Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…?
Šiel som peši do supermarketu. Potreboval som si vyfučať hlavu, zapáliť si, prejsť sa, zabudnúť. Do košíka som hodil peceň chleba, socialistickú kocku pravého masla, liter rumu, šesť plzní a toaleťák.
Zbadal som ich tesne pred tým, ako som smeroval ku kase, kde som chcel nákup zavŕšiť cigaretami. Vošli dnu a mne sa zatočil celý svet. Spotilo sa mi telo, duša zaskučala, oči mi vyliezli z jamiek, aby sa po pristátí rozliali na dne Grand kaňonu.
Bola tam Radka s malým. Matúško sedel v košíku a kreslil do vzduchu minimálne žirafu. Bol prekrásny. Keď sa usmieval a bľabotal svoje prvé hlásky, akoby žiadal celý svet, nech ho počúva. Nech sa s ním hrá, smeje, podáva mu leporelo s kresleným Krtkom, fixky, hocičo, čo nahradí predošlú vec, ktorá mu nemotorne, no i tak čarovne spadla na zem. Jeho detské oči boli napustené najväčšou úprimnosťou, akou mohol vesmír disponovať. Obracali náladu všetkých hundrajúcich geriatrických susedov na veselosť, upokojovali večne nespokojných rodičov, zastavovali vraždiacich vojakov, brzdili klamúcich politikov, všetkých nespokojných vracali do harmónie. Len jedného debila nevedeli tie oči primäť, aby znovu otvoril stavidlá lásky a pustil moria dobroty smerom k nemu.
Položil som svoj nákupný košík na zem, lebo som sa hanbil za jeho obsah. Premenil som sa na psychopata, ktorý ich začal sledovať pomedzi regály. Bolo mi jedno, že ak ma niekto z obsluhy zbadá, bude len otázkou času, kedy mi zaklope na rameno a poprosí ma o zdravotnú kartu. Nezaujímalo ma to, moju pozornosť priťahovali len tie dva magnety. Nahrával som si do pamäti každú jednu vec, ktorú Radka zobrala do rúk, premerala si ju pohľadom a potom ju vložila do vozíka alebo späť do police. Chcel som byť čokoládovým závinom, kondenzovaným mliekom, ovsenými vločkami, všetkým, čo malo šancu obtrieť sa o brušká jej prstov.
Bola nádherná. Len tak v rifľovej sukničke a v letnom tričku. Nebola skoro vôbec namaľovaná, len špirále dovolila pár dotykov, ináč všetko nechala na Boha. Miloval som, keď nebola nahodená do spoločnosti, ale bola čo najviac prirodzená. Zbožňoval som každé jej gesto, ladný krok, pohyb rúk, magnetizmus pohľadu, geometriu súmerných pier, všetko, čím bola. Bola víla veľkomesta, princezná zomierajúceho kráľa, cisárovná žien, matka s veľkým M.
Pozrel som sa na seba. Moje nohavice neboli už mesiac prané a motív trička dopĺňali dva fľaky. Smrdel som ako cap, pretože posledný týždeň som začal bývať v mojom obchode, kde bolo len malé umývadlo a to mi stačilo na to, aby som sa oklamal, že prať sa v ňom jednoducho nedá. Tenisky boli špinavšie ako indický obchod s koreninami, za perami som ukrýval popolník, za nechtami som nosil pol bagroviska. Tvár som mal plnú uhrov, lebo mi nestálo ani za to povytláčať si zahnisané vyrážky. Nepotreboval by som na to ani zrkadlo. Stačilo by pár naučených pohybov a nechty by som mal krvavé. Potešilo ma len jedno – z brady a z polepených vlasov mi nevykúkali červy. Ale to bolo žalostne málo.
