Pravda nepotrebuje, aby jej niekto veril (11. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…?

Vtancoval som do tmy bytu a modlil sa, aby už spali, aby utíchla vrava všetkých premúdrelých, aby svetu niekto vytrhol jazyk z gamby a na komunikáciu mu zostalo len metanie peny. Pobral som sa spať bez večere ako chudobný. Veď kto by mal chuť do jedenia, keď je bez východiska. Samozrejme, pridaná hodnota bola moja opitosť.

Do manželskej postele by ma v tú noc nedotiahli ani lesným kolesovým traktorom. Zobral som si deku a ľahol do obývačky. Negatív môjho ja prevzal moc nad celou mojou osobou a zaslzenými očami pozeral do plafóna, kde sa snažil objaviť aspoň základnú kostru riešenia, keď už nie celú konečnú schému víťazstva. Ale bolo to všetko na prd. Pred očami sa mi rozmazávali kruhy a skôr som prosil obrovskú policu zavesenú na stene, nech sa odtrhne a prevalí môj rozum o poschodie nižšie k susedom do hrnca, ako by som si prial, aby mi inšpektor Colombo pošepkal rozuzlenie tejto životnej srágory.

Je to strašné, keď vás od ľudí, ktorí boli pre vás ešte včera celým svetom, zrazu delí obyčajná pätnásťcentimetrová stena s hrúbkou Álp. Driapalo ma to viac ako diagnóza smrteľnej choroby. Cítil som, že Radka nespí, že leží na pravom boku, k hlave si pritiahla cíp paplóna a ubolenými očami pozerá na koberec, kde sa už hodinu nič nehýbe, lebo tieň lampy dostal infarkt a stuhnutý leží v kŕči na koberci. A cez slzy sa modlí, aby som dožil rána. Socha dvoch zamilovaných duší je zrazu nekompromisne rozťatá mačetou osudu. Chrbtom k sebe, očami od seba, 180 stupňov opačnej polarity. Clivota. Chlad. Mráz. Milovaný pár stečený cez sitko vzťahovej skúšky, aby zostal len zradený muž a ubolená žena. Obaja oddelení stovkami svetelných rokov bez šance, aby ich rozbité črepiny duší niekto zašil do jednotného vankúšika v tvare srdca s nápisom Navždy svoji.

Najkrutejšie, čo sa môže na svete stať, je, keď láska dostane na frak. Vtedy to bolí tak, že sa o tom nedá písať. Vtedy aj všetci umelci skamenejú, hoci mali reči o tom, že najlepšie sa im tvorí v bolesti. Bolí to viac, ako keď vám krompáčom vybijú chrup. Prestanete veriť všetkým tým sračkám, že pokiaľ človek žije, musí sa učiť, ako má žiť. Hneď ako začujete zmagorené kydy v štýle „Ak chceš byť milovaný, tak miluj,“ vyhodia sa vám na srdci hnisavé vredy. Nik vás už nepresvedčí, že zmyslom nebies je žehnať, a nie škodiť.

Náš vzťah s Radkou znenazdajky smrdel ako kontajner v období zavárania. Boli sme ešte vedľa seba, museli sme dýchať ten istý vzduch, ale akoby sme si iba vymieňali atmosféru, láska sa k nám už nedostávala. Šťastie, o ktoré sme prišli, mal teraz niekto iný. Začínal som veriť, že život je boj, a keď náhodou príde opäť obdobie šťastia, musím byť trpezlivý, kým nepominie. Lebo keď si myslím, že ma už nič neprekvapí, tak sa just udeje niečo, čo ma zrazí na zem. Lenže teraz mi drbla z neba na penis činka a srdcu z toho na týždeň zabehol jazyk, takže už sa ani moji anjeli nečudovali, že aj nebesia sú modré od bolesti.

Natiahol som si deku cez hlavu a snažil sa v tom novovzniknutom bunkri schovať ako ropucha pod kameň. Bol som pavúk, ktorý vníma aj ten najmenší pohyb siete, len som nečakal na obeť. Sám som sa ňou stal, keď ma osud premenený za loveckého psa vyňúral v skrýši voňajúcej teplom rodiny a vytiahol na svetlo pekelné. Vrešťal som na toho besného psa so spenenými zubiskami ako slonie mláďa, keď nedostane vodu, nech zmizne domov, do ohňov diablových, ale nedal si povedať.

Keď sa stretne žena a muž, vraj stvoria nový svet, ich vzťahom vznikne niečo, čo tu predtým ešte nebolo. Lenže nik nevybádal, čo sa s tým svetom stane, keď sa ich obvody pre nedostatok prúdu dočasne rozpoja. Koľko bude vzťah ešte krívať? Mesiac? Rok? A čo sa stane s aktérmi dvojhry? Budú to tie isté osoby, ktoré na začiatku nahopkali na kurt? Alebo sa im roztočia smerovky bytia od Kaukazu po Utah?

