Nadobro vylúhovaný (25. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…?

Nastalo dokonalé teplo, leto nehovelo v semenníkoch prírody, ono sa skutočne vyliahlo a tešilo sa zo svojej krásy. Ženy chodili odhalené, muži prepotení, psy mali vyplazené jazyky, mačky umierali v tieni, kvety vädli, ľudia mizli na dovolenkách, premiestnili svoje prázdna k teplým moriam a do chladných hôr. Napriek tomu, že som sčasti smútil za nocami, ktoré sme s Radkou nepremilovali, život s pankáčmi ma dokonale odtrhol od zamýšľanej vlastnej popravy. Moja myseľ úplne prirodzene prestúpila z rýchlika samoskonu na osobák, kde sa samovražda dala uskutočňovať roky, a to s úsmevom, v náladičke, zábavne, opito, pľutím životu drzo do tváre.

Pili sme, až z nás slnko dostávalo úpal a nočná zima sa drkotala od prechladnutia. Fľaše padali do trávy, trápenia do zabudnutia, šedá hmota ubúdala rýchlosťou zvuku. Do alkoholu (metly ľudstva, ale nie nás pankáčov) sme kúrili trávu, smiali sa zašití niekde v lone prírody, ktorá nechápala, že sme odvrhli jej dary, keď sme dali prednosť drogám. Aby sa neurazila, občas sme vybehli do hory a celý deň sme zbierali lysohlávky. Večer sme sa vracali s halucináciami v lebeniach, v ktorých sa premietalo dvadsať alternatívnych kinofilmov za hodinu. No na druhý deň si nik z nás nespomenul ani len na hrubý obsah aspoň jedného. Iba sme si pozerali na rukách pečiatky a vstupné pásky z klubov, kde sme sa to vlastne včera túlali, pretože niekde v polovici noci nám to už nikomu nenahrávalo.

Počas leta sme sa párkrát dostali aj k hašu, to bol trošku vyšší level od marihuany. Červíček v uhorkovej fľaši dohorel, aby sme nádychmi nechali rozhorieť červíčka v nás. Občas sme aj niečo fúkli do nosa, ale to bola vždy ťažká náhoda, lebo v tejto cenovej kategórii sme sa nenachádzali. Boli to celkom slušné výpeky, keď sme postupne odpadávali ako kolky do dráhy. Závislosti sme sa nebáli. Ľudské výmysly a strachy okolo drog niekoľkonásobne predbehli samotnú látku. Nebrali sme tieto veci, aby sa o nás rozprávalo, nezakladali sme si na nej umelý imidž. Boli to len prostriedky, na ktorých sa dalo jednorazovo uletieť, keď vám bol svet malý. Tak ako chľast. Keď ich nebolo, nehrýzli sme si navzájom päty, nepredávali sme majetky, baby z partie, nekradli sme. To robili len deti, ktoré nepochopili zmysel veci. Poznali sme ľudí, ktorí frčali na ťažkých veciach viac ako pätnásť rokov a nemali žily ako sitko na čaj. Boli to dokonca veľkí kápovia v oblekoch, ktorí naháňali slušné čísla a nik by nikdy nepovedal, že objavili čierne brány, cez ktoré si potykali s inými dimenziami.

Peniaze sa vždy nejako zázračne objavili. Punky bral podporu a kde-tu sme dokonca vybehli aj na nejakú brigádu. Keď sme toho už mali plné palice, Punky nakoniec niekomu vypičoval, lebo si viac ako pozorne všímal zanedbané sociálne podmienky pre prácu jednotlivca. Väčšinou tým spôsobil malú revolúciu, pretože ľudia, ktorí tam pracovali snáď už storočie a ich mená boli vpísané aj na inventároch, nikdy nenašli odvahu sa za niečo biť alebo protestovať. A my nielenže sme nemali čo stratiť, my sme stratiť chceli, takže som vždy súhlasne prikyvoval, že Punky dobre vraví, múdro a poučne, že ako je to možné, že máme ťahať nedohodnuté nadčasy, nie je zabezpečený dostatok tekutín, miestnosť je zle vetraná, teplota okolo obeda je ako v peci, ráno ako v mrazničke, na špinavých hajzloch neustále chýba sracák a riť si vytierame rozobratým kartónovým stredom, ktorý zostal z minutej rolky, a nech sú radi, že ich nežalujeme za vonkajšie hemoroidy. Rukavice sú staré a roztrhané, všetci zamračení, negatívni, naklonovane posratí z riaditeľa, šéfka nervózna aj mimo krámov, no des, horor, panika! Vždy sa niečo poľahky našlo, aby nás do minúty vyhodili.