Zdvihol som smutne hlavu. Stretli sa nám pohľady. Matúško bol našťastie otočený chrbtom a nevšimol si, že jeho mamina onemela a hľadí do neznáma, do prepadnutých líc, do žijúceho vraku, aby si postupne uvedomila, kto skutočne býva v tom človeku, ktorý je na pohľad taký strašný a neuveriteľne ubiedený a niekoho jej vzdialene pripomína. Spoznala moje dúhovky, ktoré jej roky vyznávali lásku, nosili každý večer modré z neba, nech jej chutí večera, ktoré jej veršovali básne lásky bez pohybu pera. Identifikovala v tom strašiakovi dušu, ktorá sa jeden čas rýmovala s jej, ktorá tak nádherne zapadala do jej vnútra a tešila ju. Objavila v tom utečencovi doby svojho muža, človeka, ktorému v kostole z celej duše a úprimne povedala áno a dala mu najkrajší bozk univerza.
V tom momente sa otvorila zem. Štvorcový meter, nie viac, ale akurát práve ten kus podlahy, kde som stál ja. Z riadiaceho velína niekto odpočítaval moje prepadnutie sa do horúcich pekiel pozemských. Nula zmrazila vzduch, ktorý sa premenil na ľad a ten sa pobral k jadru zeme. No ja som sa neprepadol, nepadal som. Niekoho to asi nasralo, pretože ten kus podlahy sa začal premieňať na žeravú pahrebu. Z podrážok tenisiek sa šíril smrad, no nik v celom tom monštre konzumu nepochopil, že sa potím, škvarím, mapy soľných jazier pod pazuchami prekvapujú všetkých geológov sveta, prešľapujem, zahrievam si údy ako dostihová kobyla pred štartom, som tesne pred útekom, pretože ručička môjho tela práve prekročila štyridsať stupňov Celzia.
Otočil som sa a začal som rýchlo kráčať ku kasám. Bez nákupu, bez pozdravu, bez objatia, bez čarovných slov: „Ľúbim ťa! Teraz mnou prešiel blesk poznania, ktorý mi vrátil rozum. Si moja a chcem, aby si bola moja na celý život. Pojašil som sa, stratil na pár týždňov smer návratu, ale teraz to už viem: ĽÚBIM ŤA, žena moja jediná, milovaná, miľúbená, zbožňovaná. Mám v tebe všetko, ty si kľúč, podpis aj cena môjho života. Padám na kolená a kričím: Odpusť mi, že ťa trápim, že kvôli mne nespíš, že pre jednu bytosť neješ, nesmeješ sa, nežiješ a iba plačeš. Prijmi ma späť, ak sa dá. Budem spať v chodbe, strážiť dych vás oboch, spánok aj teplotu vzduchu, len zabudni na moje výčiny. Prosím ťa, žena moja, milovaná Radka, ODPUSŤ MI. Ľúbim ťa!!!“
Keď som prešiel cez východ a ofúkol ma horúci vzduch s textom Dovidenia, príďte zasa, tu je dobre, ostatní zdražujú, my nie, pustil som sa do behu. Trielil som ako zlodej, ako zajac, ktorému hádžu chuligáni do nôh kamene. Do uší sa mi zarývali Radkine zúfalé slová:
– Lukáš, Lukááááš… preboha, počkaj, neutekaj…
Nečakané slová mi vleteli cez lopúchy do uší a vrešťali na celé moje negatívne vnútro: „Kde si, v ktorej časti bývaš?! Volám na teba, ty zloba, ktorá ničíš tohto muža!!! Som jeho žena, prišla som o neho bojovať. Mám právo zomrieť na tomto poli, lebo ide aj o môj život. Daj si dres a poď do ringu! Buď tam umriem, alebo si ho zoberiem doráňaného naspäť. Keď vyhrám, napustím mu vaňu horúcou vodou, dám do nej výživný olej aj voňavú penu, vydrhnem si ho, utriem, nakrémujem, uložím do postele, priviniem, poláskam. Je to môj muž. Kde si, zlo?! Ja ho milujem! Počkám na neho, aj keby to malo trvať večnosť. Keď prehrám, počkám si na ďalšiu príležitosť zatočiť ti krkom. Nemáš šancu bojovať proti láske, už to pochop!!!“
Bežala za mnou, nechala malého v košíku, nechala všetko tak, bola schopná nechať tam aj svoj život, len nech ja prežijem. Každým odrazom svojich nôh dávala všetkým prekvapene zízajúcim na známosť, že jej ide o mňa, že sa nevzdá, že ma počká… Ale mňa hnal strach, hanba, predsavzatie neubližovať žene a malému. Za mňa bežal chaos včerajšej opice, vnútorný bordel z dnešného rozhovoru so zomierajúcim fotrom a to bolo iné palivo pre nadľudský let.
