Čierne zástupy (41. kapitola)

Autor článku: Pavel "Hirax" Baričák
Článok vyšiel: 31. januára 2012
Zdieľať článok:

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý vyšiel 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…? A ak nie, tak klasické, papierové vydanie (spolu s exkluzívnym CD, ktoré dostanete zadarmo) si môžete objednať priamo TU.

Muž v tú jeseň začal chodiť od chalupy k chalupe a pýtal sa ľudí, či nepotrebujú s niečím pomôcť, že je plný sily, čo je treba, opraví, drevo narúbe, pomôže s hocičím. V prvé dni ho mali za blázna, vraj kto to kedy videl, aby človek nežiadal peniaze, ale ako protihodnotu si za celodennú drinu pýtal iba rady o sadení zeleniny, pestovaní obilnín, rozoznávaní byliniek, chovaní sliepok, zajacov, orezávaní stromov, hnojení, oraní… Nechápali, ako nemôže o týchto veciach nič vedieť. Pre dedinčanov to boli bežné činnosti, ktoré podľa nich ovláda každé malé dieťa. Smiali sa.
Mali ho za divného, ale toto už v tom mužovi taktiež bolo. Prežil si svoje, bol čudný pre celé mesto, okres, krajinu, zemeguľu… Už raz na neho posmešne ukazoval prst celého vesmíru, ale on napriek tomu pevne kráčal s hruďou vypnutou priamo proti kolmým oštepom. Ľudia mu svojimi pohľadmi nemohli vziať vnútorný mier a zámer pomáhať. Ani rozptýliť obláčik deda Ľuda, ktorý ho pri každom klopaní na vráta pozemského suseda sprevádzal.

Križoval dedinu, pomáhal, pracoval, pozeral, počúval, vnímal, nasával, múdrel. V tých starých ľuďoch bolo veľa. Nie informácií, faktov, ale dobra, lásky, pochopenia a, samozrejme, prebývali v nich krivdy, opustenie, nárek, výčitky, zloba, hnev, nenávisť, kliatby, to isté, čo aj v obyvateľoch mesta. Oči mali po otcoch a vlasy po matkách, rovnako ako spôsoby správania. Ale muž nerozlišoval. Hundrošovi opravil latrínu s tou istou túžbou pomôcť ako aj altánok veselej vedúcej potravín. Od tej tak získal možnosť brať si z obchodu veci, ktoré by si ináč musel kúpiť.

Muž nemal peniaze, ale mydlo, zubnú pastu, múku či cukor potreboval. Začali mu chýbať aj iné veci, takže barter ho veľmi potešil, i keď jeho prvotným zámerom nebolo získať ho. Zrazu sa mu potraviny začali množiť. Ľudia mu dávali hrach, fazuľu, kukuricu, klobásy, ale aj ostatné veci ako nite, ihly, staré koberce – všetko, o čom sa skromne vyslovil, že nevie po dedovi Ľudovi nájsť, minulo sa mu alebo jednoducho v chalupe vždy chýbalo. Dostával sadenice a semienka s radami čo, ako a kedy. Ako veľa polievať, čím hnojiť, kedy zbierať a čo s tým ďalej robiť. Písal si. Všetko. Mal jedinú písanku, v ktorej prvá polovička bola ešte popísaná dedom a jeho poznámkami, čo treba kúpiť, kedy zaplatiť, vybaviť. Teraz pribudlo mužovo písmo.

Chodil veľa do lesa. Po drevo, na prechádzky. Hladil stromy, vnímal neustálu premenu hory, sledoval zvieratá, vyrobil kŕmidlá pre vtáky a pravidelne ich dopĺňal zrnom. Zima vykukovala spoza rohu, a tak pomáhal lesníkom s chystaním sena pre lesnú zver. Sám od seba opravil dva kŕmidlá a nik sa nikdy nedozvedel, že to urobil on. Nepotreboval chválu, potľapkávanie po pleci. Srdce si pýtalo, dlane vykonali a muža naplnilo teplo. Láska sa nedala kúpiť, láska sa dala len konať.
Snažil sa chodiť spávať skoro večer, aby mohol vstať zavčas ráno, a tak mal zrazu času neúrekom. Na pôjde našiel medzi starými knihami dve kuchárky, začal podľa nich variť a robilo mu to nesmiernu radosť. Tvorenie spojené s láskou ho očisťovalo. Behával lesom, cvičil na čistinke pri vychádzajúcom slnku, kúpal sa v chladnom potoku. V človeku musí všetko dozrieť. Tak to bolo aj s ním. Kým býval v paneláku, snažil sa každé ráno sprchovať studenou vodou. Tento ošiaľ mu vydržal mesiac. Teraz to robil prirodzene, telo sa dokonca tešilo.

