Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…?
Potĺkali sme sa svetom. Nežiadaní, navonok veselí z partie, vo vnútri sklamaní zo spoločnosti. V dušiach nám hrali gitary, v ušiach doznievali strofy o apatii. Kráčali sme ulicami navlečení v úzkych potrhaných rifliach v rytme žuvačiek, kým rebelské refrény nám viedli kroky posilnené vínom. Cez víkendy sme prespávali, kde sa pritrafilo. Vždy sa našli nejakí rodičia, ktorí žili v naivnej viere, že ich dieťa síce nosí na hlave farebného dikobraza, ale napriek tomu je určite rozumné minimálne po otcovi. Len teraz má divné obdobie, lebo je v puberte. Nie, nebolo rozumné, lebo nechcelo byť rozumné.
Vždy sme vypili celý bar a zjedli pol špajzy. Čo sme nedokázali vypiť, zobrali sme so sebou. Novodobí piráti z ľudu. Keď prúser, tak totálny. Nikdy sme však u hostiteľa nič zámerne nerozbili. Napriek tomu sa vám v opitosti pritrafí toho neúrekom. Tu odtrhnutá polica, tam rozbitý obraz, pokazený záchod, vypálená diera z cigarety v poťahu, krvou umazaná stena, zavracané obloky dole bývajúcich susedov, pokuta za rušenie nočného pokoja. U Erika sme neušetrili ani fotrov veľmi vzácny alkohol v trojlitrovej fľaši s nejakou vzácnou bylinou, ktorá sa mala otvoriť až na svadbe Erikovej sestry. Keďže mala iba trinásť, nechceli sme otáľať. Hlavne keď o jednej nad ránom sedíte prikovaný o pohovku a nálada je výborná.
– Poďte, už musíme vystreliť, je desať hodín. Ak príde strýko, postrieľa nás… – snažil sa nás vyduriť Erik, keď spravil inventúru škôd v byte a zistil, že nemá šancu to poopravovať, kým sa nevyparíme.
– Peťo zaspal na hajzli, choďte ho zobudiť, – snažil som sa s Erikom súcitiť.
– Nebuď posratý, budeme na strýka piati… – srandoval Punky.
– Odkedy je Saška chalan? Čo mu natiahne pysky na ksicht? – povedal Erik.
– To by šlo, len aby ho ešte niekedy našli, hehe, – zasmiala sa Saška.
– Poďte, vonka je fest pekne… – ignoroval ich reči Erik a skúšal na nás nový druh namotávačiek.
– Tak choď von, čo nás otravuješ? – zamrmlal spoza sedačky rozospato Marcel.
– Čo keby sme si vyšli na kopec? Nejakú ľahšiu túru, – navrhol som, keď som roztiahol závesy a okno mi prezradilo, že dnes bude skutočne nádherná júlová sobota. – Kúpime pitivo, ľahneme si na vyhriaty svah, dobre nám bude…
Ďalší fesťák, kam sme sa ako partia chystali, mal byť až o týždeň. Tento víkend vyzeral byť v znamení nudy a chcel som mojím nápadom vyraziť do hôr s pár fľaškami nadchnúť aj ostatných.
– Ti jebe, nie? – ozval sa kráľ lenivcov, Marcel.
– To nie je zlý nápad. Zavolajme Skunkovi, či ešte nemá trávu, – chytil sa Punky.
– Ja nemám kredit, – povedala Saška. – Marcel? Z tvojho sa dá volať, však? Daj mobil…
– Ach, jebe vám to načisto, – mrmlal si svoje gauč, ale nakoniec sa spoza ľavej nohy vysunul obitý Marcelov mobil. Saška ležala na gauči a bez toho, aby zmenila polohu, natiahla po ňom ruku:
– Ufff, akýsi ho máš ťažší…
– Mám v kontaktoch uložených veľa ľudí, – tresol Marcel.
– Ja že máš nabitú baterku, tak je ťažší, – odvetila mu Saška.
– Dajte to tichšie, bolí ma hlava, – vošiel do obývačky Peťo. Vyzeral, ako keby vypadol v desaťkilometrovej výške z lietadla a to rovno pod tank, ale nejakým zázrakom prežil.
