Láska a smrť na Vianoce

Vianočná poviedka Michala Hvoreckého.

Zasnežená cesta sa mi strácala pred očami. Navigácia hlásila, že oblasť, do ktorej vstupujem, neexistuje. Čo ak som sa omylom dostal do Poľska? Meškal som, posledná dedina, ktorú satelit spoznal, ležala dvadsať kilometrov za mnou a volala sa podľa listnatého stromu. Bolo to jedno zo slovíčok, ktoré som v slovenčine ovládal, pretože sa v učebnici z nepochopiteľného dôvodu nachádzalo skoro v každej lekcii.

Čo na severnej Orave hľadám? V mojom živote musí byť niečo zásadne chybné, keď sa chystám stráviť Vianoce na mieste, ktoré nie je na mape. Počas sviatkov sa má oddychovať, no ja som bol v takom strese, že mi srdce búšilo a na čele sa perlil pot. Už som cestoval šesť hodín, zúfalý z premávky v krajine, ktorá má zjavne oveľa viac áut ako obyvateľov. Čo ak by sa mi teraz nebodaj pokazil motor? Pevnejšie som uchopil volant, aby sa mi netriasli ruky.

V hlave mi prebleskovalo, čo som za tri mesiace v krajine zažil. Prišiel som učiť francúzsku literatúru na univerzitu, ktorá si vôbec nezaslúžila toto vznešené pomenovanie. V čudnom štáte vznikali vysoké školy aj tam, kde neboli ani len stredné.

Študenti nič nečítali a obsahy kníh si sťahovali z netu. Väčšina z nich si myslela, že Pani Bovaryová je americký film, Sartre značka plesnivého syra a Deleuze televízny spevák. Ale ako som mohol poslucháčom vyčítať opisovanie, keď jediný „docent“ na pracovisku pokojne skopíroval celú habilitačnú prácu z češtiny? Vedenie katedry mi na začiatku skúškového oznámilo, že nikoho nesmiem vyhodiť, pretože by prišli o dotácie. Stačilo, aby som tú budovu videl z diaľky a pocítil som hroznú prázdnotu.

Ako sa blížil Štedrý deň, situácia sa zhoršovala. Do pracovne mi umiestnili toľko čečiny, že som si nemal kam sadnúť. Keby učitelia s rovnakou vervou ako k vianočnej výzdobe a spievaniu kolied pristupovali k vedeckej práci, prednášam na slovenskej École Normale Supérieure.

Zlom nastal v deň, keď mi nadriadení oznámili, že kvôli zahraničnej publikačnej činnosti založia vydavateľstvo na Ukrajine a budú si tam vydávať vlastné „odborné“ knihy. Na zasadnutí pavedeckej rady som oznámil, že na protest odchádzam. V duchu som si však až taký istý nebol, pretože to znamenalo stratu parížskeho grantu a hlavne – kam sa vrátim? Môj domov v štvrti La Défense už od leta nebol mojím domovom, tak ako moja žena Denise už nebola mojou ženou. Napriek tomu som si želal okamžitý návrat.

Lenže vtedy som ju spoznal. Lucia nebola mojou študentkou, chodila o ročník nižšie. Nikdy v živote som nevidel takú krásnu mladú ženu, vlastne ešte dievča. Počas konzultačných hodín sa prišla opýtať, či by mohla navštevovať môj výberový seminár o súčasnej francúzskej poézii a próze. (Netušila, že ho zrušili, pretože sa naň nik neprihlásil…) Chcela vedieť, či som už preberal Érika Orsennu a poprosila ma, aby som jej odporučil tituly od Durasovej. Neveril som vlastným ušiam.

Dali sme sa do reči a nemohli sme prestať. Lucia rada čítala Camusa v origináli, a to nielen Alberta, ale aj môjho obľúbenca Renauda, autora škandalózneho Francúzskeho ťaženia. Hovorila prakticky bez prízvuku, lebo ako stredoškoláčka strávila rok v Marseille. Nemohol som z nej odtrhnúť oči. Zalial ma príval myšlienok a plánov. Rád by som ju pozval do kaviarne, ale v panelákovej diere nijaká nebola, iba nespočetné krčmy.

O tri dni mi Lucia dala taký francúzsky bozk, aký som vo Francúzsku nikdy nezažil. Keď ma pozvala, aby som Vianoce strávil s jej rodinou, nedal som na sebe znať radosť, aby som ju nevyplašil. Kúpil som jej cez web nového Houellebecqa a pekné vydanie Mandarínov a, aby som držal krok s dobou, aj elektronickú čítačku. Žiadosť o odchod som stiahol – na veľkú radosť vedenia katedry, ktorá sa vďaka mne pýšila medzinárodnými kontaktmi.

Konečne som na tabuli zbadal dvojslovný názov obce. Pribrzdil som a na neodhrnutej ceste pneumatiky prešmykovali. Podľa pokynov som zastal na konci dediny. Nevidel som veľa, pretože lámp svietilo poskromne, no vyzeralo to tam ako v skanzene. Vystúpil som do dokonalého ticha noci. Na priedomí som zbadal Luciu a všetko ostatné prestalo byť dôležité.

