Odpusť mi (15. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…?

Bolo mi zle. Veľa som toho nejedol. Ale čo príroda zobrala mojim semenníkom, to asi dala môjmu žalúdku. Nemal som tam orgán z mäkkého tkaniva, ale minimálne medený kotlík, ak nie azbestovú vaňu. Mohol by som vypiť Váh piva a zamiešať do toho Dunaj vodky, ale nevracal by som. Kvôli zmene som teda mohol bez problémov miešať rôzne druhy liehovín. Po čase som si však vybral jeden druh pálenky a tej som prisahal vernosť až do prasknutia pečene. Chuť sa stala tou poslednou. Šlo len a len o pocit opojenia, o potrebu dostať do tela drogu a bolo šumafuk, či je to vypálené z hovna, alebo z paradajok. Dôležité bolo utíšiť drzé vzbúrené psychické receptory.

Čo sa týka odolnosti žalúdka, platilo to i na jedlo. Mohol by som zjesť aj klince a stále by som dokázal robiť stojky. Ale keď som sa rozpil, nechutilo mi. Nejedol som, len aby slopanie dostalo totálnu zelenú. Ešte šialenejšie to začínalo byť s mojimi psycho-delirickými snami a čo bolo najhoršie – s fyzickou bolesťou po opici. Ak by som si nedal rýchlo „vyprošťovák“, bol by som schopný chodiť ako pavúk po strope a obetovať aj prst, len nech sa ten strašný stav skončí. Ťažko sa mi to opisuje, to treba zažiť. Ale vravel som si, že ak niečo prináša príjemné pocity, logicky musia byť aj zlé stránky tej istej veci, takže som s nimi začal počítať a bral to ako realitu alkoholového chemického vzorca. Áno, radostne som sa pripravil na celú pravdu. Nežiadúce účinky: smrť.

„Vlastnému“ otcovi som zavolal, až keď som sa okolo desiatej spamätal z prešťanej a oklamanej noci. Musel som si dať dve pivá, aby som našiel odvahu, ale hlavne utíšil roztrasený koráb telesnej schránky. Dostávala odo mňa poriadne zabrať. Ale keďže duša bola v súlade s konaným samozlom, teda obidve polovičky – telo aj vnútro – kráčali za jednou a tou istou osobnou apokalypsou, už mesiace sa nikto vo mne nesťažoval. Uzavrel som to tak, že takéto niečo dokážu len najväčší jogíni sveta, a teda kráčam s nimi napriek tomu, že oni idú za svetlom, ktoré sa môjmu chrbtu paradoxne vzďaľuje.

Chytil som ho až na druhýkrát. Jeho hlas bol slabý, akoby na ňom cudzopasila chrípka a bol v horúčkach. No on sa práve vrátil z nemocnice.

– Dostal som ďalšiu várku ožiarov, – povedal ticho.

Sedel som u neho. Normálne mi otvoril dvere a pozval ma dnu s bolesťou vykriveným úsmevom. Nie ako môj výchovný otec – ten bol zdravý a dvere napriek tomu ostali zavreté. A skôr by som videl kraba kakať, ako jeho sa smiať. Pokrvný otec trpel bolesťami, to mi nikto nemusel prekladať. Žil z toho všetok vzduch v celom jeho zatuchnutom jednoizbovom byte.

– Je tu neporiadok, chýba mi ženská ruka, – hovoril a ukazoval rukou na bordel v izbe. – Dáš si čaj či malinovku? – spýtal sa ma.

Bolo to pre mňa ťažké. Tento človek na hranici fyzického zrútenia, táto trasúca sa troska bol zdroj mojich buniek, mojej krvi, polovička môjho organizmu. Pozeral som sa na neho a snažil sa to prijať. Od jeho šokujúcej návštevy prešlo síce trištvrte roka, ale on akoby ostarol o desať rokov. Bol neoholený, bradu mal komplet šedivú, ledva sa hýbal. Ja som takisto nezaháľal, vyzeral som ako Napoleonov vojak vlečúci sa z Ruska.
Pri tom chaose, ktorý začal znova zúriť v mojej hlave, som zrazu nevedel, čo povedať.

– Dal by som si pivo… – vyklepal som zo seba.

– Nemám doma alkohol. Ako mi našli túto chorobu, prestal som piť, – odvetil. – Aj fajčiť, – dodal vážne, z čoho som vydedukoval, že cigarety boli asi jeho celoživotný problém.

– Koľko ste fajčili? – spýtal som sa bez okolkov. Niečo vo mne chcelo byť pred vstupom do nášho vzťahu zdravo drzé, ale jeho organizmus na kolenách mi zobral všetku energiu to uskutočniť.

– Lukino, tykaj mi. Ja som predsa Rudo.

„Do boha, vraj tykaj mi, ja som Rudo,“ obrátilo ma hore nohami. „A to mám ako bez troch promile v krvi uskutočniť, he, otecko môj?“ pýtal som sa položartom i polokruto sám seba.

