Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý vyšiel 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…? A ak nie, tak klasické, papierové vydanie (spolu s exkluzívnym CD, ktoré dostanete zadarmo) si môžete objednať priamo TU.
Lenže to nebolo zlé, to bol koniec sveta jedného tela, záverečná, konečná, neriešiteľný stav uzlíka nervov, ktoré spájali pár vychudnutých trasúcich sa svalov. Niekto by sa bol určite aj stavil, že keď sa duša zbláznila, pomoc je už márna.
Muž zažil stovky vlastných absťákov, ale to bolo len potenie, triaška, bolesť svalov, brucha, pečene, obličiek, výpadky tela na všetkých úrovniach. Prepotil bezpočet hororových snov, keď sa človek bojí zaspať, ale vysilené telo ho nakoniec donúti vojsť do domu hrôzy. Následné zobúdzania a odpadávania, neustála bitka tela a duše, kto viac naznačí majiteľovi bytosti, že jeho kára sa rúti do priepasti.
Poznal stav, keď by človek dal za jediný pohárik všetko. Celý majetok, a ak by to obchodník či strážca neprijal, tak by vytiahol z rukáva všetky ostatné triky: klamstvo, bitku, krik, vyhrážky, agresivitu, násilie, silu… všetko – len nech konečne príde dávka, bez ktorej mu myseľ trhá tisícka granátov na niečo hnusné, nepoznané, bolestivé, neopísateľné. Telo sa rozpadávalo a znova spájalo do tvarov, ktoré mali byť obrysmi tela, lenže pokožka svrbela, pálila a neustále menila svoje hranice. Šialenstvo. Bolesť. Prázdnota. Tma.
Saška kričala, plakala, rozbíjala a rozhadzovala veci, prosila o peniaze. No muž neklamal, nemal doma ani cent. Následne sa donekonečna ospravedlňovala, aby sa o chvíľu znova roztriasla a začala mu hrubo nadávať, že bez malej dávky to nemá šancu prekonať, že musí vyhľadať doktorov. Potom bledla, fialovela, žltla a nakoniec po scénke, pri ktorej stvárnila semafor i chameleóna v jednom, vracala, aj keď už nemala čo. Sťahovalo ju ako pružinu, slzy veľkosti vajec rosili drevenú dlážku chalupy, až sa Charlie pred tým diablovým rituálom schovával vystrašene za pec. Žalúdočné sliny jej tiekli z úst a kričali, že takto ju muž zabije. Lenže nebolo cesty, riešenia ani východiska, pretože obratom naňho zúrivo ziapala, že ak ju nechá odísť, prvé, čo v meste spraví, bude, že vyfajčí prvého dílera na verejných hajzloch, aby si trošku zaprášila žilu. Ak nie, tak rýchlikov chodí na sračky veľa. Nájde si Punkyho vagón, pretože on je jediný, kto ju chápe.
– Do piče! Cmoro, priviaž ma, počuješ!!! – bliakala mu Saša do ksichtu. Vlasy mala zlepené od potu, tvár strhanú od námahy, telo vysilené od triašok a absťákových bojov s poslednými zvyškami chemikálie. Telo si pýtalo svoje, drogy do nej zasekli skutočne tvrdú pamäťovú stopu a muž pochopil, že nejde o zahrávanie sa so zápalkami, ale rovno kopanie si vlastného hrobu. A bolo jedno, či sa tej hry chytia deti, alebo dospelé deti, či detskí dospelí. Biele svinstvá by premohli aj psychicky či fyzicky trénovaného človeka. Šermovali kosou bytia ako najväčší samuraji pozemskej doby, o tom nebolo pochýb.
Kým bol muž s pankáčmi v partii, odhováral ich, nech sa do priateľstva s tvrdým fetom nepúšťajú, že s alkoholom a maximálne s trávou je sranda. Že tvrdé veci ich pošlú do čava skôr, ako stihnú dopočúvať jediný výberový album Ramones. Ani fetovanie tekutých chemikálií mu nebolo dvakrát sympatické, pretože nebolo pochýb, že im to rozleptá pľúca tak rýchlo, že urýchľovač častíc vo Švajčiarsku bude oproti nim slimačia handra. Potom by dofajčili nielen cigarety, ale aj kyslík. Napriek tomu občas fúkali a držali na ústach handričku, ale nič sa nechytalo na to, čo teraz predvádzala Saška. Za tých pár mesiacov stihli neuveriteľne mnoho. Muž sa ani nečudoval, v podrezávaní žíl a vlastných konárov boli Saška s Punkym najlepší kamikadze, akých kedy stretol.
