Keď sa duše nestretnú (4. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…?

Spal som dlho, starec mi dožičil. Aj som sa u neho najedol, vypočul si Jozefov príbeh a poobede sa pobral. Starec ma poprosil, aby som ho volal dedo Ľudo, a oznámil mi, že je sobota. Uveril by som hocičomu, lebo som stratil pojem o dňoch, čase, bytí, vzťahoch, faktúrach, peniazoch, o všetkom.

Keď už som sedel v autobuse, zavolal som Radke. Tešil som sa na návrat domov viac ako na prvý bicykel. Chcel som byť iba s ňou a malým Matúškom. Nosiť ich na rukách, vyplakať sa im, spraviť si krásny večer, a keď malý zaspí, otvoriť sa milovanej. Poprosiť ju, nech mi odpustí, že ju už nikdy nebudem takto trápiť a neopustím ju. Že som sa narodil iba raz a ďalší pravý otec za mnou už nikdy nepríde, že ich už nemôže byť viacej. Cítil som sa konečne aspoň trošku nabitý a tú slzu energie som chcel darovať tým, ktorí ma nikdy nesklamali.

– Láska, pred šiestou budem doma, – volal som Radke.

– Ale ja mám dnes párty, – odvetila mi veselo.

– Akú párty? – ostal som ako ovalený guľou na búranie starých domov.

– Matúška som dala k našim. Príde Lucia, Terka, Vlado aj Peťo, – rinulo sa to z nej veselo, – a aj Zdeno príde.

– Aký Zdeno? – lapal som vzduch, nech aspoň niekoho zahubím.

– Z baru, robí na mojej službe. Však vieš ktorý, ten vyšportovaný.

– Aha… Nebudem zavadzať? – zakrýval som sklamanie.

– Nie, milovanko. Ako ti to mohlo napadnúť? Príď čo najskôr. Ahoj, letím. Musím ísť ešte kúpiť víno a spraviť chlebíčky.

Mlčal som. Prepadla sa podo mnou zem. Autobus, v ktorom som sedel, sa určite rútil z mosta do strže, a nie do mesta.

– Haló? Pane, ste tam? Už vám je lepšie, však? Cítim to na vašom hlase, – pokračovala rozjarená Radka, – teším sa na teba, bokám ťa, maličký, – zaševelila mi ešte a zložila.

Napriek jednému pôrodu bola stále sexi, pretože po dvadsaťpäťke sa žena stáva skutočnou ženou. Už vie, čo chce, kráča si za svojím, pozná svoje hranice, vie, kedy je nudná a kedy ešte zábavná, mení sa v skvost. A za mojou ženou sa ešte nejedno mužské oko otáčalo. Po dvoch rokoch strávených na materskej jej skoro od nudy zovrela krv, a tak sa zdravo nahnevala a behom dňa si našla prácu čašníčky. Žiaľ, v bare, kde sa počas piatkov a sobôt konali hojne navštevované diskotéky. Jej kolegovia i zákazníci boli vraj samá sranda. A Zdenovi liezli z očí kokoty, to mi nemusel nik prekladať, veď by to spozoroval aj nemasturbujúci farár na dôchodku.

Zostal som po tom telefonáte smutný. Cieľ môjho večera ukradlo najbližšie auto, ktoré míňalo autobus, kotva prázdnoty opäť dopadla na hrozivo mlčiace dno. Vystúpil som na hlavnom autobusovom nástupišti, kúpil si celofarebný časopis od človeka, ktorý vraj prišiel o domov a stratil najmilovanejšiu ženu, ale ani zďaleka nemal také čisté oči ako dedo Ľudo. Rozdal som nejaké drobné a kúpil si od cigánky voňavku, ktorú som vôbec nepotreboval. Konečne som prešiel pár ulíc a o chvíľku sa ocitol v centre mesta. Našiel som si najprázdnejšiu terasu a prvé pivo vypil na ex. Júl bol rozbehnutý do slnečna a ľudia asi tento deň nazvali pekným. Skúšal som volať Ľubošovi, ale nebral to. Napísal som mu teda aspoň správu, že v pondelok už prídem normálne do práce.

Radku som chápal. „Nedá sa žiť s bláznom a každý má právo na šťastie. Tak si zavolala priateľov a naplánovala večierok, čo sa čudujem? Mala čakať na idiota, kedy mu zasvieti zelená a znova sa zaradí do života? A čo keby som zmizol na mesiac alebo na rok? Veď ja som toho schopný. Žnem iba to, čo som zasadil… Ale veď ja som nič nezasadil! Zrazu vošiel do predajne akýsi muž a vyhlásil sa za môjho otca,“ lepili sa mi myšlienky jedna na druhú, až kým som si nespomenul na deda Ľuda – vtedy som pokorne stíchol. Kývol som na čašníka, nech mi donesie ďalšie pivo.