„Vernosť nie je naše právo na partnera, tak čo tu smoklím? Vernosť sa nedá sľúbiť, vernosť je želanie s niekým dobrovoľne byť. Môžeme si ju jedine zaslúžiť. Vyžadovať vernosť je obyčajné násilie, nič viac. Vo vzťahoch je potrebná sloboda, tak čo ma tu teraz trasie ako žiarlivého psychopata? Koľko doprajem sebe, toľko musím dopriať aj partnerovi. Nechceme byť predsa v klietkach, vo väzeniach. Veď to bolo ešte na začiatku vzťahu, proste si vypila a šmykla sa. Nie! Šmykla si! Nedá sa to rozumom pochopiť, stále to beriem ako zradu! Obrovskú zradu!!! Práveže na začiatku vzťahu, keď sme boli najviac zamilovaní, mala byť o to viac pevná. Jej láska mala odolať celému pluku opitých nadržaných samcov, uplakaných bývalých mužských harabúrd. Ak ma ľúbila, prečo spala s iným? Ľúbila ma vlastne? Nebola to voči mne len vypočítavosť?“ zostávalo moje vnútro čoraz viac popletené.

Údy mi skameneli ako asfaltka po daždi, srdce chcelo prasknúť, toľko sa z neho vylievalo krivdy. Vyhasínal som. Vedel som to, ale nemohol som s tým nič robiť, aj keď duša sa v obrane spenila ako banánová šupka v pahrebe. „S kým som to doteraz žil? Veď ja tú ženu vlastne nepoznám… Ach, aké bolestné. Obedujeme spolu, rozprávame sa, roky si dýchame nahí na krky, ale stačí jedna veta a zrazu sme si cudzí. Partner sa premenil na niekoho, kto ma podrazil, pritlačil mi počas spánku v námesačnom stave žabykláč ku žile a s výrazom divocha neľútostne zarezal.“

Vedel som, že je potrebné rozlišovať, čo spravil partner vedome, aby ublížil, a čo robí zo svojej podstaty, zo svojho vnútra, lebo konal tak, ako cítil. Všetci sme vlastne zvieratá, hocijako sa budeme hrať na civilizované atrapy. Lenže tieto kraviny neplatia, keď vám niekto vypáli rybník. „Bolo to klamstvo či jej vynútené tajomstvo? Najbolestivejšie je, že je to aj tak jedno. I tak sa tu budem zmietať v kŕči, tak prečo túžim po pravde? Pravda nepotrebuje, aby jej niekto veril. Tá proste iba je a rozdáva údery. Aj keď jej meno znie šľachetne a všetci sú z nej posratí,“ sipelo moje vnútro.

„Všetci si predsa musíme uvedomiť, že všetko, čo máme, naše rodiny, priateľov, prácu, byt, majetky, všetko raz stratíme. Naisto v okamihu našej smrti. Vlastne už teraz to nemáme, lebo sme skoro mŕtvi, neustále jednou nohou v hrobe, lebo čas medzi terajškom a mojím pohrebom je ako žmurknutie oka. Akoby sa to malo stať zajtra alebo dnes v noci. Zlo v ľuďoch je výkrikom zúfalej túžby po prijatí, rešpekte a potrebnosti, tak už prestaň škrípať zubami, duša moja dobodaná,“ vzlykal som do vankúša.

„Prečo teraz nadávaš na svoj smútok, sklamanie, beznádej a zvádzaš to na iných ľudí, na Radku, rodičov? Čo vlastne chceš? Aby sa život zastavil, stvrdol v tvojej hlave? Ak sa niečo také deje, je to proste tým, že si sa neprijal sám v sebe, si pre seba cudzím človekom. Mysli na seba, buď na seba rozmaznaný. Ak ťa má niekto opustiť, nech ide. Ak cítiš, že máš odísť, choď. Ak ich to bude bolieť, nech sa s tým vyrovnajú sami. Ale vysvetlenie, čo sa deje tebe, je úplne v tvojej hlave. Nik iný do nej nevstúpi. Našťastie. Ľudia predsa neustále hľadajú a majú právo hľadať. A ty nemáš právo ich nútiť, aby konali podľa tvojich predstáv, aby ti prisahali vernosť, nemennosť a trvalú službu či oddanosť,“ vyfackal ma zrazu nejaký veľký a sebaistý vo mne.