Vybral som z kufra batoh, krátko sme sa objali a vošiel som do drevenice. Unavený na smrť som zoznámenie s rodičmi – rituál, ktorý ma pri nových priateľkách odjakživa desil – zvládol ľahšie ako zvyčajne. Územčistý otec pripravoval na peci olej z karamelu, liehu a slaniny, zrejme ľudovú zimnú zmes do poľnohospodárskych strojov. Žltkastú tekutinu však nalial do štamprlíkov a ponúkol ma. Privoňal som k horúcemu poháru. Hriatô, pokútna stredoeurópska odpoveď na absint. Striaslo ma a pocítil som slabú nevoľnosť. Aby som pohostinného pána neurazil, exol som. Po druhom  poháriku sa mi rozšírili zreničky a po treťom som halucinoval.

Spoznal som desať Luciiných príbuzných a učil som sa ich írečité mená. Hoci noc už riadne pokročila, mama ma ponúkla hustou šošovicovou polievkou, v ktorej stála drevená lyžica. Celý čas som dúfal, že ma uložia spať k Lucii, ale pridelili mi kuticu v rohu dlhého domu. Napriek sklamaniu zo samoty som zaspal ako školák.

Veľmi skoro ma zobudilo klopanie. Tešil som sa, že prišla Lucia, lenže dorazil otec a až za ním – oblečená v kroji! – dcéra. Všetko mi trpezlivo prekladala a tlmočila moje odpovede. Ak na deň Božieho narodenia príde ako prvá zavinšovať žena, prináša to nešťastie. Najprv musí k hosťovi vojsť muž. Hlúpejší zvyk som si v tej chvíli nevedel predstaviť.

Ešte v pyžame som dostal pohárik domácej slivovice a hneď aj do druhej nohy. Francúzi sú podľa mňa národ alkoholikov, ale čo je potom toto? Raňajkoval som málo, pretože mi prikázali postiť sa, ale alkohol sa nepočítal, takže mi neustále dolievali.

Na otca tvrdé neúčinkovalo. Pod každý obrus v dome dal peniaze, aby sa v rodine na budúci rok nedržala bieda. To sa mi pozdávalo, tak som ho napodobnil, no, žiaľ, len s kreditnými kartami, lebo som si ako naschvál nedoniesol bohvieakú hotovosť. Naďalej budem trieť učiteľskú biedu.

O jedenástej sa šlo na hroby mŕtvych predkov. Malý drevený cintorín na strmom kopci bol obsypaný vencami a suchými kvetmi. Zapálili sme sviece a uložili ich do červených kahancov. Pila sa medovina a odlialo sa z nej na hroby, aby mŕtvi nevysmädli. Zízal som na pohanský slovanský rituál, na ktorom by si zgustol Claude Lévi-Strauss, ale Lucia mi povedala, že rodina je katolícka.

Neskôr otec na dvore zarezal ovcu a nechal vykvapkať krv, aby sa zem prebudila a dobre rodila. Do studne nasypal štipku soli, takže voda azda zostane zdravá. Lucia priniesla okrúhly koláč, ktorý tvarom pripomínal slnko a mal zabezpečiť, aby po zimnom slnovrate čím skôr znova vyšlo a zohrievalo svet. Koláč, veľký ako pneumatika, plnený hrozienkami, medom, tvarohom a makom, chutil lepšie ako poleno B?che de Noël.

Posilnený som sa prešiel po okolí. Na mrazivom vzduchu hádam vytriezviem. Za domom bol statok so stádom oviec, dvoma kravami, prascami, sliepkami a zajacmi. Hospodárstvo, nad ktorým sa vznášal kyslý zápach, strážil čuvač. Zabáral som sa do závejov, počúval hukot stromov vo vetre a pripadal som si ako v románe od Charlesa F. Ramuza.

Luciu som našiel pri peci. Z medovníkového cesta vytvárala figúrky podľa domácich zvierat a piekla. Hotovej ovci som odhryzol chrumkavú nohu a Lucia ma prvý raz zahriakla. Výborné pečivo sa vôbec nesmie jesť, aby tvory nepokapali!

Štedrovečerná večera sa začala o tretej, kedy v Paríži väčšinou obedujeme. Už mi škvŕkalo v bruchu, ale jedlo nikde. Otec uložil na podlahu stohy slamy, čiže otiepku, aby sa v dome vždy našlo dosť zrna na chlieb. Každý člen rodiny si naslepo vzal jedno steblo a ukázal ho ostatným. Vytiahol som si najkratšie, čo znamenalo, že do roka zomriem. Príbuzní ma nahlas ľutovali a smutne krútili hlavami.

Potom sa symbolicky rozkrojovalo jablko. Už som tušil, čo je za tým, preto som si z misky uchmatol najkrajšie. Otec ho preťal nožom. Pod bezchybnou šupkou prevŕtali prehnitú dužinu až po jadrovník miniatúrne chodbičky a dva červíky sa mi škodoradostne smiali do tváre. Hrozná choroba ma čoskoro neminie, skonštatovalo osadenstvo.