Aj jeho stravovanie akoby sa samo vrátilo do stredu. Za jeho vysokoškolských čias prišlo do módy vegetariánstvo, tak rok nejedol mäso. Ani poriadne nevedel, prečo to robí. Keď sa oženil, začal priberať, pretože Radka varila rada a mäsa nebolo nikdy málo. Dokonca sa prichytil, že ak nie je na tanieri, nevie svoj žalúdok zasýtiť. Teraz však varil najmä fazuľu – mäso chudobných, šošovicu, hrach, pohánku. Pil čerstvé kravské mlieko, jedol zemiaky, bryndzu, pravé maslo, žiadne škodlivé margaríny, také ospevované reklamami. Dedinské sliepky znášali vajcia, ktoré sa nedali porovnať s tými v supermarketoch. Nie div, je to predsa len rozdiel, ak je zviera stále na čerstvom vzduchu a ďobe zelenú trávu, ako keď je uväznené v klietke pod neónkou. Aj mäso, čo mu občas darovali susedia, bolo z hovädzieho dobytka, ktorý bol celý deň na lúke, aby sa večer vrátil do maštale. Všetko na dedine rešpektovalo hĺbku a múdrosť starých čias, princípy skutočného miesta človeka a jeho prirodzenej vďaky tradíciám.

V dedine mali muža za benjamínka, anjela pomoci, čudného dobráka, za muža, ktorý prišiel z nejakých príčin o rodinu, začal piť a teraz sa ukotvil. Nerozmýšľali, koľko mu to vydrží. Radi využívali jeho ochotu pomôcť, jeho sily, energiu. Často rozprávali, že im ho zaslal sám Boh. Mali ho radi, aj keď mu to nevedeli povedať do očí. Prekážalo im síce, že do kostola chodil pomenej, a keď aj prišiel, správal sa čudne, ale časom pochopili, že tomu chlapovi sa nedá nič vytknúť. Nemohli ho ohovoriť, bol čistejší ako oni. Prvotné závistlivé reči o tom, že chalupu zdedil nejaký oplan, ktorý pomotal rozum dobrému starcovi, rýchlo vymizli. Stal sa jednoducho nevlastným synom deda Ľuda a na to sa už nedalo povedať nič. Boli to konečné slová jeho prijatia dedinou. Až kým sa nezozimilo.
Muža niekto upozornil, že by mal poorať dedove políčka, kým neprídu také mrazy, že už nezasunie rýľ do zeme, prípadne kým nenasneží tak veľa, že sa nebude dať chodiť, nieto ešte rýľovať. Toľko všetkým pomáhal, až zabudol na svoje.

Bola nedeľa. Zvykol v tento deň občas zájsť do kostola, kde ho fascinovala podivne nabíjajúca atmosféra, ale teraz sa musel chopiť roboty. Trošku fúkalo, ale muž sa dobre obliekol. Milovanú záhradu mal pred domom hneď vedľa cesty, bol teda na očiach celej dediny. Rýľoval už od skorého rána, obišiel veľkú čerešňu po ľavej strane domu a cez pot tela očisťoval dušu. Bola to najlepšia terapia na svete. Chcel zakričať mestským ľuďom cez lúky, polia a hory, nech prestanú kŕmiť uši psychológom, hltať tabletky, sypať peniaze do hrstí organizovaných náboženstiev, klamať sa cez loná prostitútok, ale nech sa radšej zoberú k starým rodičom na dedinu a porúbu im drevo. Fyzická práca očisťovala. Myšlienky prestali víriť, usadli na dno vnútra, a čím viac upadali do snov, tým viac sa prebúdzalo niečo iné. Božské, čisté, to, čím v skutočnosti sme, len sa nevieme rozpamätať.

Muž od práce občas zdvihol pohľad na riedky zástup ľudí oblečených v čiernom. Najprv mu napadlo, že niekto umrel a kráčajú na pohreb, ale zuniace zvony zvolávajúce dedinčanov na omšu ho vrátili do reality. Boli medzi nimi starí i mladí, zdraví aj chorí, ženy i muži. Všetci pozerali do zeme, nik sa netešil zo zubatého, ale aj tak príjemného slnka, ktoré si na oblohe sadlo do zlatého gauča. Zástup postáv bol zachmúrený, tichý, v očiach akoby sa im zrkadlila trpkosť života.

