Ako sme robili sestričku (6. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…?

– Nikdy mu nezavoláš? Mňa by to zaujímalo, šla by som s ním na obed, – povedala mi Radka v jeden večer.

– Neviem, láska… Robím teraz objednávku, prepáč… – odvetil som jej zamyslene od domáceho počítača. Myslel som si, že moja myseľ je upretá na čísla v monitore, ale naraz som si uvedomil, že myslím na neho. Na človeka, ktorého polovičky génov som bol nositeľom.

– Mňa by zaujímalo, čo je za človeka, – rozmýšľala nahlas moja žena pri varení večere.

– Raduľka, rozišiel sa s mamou pol roka po mojom narodení. Môj otec – áno, dobre počuješ – môj otec je, aký je, ale on ma vychoval, živil, dal mi meno, on sa o mňa postaral, on si ma osvojil – tak tento môj otec si zobral moju mamušu za ženu a tá mu dala ešte dvoch mojich súrodencov. Čo je na tom také nepochopiteľné? – spýtal som sa jej, vstal a dokráčal si po bozk.

– Čo robí, aký je, či má ženu, deti… a ták, – vravela Radka a zakláňala od môjho jemného bozkávania hlavu dozadu.

– Mama o ňom dlho nepočula. Vraj začal piť a chodil na týždňovky do Čiech. Tam si našiel nejakú frajcku. Ani to netajil, hneď sa chcel s mojou mamou rozvádzať. Keby mama nestretla Stana, mala by to ťažšie. No a asi po troch rokoch od ich rozchodu sa vraj úplne stratil. Nič viac o ňom nepočuli. Veď som ti to už hovoril…

– Myslíš, že k nemu ešte niečo cíti? Je to také zvláštne, nie? S niekým sa poznáš štyri roky, porodíš mu syna a potom sa tak rýchlo rozídete. Musí tam byť toho veľa neukončeného. To sa nedá len tak za tri mesiace, že čau, bambíno, adios, – nechcelo sa mojej žene prestať dumať nad osudom jednej nevydarenej lásky.

– Lásočka, dokonči ten šalát. Som hladný…

– Keby sme sa rozišli, za tri mesiace si na mňa nespomenieš? – spýtala sa ma Radka.

– Laskonka, čo to táraš? Ja ťa nikdy neopustím. Táto rodina, tento byt a všetko živé i neživé v ňom sú všetko, čo mám. A ešte moja mama. Aj so Stanom sa to zlepší, veľakrát sme sa pohádali. Je to typický tvrdohlavý vysokopostavený poliš. Musí byť po jeho, na to som si už dávno zvykol, – povedal som pokojne a pokračoval vo vlhkom bozkávaní jej pravého pleca, ktoré som predtým obnažil svetu.

– Ku mne sa tvoj tato správal vždy milo, – oponovala mi.

– Lebo si žena a on sa vždy šiel zo všetkých žien pokakať. Veľmi si všíma, čo kto na neho povie, ako vyzerá, či sa páči. Vystrihuje si každý novinový článok, kde sa čo i len spomenie nejaký jeho úsudok, práca, štatistika alebo výrok. Poznám ho z inej strany, z ktorej sa tebe nikdy neukáže, – povedal som všetko pravdivo tak, ako som cítil.

Radka mlčala, nechcelo sa jej asi do tejto debaty, radšej sa vrátila k predošlej téme.

– Keď som sa ja v sedemnástke po roku a pol rozišla s mojím prvým chalanom, s tým Majom, však vieš, myslela som na neho ešte dva roky. Celý ten čas som nemala iného chlapa. Stále som na neho myslela, nadbiehala mu, no jednoducho sprostá… Plakala som snáď tri mesiace.

– Štyri, nie? – žartoval som a zároveň som jej rozopínal podprsenku.