Chcel som trocha uvoľniť náladu, preto som vstal, aby som predniesol prípitok. Zborovo ma okríkli a preklínali pohľadmi. Počas Štedrej večere obsluhuje jedine gazdiná, ostatní sedia a nik nesmie do záverečnej modlitby vstať, lebo by zahynul. Nezmohol som sa na slovo. Zrak mi padol na prázdnu misku a tanier – prestreli aj pre zosnulú tetu, keby sa jej duch rozhodol vrátiť. Moje presvedčenie, že francúzska kultúra je najmorbídnejšia na svete, dostalo trhliny.

Ochutnal som domácu oplátku s medom, orechom, cesnakom a čiernym korením. Mama porozprávala príbeh o narodení spasiteľa a krížnych cestách. Lucia mi urobila prstom na čele medový kríž a jazykom ho zlízala. Vyzvala ma na to isté. Nemusela ma dvakrát prehovárať. Asi som to urobil príliš vášnivo, lebo otec schmatol sekeru. Bál som sa, že ma prizabije, no zaťal ju do dreveného trámu pod stolom, aby kov utužil naše zdravie. Potom pod nohy pohodil aj motyku. Okolo stola obviazal hrubú reťaz, takže rodina sa stretne zasa o rok. Prvé dobré znamenie.

Konečne som sa smel pustiť do jedla. Obžerstvo pozostávalo z deviatich chodov a vyvrcholilo oravskou kapustnicou s klobásou, bravčovými rebierkami a hubami,  vraj najlepšou široko-ďaleko. Nasledovali grule, lokše, opekance, štedrák… Vypýtal som si pohár vody, no odpovedali mi také šokované pohľady, že som naďalej zapíjal iba vínom a pálenkou. Jazyk sa mi plietol, krútila sa mi hlava a brucho mi šlo prasknúť. Na stole sa našlo hádam všetko okrem hrabavej hydiny, aby sa šťastie nerozhrabalo. Z každého jedla sa odnieslo aj zvieratám.

Rozdali sa darčeky. Stromček visel z povaly ako obesenec. Podlamovali sa mi nohy. Nič som nedostal, ale všetko, čo som priniesol Lucii, malo úspech, a to mi stačilo. Vyrazili sme pešo do susednej dediny na polnočnú. Husto padal sneh a ja som päť kilometrov vliekol aj náklad. Otec počas adventu vyrobil stôl, na ktorý nepoužil jediný kovový klinec. Položil som ho v drevenom kostolíku pred oltár, aby ľudia uvideli všetky bosorky. Hanbil som sa, že prídem na omšu raz za rok, aj to ožratý, no sympatický kňaz, veľký frankofil, bol chytený viac ako ja.

Po vražednom poháriku hruškovice na fare priestor okolo mňa spriesvitnel a rozplýval sa v temnote. Klesol som na stoličke do pozície Toulouse-Lautreca. Zbadal som mŕtvolne bledú ženu, ktorá mlčky jedla z prázdneho taniera.

Mám okno až do okamihu, keď za mnou o niekoľko hodín neskôr do izby prišiel un cadeau. Joyeux Noël! On va chez toi ou chez moi? spýtal som sa, ale Lucia pokrútila hlavou. Odviedla ma do stodoly, na slamu. Le Réveillon. Ovce sa k sebe od zimy tisli tak silno ako my, spútaní vzájomnou blízkosťou. Je t’adore, ma biche. La petite mort.

Otvoril som oči a nad hlavou mi viselo imelo. Už nesnežilo, vychádzalo slnko a váhavo zohrievalo svet. Budúci rok budem iba milovať a zomierať.

Zdroj: hvorecky.sk

Poviedka bola uverejnená s láskavým povolením jej autora, Michala Hvoreckého. Prvýkrát bola uverejnená na jeho blogu Hvorecky.sk

Michal Hvorecký – narodil sa v roku 1976 v Bratislave. Vyštudoval estetiku na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. V rokoch 2000 až 2003 spoluorganizoval hudobný festival Wilsonic. Žije v slobodnom povolaní v Bratislave. Debutoval zbierkou poviedok Silný pocit čistoty, pokračoval zbierkou Lovci & zberači. Nasledovali romány Posledný hit, Plyš a Eskorta a výber z publicistiky Pastiersky list. Preklady jeho kníh vyšli v Nemecku, Taliansku, Poľsku a v Českej republike. Pravidelne píše publicistiku pre rôzne denníky a časopisy, ako napríklad denník SME, alebo internetový portál Salon. Za svoje texty získal viacero literárnych ocenení a autorských štipendií. V roku 2009 mala v Theater Forum v rakúskom Schwechate premiéru jeho prvá divadelná hra „Slovenský inštitút. Jedna komédia.“, napísaná v nemčine. Za svoj najnovší román Dunaj v Amerike dostal Cenu Tatra Banky za umenie – Mladý tvorca. Román vyjde budúci rok v nemčine a poľštine.