Film Viditeľný svet – čo je v ňom viditeľné a čo neviditeľné

Snažím sa veľmi si literatúru do filmu nepúšťať. Oboje má svoj vlastný jazyk. Scenár píšem väčšinou dlhšie než knihu, musí byť veľmi presný a zároveň musí umožňovať prípadnú improvizáciu na mieste nakrúcania. Napríklad v prípade Viditeľného sveta som dlho mal dva alternatívne konce, čakal som, čo vyplynie zo samotného nakrúcania. Až pár dní pred skončením práce – pretože záver filmu sme si nechávali na koniec – sme s Ivanom Trojanom a kameramanom Martinom Štrbom pri pive (oni) a fľaši vína (ja) vymysleli, ako to vlastne celé dopadne. Spomínam si, ako som potom neskoro v noci opitých hlasom objednával u produkcie steadycam na ďalší deň.

Našťastie to zobrali vážne.

Pokiaľ ide o samotný príbeh filmu, je to psychologická dráma, ktorej hlavnou témou je zásah do súkromia a nastolenie otázky, kde sú dnes jeho hranice. Film si zároveň všíma skutočnosť, že každý človek má v sebe isté sklony k násiliu, ktoré potláča, a ktoré v istom momente môžu vyplávať na povrch. Úplne konkrétne, je to príbeh osamelého štyridsiatnika, ktorý je úspešným letovým dispečerom to znamená, že má povolanie založené na pozorovaní a presnosti. Jeho súkromný život je však v troskách – alebo, lepšie povedané – je úplne prázdny. Oliver naviazaný na matku, má rôzne trápenia a celkovo sa cíti nešťastný.  Zo svojho bytu na sídlisku začne sledovať rodinu, ktorá býva oproti. Je to mladý pár, muž, žena a dve deti, ktorí na prvý pohľad vyzerajú šťastní. Po istom čase pozorovania im náš hrdina začne závidieť a keď zistí, že nie všetko je tak, ako sa javí na prvý pohľad, chce sa o nich dozvedieť viac a začne im do života zasahovať, čo má za následok násilné a dramatické vyvrcholenie.

Vo filme je po celý čas prítomné silné vnútorné napätie a som rád, že dej diváka neustále prekvapuje. Už mám tak trochu dosť čechovovských poučiek o zbrani, ktorá má kdesi vystreliť.

Prečo by mala?

Nikdy som na sídlisku nebýval, takže ho sám pre seba vnímam ako prostredie tak trochu exotické, navyše výtvarne zaujímavé. Zaujíma ma spôsob bývania, kde sú ľudia nahustení na malom priestore. Určuje to ich štýl komunikácie a spolužitie, a tiež to relativizuje pojem súkromia. Hranice súkromia sú ostatné veľkou témou súčasného sveta. Všetci sme sa stali voyérmi. Začalo to už televíznym vysielaním, potom prišiel bulvár a Facebook. Predpokladám, že následkom nebude úplná strata súkromného priestoru, ale silná snaha o jeho ochranu a významné obmedzenie toho, čo ho narušuje. Na oboch stranách to bude viesť k určitej strate slobody.

Viditeľný svet

Myslím, že do istej miery a do určitého okamihu sa budú diváci stotožňovať s hlavnou postavou, Oliverom. Koniec-koncov – pozorovať voyéra je príjemný paradox. Postava Olivera je totiž „ľudská“ vo všetkých významoch tohto slova. V pozitívnych, aj v negatívnych. Viditeľný svet je film o hľadaní šťastia a o tom, čo šťastie vlastne je. A kam sme až ochotní zájsť, aby sme ho získali, hoci to môže byť len ilúzia. Oliver zostal veľkým dieťaťom, ktoré uviazlo v minulosti a ktoré si myslí, že hranice neexistujú.

Je osamelý, frustrovaný a túžiaci – ako množstvo ľudí okolo nás.

Hlavný predstaviteľ Ivan Trojan sa pre film rozhodol takmer jednoznačne. Najskôr som hľadal slovenského predstaviteľa, no nenašiel som ho a tak som s malou dušičkou oslovil práve jeho. Po vzájomnom dohovore mu producent Milan Stráňava poslal scenár. Keď si ho prečítal a my sme potom za ním prišli do Prahy, mal scenár už prekonzultovaný s psychologičkou, ktorá mu pomáha pripravovať sa na herecké úlohy, takže mi začal vysvetľovať ako pochopil motiváciu svojho hrdinu, jeho vzťahy k ostatným postavám a podobne. A rozprával o tom tak, akoby sme už predtým o filme veľa hovorili a teraz len plynulo pokračujeme. Bol som v šoku z toho, ako úžasne porozumel hlavnej postave. Na presnejšie doladenie scenára sme potrebovali len zopár stretnutí. Párkrát som zacestoval do Prahy, večer som si pozrel jeho predstavenia v divadle a potom sme sa rozprávali o scenári. Prechádzali sme si ho podrobne od začiatku do konca.

Ivana Trojana obdivujem už dlhé roky, mám rád jeho postavy, ktoré sa veľmi často pohybujú na krehkej hranici normálnosti a vyšinutosti. Navyše sme sa s Ivanom rýchle spriatelili, rozprávame rovnakým vnútorným jazykom…

Ivan pracuje tak, že musí mať všetko veľmi presne definované. Ja som na základe jeho podnetov scenár ešte upravil, aby bol viac na jeho obraz. V hlavnej postave filmu je z každého z nás niečo, preto sme si tak porozumeli.