Smerovali za chlapom, ktorého približne pred dvetisíc rokmi pribili práve jeho bratia a sestry na kríž, lebo hovoril ľuďom, že by nebolo zlé správať sa k sebe slušnejšie. Potom im to prišlo asi ľúto, tak si odopreli pozemské slasti a radosti, ale nedošlo im, že keď si niečo zakážu, budú sa za tým pachtiť oveľa viac. Áno, každý by sa chcel zbaviť trápenia, ale niekedy je to v područí iných mocností. Môžeme vládnuť iba času, ktorý nám bol zverený do opatery, a je to oveľa lepší nápad ako sa trápiť. Prirodzený stav človeka je, aby bol zdravý, žil v hojnosti, cítil sa dobre. Byť zmätený, nemať niečoho dostatok, cítiť sa vinný, nie je normálne. Ak áno, tak len v rámci toho, ako sa ľudia naučili počas života rozmýšľať. Ten muž už vedel, že neexistuje stav, ktorý by sa nedal zlepšiť. Vedel, prečo ľuďom nenarastie ruka či noha, keď o ne prídu. Lebo neverili, že sa to dá.            Všetci v zástupe mieriacom do kostola boli zahalení do čiernych kabátov –  vlajky utrpenia, ktoré jediné prináša duševný rast. Každý z nich vedel, že existuje aj jednoduchý život plný ťažkej driny a bez otázok. Ale napriek tomu tie otázky vyslovovali, neraz zatínajúc ruky do pästí.

Boli odetí do čiernej farby, farby smútku a prenasledovaných, ktorí sú silní, no musia sa skrývať a utekať. Unikať z vlastnej krajiny pred dravcami s nožmi v dlaniach a s mincami v očiach, lebo vládu prebrali  šialenci, chopiac sa moci, len aby zakryli vlastnú slabosť.

Deti kopali do kamienkov a jediné našli odvahu vybočiť z monotónnej chôdze. Ich ešte nedogniavené duše odmietli kráčať na popravu. Chceli skákať a smiať sa, ale keďže to nikto nerobil, pochopili, že sa to asi nesmie. Zákony orezávajúce krídla srdca padali do šachty mladých bytostí a murovali vnútro ďalšieho kamenného bytia. A deti sa tak mylne učili brať život ako boj, a nie ako hru.

Kde-tu niekto pracujúceho muža pozdravil, ale bolo to skôr niečo ako zašomranie, aby nevyznel pred popravčou čatou, špicľami a bonzákmi v zástupe ako odľud podporujúci neverca v jeho nedeľnom hriechu. Lenže muž sa mysľou práve nachádzal niekde medzi nebesami a slnkom, v priestore dobra. Jeho duši sa nechcelo vracať na zem, do jednej malej slovenskej dedinky, aby pár zošúvereným tváram rozprával niečo, čo by ich aj tak iba podráždilo a rozhnevalo. Nedalo sa modliť aj rozprávať a ostatných obrátite len tak, keď obrátite seba.

„V nedeľu sa predsa nerobí, tento deň sa svätí,“ blčali oči babiek ukryté v čiernych šatkách s bielymi bodkami. Muž v tých farbách videl vesmír, ten nekonečný priestor, ktorý sa svetoví vedci neustále snažili zmerať, preskúmať. Žmurkali naň teleskopmi, vysielali doň muchy v podobe družíc a predbiehali sa, kto kde objavil väčšiu čiernu dieru. Muž sa smial, lebo pôda, ktorú práve oslobodzoval, mu veršovala, že čím viac ľudstvo naťahuje ruky k súhvezdiam, tým viac sa vzďaľuje sebe. Že stačí nazrieť za roh, do trávy, do kôry a nájdu tam celý vesmír, všetky galaxie, princípy a zákony sveta. Vesmír je v každom z nás, niet predsa človeka bez zreničiek. Stačí sa pozrieť druhým do očí, do tých čiernych bodiek, okien duše, pripomienok vesmíru, že sme jedno, a je to, akoby ste sa milovali s celým vesmírom, s Bohom, so sebou, so všetkými, s nekončiacou láskou.

Všetci hľadeli do zeme, len ten muž do slnka. Všetci boli zachmúrení, len muž sa usmieval. Všetci o niečom dumali, iba v mužovi bol pokoj. Zástup smutných kráčal do chladného a temného chrámu, jedine ten muž si to strihol skratkou cez rýľ a zem priamo do svetla.

Buďte šťastní, Hirax

 

CD NOTHING „Príbeh muža“

 

Román Príbeh muža bude na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom. Predstavujeme vám jednu z dvoch piesní, ktoré na CD naspieval Marián Geišberg. Román Príbeh muža spolu s exkluzívnym CD si môžete predobjednať priamo TU.

 

Zdieľať článok:
O autorovi
Pavel "Hirax" Baričák
Pavel "Hirax" Baričák
ďalšie články autora

Zaujímajú ťa novinky z knižného sveta? Prihlás sa na odber nášho newslettra.