Keď už lásky netreba (7. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…?

Túžili sme po ďalšom dieťati viac ako Rómovia v zime po dreve. Po štyroch mesiacoch márneho snaženia nám už bolo úplne jedno, či ten zázrak bude mať pipík, alebo buchtičku. Snívali sme o tom, že sa naša rodina naplnená vzájomnou láskou, pochopením a pohodou premení na kvarteto, nech nami vyludzované piesne znejú ešte ľubozvučnejšie, melodickejšie, krajšie. Uspávanie Matúška slovami o jeho novej kamarátke, prekrásnej princezničke, sa zmenilo na verše o neurčitom pohlaví. Vždy to však boli príbehy, ktoré predpovedali tvorčeka, s ktorým budú ťahať mačky za chvosty, hryzkať psíka do ucha, nachádzať u otcovej starkej na povale nespočetné tajomstvá, skladať z kociek labilné veže. Prosili sme o niečo, čo sa bude batoliť po našich kobercoch, spestrí ich do prekrásnych farieb a my tomu zázračnému batôžku dáme toľko lásky, koľko na svojich anjelských krídlach unesie.

Lenže sa nedarilo. Dokonca sme mali dojem, že polovici našich známych sa nedarí rovnako ako nám, alebo sme skrátka priťahovali podobné príbehy. Miešali sme spoločné rady o vitamínoch, zdravej životospráve, plodných a neplodných dňoch, milovaní až po štyroch dňoch, vykladaní nôh po súloži na stenu, nech to majú spermie vďaka gravitácii cez tie chemické nástrahy kratšie a hlavne ľahšie. Samozrejme, sviečku o stenu mala robiť Radka, ale bral som to športovo, a tak sme vykladali nohy spoločne. Pre niekoho by sme mohli vyznieť ako blázni, ale kto sa stretol s podobným problémom, dobre vie, o čom hovorím.

Naopak, druhej polovičke párov, ktorí dieťa nechceli, sa to podarilo na prvýkrát. No tí šomrali, že si chceli ešte užiť, že si to takto nenaplánovali, jeden alebo druhý partner v podvedomí kalkuloval, či je jeho druh či družka tou pravou osobou a či sa s ňou oplatí kráčať celý život. Či to vyjde, či to má zmysel a či nebude lepšie platiť alimenty ako chystať hostinu. Proste klasický symptóm doby – večné špekulovanie, hundranie, nespokojnosť, strach. Buď sme to videli vtedy takto čierno-bielo iba my, alebo to bola skutočne karma posledných generácií. Pretože keď svietilo slnko, ľudia šomrali, ako je teplo, a prosili o dážď, no keď začalo pršať, hundrali, že by sa radšej potili a skôr by privítali sparu. Nepolepšiteľne nespokojní.

Napriek tomu, že problém vyzeral zložitejšie, ako sme si pôvodne mysleli, bolo to prekrásne obdobie. Zavládla jeseň, často sme sa s Radkou a malým chodili prechádzať do parkov a blízkych lesov. Dokonca sme spoločne navštívili aj deda Ľuda. Jeho kamarát Jozef ešte žil a pre Radku to bol veľký zážitok stretnúť takýchto dvoch čudných ujov. Keď som znova sedel v tej čarovnej chalupe, akoby som mal déj? vu. Až pri tejto druhej návšteve som si uvedomil, že ten dom poznám, že som tam doma, že ma nikto nepresvedčí, že to je náhoda, keď sa tam cítim nesmierne šťastný.

Zaregistroval som takýto pocit prvýkrát a bolo to silnejšie, než by som od seba, ezoterického barbara, očakával. Stále som o tom rozprával. Manželka si ma doberala, nech navštívim nejakú vešticu či strigu s kyvadielkom, ktorá mi všetko objasní. Nechal som to tak, ale sľúbil som si, že deda Ľuda budem navštevovať častejšie, pretože on je v mojom živote k niečomu kľúč.

Náš problém s neúspešným otehotnením sme začali riešiť s doktormi. Radka navštevovala ženského, ja som dvakrát podivnou cestou (z ktorej boli moje pohlavné orgány vystrašené) odovzdal spermie a v ten deň som na urológii sedel po tretíkrát. Doktor prezeral papiere, mŕtvou rečou sa niečo spýtal sestričky a tá mu rovnako tajomne niečo odvetila. Stále sa mu voľačo nezdalo, opakoval svoju otázku, chcel vidieť predošlé výsledky. Potom prevracal papier, porovnával ho siným, a keď ho otočil naruby, pochopil som, že už doň nepozerá, ale iba hľadá cestu, ako mi niečo povedať. Sestrička sa vytratila a to bol neklamný znak, že vyprázdňuje bojové pole. Z kopca sa na nás rútila cisterna plná leteckého benzínu, chýbal už len fakír s fakľou.

– Koľko máte detí? – spýtal sa ma konečne lekár, špecialista na mužské semenníky.