Prehadzoval som sa s tou prestrelkou v srdci, tele i hlave na gauči, ktorý vŕzgal do tmy na znamenie mojej popravy. Nik v tú noc na celom svete neplakal tak veľmi ako ja. „Žijeme v dobe medziľadovej, márnosť nad márnosť. Ľudské srdcia praskajú, ich vyziabnutí osamelí majitelia stoja radu na kus človeka s nádejou, že im vyberie krk zo slučky. Kupujú si z roztopaše cez internet pôdu na Mesiaci aj čerstvú hlinu na ešte nevykopaných hroboch a tvária sa, že našli tú správnu bytosť, ktorá ich urobí šťastnými. Ešte aj keď budú umierať, budú dúfať, že Boh bude mať voľno a príde ich zachytiť, keď budú padať zo skaly. Smiešne,“ rinul sa mi pot duše cez oči na poťah.

„Zem aj dejiny sa krútia stále dokola a vraj sa v tejto špirále dá nájsť mnoho múdrosti a poučenia. Ale ja už to kašlem, nevládzem, už sa sem nechcem nikdy narodiť! Načo? Každý život sa tu pachtím ako otrok niekoho, aby som tu navždy zanechal dom a vystriekal pár vagín, ktoré cez bránu svetov vpustia do arény ďalších nešťastníkov. Vraj je to moja vzbúrená krv, ktorá má udržať šialenstvo prežitia človeka pri živote. Konečne prestanem týrať ženy a ony prestanú týrať mňa. Uzavriem sled prerušovanej súlože medzi srdcom a rozumom, ustane môj autokanibalizmus dotiahnutý do dokonalej formy. Aj dom v tomto živote postavilo za mňa pár šuflikantov. Je to len niekoľko panelov pozváraných dokopy a pre istotu mi aj semenníky odvisli nižšie, ako mali a odmrzli. Narodil som sa zbytočne, teraz to už viem. Vie to aj táto chlpatá deka, ktorá je taká hrdá, že nechce nasať ani moju bolesť, vraj slabochov hreje nerada. Vyser si oko, život!“ zakvačil som do deky bezmocne nechty, čím som zmenil uhol prikrývky a slané perly sa skotúľali na koberec ako neposlušné korále.

Radka sa prehadzovala v spálni, ja v obývačke. Patová situácia dvoch bezradných hráčov, ktorých hodili do hry, ale nevysvetlili im pravidlá, nedali školenie, iba ich chytili za uši a šmarili do klietky života. „Kto má prospech z našich sĺz? Vylez! K čomu toto sadistické divadlo,“ trhalo mi bránicou. „Zlá burina nikdy nevyhynie, tak načo to všetko? Radke sa škvarí svedomie, ja tu lížem jazykom omietku a tristotonová polica naložená knihami a gýčovitými darmi nie a nie spadnúť a rozgniaviť mi mozog. Keď kydne, vypadnem z hry a snáď preleziem do inej dimenzie, kde ma nebude mrzieť, že som tu nechal ženu a jej malé úplne samých.“

Plakal som. Najprv potichu, potom nahlas. Pršalo mi z očí, letné záplavy boli nič. Dusilo ma, lapal som po dychu, brucho prosilo dušu o upokojenie, lebo ináč praskne od bolesti. No spojovateľka v tele dostala infarkt, nervové cesty prestali prenášať informácie, ústredňa horela a požiarnici si za rohom so smiechom vymieňali vtipy o koktavých namiesto toho, aby ma hasili. Vodopády krivdy plakali za práva dobrých dievčat, ktoré pustia maximálne do neba, kým zlé všade. Oči kričali na hviezdy smejúce sa na mňa cez balkón, že mám za sebou pravdepodobne silný zážitok a stavili na mňa celú svoju žiaru, že do konca svojho mrchavého žitia budem všetkým tlačiť do hláv kapustu, že Boh nie je v nás ani na nebi. Proste niekam od strachu zmizol, keď zistil, že samotný pápež má väčšie číslo topánok ako on.

Reval som a prosil všetky autority, ktoré ešte kopali v dresoch záchrany obyčajných, nech sa dvere spálne premenia na dvere do prírody. Nech môžem vstať, stlačiť kľučku, vkročiť bosý do ihličia lesa, padnúť k prvému smreku a vyplakať sa mu do kôry, prosiť ho o vysvetlenie, ktorému bez reptania uverím. Zaprisahať ho, že ak sa hneď teraz neprejdem medzi očistnými stromami, do rána nájdu na sedačke namiesto muža ležať šedivého kostlivca, brblajúceho niečo o vesmírnom podfuku na blížnom svojom. Soľ ako posledná z mojej bytosti vysielala k mesiacu, že sa v tomto byte cítim viac ako stroskotanec, že ma v ňom neberú mrle, ale všetky zvery sveta, som tu cudzí medzi cudzími, slepý medzi jednookými, že už nespoznávam ani mesto, v ktorom som sa narodil, a nezachráni to ani pani na pošte, keď mi pod pazuchu zastrčí telefónny zoznam, vraj stačí brnknúť.

