Stačí jedna fajka a svet sa na vás usmeje (22. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…?

Boril som sa snami, minimálne desiatimi súčasne, a sľuboval si, že začnem žiť ináč. Ten alkoholový chuchvalec, čo sa mi zrodil v gebuli pri zaspávaní, tomu asi aj veril. „Obmedzím pitie, skúsim si nájsť robotu a potom sa snáď pritrafí aj nejaké lepšie pokračovanie môjho príbehu.“

Lenže ráno bolo všetko preč, akoby sa to vyparilo s alkoholom, ktorý unikal z mojich navretých žíl. Cez otvorený oblok síce štebotali vtáky a slnko rozohrievalo deku, ktorú som z polovice odkopol z môjho upoteného a dolepeného tela, ale túžbou zmeniť sa k lepšiemu boli vo mne naplnené iba stopové prvky nachádzajúce sa v nechte malíčka ľavej nohy.

Niečia ruka ma chytala za rozkrok, kým jej hlava jemne narážala do môjho ramena. Aby toho nebolo málo, vzdychala mi popritom do ucha čosi veselé od Mozarta.

No ja som ešte v polobdelom stave hral v sne šachy s Hitlerom, ktorý sa ma popod fúziky pýtal, či má zaútočiť aj na Grónsko a otvoriť tak tretí ľadový front. Zdvihol som udivene obočie, až mi nos obletel zátylok. Adolf ma nemo pozoroval, trpezlivo čakal na moju radu. Vstal som a jednu som mu drbol. Takú pravú slovenskú. Kým zaletel tým svojím útlym telíčkom do kúta, predviedol mi pár nevydarených kotúľov vzad.

– Jebe ti? – spýtal sa ma.

– Vypadni, sused! – skríkol som na neho.

Zdvihol sa a radšej sa pobral. Tresol som za ním dverami, nemal som na jeho „sofistikované“ kecy o vojne náladu. Umelo som tak ukončil posledný sen tohto rána, aby som sa mohol celkom venovať svojim pocitom. Chcel som sa prebrať a všetky svoje receptory zamerať na realitu, ktorá sa skutočne diala. Umenie žiť je vraj vedieť sa včas rozhodnúť, na čo sa vysrať. V tom som mal s východom slnka opäť jasno – na všetko. Jedine tá ženská ruka dráždiaca mi vajká sa mi popačovala, tú som chcel nechať, nech dokončí svoj zámer. Nehľadajte v tom nič sebecké, u zvierat je hlad tela bežná súčasť dňa.

Niečie ústa zobrali do opatery môj penis a začali sa s ním šikovne hrať. Odtiahol som vankúš, dal si ruky za hlavu a so zatvorenými očami som sa zadumal, kde sa to vlastne nachádzam. Koncentrák a peklo som zavrhol ako prvé, veď sa stačilo iba zahnať a najväčší lotor všetkých čias zdúchol ako sraľo. Musel som byť na starej dobrej zemi, lebo len tam chutil orál tak skvelo.

Hlavou, ktorá sa tak činila na mojej slasti, hádzalo a mne nemusel nikto kresliť schému, že sme v tom akte traja. Rozum som nepripúšťal k činu, mĺkvo som vzdychal a vychutnával si celú tu nečakanú situáciu. „Mikuláš? V lete? Dokonca u mňa, čo nemá byt ani dom? S takými hebkými perami a na mojom úde? Nechápem, ale dobre, dobre, dievčinka, pokračuj, ide ti to nádherne,“ lebedil som si v mysli, zatláčal hlavu do letiska a vnútorne sa tešil na prichádzajúci výstrek.

Začalo ma prehýbať v chrbtici, akási podkova ťahala moje brucho k nebu cez dievčenské pery, zatúžiac naplniť sa pocitom, aké to bude, keď ma celého vysaje. Naplo ma do kŕča, dlane smerujúce k plafónu sa roztriasli a mávali spolu s deťmi farebným balónom utekajúcim do nebies. Všetky prsty na nohách sa antarktídne zomkli k sebe, duša vydala hrdelný ston, v hlave sa mi zhmotnili všetky meditácie sveta do jedného štartu vesmírneho korábu. Ako raketa stúpala k slnku, telo mi pomaličky klesalo na posteľ. Magnet sa vzďaľoval. Otvoril som oči v momente, keď sa Punky robil Saške na chrbát. Moje semeno mala na tvári, ale ani to jej neprekážalo prežívať slasť do posledného výdychu.

Po pár zvieracích zvukoch, ktoré sa Punkymu vydrali z tlamy, zaľahol kamarát v druhom rohu letiska zbuchnutého z dvoch postelí. Saškina hlava klesla na moju hruď a chvíľku dychčala. Po chvíli si utrela tvár do môjho jediného trička, vstala a utrúsila:

– To by sme mali, chlapci. Dobré ráno.

Navliekla si gaťky, hodila na seba tričko s nápisom Som prítulná mačička a odcupkala do kúpeľne.

Ležal som a v hlave sa mi rodili „prevratné“ myšlienky, že sex je predsa len super vec, keď od neho ľudia oddelia všetky tie vzťahové kraviny, strachy zo sklamania, z neúspechu, obavy, či náhodou nesplodia, alebo nádeje, že konečne splodia. Keď je to len proste dobrá mrdačka bez filozofovania, nepotrebných gymnastických prvkov, divadla, predvádzania sa, jednoducho len kvalitná zverská zasúvačka.

Určite by som v to ráno vymyslel liek na AIDS a do troch minút pridal aj riešenie, ako nakŕmiť Afriku, keby Punky ticho neprehovoril:

– Cmoro, chcem, aby si mi niečo sľúbil.

– Čo?

– Taká taľafatka…

Zdvihol som sa na lakte a pozrel na Punkyho.

– Žiadnym otcom už nebudem, to si vyhoď z hlavy, – zmohol som sa na drobný odpor, – a neboj sa, nikomu to nepoviem… – dodal som predvídavo.

– O to nejde, Saška už dala polovičke chalanov z partie.

– A o čo teda?

– Že s ňou nezačneš chodiť…

Mlčky som na neho pozeral a pripomínal si nočnú vetu od jeho starkej, „že sú to len deti“.

– Ty ju ľúbiš? – spýtal som sa ho priamo.

– To je jedno…

Môjmu rozumu sa to celé priečilo. Behom jedného dňa ma prijal do partie, ponúkol mi spanie a podelil sa so mnou o ženu. A do toho sa ma pýtal také veci, akoby vedel, že ideme spolu prežiť ako dobrí priatelia pol života. Veď už zajtra som sa mohol túlať na druhom konci mesta s úplne inými ľuďmi.

– Dobre? – nechcel sa Punky vzdať svojej bolestivej hračky. – Nikdy nezačneme so Saškou chodiť. Ani ty, ani ja. Sľubuješ?

– Sľubujem, – nechápavo som pritakal, zvalil sa znova na posteľ a ľahko vydýchol.

Poviem vám, napriek tomu, že to bolo len štrngnutie tela o telo, po tej fajke sa mi zdal svet omnoho krajší.

Buďte šťastní, Hirax