– Stále bude hrať toto? Nepustíme aj niečo iné? Stále len ten punk… – vzdychol som si.
– Neboj sa, bude aj black metal, – chcel ma potešiť Peťo.
V izbe hučal Anti Flag a Punky pridal volume.
– Čau, tu Saška. Ako sa máš, maličký? – povedala milo do telefónu Saška, takže bolo jasné, že sa nepoznali len z videnia. Ak Skunk mal nejaký matroš, bolo jasné, že naša diva ho z neho vytiahne a bude o čosi krajší deň.
– Ja nikam nejdem, musím do kostola. Mám po včerajšku veľa hriechov, – povedal humorne Punky a dopil ulepený pohár plný nejakej divnej tmavej tekutiny, ktorá jediná dožila rána. Vyzeralo to ako lepidlo, bol som veľmi zvedavý, aká bude reakcia prijímateľa.
– To je hnus… éééé, – zabľačal Punky na pol baráku.
– Miláčik, a máš ešte niečo? – pýtala sa Saška Skunka. Zámerne vynechala všetky vyhulenecké bežné aj slangové výrazy. Celý svet totiž uveril, že Amerika odpočúva celý svet, nielen seba. – Čo z čoho? Z dobroty…
– Ty si to vypil? – vykukol Marcel spoza nábytku. – Včera som pozlieval z nedopitých fliaš z celého stola. Peťo sa stavil, že to exne, ale nedostal sa ani do polovičky.
– No ty si za kokota, – vložil Peťo do debaty jednu z nafrekventovanejších slovenských viet, – uvidíš, ako ti bude zle.
– Dobre, za pol hoďky pred Erikovým barakom, – vyslovila Saška.
Skunk sa dohnal na škodovke, ktorá vyzerala, akoby ju práve ukradol z rómskej osady. Dal nám sušinu asi na dve fajky, čo bolo akurát tak pre dobrý pocit, ale aj z toho sa naše vnútra tešili viac ako zo zamilovanosti. Typický príklad prvého stupňa duševnej narkomanskej závislosti.
Nakoniec sme Skunka prehovorili, nech nás vyvezie k horičke, odkiaľ sme chceli vyjsť na samý vrchol hrebeňa. Veľmi sa mu do nepáčilo, ale Saška žmurkla okom a už sme boli všetci šiesti natrepaní v aute. Saška ležala na nohách chalanov v zadnej rade a krčila si hlavu o strechu. Skunk vedel, že to bude jazda smrti, a tak ho potešilo, že sme sa na polceste zastavili v potravinách a kúpili batériu Sambergu, cigarety, lacné špekáčiky, horčicu a dva pecne chleba. Ešteže Erik zobral z rodinného hrnčeka dvadsať eur.
– Ty vyhodíš smerovku doprava, ale ideš doľava, – komentoval Skunkove šoférske schopnosti Punky, keď sme sa vydali na druhú polovičku cesty.
– Buď rád, že nezačal cúvať, – dodal Erik.
– Ty si už dnes hulil, však? – rozlúskla rébus Saška.
– Trošku… šesť práskov… žiaden extra balet… – pritakal usmiato náš vodič.
– To keby som vedel, tak sem ani nesadnem, – poznamenal ironicky Punky.
– Čo čumíš, teta, ha? Si ešte nevidela pojazdný cirkus? – hádzal Peťo ksichty na šoférku audiny, ktorá nás predbiehala a určite si myslela, že sa točí dvojka Saxany.
– Nevieš ísť rýchlejšie? Veď nás predbehne aj zmrzlinová trojkolka, – dotklo sa Punkyho, že nás všetci obiehajú.
– Ja už som sa raz z motorky zjebal, – utrúsil Skunk.
– Pripadá ti tento historický šperk ako motorka? – pokračoval Punky.
– Nie, toto auto je v poriadku… – vysvetľoval Skunk.
– Prosím?! – chytil záchvat smiechu Peťo.
– … ja som s tou motorkou nadrbal do auta, – dopovedal Skunk pomaličky myšlienku.