– Jedno… syna, – odvetil som poslušne a všetko mi došlo. „Už som neplodný. Z nejakého dôvodu už nemôžem splodiť dieťa, tak vyzvedá, či mám aspoň nejakého potomka,“ začala moja myseľ hľadať správnu odpoveď. „Ale nemusím ešte robiť paniku, možno sa to bude dať liečiť. Keď som dokázal splodiť malého, musela sa tá funkcia iba niekde zabrzdiť. Určite sa to bude dať napraviť. V prvom rade pokoj. Zrazu padáš, chytáš si krvavú dieru v spánku a ešte sa ani nezačalo strieľať,“ upokojoval som sa.

Doktor stále mlčal a to by nepridalo ani Jánošíkovi s hákom pod lopakou. Neuvedomoval si, že tak môže v mojej hlave spustiť kaskádu negatívnej lavíny myšlienok. Na toto som bol totiž expert, rodený pesimista. Nevedel som riešiť veľké problémy. Aj konflikt ohľadom môjho vlastného otca som odložil bokom. S pokrvným som sa bál stretnúť, nech to ešte viac nebolí, a s tým, čo ma vychoval, som stále nevedel a hlavne nechcel nájsť spoločnú reč. A to radšej nespomínam tých pár dní, keď som sa brodil temným lesom, len čo som sa tú strašnú správu dozvedel.

– Ten syn je váš? – položil doktor ďalšiu otázku.

– Ako to myslíte? – zalapal som po dychu. „Čo mu drbe?! To čo sa ma pýta?! Koho by bol? Zo smetiaka som ho nevytiahol… Preplo mu? Odkedy môžu brať doktori v práci piko?

– Vy totiž nemôžete mať deti. Od narodenia. Máte vrodenú chorobu, ktorá sa volá azospermia. Ide o poruchu…

Jeho reč odišla do hmly, za obzor, padala niekde v Alpách do nebezpečného priesmyku. Jeho slová sa menili na ľadové kocky, ktoré sa rozbíjali o kamennú strž a vytvárali tak v spolupráci so svetlom dúhu. No nik sa z nej netešil. Ten hnusný klamár rozprával, mlel si svoje. Hlásky, ktoré sa rodili v jeho ústach, prichádzali, ale napriek tomu, že rozkmitávali moje ušné bubienky, do mozgu sa nedostali. Nie, rozum nemyslel na niečo iné, nič iné neriešil, nič ho neblokovalo ani mu nebránilo, aby sa mohol dokonale sústrediť na opis chyby môjho tela. On jednoducho zaradil neutrál, prestal fungovať.

– … máte ejakulát, ale nemáte spermie. Váš spermiogram je nulový. Preto mi stačilo, že ste iba dvakrát odovzdali semeno. Chcel som si to len potvrdiť… – pásol doktor svoju odbornosť v ovzduší a pokračoval v opisovaní mojej neschopnosti rozmnožovať sa.

Myslel som si, že človek môže zomrieť len raz. Že keď nastane exitus, prestane dýchať, nemôže sa hýbať, duša zomrie s telom. To zakopú, ono zhnije, všetko sa ukončí. Blízki hodia hrudu zeminy na veko, ende. Žiadne „po“, „za“, nič, koniec, tma, zima. Lenže kruto som sa zmýlil. Ja som žil! Zomrel som, ale žil som. „Práve ma nejaký muž v bielom zabil vetou, vyčítajúc ju z čísiel, ktoré vytlačil nejaký prístroj za niekoľko miliónov, na ktorý sa určite zbierala minimálne polovička Slovenska. Kurva, kto ma vlastne zabil? Je vrahom doktor, papier či moji rodičia, ktorí do mňa vďaka nejakej nedokonalo pokrútenej kyseline zasiali neplodnosť? Mám si nájsť toho čudného muža, ktorý ma navštívil v obchode, a zrýchliť mu cestu do pekla? Alebo za to môže ten prístroj? Keby ho nebolo, som ešte otec, mám rodinu, milujem svoju ženu… Ženu? Ach, čo to stojí predo mnou za stenu, prečo ju nemôžem osloviť vulgárne? Láska, prac sa mi z cesty! Uhni, zmizni!!! Idem tej, čo žije so mnou roky v jednom byte a zlomila mi väz, vynadať do…“ prebudil sa akýsi orgán v mojej hlave a začal okamžite produkovať kruté myšlienky.

– … nemohol som sa pomýliť, pretože som dal tie testy spraviť dvakrát. Je to nemenná vec, treba to prijať… – rozprával muž v bielom.

„Prijať? Jebe ti? Doboha, sračka v bielom, mňa nevychovávali tibetskí mnísi, nespával som od piatich rokov na klincoch, nemeditoval som desať hodín denne. Niekedy nemám otvorené ani druhé, nieto ešte tretie oko. Nie som od narodenia vyčistený vegetarián, žeriem mäso, nie som ľudská bytosť na hranici osvietenia, som obyčajný z obyčajných, rozumieš?! Si nafetovaný?! PRIJAŤ TO!?! Kontroluj vety, oproti tebe sedí potenciálny vrah, ktorý už nemá nič. Počuješ, nemám NIČ!!! Práve si mi odstrihol poslednú istotu, posledný tok energie, v kolíske si mi udusil syna… Syna? Veď to už ani nie je syn… to nie je môj Matúš… je to len nejaký človek, ktorý keď vyrastie, budú ho oslovovať Maťo. Ach, ja hnida.“

– Ak vám vaša žena zamlčala pravého otca, porušila zákon o priznaní otcovstva. Môžete ju zažalovať… – trieskal doktor vety, od ktorých tam nebol platený.

