„Cesta je život“. Kto zablúdil do police „Americká beletria po roku 1945“ hneď vie, že to bude o pekne dlhej ceste, ktorá bola životom Jacka Kerouaca. Dôležitý nie je cieľ, ale proces, ktorý k cieľu vedie – to bol autorov postoj, rovnako aj pri jeho presune naprieč povojnovými Spojenými štátmi. Legendárny, novátorský, avantgardný – to je len zopár prívlastkov vystihujúcich autora a jeho najznámejšie dielo Na ceste. Spomínané dielo je autentickejšie aj vďaka novému vydaniu čerpajúcemu z rukopisného zvitku.
Konečný verdikt odznie už na začiatku – dielo odporúčam prečítať „všetkými desiatimi“. To zaiste nikoho neprekvapí, keďže sa jedná o jedno z kľúčových diel literatúry dvadsiateho storočia. Na ceste však patrí ku knihám, ktoré rady zmenia náhľad na život. Či chcete, či nie.
Čo môže byť zaujímavé na tom, ako niekto ide z východu „Štátov“ na západ? O tom to však je. Nie o tom, čo bude v cieli. Nie je to cesta v zmysle niekde začať a niekde skončiť. Táto cesta neskončí. Neskutočné množstvo príhod, miest, ľudí s ktorými sa pri takom putovaní dá stretnúť, to všetko zachytené z celkom nového uhla pohľadu.
Formu prepisu rukopisného zvitku považujem za výstižnejšie vyjadrenie cesty, ako členenie na kapitoly. Mal som skutočne pocit, že idem po tej ceste s Kerouacom, súvislý rad slov, nekončiaci sa tok písmen, ktoré sa začnú zlievať dokopy až čítam, ani neviem ako dlho, akoby som stále kráčal a šíravy boli predo mnou, šíravy za mnou. Jediné členenie je na päť kníh, ale aj tie sú úplne stratené v texte. Nie, nie, musíte si celú tú cestu „prečítať“. Všetky autorove skratky, značky, dvoj- a niekedy až trojnásobné pomlčky, podčiarknutia určitých slov – je tam všetko, kompletné a zachované, tak ako to je v zvitku, hadiacom sa ako cesta.
„Nech si každý zoberie čo potrebuje“ – to je Kerouacova predstava o ideálnej literatúre. Či sa to autorovi podarilo, to nechám na posúdenie čitateľovi, ale jedno je isté – v texte sa skrýva mnoho myšlienok, ktoré je radosť objavovať. Autor má talent vidieť neviditeľné, vystihnúť podstatu, priam esenciu z jediného obrazu. Zo zdanlivo banálneho vie majstrovsky urobiť niečo krásne, tak ako to môže vidieť len on.
Niekoľko krát šťavnato vykresľuje hudbu, ktorú nazýva bop. Opisuje divoké kreácie jazzmanov a bluesmanov v nespočte podnikov, ktoré počas putovania Jack s priateľmi navštívili. Nie je problémom si predstaviť, ako stojíte v zadymenej malej miestnosti a všetka pozornosť je sústredená na hudobníka, ktorý do hry dáva dušu bez jediného atómu komercie.
Samotnou kapitolou sú Kerouacovi priatelia, samozrejme najviac pozornosti si zasluhuje Neal Cassady, ktorý toho s Kerouacom najviac precestoval. Jeho pohľad na život, vôbec celá jeho životná filozofia je zachytená v románe Na ceste. Tento „rýchlo hovoriaci zlodej áut a záletník znalý života“ ako sa možno dočítať, ovláda jedno vzácne umenie – užívať si život plnými dúškami, každý aj najmenší detail, ktorý so sebou prinesie. Všetky postavy podliehajú času, ich konanie nie je predvídateľné, menia sa, čo pridáva na dynamike. Sú to aj malé príbehy veľkých osobností. Všetci hľadajú TO – stav duše, ktorý nie je možné opísať slovami.
Súčasťou knihy sú aj štyri eseje, ktoré dielo rozoberajú. Každá sa zameriava na niečo iné, každá má iný uhol pohľadu, dopĺňajú sa však a tvoria spolu celok. Mal som dilemu, či si ich prečítať pred samotným dielom alebo až po ňom, keďže sa nachádzajú pred ním. Ja odporúčam prečítať Na ceste najprv „čírou“ optikou a potom sa vrhnúť na eseje ako na čerešničku na torte.
Dnes sa zdá celkom nemožné vydať sa na cestu len tak, bez dlhých príprav, bez starostí, čo nechávam za sebou. Zamerať sa na to jediné – čo mám pred sebou (cestu). Aj to je jedno z Kerouacových posolstiev, jedno z mnohých.
USA akou prechádzame s Kerouacom a jeho priateľmi už nie je možné zažiť, odvtedy pretieklo priveľa vody. Netreba však smútiť, cesta s Kerouacom a jeho ľuďmi môže byť rovnako dobrá, ak nie lepšia. Súdobá Amerika je vykreslená veľmi verne, detailne a tak trochu impresionisticky, náladovo.
Myslím, že keď cesta, v mojej mysli trochu zapadne prachom a prestane byť zreteľná, sadnem si do kresla so šálkou čaju a znovu vyrazím.
Zaujímavé linky:
Paganiniho zmluva je lepšia ako Hypnotizér, ale detektívka to nie je
Homo asapiens je smutno-vtipným zrkadlom, pred ktoré by sa mal postaviť každý
Ak by ste si mali prečítať jeden jediný historický román tak Piliere zeme
Partitúra pre srdce preteká tónmi nádeje, odhodlania a optimizmu