Keď svetu môžete ponúknuť už len slzy (18. kapitola)

Autor článku: Pavel "Hirax" Baričák
Článok vyšiel: 23. augusta 2011
Zdieľať článok:

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…?

Bol som suka, skutočne žijúca samička psa. Vychudnutá na kosť, špinavé podvyživené zviera, ktoré sa narodilo do chudobnej ulice, plnej špiny, biedy a zlých ľudí, ktorí pouličných psov skôr ubili kameňom, ako by im niečo hodili pod zub. Ale musel som žiť pri nich, lebo boli jediný zdroj jedla. Nejedli totiž plesnivé a ani kosti im nešmakovali. Hlúpi…

Vliekol som sa životným blatom od jednému vrhu k druhému. Všetky tie prašivé pouličné samce ma neustále znásilňovali bez šance výberu. Ukájali sa na mne, nemal som možnosť brániť sa, pretože som ledva stál na vyziabnutých nôžkach. Ale malo to svoje výhody – keď som vrhol mladé na bezpečnom mieste, bol to jediný čas, keď som sa do sýtosti najedol. Kosti čerstvých mláďat mi chrapčali pod zubami, chrupavky boli ešte mäkučké, mäsko gurmánsky krvavé a príjemne teplé.

No zrazu som sa premenil na jedno z tých malých šteniat. Môjmu vnútornému zraku sa naskytol apokalyptický pohľad na to, ako moja vlastná mama nenažrato a so zúrivým vrčaním gniavi vlastné deti – mojich súrodencov. Kým prišiel rad na mňa, bol som starý smiešnych sedemnásť minút, no jemná srsť, ešte potiahnutá blanami, stihla rýchlo zošedivieť, duševne som bol už starec. Neprišlo žiadne pomaznanie, žiadne oblízanie od hlienov, ako nám sľubovali anjeli pred narodením. Iba rozďavený matkin pysk, sliny stekajúce na moje ušká, približujúce sa zožltnuté zuby, zahryznutie, prasknutie mojej lebky…

– Vstávajte, počujete, zobuďte sa…

… žuvanie môjho mozgu, tečenie mojich očí, zívajúci krk zbavený hlavičky, pozerajúci cez krík na deravú oblohu…

– Občan, počujete, zobuďte sa…

Otvoril som oči, o ktoré som pred chvíľkou prišiel… Chápal som psí život, nie túto realitu…

– No tak, zobuďte sa, tu nemôžete byť, – triasol mnou niekto.

– Čo je? Kde som?

– Ste v parku. Tu nemôžete spať, – hovoril mi celkom milo akýsi policajt.

Rozhliadol som sa. Okolo mňa boli kríky, kde-tu nejaké odpadky, kúsky použitého toaletného papiera a hovná predbiehajúce sa, ktoré ma viac očarí.

– Kde mám batoh? – začal sa chytať môj rozum.

– Nič tu nebolo, – dostalo sa mi odpovede od strážcu zákona.

– Čo ste v ňom mali? – spýtal sa ma neutrálne jeho kolega.

– Všetko, – odpovedal som.

– Čo všetko? – bol zvedavý.

– Pán policajt, ako vy máte bicykel, auto, dom či byt, proste všetok majetok, tak ja som mal v tom batohu takisto všetko. Druhé tričko, dvoje ponožiek, trenky, sveter, hrebeň, čiapku… Všetko…

– Chcete nahlásiť krádež? – spýtal sa ten prvý.

– Prosím?! – neveril som vlastným ušiam. – Nie, nechcem nahlásiť nič, – povedal som. Ešte raz som sa rozhliadol popod kríky, tackavo som sa zdvihol a začal odchádzať.

– Dovidenia a ďakujem za zobudenie, – vyslovil som ešte bez otočenia a šiel preč.

Niekam. Dopredu. Potom som po sto metroch zabočil doprava. Znovu som sa zastavil a otočil sa, či nejdú za mnou, ale darovali mi slobodu, a tak som zasa kráčal vpred. Za chvíľku sa mi zachcelo zabočiť doľava, zahol som teda v najbližšej uličke doľava. Začal som sa smiať. Neviem, či to bolo tým zostatkovým alkoholom v riadiacej jednotke, alebo len ľahkosťou a bezstarostnosťou bytia. Psychopaticky som sa smial ako debil. Vlastne prečo ako?