– Poznáte kapelu Elektick Mann? Taký moravský vyhulenecký hip-hop… Majú pieseň o Jožovi Rážovi, vraj „Jožo Ráž, nemá svoji tvář. Od Tatier k Dunaju jeho tvár hľadajú.“
Všetci sme sa zasmiali, aj keď sme pri slovnom spojení hip-hop riskovali, že sa nám na ušiach vyhodia vyrážky.
Kým sme došli na parkovisko, prehovorili sme Skunka, nech sa k nám pridá, že bude šupa výlet. Povedal, že má mať dnes jazdu v autoškole, ale že zavolá inštruktorovi, že nemôže. To, že šoféruje bez papierov, nás všetkých prekvapilo asi ako pornočasopisy pedofila ukryté v ružovom detskom kufríku. Jeho otec bol automechanik, Skunk sa narodil s volantom v ruke. A nejakí fízli ho nemohli pripraviť o pokoj v duši, hlavne, keď mal v sebe THC ako verný fanúšik filmu Trainspotting.
– Som ti vravel, aby si to auto zamkla, – povedal Skunk, keď sme všetko povykladali z auta.
– Veď som ho zamkla, – bránila sa Saška.
– Nie, nezamkla. Otvorila si kufor…
– Keby toto auto bola žena, tak ští spod pazuchy, – nemala Saška energiu vysvetľovať Skunkovi, že je dobrodruh, keď jazdí na benzínovom skejte obitom plechmi.
Kráčali sme horou s igelitkami ako nejakí bezdomovci. Prvý úsek bol mierny, ale keď sme narazili na strmú lúku, zhadzovali sme všetky prepotené tričká. Peťo sa dal dokonca do trenírok, pričom rifle si obviazal okolo pásu. Všetci ma preklínali, čo som to vymyslel za hlúposť, ale ja som im vravel, aby počkali na vrchol, že potom nás zaplaví slasť.
– Bože, kedy tam už budeme? – vzdychal Marcel.
– Si ako malé decko: „Kam ideme? Načo tam ideme? Kedy tam budeme?“ Šliap a mlč, lebo ma z teba porazí! – uzemnil ho Punky.
– Kto to vraví, ten to je, na toho to pasuje, – odvetil mu detskou riekankou zadychčane Marcel.
– Pozrite, aká nádherná scenéria, – snažil som sa nielen Marcelov zrak upútať na božskú prírodu, ktorá sa neustále prekrásne menila.
– Čo som krajinkár? – zašomral Marcel do zeme bez toho, aby zdvihol hlavu.
Nakoniec sme na ten vrchol vyšli, ale stálo ma to kyklopské úsilie celú cestu ich odhovárať, aby sme ešte neotvárali víno ani si nezapálili jointa. To by bol koniec, to som vedel. Skôr by som blondínke vysvetlil, že to, čo si každé ráno vyberá z pošvy, nie sú známky z Kostariky, ale samolepky z banánov, ako donútil túto partiu vstať, keď by si už raz posadali do trávy a začalo by kolovať víno.
– Kde je kniha? Nič tu nie je… – zavŕzgal Peťo s plechovou skrýšou pre návštevnú knihu turistov.
– Aká kniha? Veď to je na smeti… – zadrel Marcel, ktorý asi nikdy v živote nebol na túre.
– No ty si za výmel, – utrúsila Saška.
– Niekto ju ujebal, – povedal Peťo a vybral nos z plechovice.
– Dobre, že jej niet. Celú by ste ju dočarbali, – povedal som a uvedomil si, že ak by ste boli citliví na hlúposť, išlo by vám v našej partii o život.
– Dáme špeka? – spýtal sa Punky, pričom si utieral ústa od vína, ktoré nepozorovane otvoril.
– Hádam sa nevykúrime tu na vrchole, kde sa všetci vytŕčajú, ako keby dobyli Gerlach? – vyslovil Peťo konečne niečo rozumné.
– Prečo nie? – bolo Punkymu všetko jedno.