– Fajčil som tridsať denne. A pil som. Veľa. Viac, ako si vieš predstaviť, – povedal a položil predo mňa fľašu otvorenej kofoly. – Prosím ťa, nalej si sám… tam je pohár, ja si musím sadnúť.

Vstal som, otvoril zažltnutý kredenc a snažil sa vybrať z poličky ten najmenej špinavý pohár. Skôr sa mi zdalo, že som u starého otca na dedine niekde na Orave, a nie u pokrvného otca.

– Prečo si pil? – začal som mu tykať, keď si to tak želal. Rozhodol som sa, že aspoň to málo pre neho spravím. – Nemáš ani nejaké víno? – dodal som ešte pomocnú otázku.

– Nie, nemám doma nič, veď ti vravím… To, akého ma vidíš, za to môže alkohol a cigarety. Nikdy to, Lukino, s alkoholom nepreháňaj, – vyslovil pokorne a ja som cítil, že každá jeho vráska dokonale vie, o čom hovorí.

Lenže on nepoznal dôvody, prečo tečiem ako mŕtva rieka pomedzi živých ľudí. Nebál som sa na neho pozerať a predstavovať si na jeho mieste seba po nejakých desiatkach rokov. Nijakej choroby som sa nedesil, naopak, priam som o ňu prosil. Ak nie vedome, tak tisíckami druhotných signálov určite. A to bola iná prosebná pahreba, čo bolo jasné aj Luciferovi, ktorý už vypaľoval menovku na mojej skrinke v pekle. Neľakal som sa, že upadnem. Nemal som už motív byť pekným, úspešným, dokonalým. Nebol som závislý od žiadnej z týchto moderných sračiek z truhlíc „chcem vyzerať mlado“, „musím niečo znamenať“, „musím byť in“. Nebolo sa komu páčiť, nemal som potrebu niekomu niečo dokazovať, nebolo prečo žiť. Ženy, účty v banke, šanca rozbehnúť firmu ešte do väčších obrátok, vonkajší zjav, zdravie a iné výrazy plniace bulvárne tlačoviny pre mňa prestali existovať. Kráčal som za cieľom byť nulou, prísť úplne o všetko, zničiť si telo, opiecť dušu do čierna, zomrieť. Len občas sa vynárali svetlé záblesky bytia, napríklad po návšteve deda Ľuda alebo keď som sa občas úplne opitý ticho rozplakal. Ale s tým som počítal, že občas sa lúče zájdeného šťastia objavia. No takisto mi bolo jasné, že je iba otázkou času, kedy sa svetlé momenty túžby prežiť unavia, stratia sily a utopia sa v kadi nemohúcnosti, ktorou som sa vedome napúšťal.

– Prečo si pil? – zopakoval som otázku.

– Kvôli tvojej mame. Že som o ňu prišiel…

– Bolo mi povedané, že si odišiel do Čiech za robotou a našiel si si tam frajerku. Že sme ťa vôbec nezaujímali, – povedal som a vypil celý pohár kofoly, lebo aj sušienka mala v sebe viac tekutín než ja.

Mužovi vošli do očí slzy a skrútilo mu tvár.

– To ti povedali? Toto ti povedala mama? – triasol sa mu už aj hlas, nielen ruky a telo.

– Toto… – začal som byť nesvoj aj ja.

– Lukino, ten človek, čo žije s mamou, ma o ňu pripravil. Odoštval ma od nej, nadbiehal jej, motal jej hlavu, kupoval dary. Bol ambiciózny policajt, mal veľa známych. Namiesto toho, aby som sa mu postavil a veci riešil ako chlap, začal som piť. Bol som zlý, nevšímavý, nebojoval som. Vôbec mu nevadilo, že je vydatá. Kým ja som chodil do Čiech na zárobky, začali spolu spávať. Áno, pil som už pred svadbou, ale celkom nám to fungovalo. Nikdy by som od vás neodišiel, keby sa nezjavil ten… ten netvor, – nešetril chorý muž svojho soka. – Je v tom aj veľa mojej viny, uvedomujem si to. Ten prekliaty alkohol, „dobrí kamaráti“, ktorých potom zrazu nebolo. Ale vždy sa našli iní kumpáni. V krčme je falošných ľudí vždy dostatok. Našiel som si inú ženu, to je pravda, ale nebolo to tak rýchlo, ako ti povedali. Bolo to až po ôsmich rokoch. Aj to bola taká fľandra, čo ma len o peniaze pripravila. Ale vrana k vrane sadá, čo môžeš čakať od paskudy, s ktorou sa zoznámiš opitý v putike. Len zlé. Pokazil som si celý život… dnes zomieram a chcel by som žiť. Teraz chodím po horách. Tmolím sa tadiaľ ako invalid. Keď som mal zdravé nohy, sedel som v pohostinstvách, obracal poháriky, kázal iným a oni kázali mne. Všetko som posral, hanbím sa za seba, – dopovedal muž a rozplakal sa. Slzy mu smerovali k hrobu, slová k pokore, prosby k tichu. Každá jedna veta ma zasiahla. To negatívne vo mne sa bránilo, nech to nepočúvam, že ideme správnou cestou, že sú to kydy človeka, ktorý zomiera, čo iné by mohol hovoriť ako sa očisťovať a prosiť nebesia o zázrak.

