoch cestujúcich o to, či má byť okno otvorené či zavreté. Všetci sa s tým stretávame, Beňová však na to ukazuje so zdvihnutým prstom a možno niektorí po prečítaní textu prídu na to, že sa dá správať aj inak.
Autorka často vychádza zo skúseností z hlavného mesta. To je pre ňu zdrojom tém, ale aj sklamaní. Vidí tu totiž ako v hromadnej doprave pokojne bijú mladíka. Ako ľudia zabúdajú na to, čo sa stalo Danielovi Tupému. Ako sa mesto mení a menia sa s ním aj ľudia.
„Pravda je more trávy skláňajúcej sa pod náporom vetra,“ hovorí Elias Canetti. „Cítime ju ako pohyb, čerpáme z nej ako dýchame. Tvrdým kameňom je pravda iba pre tých, ktorí ju necítia a ktorí ju nepotrebujú ako vzduch – tak nech si na nej rozbijú hlavu až do krvi.“
Hodnotenie:
Beňovej Dnes prináša nevšedný pohľad na svet. Na problémy aj radosti. Každého pozorného čitateľa kniha prinúti rozmýšľať, uvažovať o tom, čo sa deje okolo neho. Zvýrazňuje veci, ktoré by sme si mali všímať, ale nerobíme to. Autorka má svojský štýl. Niektoré jej texty sa skôr podobajú víru reči, ako písanému textu. Čítajú sa však ľahko. Aj keď je nutné priznať, že ľahšie sa budú čítať človeku, ktorý má aký taký prehľad o tom, čo sa okolo neho deje.