– Prestaň, lebo ak to s tebou pôjde takto ďalej, nájdem ťa raz v nákupnom centre, ako sa pýtaš dekoračného Mikuláša, kde nájdeš regál s rumom. Radím ti, začni rozoznávať realitu od snov, – snažil sa dať Peťo Punkymu diktát o tom, kde sa nachádza hranica, ale už ani sám nevedel čoho.
– Ty sa tiež nemusíš pretvarovať, že si sa narodil pre vyšší cieľ. Si tu preto, aby si hral druhým pouličné divadlo a za dvadsať rokov skončil v pražskom metre ako žobrák. Neklam sa, že skončíš ako nejaký úbožiak, ktorý každý týždeň verí, že vyhrá v Lote. Pokrčený prácou, vzťahom, deťmi… To nie je tvoja cesta a ty to vieš, – nedaroval mu nič Punky.
– Nie je to víno teplé? – vyzvedal Marcel.
– Je, – odvetil Punky so skrivenou tvárou. Dnes bol proste všade.
– Vydržte ešte dvadsať minút a budeme pri prvom potoku, – navrhol som.
Našťastie sa dali prehovoriť. Dokráčali sme k potôčiku a nahádzali do neho Samberg. Skunk balil špeka, Punky s Peťom zbierali drevo a neustále sa o niečom preli. Saška s nožom vysvetľovala špekáčikom ukrižovanie, ja som hľadal vhodné prútiky na opekanie. Jediný Marcel ležal v tôni stromu a spieval si akýsi punkový song o rebelovi, ktorý kráča sám nočným mestom.
Došlo mi, že ak sa niekedy odtrhnem od týchto chalanov, nikdy sa už nebudem smiať z nejakého pankáča. Dali mi spoznať, koľko temnoty dokáže človek uniesť bez toho, aby sa niekomu sťažoval. Mali v sebe všetok ten smútok, ktorý si bežný človek nechce pripustiť. Zaradený občan krvopotne makal, aby zarobil prachy a získanými prostriedkami sa oklamal, že všetko je oukej. Lenže títo darebáci tento variant odvrhli hneď v úvode ako neplatný. Niet sa teda čo čudovať, že občas smutný a opitý rebel kráčal nočným mestom. Veď na seba vzal hrdinskú povinnosť niesť veľkú časť bremena nepochopenia ľudstva. Aj za iných. Za učiteľov, rodičov, inžinierov, murárov, doktorov, manažérov.
„Keby nebolo smutných a depresívnych ľudí, boli by aj veselí ľudia o niečo smutnejší. Alebo nie? Svet by bol slnečnejší? Sú negatívne duše zodpovedné, že balón šťastia celej planéty nemôže stúpať vyššie? V tom prípade sú pankáči zatratení právom. A mňa by mali upáliť. Prečo ma vlastne neodchytia ako nakazenú zver a neobesia na námestí ako výstrahu? Takže nakoniec je demokracia zodpovedná za moje nekonečné utrpenie? Je to taký sofistikovaný systém, že všetkých drží v šachu? Skôr spočítam všetky zrnká peľu sveta, ako nájdem únik? Veď ja som vlastne ani šťastného človeka počas môjho života nestretol,“ miešali sa mi myšlienky s dymom stúpajúcim z čečiny.
Všetci sme sa vyvalili na trávu, pili víno, bezstarostne kecali a fajčili prvú marihuanovú cigaretu. Skunk to dal jedna k jednej s tabakom, nech nám viac vydrží, lepšie sa nám to také jemnejšie fajčí a nedrhneme pri tom ako prechladnuté kobyly. Ale aj tak sme všetci kašľali, že to museli počuť aj svište na grúni.
– Mne to nič nerobí… – povedal Marcel, keď sme vyfajčili prvé brko.
– To poznáme. A za chvíľku zješ oba chleby a všetky špekáčiky, – zabil Punky. – Surové, – dodal ešte.
– Akú máš peknú pleť, – zasníval sa Skunk do Saškinho profilu.
– Ty už si vyhulený… – komentoval jeho vetu Punky.