Keď boli suchoty, tak sme riešili aj toluén. Chodili sme potom ako udretí nákovou, denná v lakovni bola oproti vlhkej handričke hovno. Teda až kým Marcel nevyskočil dofetovaný z okna. Oslava vtedy skutočne nevypálila dobre. Keď sme pozorovali obrysy jeho nehybného tela, skutočne to vyzeralo, že už nevládze žiť. Našťastie Punky býval hneď na prízemí a mal pod oknom smrek dostačujúcich rozmerov, aby sme pod ním našli Marcela. Síce doškriabaného ako chrbát prostitútky, ale nepolámaného. Jediné, čo sme sa v partii dohodli, bolo, že sa nikdy nedotkneme perníka a heráku. O rýchlej a pevnej závislosti od týchto sračiek už v meste kolovali ságy dlhšie ako popísala Meyerová, takže skôr by sme hľadali logiku v pogu, ako si začali s týmto levelom.
Bolo mi lepšie. Vždy je vám o trošku svetlejšie, keď máte pri sebe viacerých, ktorí vedia rozoznávať odtiene čiernej, a nepripadáte si ako jediný na svete, ktorý ovláda čiernu mágiu negativizmu. Nemuseli sme si navzájom prezerať albumy s fotkami z detstva, aby sme dokonale pochopili, prečo máme v srdciach zimu. Vedeli sme o sebe všetko, boli sme si navzájom bratia, spovedníci i kňazi udeľujúci si kalné rozhrešenie. Odozvou na náreky nových kopancov života bolo väčšinou významné mlčanie, ktorým sme pritakávali, že ten hore to namiešal akosi nefér a pravdepodobne si taktiež zahráva minimálne s pikom.

Možno aj vďaka tejto jazde sa mi úspešne darilo momentky z doterajšieho života napratať do súboru s názvom Včera, zaheslovať ho a potom sektor v pamäti obsahujúci kód k nemu tri dni topiť vo vani lacného vína, aby som sa na štvrtý deň zobudil s pocitom, že úlomky môjho vzťahu s Radkou sa zapatrošili niekam do Tramtárie. Proste sme sa nestretli. Chrasta na srdci sa síce vzorovo nezahojila, nechcela ani dokonale uschnúť, ale moje prsty ju ani netúžili odtrhnúť, aby ich lačné pery nenásytne požuli. Rana prestala mokvať, zavrela sa a jazva sa tvárila, že tuhne. Z pukliny srdca sa prestal liať Váh výčitiek a bolestí. Nastal podivný mier obalený alkooparom a drogozávojom, výkonnej zmesky pre firewall zachytávajúci životné muky.

Mamu som stretol za to šialené leto iba trikrát, ale adresu k Punkymu som jej nikdy nedal. Určite by sa snažila vojsť mi do života a pokaziť mi Veľkú noc, Mikuláša aj Vianoce. Vždy som sa s ňou musel rýchlo rozlúčiť, moje srdce sa nedokázalo pozerať, ako za mňa trpí napriek tomu, že som jej vravel, že sa mám v pohode a život tečie poľahky. Strkala mi do dlane peniaze, ale nikdy som si ich nezobral. A keď mi chcela niečo povedať o žene a Matúškovi, zadržal som ju prísnym pohľadom, že toto sú už informácie, ktoré nepatria do mojej mailovej schránky. Vždy sa rozplakala a ja som ju tam v tých mukách bezstarostne nechal, pretože nič svetobornejšie ma vtedy nenapadlo.

Súrodencov a obidvoch otcov som nevidel odvtedy, ako som sa stopil. Ani by som sa nečudoval, keby môj pravý otec už ani nebehal po tom istom brehu ako ja. Možno už mal inú svorku, ktorej zaiste taktiež chýbali nejaké nohy. Netušil som, necítil som, vybíjaná s vlastným ja mi šla unikátne. Radku a Matúška som videl iba v snoch, kde sa mi zjavovala naša manželská posteľ, na ktorej sme všetci traja tak často vytvárali spoločné nočné láskyplné súsošia. Sen čo sen mal však tento symbol so mnou čoraz menej spoločné a ja som vedel, že raz odíde úplne. Prijal som fakt, že Radkine chladné večerné nohy už hreje nejaký iný chlap, aj keď mama mi vždy stihla zdôrazniť, že nikoho nemá a stále sa na mňa vypytuje. Prial som jej šťastnú voľbu nového otecka, jej volanú stanicu som v sebe dobrovoľne predefinoval, že bude lepšie pre obe strany, keď bude až do posledného môjho výdychu vypnutá. Ak som nebol na mol opitý, zaspával som s rovnicu, že ja plus Radka je menej ako láska. Netušil som, ale prácu so silou myšlienky som si osvojoval čoraz viac.