Ale to vnímavé, ktoré som ešte nedobil slivkovými palicami, nevyšľahal borievkovými vetvami k smrti, neutopil v pivových zálivoch, to čisté jasne a prehľadne šepkalo: „Len sa pozri, kam kráčaš. Toľké roky zahodíš, aby si sa dopracoval do tohto bodu. Aby si nakoniec zhnil v nejakej podobne smradľavej garsónke a pozeral sa v zrkadle na dieru vo svojom hrdle. Kŕmiš v sebe diabla. A keby si náhodou nevedel, po kom máš dar nerozhodnosti, tak sedí oproti tebe. Hocikto ťa mohol vychovávať, aj tak by bol z teba slaboch, ktorý uteká. Pred sebou, pred svetom, pred všetkým pekným, pred darom života.“

Svoje slovo si zobral aj sudca a hľadač pravdy: „Tak kto tu klame a kto hovorí pravdu? Človek, ktorý ma vychovával, spôsobil človeku, ktorý sedí oproti mne, takéto svinstvo? Bol by schopný až takejto špinavosti? Čo moja mama? Dala sa oklamať norkovým kožuchom, novou zelenou sedačkou, ruským ďalekohľadom, dovolenkou v Juhoslávii, alebo je to ako v príbehu deda Ľuda, že ju proste zlomila láska a príťažlivosť k inému mužovi?“

Nevedel som, ako z toho von. Vykašľal som sa na to. Krátka, ale o to šťavnatejšia životná kalvária ma dobre naučila, koľko klamstiev sú ľudia schopní vyprodukovať, keď im ide o to, pretiahnuť niekoho na svoju stranu. Nemalo význam ísť niekomu vynadať, prepichnúť fotrovi pneumatiky na jeho polmiliónovej, neustále vyleštenej káre ako symbol malej pomsty alebo nakričať na tohto odchádzajúceho človeka, nech si prestane vymýšľať. Bola to ich misa plná potuchliny a mne z nej nabrali za slušný tanier bez opýtania. Mal som s tou hnusnou žranicou čo robiť do konca života.

– Chceš jesť? Mám uvarený perkelt, – ponúkol sa.

Naplo ma. Dôvodov bolo mnoho – zatuchlina a špina bytu, môj poopičný stav, čudné vety, ktoré prichádzali od čudného muža v ešte čudnejších súvislostiach.

– Nebudem jesť, nie, ďakujem, – vyslovil som rýchlo a snažil sa utíšiť nutkanie vyvracať sa. – Skôr by som si zapálil. Máš balkón? – spýtal som sa Ruda.

– Nie, nemám balkón.

– Tak v tom prípade už pôjdem, – vyslovil som.

Znelo to asi tvrdo, lebo tým človekom tá veta zamávala. Ale čo som mal robiť? Skutočne mi bolo prednejšie dostať čo najrýchlejšie do seba nikotín, aspoň nejakú drogu, ako byť s mojím pokrvným otcom o pätnásť minút dlhšie. Ja som túto hru nerozohral. Síce som sa tackal na ihrisku, ale neustále som chodil k našej lavičke prosiť trénera, aby ma vystriedal. No ten sa robil, že ma nevidí, a tak som si ľahol k rohovej zástavke, natiahol sa za čiarou na trávu a pokojne si zapálil. „Do riti, už ma vylúčte!!!“

– Lukino, čakal som na teba, teraz už môžem odísť. Ak sa dá, odpusť mi… – znova sa bezmocne rozplakal pre mňa úplne neznámy muž.

Niečo som zakoktal, aby som nakoniec ušiel z jeho bytu. Zúfalo som potreboval únik, kyslík, nikotín, oblaky, pokoj, pivo, samotu, rum. Už toho bolo na mňa veľa. „Čo som Boh či sudca, keď mi dávajú tú moc? Všetkým mám odpúšťať… Mali ste rozmýšľať, keď ste konali svoje činy, ako to bude niekoho bolieť. Vysloviť jedno slovo je to najmenej, ale čo s tými horami trápenia, ktoré vyduli ľudské hrude? Kto ich zmetie? Koľko stratených životov, trápení, bolestí zapríčinených vašou nezodpovednosťou,“ mudroval som si v duchu a nechcel si priznať, že vlastne robím presne to isté…

Buďte šťastní, Hirax

Zaujímavé linky:

Zomieram, tak sa poďme aspoň zoznámiť (1. kapitola)

Hirax vydá svoj ďalší román na martinusáckom blogu! Začína dnes!