Ušiel som cez garáže pred svojou životnou šancou. Bol som ako plaché divé zviera, ktoré nevie vyhodnotiť, či mu chcú iní pomôcť, alebo ublížiť, a tak to radšej uzavrelo tak, že naň padá klietka, a pustilo sa na útek. Dychčiaci, špinavý a zarastený tvor prosiaci všetkých, nech si ho nevšímajú, dajú mu svätý pokoj celého Vatikánu. Zvieratko, ktoré všemožne žiada od najvyššieho princípu, nech sa stane neviditeľným, nech už naň nepôsobia čary lásky, že lekcií bolo viac, ako bolo treba, že má domácich úloh na rozdávanie, rozteká sa mu z nich rozum na lávu, zaplavuje supermarkety, vplýva na utrápené ženy, na nevinné deti, ktoré za nič nemôžu, no i tak budú trpieť celý život, aby si v sebe niesli tú istú jazvu na duši, ktorá zabila aj ich nevlastných rodičov.
Búchal som na omietku poslednej garáže v zóne dokonalej bezpečnosti, nech mi otvoria. Hocikto, len nech sa odchýlia plechové dvere, naposledy natreté niekedy v období začiatku kapitalizmu, a ja padnem na betón k ojazdenej dôchodcovskej Škode 120 L ako podstrelený jeleň. Nebudem vládať hovoriť, pretože som odmietol ľudskú reč. Len vyplazím otrávený modrý jazyk, z ktorého si bude môcť celé ľudstvo prečítať jedinú vetu: Zabite ma, len ma už netrápte!!!
Z brady mi do štrku cesty stekali prosby, nech zo mňa už konečne lovci vyzlečú mundúr štvanca a obrátia brokovnice na skutočných vrahov. „Veď keď odídem, nič sa nezmení. Jedna ovca stádo nezmení, skôr ju udupú. Koľko duší sa už pominulo a koleso života šlo aj tak nekompromisne ďalej. Miliardy ľudí, ktorých mená upadli do zabudnutia skôr, ako im kameň rozgniavil mozog. Keď umriem, vesmír si zachová svoj poriadok, hviezdy nezradia nebesia, mašinéria ľudstva sa bude slimačím tempom posúvať ďalej. Život človeka tvoria vraj túžby, ktoré premieňa do činov. Ale ja už žiadne túžby nemám. Prehral som tam, kde má človek ukázať svoju silu – v rozhodnutí. Áno, zmysel života je v tom, čo sme preň schopní obetovať, lenže ja už nemám ani najmenšie nutkanie započúvať sa do slov sveta. Nemám uši a už tu vlastne ani nie som,“ písali moje slzy vesmíru traktát o bezradnosti.
Plakať sa dá všade, ale vstať môžete, len keď padnete. Je to dar, ktorí dostanú iba pripravení. Plač… to bolo to posledné, na čo som si ešte trúfal.
Buďte šťastní, Hirax
Takže milí Martinusáci, nezabudnite! Každý utorok o 11. hodine, 11. minúte a 11. sekunde bude na našom blogu publikovaná ďalšia kapitola najnovšieho románu Pavla Hiraxa Baričáka – Príbeh muža a to až do úplného konca, ktorý nastane o 55 týždňov neskôr. Knižnú podobu knihy si budete môcť kúpiť už v novembri, ale až dovtedy bude toto jediné miesto, kde si budete môcť užiť pravidelnú týždennú dávku Hiraxa. 🙂 Všetky doteraz vydané kapitoly si môžete vychutnať priamo TU. 🙂
|