Punkyho starká ma prijala za svojho druhého syna. Vravievala, že ako som prišiel do ich rodiny, je tam viac svetla. A viac upratané, pretože ja som si na atmosféru vojnového zákopu, ktorú Punky svojím neustálym bordelom vytváral, nemohol privyknúť. Pomáhal som jej s domácnosťou, koľko sa dalo, veď peňazí na nájom som veľa nedával. Vlastne dokopy nič. Babka však pre to nešomrala. Milovala svojho vnuka a mňa prijala. „Lacko popri tebe menej pije,“ vravievala. To som si už vôbec nevedel predstaviť, čo za búrku to muselo byť predtým, keď sme sa prvú polovičku z týždňa domov plazili a tú druhú sme boli niekde na nejakom fesťáku, kde to bolo s našimi telami a vedomím ešte dvakrát horšie.

Čo sa týkalo sexu, spávali sme s Punkym na striedačku so Saškou. Punky samozrejme viac a mňa hnevalo, že keď som pripitý, nedokážem odolať jej sexuálnemu vábeniu. Videl som, že majú k sebe blízko, nechcel som sa im do toho miešať. Prehováral som jedného i druhého, nech spolu začnú chodiť. Lenže to bolo, ako keby som im povedal, nech sa začnú ináč obliekať a pravidelne navštevovať diskotéku. Tak ťažko mali život v kozách, že dokázali odstrčiť aj lásku v sebe do kúta, aby náhodou neboli ako ostatní ľudia. Vždy som sa potom Punkymu ospravedlňoval, že som to nechcel urobiť, ale Punky iba kývol rukou, nech s tým prestanem.

Na konci augusta som zbadal v meste deda Ľuda. Rozbúchalo sa mi srdce, hneď som bol pri ňom. Bol niečo vybavovať ohľadom dôchodku a rovno si teda aj nakúpil. Ponáhľal sa na autobus, tak som mu pomohol s taškami a odprevadil ho na zastávku. Celý ten čas som sa kúpal v jeho čistých očiach. Vravel mi, že veľakrát na mňa myslel, vraj čo sa neukážem, dvere chalupy sú mi vždy otvorené. Sľuby som už mal nacvičené celému svetu, tak som iba vyberal predtlačené formulky – že prídem, že tiež sa mi vracajú myšlienky, že prestávam piť, že svet sa sfarbil do ružova, že dnes je piatok, bude veselo a nech pozdraví deda Joža.

Keď som zamával odchádzajúcemu autobusu, prichytil som sa, že som zo svojho bytia všetko vygumoval. Akoby mi nik nechýbal. Doslovne som vytrel so všetkými milovanými osobami dlažbu popraviska osobných citov. Dej sa zúžil na Punkyho, jeho starkú, Sašku a pár pankáčov, ktorí mi boli sympatickí. Nezostali mi len prázdne dlane, ale aj prázdne vnútro. Smrť už síce mala na mňa tupú kosu, no alkohol a drogy ku mne čoraz kratšiu cestu. Dvierka do môjho srdca boli hermeticky uzatvorené, oči ochladli, aj keď ústa sa smiali. Bol som nadobro vylúhovaný. Nič som necítil, láska zo mňa vyprchala. Všetka. Rodičovská, partnerská, otcovská, rodinná, spoločenská, k prírode, ku všetkému. Rútil som sa mliečnou dráhou do jadra kazu môjho najmilovanejšieho zuba a toto zamyslenie bolo prvé upozornenie, že moja duša so stavom bytia nie je vôbec spokojná.

Kto si vlastnými rukami odreže korene, môže si byť istý, že si privoláva svoj koniec.

Buďte šťastní, Hirax

CD NOTHING „Príbeh muža“

Román Príbeh muža bude na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom. Ako prvú vám predstavujeme pieseň Studňa nádeje, ktorá nie je venovaná len Palimu Demitrovi, ale aj všetkým, ktorých bolí odchod…