Často sa ma v Čechách pýtali, či chcem tým, že Ivan hovorí v mojom filme česky, zvýrazniť motív jeho izolácie v slovenskom prostredí. Čeština bola jeho podmienkou už na prvom stretnutí – hoci on zvyčajne s prekvapením kontruje, že som to tak chcel ja. V každom prípade – zhodli sme sa na tom. Nechcel som, aby rozprával spotvorenou slovenčinou a v záujme čo najväčšej autenticity som ho odmietal nechať predabovať. To by bol pri jeho štýle herectva a skvelom hlase naozaj zločin.

Ale celkom poučné pre mňa je, že Česi vnímajú rozdielnosť našich jazykov oveľa ostrejšie ako Slováci. Pre nás je čeština prirodzený druhý jazyk a určite nikoho neizoluje – iba jemne podčiarkuje jeho odlišnosť.

V každom prípade je Viditeľný svet slovenský film, v ktorom sa z dvoch tretín hovorí česky.

V úlohe Oliverovej matky sa objavila legenda českého divadla a filmu, Jana Hlaváčová. Mám veľmi rád hercov, ktorí napriek tomu, že sú hviezdy, nemajú hviezdne maniere. To sa týka Ivana Trojana i pani Hlaváčovej, ktorá bola veľmi disciplinovaná a mimoriadne chápavá. Jej postava matky je pre hrdinu i pre celý príbeh veľmi dôležitá, ale vo filme ju vidíme málo. Dokonca sa ma snažila nahovoriť, aby som jej pridal nejaké dialógy. Tak dúfam,  že niekedy sa dostanem aj k tomu, že budem môcť s pani Hlaváčovou pracovať aj na väčšej postave.

Zo slovenských hercov sa vo filme objavuje Martin Mňahončák v úlohe otca rodiny, ktorú Oliver pozoruje, matku hrá Kristína Turjanová, dôležitú postavu susedky, ktorá vystupuje v príbehu ako katalyzátor, stvárnila Dagmar Bruckmeyerová. Pre všetkých troch hercov to bol kinematografický debut. V menšej úlohe sa vo filme mihne aj Ivan Palúch.

Pozorovanie a voyérstvo nie je cudzie nikomu.

Robíme to viac-menej všetci s veľkou radosťou a na rôznych úrovniach. Film vzbudil pozornosť divákov, páčil sa na premiére v Karlových Varoch, vyšla skvelá recenzia v prestížnom americkom filmovom časopise Variety a záujem o film prejavili okrem iných festivalov napríklad z festivalu Sundance, kam si ho vypýtali do predbežného výberu.

Nemám žiadne očakávania, čo sa týka návštevnosti. Pre mňa je najdôležitejšie, že som film Viditeľný svet mohol nakrútiť s absolútnou umeleckou slobodou, tak ako som chcel, a to vďaka producentovi, aj vďaka špičkovým spolupracovníkom.

A ešte niečo o tom, čo sa do filmu nedostalo…

Mám veľmi rád vystrihnuté scény z filmov. Vždy si ich vychutnám v bonusoch na DVD. Moja najobľúbenejšia vystrihnutá scéna z filmu Viditeľný svet sa týka detstva hlavnej postavy, Olivera. V retrospektíve ukazujeme, že ako malý sa raz uprostred noci prikradne do spálne svojich rodičov a pozoruje ich, ako sa chystajú mať sex. V jednom momente matka preruší milostnú predohru a ide zabuchnúť dvere – pričom ju (očami malého Olivera) na okamih vidíme celkom nahú.

Problém nastal, keď moja asistentka Soňa Zemanová vyrátala, že by podľa všetkého malo ísť o koniec šesťdesiatych rokov a v tej dobe ženy ani náhodou nepomýšľali na holenie dolných partií – tak, ako je to celkom bežné dnes. Debatu počula mladá herečka stvárňujúca vo filme mladú Oliverovu matku a zdesila sa, že chceme až tak detailne vidieť jej nahotu. Nakoniec sa odmietla vyzliecť.

Museli sme sa zmieriť s tým, že v danom citlivom zábere – kedy budeme snímať jej pohlavie z pohľadu  kľačiaceho šesťročného chlapca, a na dve sekundy bude dokonca v detaile – musíme použiť dablérku. Asistent produkcie oprášil svoje staré kontakty a priviedol na pľac naozajstnú pornoherečku, ktorej nerobilo problém okamžite sa vyzliecť a nejaký čas sa dokonca prechádzala po malom byte pred celým štábom nahá, až sme ju museli zahnať do miestnosti určenej na prezliekanie. Náš problém s ochlpením však naďalej trval – pretože tam dole naozaj nebol ani chĺpok. Takže musel nastúpiť náš maskér, pán Wittgruber a vymyslieť našej dablérke „parochňu“ z materiálu, čo mal pripravený na fúzy. Vôbec netuším, či sa to nazýva parochňa, aj keď sa to používa na tamtom mieste…

Začali sme nakrúcať a kameraman Martin Štrba stále nebol spokojný, pretože ochlpenie bolo nalepené „nakrivo“. Pri pohľade zdola skrátka nevyzeralo prirodzene. Záber sa podaril až na pätnásty raz – keď „parochňa“ sedela konečne rovno a dablérka sa ihneď začala pýtať na ďalší záber.

Bavilo ju to.

Celkom milé je, že pred polrokom mi túto príhodu – značne nafúknutú a prehnanú – rozprával istý osvetľovač s tým, že už nevie, o aký film ide, ale že bol pri tom. A že by som sa na tom určite zabavil. Neprezradil som sa.

Takto vznikajú všetky legendy.