Po treťom čapovanom a druhom fernete šla okolo Nina. Takisto ako ja hrávala za naše gymnázium hádzanú. Mala veľké prsia, a tak bola predmetom prízemných rozhovorov nielen štvrtákov, ale aj prvákov. Na jednom športovom zájazde sme sa spolu bozkávali, ale to bolo všetko, čo medzi nami stihlo vyrásť. Dnes bola aj s nejakými dvomi kamarátkami. Všetky tri boli vychystané na večer, keď to proste „rozbalia“. Nazýval som to umelou, naprogramovanou zábavou, keď sa od pondelka do štvrtka spriadajú plány, ako bude cez víkend „popiči“, keď sa vyrazí niekam za poriadnou „zábavou“, aby sa v nedeľu mohlo telefonovať, že bola nuda, chlapi stáli za prd a nik „slušný“ sa nevyskytol.

Po pár vetách som ich pozval na víno. Tentoraz som, naopak, túžil po hocijakej spoločnosti, nech zastriem oblak smútku – niekto ma obklopí a pomôže mi tak vymeniť moje debkoidné myšlienky za zdravý rozum. Obišli záhradku a prisadli si. Zoznámil som sa s blonďavou sexi mrchou Viki, ktorá mala v zameriavači jednoznačne iba bohatých, pekných, úspešných a vplyvných. Určite sa už musela aspoň raz vidieť nahá v zrkadle, keď rúbala tak vysoko. Naopak, z krátkovlasej Nataše sálala skromnosť, aj keď vzhľadom k jej tváričke mohla mať tie isté vzťahovo-posteľno-životné ambície ako Viki.
Nina trošku pribrala, ale o to viac žiarila energiou. Bol to čistý vietor. Žiadne komplexy, iba smiech a rapotanie šialeností s očakávaním, ako zareagujú obete jej žartíkov. Čím viac prekvapení vyprovokovala, tým viac sa radovala, a tým väčšmi rástla jej chuť vymýšľať ďalšie somariny.

Snažil som sa ich opiť. Najprv sa bránili, ale keď dorážali druhú fľašu vína, všetko bolo na dobrej ceste k spevu. Musel som si odskočiť do bankomatu vybrať peniaze, keďže medzi mestskými pipkami sa už dlhé roky držal názor, že večer možno považovať za vydarený jedine vtedy, keď mužská strana všetko zaplatí. „Ja mám pekný kukuč, ty otváraj peňaženku,“ alebo tak nejako to bolo ponímané. Nerobilo mi to problém, dokonca som sa v podnapitej nálade začal tešiť, ako tieto tri devy dovlečiem domov na tú Radkinu „skvelú párty“. Na ksicht si naskrutkujem úsmev Jozefa Laufera, rozrazím dvere, rozhádžem prinesené kurtizány medzi Zdena, Vlada, Peťa a iných samcov túžiacich robiť deti, čím prítomným ženám v úzkom obývačkovom kolektíve naznačím, že ešte na mňa dievčatá berú. Môj kredit samca stúpne. „Radka to určite pochopí, veď strávila iné moje úlety. Dobre vie, že nie som žiaden sukničkár a od svadby nemám potrebu zbierať skalpy ohanbia,“ dumal si môj pripitý rozum, keď sme sa hlučne štverali do môjho bytu na tretie poschodie. Náš dom nemal výťah, ale myslím si, že keby ho aj mal, netrvalo by nám to o nič kratšie.

– Tichšie, vy kozy. Tu bývajú samí dôchodcovia… Chcete niekoho zabiť? – snažil som sa byť výchovný, ale šlo to ťažko, pretože Nina s Viki boli v jednom kuse naložené v záchvate smiechu. Práve sa šli udusiť pri predstave dĺžky penisu nejakého ich kolegu. Nemal som chuť ísť do hĺbky problému.

Chvíľkami som si pripadal ako krotiteľ levov. Utíšiť ožraté vysokoškoláčky, ktoré už tretí mesiac zapíjajú diplom, bola zrazu ťažia vec ako vyrobiť z plastelíny metrovú maketu komára. Keď sme si pred mojimi dverami tretíkrát nacvičili, ako byť ticho a vyzerať aspoň trošku normálne, vopchal som pomocou dvoch rúk kľúč do zámky a vošiel do bytu. Pomohol som niekoľkým ženským chodidlám vyslobodiť sa z letných topánok, seba som vyzuť zabudol. Akosi mi nešlo do hlavy, že v byte vládne ticho. Len tlmené svetlo mi prezrádzalo, že je niekto doma. Vysvetľoval som si to tak, že časť hostí asi odišla za pokračovaním zábavy do veseliaceho sa sobotňajšieho mesta a u nás zostali len duše túžiace viesť rozhovory smerujúce k vyriešeniu nejakých problémov. Asi mojich.

Keď som otvoril dvere do obývačky, sedela tam len Radka. Mala oblečené nádherné večerné šaty, v rukách držala rozčítanú knihu. Jednou rukou si pokojne točila prameň vlasov do vlniek a ticho sledovala divadlo, ktoré sme si síce nepripravili, ale v konečnom dôsledku sme ho hrali. Na stole stál svietnik s tromi červenými horiacimi sviečkami, dva čisté taniere, nedotknutý príbor, otvorená fľaša vína, z ktorého ubudli maximálne tri deci. Izbou sa niesla vôňa pečeného mäsa a zemiakov. Hneď bolo jasné, kto z nás dvoch je idiot a zasa niečo pokazil. Povedal by som, že priam nenapraviteľne.