Triasla sa mi brada, v hrdle sa mi niekto pošmykol s vrecom piesku, slzy som držal niekde v bruchu. A doktor sekal, vraždil, žaloval, strieľal, vypaľoval… a ja som sa váľal v kŕčoch, kmásal si zo srdca jedovatý oštep, ktorý sa niekde na polceste zlomil. Tupo som stál oproti zrkadlu a absolútne nenačítaval trčiaci špic z chrbta a nešťastne zlomený koniec vychádzajúci z mojej hrude. Nakoniec sa doktor premenil na môj prekliaty penis, nemotorne stojaci na svojich guliach, natiahol na seba azbest, rozkopol dvere nášho bytu a s krikom doň vkročil s plameňometom. Nemo som kráčal za rozbesneným pohlavným údom, pérujúcim na smradľavých a jemne ochlpených vajciach, ktorým sa zachcelo zabíjať.

Jedovaté plamene dosahovali najmenej päť metrov, takže steny im boli smiešnou prekážkou. Prvú našiel Radku. Bola v kuchyni. Akurát sa vrátila z obchodu. Vyberala nákup z tašiek a zadeľovala potraviny do špajze, chladničky, kuchynskej linky. Hneď ako ju zasiahli šialene tancujúce jazyky smrti, ošľahlo ju načierno. Nik by nestihol lusknúť prstami, tak rýchlo sa riava plavých vlasov premenila na prach, dym a smrad. Padla na kolená, na stekajúcej čiernej palete, ktorá bola ešte pred sekundou jej tvárou, som zaregistroval gesto žiadosti o pomoc, dokonca ku mne ešte stihla načiahnuť pravú ruku.

No to už vraždiaci penis v ochrannej veste vkročil do našej spálne, ubral plamene na minimum a počkal, kým skopnem tú zradkyňu k zemi a prekročím jej smradľavé torzo. Zatiaľ sa škrabal po guliach, lebo pár jeho chlpov to taktiež schytalo. Oštep mi nepridával na mladosti, pri kráčaní urputne bolel, trel sa o rebrá, spôsoboval mi tryznu. Keď som míňal to, čo ešte pred minútou bolo milovanou bytosťou číslo jeden, pohla sa z dymiacej kopy mäsa ruka a chytila ma za nohu. Chladne som ju odkopol a bez emócií vošiel do spálne. Vykonávateľ popravy, nemilosrdný kokot, galantne počkal, kým sa dostanem do dobrého zorného uhla.

Malý Matúško stál v postieľke a držal sa drevených tyčiek. Usmieval sa, zdravil ma hravým jazýčkom, ktorý mu trčal z ústočiek. Zbadal ocka, tešil sa. No namiesto láskavej náruče, ktorá ho mala vybrať a pomojkať si ho na hrudi, poískať po jemne stočených vláskoch, ho dobehla nenažratá ohnivá papuľa. Prúd žeraviny rovnajúcej sa dychu vysokej pece ho zrazil o zadnú mriežku a nekompromisne premenil postieľku na žeravú guľu. Nepadla ani hláska. Úradoval iba bes, výbuch žltobielej, šialenstvo v priamom prenose, des, besnota, smrad, panika, záblesk chvíľkového plaču, dym, horúčava… A potom ticho.

Kruté ticho.
Ticho.
TICHO!
TICHO!!!

Koniec lásky, už nás nič neoddeľovalo. Vďaka tomu ohňu sme sa stali všetci mŕtvymi a konečne sme stáli na rovnakom brehu. No napriek tomu od seba vzdialení. Vesmíru sa zachcelo pohrať sa s pár dušami, poprevracal ich figúrky a potom nechal všetko také neupratané ležať na šachovnici. Niektorých zhorených, iných nevedomých.

Keď penis podišiel ku mne, horák plameňometu už iba slastne oddychoval, blažený, že si konečne trošku požil. Kde-tu si ešte odgrgol a premenil tak izbový kvet drzo mu stojaci v ceste na ohorený kvetináč. Skutočne kúzlil. Až potom kat upustil nástroj gumovania a skazy do rohu a zhodil zo seba azbestový oblek. Trošku sa pritom zatriasol na neisto držiacich sa vajciach, čím mi na chvíľku pripomenul nešikovnú matriošku. Nakoniec si utrel pot zo žaluďa, poškrabal sa vzadu po uzdičke, poklepal ma otcovsky po pleci a prehovoril:
– Nič to, horšie sa stáva.

– Ďalší, prosím, – zakričala sestrička do čakárne.

Buďte šťastní, Hirax

Zaujímavé linky:

Zomieram, tak sa poďme aspoň zoznámiť (1. kapitola)

Hirax vydá svoj ďalší román na martinusáckom blogu! Začína dnes!