– Nesmej sa. Rozchod dvoch ľudí je ťažká alchýmia. Stále som mu písala a pripomínala si v hlave všetky bozky a milovačky, ktoré sme spolu prežili. Kamošky, aj mama, mi vraveli, nech sa na neho už vykašlem, že sa zbytočne trápim.

– Áno? – hral som hlúpeho.

– Ty sa smeješ, ale ja som trpela ako krava. Dokonca už chodil nejaký mesiac s Barborou a ja som ho stále milovala… Nevedela som to uťať, stále som si myslela, že on je ten pravý, že k sebe patríme na celý život, – rozprávala mi Radka to, čo som od nej počul už najmenej desaťkrát.

– Láska, chýbali ti životné skúsenosti. Čo si mohla v osemnástke vedieť o vzťahoch? Skutočný život rozbíja seriálové ideály, prekresľuje romantické predstavy o nekonečnej láske zrodenej na život a na smrť.

– Ja nič neľutujem, lebo som stretla teba. Najlepšieho muža pre mňa. Vieš? – spýtala sa ma pekne.

– Áno, ale ešte predo mnou prišiel vojak Vlado a športovec Ivan, ktorému som ťa musel ukradnúť. Som princ tvojho života, bojoval som o teba urputne, musíš uznať, – povedal som, pričom som ju odzadu jemne hladkal za prsia. Stvrdli jej bradavky a začínal som mať dojem, že mne niečo inšie.

– Ani vtedy som nevedela, čo mám robiť. Nosila som v hlave dvoch chlapov. To bolo tiež ťažké. Ani som o tom nemohla nikomu povedať. Skúsila som sa vykecať Lucii a potom ešte jednej kamarátke, ale ako som začala, kukali na mňa ako na mimozemšťana. Vraj ľúbiť dvoch ľudí naraz sa nedá, – spomínala.

– Musel som ti spraviť dieťatko, aby si konečne pochopila, kde je tvoj smer, hehe, – zasmial som sa.

– No veď ty si to do mňa určite dal naschvál… dobre si o tom vedel, – vracala sa Radka k našej obľúbenej story, ako vlastne prišiel na svet náš syn.

– Hehe, nie, nie, ja som ho z teba vybral. Možno sa vkradla kvapôčka.

– Mal si vypité, – vyslovila karhavo.

– Ale Matúško je zdravý, neškúli, nie je digitálny, má aj ručičky. Aj nožičkami hýbe. Trošku slintá, ale to ho snáď v tridsiatke prejde, – žartoval som na tému, ktorú moja milovaná nemala rada.

– Teba by to už mohlo prejsť. Kedy dostaneš rozum, ha? – spýtala sa ma, ale mne sa jej už nechcelo odpovedať. Túžil som sa s ňou milovať, a tak som jej to dával perami aj prstami značne najavo.

– Chceš jesť alebo máme dnes diétu? – nedalo jej.

– Dnes budeme mať najprv milovaciu diétnu polhodinku a potom sa najeme do prasknutia, – odvetil som jej veselo a neprestával jej dráždiť bradavky.

– Uvarí sa to samo, áno? – vzdychla moja milovaná.

– Už to skoro je, – povedal som, nadvihol jej sukňu, šikovne vybral penis a vopchal jej ho medzi stehná, nech zacíti moje teplo a mužnosť.

– Lukáško, čo keď sa zobudí Matúš, – zrýchľoval sa Radke dych.

– Budem rýchlejšie, než náš miláčik stihne odsnívať svoj prvý sen o sestričke, – šepol som jej do ucha a začal ju znova bozkávať po krku.

– Ach, – vzdychla a chytila ma odzadu za hlavu.

– Aké dáme dcérke meno? – vošiel som do nej, neustále jej hladil prsia a stekal jej jazykom k lopatkám.

Odpovede som sa dočkal až neskôr.

Buďte šťastní, Hirax

Zaujímavé linky:

Zomieram, tak sa poďme aspoň zoznámiť (1. kapitola)

Hirax vydá svoj ďalší román na martinusáckom blogu! Začína dnes!