Nemal som nič. Jedine v slipoch ma tlačil občiansky preukaz, ktorý som si nechával pre prípad, že dostanem šancu a stanem sa cezeň bielym koňom. Vyplatia mi päťsto eur a ja za to zoberiem na seba nejaký trestný čin. Vlámačku, lúpežné prepadnutie či ťažké ublíženie na zdraví. Skutočnému vinníkovi sa to oplatí, stojí ho to len pár šušňov, ktoré pre mňa budú znamenať bohatstvo. Do mesiaca ho preštím a potom si to cudzie svinstvo odsedím. Vkladal som proste do tej zalisovanej kartičky nejaké tie nádeje na posledné čierne dni bez mreží.

No mal som ešte Radkin list a fľašu, ktorú som si pred odpadnutím asi inštinktívne zasunul do nohavíc. Chladila mi brušnú čakru, niečo v nej ločkalo a ja som ju ešte nechcel vybrať a pozrieť sa, koľko skutočne posledných glgov mi zostalo. Bol to môj záverečný dotyk s krutým dnom ľudskej priepasti. Žiadna hotovosť, bankové karty, mobil, kľúče od niečoho. Nič. Holá existencia navlečená do špinavého oblečka, bezdomovec, úbožiak, niktoš.

Dokráčal som k stanici. Stáli tam emáčky. Jedna bola do bordova, druhá do tmavomodra, len štice mali rovnako depresívne. Prd vedeli o tom, čo je to smútok, keď ich doma čakal obed, posteľ, plyšový macík a namrzení, ale skutoční rodičia. Štvorlístky im skákali zo spiacej lúky priamo na čierne batohy, nemali vo svojich pätnástich rokoch šancu schytať šrapnely bôľu do srdca v takej sile, aby z toho mali praskliny na duši. Hovno tušili, čo je to depka, keď mali peniaze na ďalšie odznaky so zabitými kreslenými zvieratkami, na mäsový burger, z ktorého všetko vyhodia a zjedia len jednu mrkvičku. Medzi nohami mali ešte blany a nebolo toho, kto by im vysvetlil, že sex prvýkrát občas bolí, ale ani tá krv nebude mať nič spoločné s emom. Čo teda mohli tušiť o bolesti? Ale nevyštartoval som po nich, pretože plakali. Ony jediné totiž vedeli, že som už mŕtvy, ináč som si to vysvetliť nevedel.

Spoza pásu som vytiahol fľašku, zdvihol ju do zapadajúceho júlového slnka. Bolo v nej tak sedem glgov, nič viac. Sedem želaní, posledných prianí, sedem preglgnutí a potom bodka. Najväčší nedostatok alkoholu som teda jednoznačne videl v jeho nedostatku. Fľaša mi ponúkala stav na jednu hoďku, maximálne hoďku a pol. A potom už nič, hrana pustatiny, skok do diery v zemi, bezvetrie, bezmyšlienkový stav, prázdnota, dotyk reálneho bytia s každou sekundou, holá existencia bez budúcnosti…

Nemal som rád obrady. Odkrútil som štopeľ a tam, v strede maličkého námestia ponáhľajúcich sa masiek, som to vypil. Slastne, bohémsky, akoby to bol posledný alkohol planéty pred vstupom do absurdnej celovesmírnej abstinencie. Vychutnával som si stekanie liehoviny gágorom a počítal dúšky. Len tak pre zábavu som si povedal, že každý log niečomu venujem a že just skúsim prosiť Boha o zázrak. Aspoň sa ukáže, či je silnejší ako ja a dá mi niečo napriek tomu, že želanie vyslovím len raz, ale ináč budem robiť všetko proti jeho splneniu.

Tak som pil a snoval: „Za pokrvného otca, nech čo najskôr bezbolestne odíde… za nevlastného otca a za mamu, nech sa udobríme… za chalupu, ktorá bude mimo mesta a budem v nej šťastne žiť. Okolo bude príroda, budem sa z nej tešiť, nabíjať sa v nej, aby som šíril lásku a pomáhal druhým, nech si pripadám aspoň trošku potrebný. Starým, nevládnym, neschopným, hocikomu, kto bude potrebovať… Budem mať prácu, ktorá ma bude baviť. Žiadna otročina či naháňačka. Naopak – ja sa budem rozhodovať, čo, kedy a ako veľa budem robiť. Tak, aby mi zostával čas aj na seba. Na rodinu… Áno, malý. Nech ho prijmem za svojho a všetky tie negatívne sračky nech zmiznú niekam do plynu…“ Posledný glg nepatril nikomu inému ako Radke. Opäť som ju ľúbil, miloval, zbožňoval a náš vzťah prestal byť o politike.