Nepatril som už ani na planétu Zem, lenže všetky moje žiadosti o azyl ostatné modré gule vo vesmíre s pohŕdaním odmietli. Moji advokáti, agenti, altruisti a podobní sráči, ktorí do seba mylne zasievali rakovinu za dobrotu, revali sklamaním. Celý povrch zeme sa bez rozdielu leskol ľudskou háveďou, ktorá nevedela, prečo tu je, aký trest si tu odpykáva a čo má tento zmätok vlastne znamenať. Mala anulovať staré karmy, čistiť svojimi následnými činmi prehrešky minulosti, lenže namiesto toho robila ešte viac prešľapov. Kredit ľudstva klesal do mínusu a len pokrútený nahý ľudský červ, skrčený v obrovskej prasknutej mušli, ako jediný vedel, prečo sa ľudia vraždia a ľúbia len vtedy, keď si vzdychajú svoje mená do spotených uší. Poznal odpoveď na otázku, prečo pápež vlastní miliardy, ale napriek tomu sa státisíce tiel potkýna hladom, prečo v Nemecku otvorili prvú reštauráciu pre kanibalov, prečo si Elton John so svojím priateľom dali porodiť neznámej žene svoje prvé dieťa. On jediný totiž vedel, že celá civilizácia pokapala na salaši!!!

Nebolo živého tvora, ktorý by sa čohosi nebál. Aj dobrodinci konali dobro len zo strachu, lebo sa báli konať zlo. Diabol mal na všetkom veľký podiel, všade mal svoje čierne i biele kone. Bol iba mýtom, no napriek tomu si na svojich kolenách ako vládca hompáľal mladých i starých a trpezlivo im vštepoval svoje pravidlá, že každý dobrý skutok sa musí odčiniť hriechom.

V takých chvíľach sa má vraj myslieť na Boha, ale mne došli baterky dôvery k všetkému, čo malo v zástave kríž či iný zúfalý konvenčný symbol vyslobodenia. Najradšej by som sa bol zadrhol smútkom, veď nič lákavé ma tu už nečakalo, ale znenazdajky sa otvorili dvere a zjavila sa v nich kráľovná urevaných mátoh.

– Lukáš, Lukáško, poď si ku mne ľahnúť… – utrela si Radka uslzenú tvár.

– Nechaj ma tu… tu mi je dobre.

– Poď si ku mne ľahnúť. Prosím ťa, tu sa nevyspíš. A už prestaň plakať, trhá mi srdce.

– Prosím ťa, nechaj ma samého, o to jediné ťa prosím, – plakal som úprimne, ako to vie len zronený chlap.

Zavrela dvere, aby tragédia mohla pokračovať. Čo som jej mal povedať? Že časť mojej bytosti po nej túži a chce ju objať, všetko zmazať, nikdy sa nedozvedieť pravdu, ale druhá časť ju nenávidí? Tretia časť ju rovno prekliala, štvrtá nemá názor, piatej chýba jej telo, proste som nadobro rozbitý ako cigánsky mobil? Áno, zmena je energia, ale pochopila by, že sa z toho prívalu energie umieram?

Moja racionálna myseľ chcela odpoveď a bolo jej jedno, či bude správna, alebo nesprávna. Išlo o chorý princíp, ktorý do mňa vtrepal už neviem aký učiteľ. Hocijaká odpoveď mi mala dať pocit istoty, že v tom budem mať aspoň trošku jasno, bude to na poriadku a potom to môžem odložiť ako vybavenú vec. Lenže aj všetkým idiotom z prvej svetovej päťdesiatky hlupákov docvaklo, že sa na tejto životnej križovatke budem potácať prinajmenšom rok a budem rád, ak sa kvôli nej nepominiem.

Kurevsky to vtedy bolelo, keď sa môjmu vnútru dostalo na stôl, čo som si pred narodením naplánoval do tohto života. Ani za toho pána boha som si nechcel spomenúť, odkiaľ som prišiel a čo je mojím cieľom. Tápal som v temnote, niet sa teda čo čudovať, že tápalo aj ľudstvo.

Buďte šťastní, Hirax

Zaujímavé linky:

Zomieram, tak sa poďme aspoň zoznámiť (1. kapitola)

Hirax vydá svoj ďalší román na martinusáckom blogu! Začína dnes!