– Buď spapáš, alebo sa tým natrieš… – prezradila Saška Skunkovi ľahkovážne veľké tajomstvo nekončiacej krásy. – To ti dá vitamíny, aj stiahne tvár. Ako keď chladne práve vyfúknutý sklenený pohár.
– Helenka Vondráčková teda celý život papala? – spýtal sa tupo Marcel.
– Somár, veď tá už má cez sto rokov, nie? Vlastní licenciu na korytnačku… Má doživotné právo byť ježibabou, nemôžu ju zavrieť ani do rozprávky, – povedal Peťo.
– Ježibaba v elastickej minisukni, – dodal som.
– Dajte si pozor, lebo vás jej manžel zažaluje, – povedal Marcel.
– Odkedy čítaš bulvár? – spýtal sa ho Punky.
– A ty? – vrátil som mu to.
– Daj si vínka, – vyslovil Punky a podal Marcelovi prehýbajúci sa umelák. – Samberg by mali čapovať do fliaš od Magnézie, to sú najlepšie plastovky.
– Žiadna plastová fľaša nie je dobrá, – povedal som.
– Je to piča, – vyslovil Marcel, keď sa napil.
– Kto? – prebral sa Skunk.
– Vondráčková či tá fľaša? – nechápal Peťo.
– A čo ja viem? – bránil sa Marcel.
– Veď ty si to vyslovil, – povedal som.
– Ja už neviem, čo som myslel, – vysvetlil nám to Marcel.
– A kto to má vedieť, ak nie ty? – povedal mu Peťo
– Ja nie som na vine, ale na víne, – smial sa Marcel vlastnému vtipu.
– Alebo dofajčený… – zasmial sa Skunk vyčadene.
– Ja vôbec neviem, o čom sa bavíte, – ozvala sa Saška.
– Ako vždy, o ničom, – zasmial som sa aj ja.
– Nie každá piča sa nachádza medzi nohami, – ukončil Punky múdrosťou dňa jednu z množstva denných debát, ktoré sme medzi sebou absolvovali. Chytili sme z nej smiechoty a asi dve minúty sa váľali po zemi.
Tak frčal bežný punkový deň. Ak sa neriešila muzika, scéna, spoločnosť, náckovia, politika, táralo sa dve na tri. Vlastne stále sa táralo dve na tri. Áno, rozprávali sme veľa, ale dokopy nič. Ironický humor nasmerovaný na podpichnutie niekoho iného dosiahol maximálnu úroveň. Aspoň sme sa medzi sebou naučili robiť si sami so seba srandu a neurážať sa hneď pri prvej príležitosti. Nevážili sme si sami seba a ani iných. Ak nepočítam vernosť partii, tak naša zodpovednosť za celok bola na bode mrazu a presne takisto vyhorela aj naša malá častica kozmického svedomia. Boli nám ukradnuté osudy ostatných ľudských sŕdc, nechceli sme letieť ako čajky, ale nechceli sme byť ani akciovými horalkami, ktoré boli voľne pohodené v obrovskom koši nejakého obrovského multimarketu.
Boli sme ako zamilovaní, ktorí si medzi sebou neustálym bozkávaním pestujú vírus zápalu hrdla. Ak by hocikto v partii prišiel s niečím pozitívnym, vždy by sa našiel niekto, kto by jeho myšlienku rozbil na bezvýznamné sklíčka.
V skutočnosti sme mali chrup plný šíriacich sa kazov, odmietali sme čistiť si ho kefkou a božechráň ísť k zubárovi. Iba sme si ten hnoj v lenivosti každý večer vypláchli ústnou vodou. Bolo to, ako keby ste mali v strede izby hovno, ale namiesto toho, aby ste ho odpratali, každé ráno ste ho postriekali drahým parfumom a potom si pochvalne gratulovali, ako ste problém vyriešili.
Samoklamstvo so sebadeštrukciou prvého stupňa, vyššie sa už ísť nedalo.
Buďte šťastní, Hirax
Román Príbeh muža si bude na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom. Ako prvú vám predstavujeme pieseň Studňa nádeje, ktorá nie je venovaná len Palimu Demitrovi, ale aj všetkým, ktorých bolí odchod…