Boh mal za ten záverečný glg čarovne švihnúť prútikom a znova naplniť naše duše úprimnou láskou bez výčitiek. Tak som deduškovi naložil mojimi želaniami, až sa mu podlomili tie jeho nebeské šmatlavé nohy. Neprosil som o lukratívne prostitútky, nablýskané autá, obrovské majetky. Žiadal som o ten najobyčajnejší život. Túžil som sa rovno tam stať vypočutým prianím. To bolo o čosi viac ako málo, teda v sumáre moje želania hraničili so zázrakom.

„Sladké pičoviny, kokotiny. Kde sa tieto patoky vo mne vlastne nabrali?“ nedal vnútorný esbeeskár dlho na seba čakať. „Už som asi najebčo,“ trhali sa mi myšlienky na tisíc zdrapov.

Omamný nápoj si ma o chvíľku prepožičal. Občas ma baletne hodilo, kde-tu som náhodnému zvedavcovi vyplazil jazyk a veselo na neho zabliakal, nech nezíza. Ale po polhodine ma opanovala clivota. Smútok si šikovne uchmatol moju dušu a trielil s ňou na celovesmírnu výstavu najväčších sráčov. Stihol som za ním len zakričať, nech sa nevracia bez medaily. Až potom som si sadol pri hlavnom vchode železničnej stanice na zem, oprel sa o drsnú špinavú stenu natretú otrasnou žltou, zaklonil hlavu, až som sa drbol temenom o kožovku, rukami sa oblapil okolo kolien a zadíval sa do odchádzajúceho slnka.

Po chvíli som zo zadného vrecka vytiahol list od ženy. Trasúcimi rukami som roztrhol obálku. Kým čierna špina za nechtami ostro kontrastovala s belosťou voňavého papiera, pomaly som čítal:

 

Milovaný,
píšem, lebo to tak cítim. Viem, že každá búrka raz pominie. Nie sme silnejší ako Boh a ten nakoniec všade pošle slnko. Môžeš napĺňať hocijakú kariéru zlosyna, keď to raz v tebe nie je, zastaví sa to. A ja si na ten moment počkám, aj keby to malo trvať roky. Prídem si po teba a znova splynieme. Toto nie je sen nejakej šestnástky, toto je túžba tvojej ženy, ktorá ťa miluje tak veľmi, že tým porazí hocijakú silu temnoty. Milujem ťa a budem.

 Navždy Tvoja Radka a Tvoj milujúci syn Matúš

 

Všetko to rádoby hrdinské zo mňa kamsi zdúchlo. Teplé lúče zapadajúceho slnka mi hladili špinavú tvár, ktorou si dva stekajúce pramienky soli razili cestu. Smerovali k srdcu a nevšímali si, čo si kto o nich pomyslí. Radkina láska mi vytápala póry, leskla sa do sveta, udávala ma všetkým okoloidúcim chodcom, ponáhľajúcim sa v to piatkové popoludnie domov.

Plakal som tam. Špinavý, roztrhaný a opitý. Plakal som ohlodaný vlastnou sprostotou na kosť nečloveka. Celý rozrytý ako stavenisko, s dušou vyšklbnutou z kĺbov. Nemal som už nič, len ten trepotajúci sa papier nasiaknutý láskou. Posledných pár želaní som odovzdal Bohu v klamnej nádeji, že sa čert s čudesnou pustovníckou záľubou môže niekedy premeniť na anjela. „Ach, aké plytké…“ Ale plakal som, žiadalo sa mi. To jediné som mohol, to posledné mi zostalo. Za to, že mi život všetko ukradol, prišiel ešte účet a drábom bolo jedno, že už nič nemám. Chceli všetko, čo je zo mňa, aj slzy. Len nie môj dych. Ten potrebovali, aby som prežil pre ich ďalšie sadistické ukrutnosti.

Keď sa hlavy klaunov uľútostili, zrazu nejaký dobrák vkročil do toho neradostného obrazu, mladícky preskočil rám a pohladil utrápenú trosku po hlave. Veď už bolo aj načase.

 

Buďte šťastní, Hirax

 

Zdieľať článok:
O autorovi
Pavel "Hirax" Baričák
Pavel "Hirax" Baričák
ďalšie články autora

Zaujímajú ťa novinky z knižného sveta? Prihlás sa na odber nášho newslettra.