– Vidím, že aj riad je už umytý, asi je po párty, – mekotala poloopito Nina.

– Kde je Zdeno? – nenačítala situáciu blonďavá Viki.

– No, my asi pôjdeme, – cúvala Nataša, jediná rozmýšľajúca z trojice opitých vyčačkaných kôz.

– Láska, kde sú všetci? – koktal som už aj ja.

No Radka sa na nás len mlčky pozerala. Sedela tam ako kráľovná v osvetlení ladne tancujúcich sviečok a nenachádzala pre nás slov. Žiadne totiž neexistovali. S debilom sa nedá rozprávať, iba ak sa tiež nestanete debilom, čo jej zasa nedovoľovala vrodená inteligencia.

Vyprevadil som dievčiny pobádajúcim pohľadom von, strčil som im na rozlúčku do náruče nedopitú fľašu vína, ktorým sme sa nadájali ešte aj v taxíku, a zaželal som im, nech sa im vydarí večer, že budem v duchu s nimi. Keď som zavrel dvere, nešikovne som sa vyzul. Ale na druhej strane som Radke ukázal, že viem vyhodiť jednu tenisku cez druhú a vytvoriť tak (aj pre oči bez umeleckého vnímania) ľahko viditeľný kríž.

– Toto kúzlo som cvičil tri dni, – povedal som veselo, nech Antarktída pustí šťavu, no moja žena stále mlčala. Keby som nebol opitý, stavil by som sa, že mi niekto reže žily.

Dokráčal som do obývačky a sadol si oproti nej. Chvíľku sme si navzájom nemo hľadeli do očí a obidvaja sa zamýšľali nad tým, ako málo stačí, aby sa dvaja ľudia nepochopili. A že jediná návšteva po desiatkach rokov od toho, ktorého som mal vídavať v priemere desaťkrát za deň, môže spôsobiť, že sa duša odladí na inú frekvenciu.

– Ja som si to celé vymyslela. Chcela som ťa prekvapiť, – vyslovila ticho milovaná.

– A ja som začal žiarliť, tak som sa sem dovalil s tromi kamarátkami, ktoré som náhodou stretol v meste. Nechcelo sa mi ísť na párty, pretvarovať sa pred nejakými tvojimi búchačmi z disky… Tešil som sa na teba. Na teba jedinú a na Matúška. Milujem ťa, si pre mňa všetko… Aj Matúš… Keby som nemal vás dvoch, sedím ešte v lese, ohňom odháňam hmyz a prázdnotu všetkých dospelých klamárov. Nehnevaj sa na mňa. Som síce somár, ale milujúci, – drmolil som rýchlo, akoby som chcel všetko povedať do jednej minúty.

– Láska, prestaň už rozprávať, – povedala mi ľúbená a priložila si prst k perám, – pssst.

– Kde je Matúško? U vašich či doma? – zašepkal som.

– Spí v postieľke.

Vošiel som do našej spálne a pozeral sa na ten spiaci zázrak. Na moju krv, ktorá si mohla byť istá, že jej v dospelosti nikto neukradne tento večer ani jej postieľku, jej plyšákov, jej hračky, jej rodičov. Ako som pobozkal to slabo odfukujúce fyzické predĺženie Boha, zjavil sa mi na krátky moment Eric Clapton. „Raz vám zložím pieseň, ste krásna rodina. Len to nekaz,“ vyslovil a odišiel.

Keď som sa neskôr nahý objal s mojou ženou pod vyhriatym paplónom, prosil som všetkých mojich anjelov strážnych, nech sa táto chvíľa nikdy neskončí, nech nezaspím, nech slnko neprekrojí oblohu, nech zamrzne čas, nech nemá šancu vrátiť sa to bolestivé, nevysvetlené, úsmev berúce, jatriace. Prosil som nebesia, nech nehýbu figúrkami osudu, že toto je dobré rozpoloženie a vydržím v ňom do svojho posledného dychu. Prosil som vesmír, Boha, lásku, pravdu, všetko to, čo je nad nami, nech moju rodinu žehnajú a ja im to každým skutkom vrátim, ako ma na to príroda a dedo Ľudo dôkladne pripravili.
Pravda chce však rásť, takže šepot modlitby vojaka v zákope pred prichádzajúcou bitkou v zásade nepočúva. Prežitie je metál, ale Boh ho nepripína. Nemá čas. Keď kreslí plány ďalšieho frontu, nedá sa vyrušovať.

Buďte šťastní, Hirax

Zaujímavé linky:

Zomieram, tak sa poďme aspoň zoznámiť (1. kapitola)

Hirax vydá svoj ďalší román na martinusáckom blogu! Začína dnes!