Bola pravda, že keď stretol punkáčov a začala byť sranda, chcel zomierať pomalšie. Kúrili hlavne trávu. Tá keď sa nedomiešala s chľastom, tak sa pri nej dalo vydržať pri vedomí celkom dlho. Ak sa človek nezložil veľkou dávkou, mohol sa slušne zasmiať, uletieť na svoju náladovú planétu, dobre si zasúložiť, prípadne sa extrémne prejesť. Teda ak bolo z čoho. Ale pár drobných na dvadsať rožkov a kremžskú horčicu sa vždy našlo.
Vyznávali číru neúčelnosť, nemali nijaké ilúzie, sny, očakávania. Hlavy mali ako divoké rieky plné chladných prúdov a zem im bola malá. Nešlo im o revolúciu, ale o dokonalý rozvrat spoločnosti. Teoreticky proces škodenia ovládali, no nik z nich sa nepýtal, ako by ľudstvo fungovalo, keby k tomu naozaj došlo. Kde by si šli kúpiť fľašu zelenej a pár plechoviek piva na zapitie, keby boli všetky obchody vyrabované. Ako by fungovala doprava, práca, starostlivosť o starých a chorých, infraštruktúra, keby neboli vyššie hlavy, zákony, systém. Prerod do krajšej spoločnosti sa dal uskutočniť cez iný level, muž to už začínal pomaličky chápať. Ale bola to ešte ťažká cesta a len samotné ľudstvo mohlo určiť jej dĺžku. Kým sa však niektorí ľudia menili na soľné stĺpy, aby tak spomalili zovretie kapitalistického perpetuum mobile, šlo to ešte pomalšie. A to vláčenie vriec plných beznádeje po svete za to tiež určite nestálo.
Áno, ako pankáči sa smiali kolektívnej psychodráme, kde ľudia aby nemuseli odhaliť svoju falošnosť, tak poukazovali na faloš iných. Postavičkám uvedomelej spoločnosti vyhoreli srdcia, vzniklo v nich územie, kde nič nerástlo, aj keď sa pretvarovali, že všetko majú. Na dôkaz výhry mylne mávali krásnymi ženami, autami, domami, titulmi, diplomami, postaveniami, medailami. Ale v skutočnosti boli vykorenení, veď zmysel žitia sa predával lepšie než rožky. Keby neboli, nevznikli by nové náboženstvá ako nakupovanie v hitlermarketoch či fanatické fandenie nejakému športovému klubu, kde boli fanúšikovia schopní v mene farieb svojho šálu aj zabiť. Večerné prežieranie a otupovacie obety lacným televíznym programom či bezhraničné klaňanie sa vymodelovaným hviezdam zo šoubiznisu by sa nestali kultom moderných, no smutných tvárí. Nenarodili by sa náboženstvá bez obsahu, ale so silnou formou. Jednoznačne museli prísť, aby vyplnili prázdna ľudských duší. Ľudia už totiž nevedeli byť sami, neustále plakali do vankúšov a prosili o lásku. Vtedy vedeli nájsť aj mailovú adresu svojho Boha. Túžili po pravej láske, po najjednoduchšej forme splynutia s iným človekom. Nikdy im totiž nikto nepovedal, že kým príde tá správna osoba, môžu milovať všetkých, veď nie v každom čase má človek právo na lásku s nejakým svojím náprotivkom.
Pankáči neodsudzovali, že ženy ženám lížu šušky, ukájajú sa umelými vtákmi, ktoré im majú dať krídla, keď ich manželia odídu na služobku. Nesmiali sa ani mužom, ktorí dorážajú na stolice iných mužov a vreštia tak do celého sveta, že sa takí narodili, nech všetci držia hubu. Keď sa raz spoločnosť nazvala civilizovanou, nech pre nich teda odkrojí aj časť zákonov a oni budú môcť slobodne boxovať s prírodou. Tisíce babiek znásobili svoje mocné „fúúúúj“ a odpľuli si ťahavú slinu do jarku, aby tak poslali Bohu a jeho kumpánom čiernobielu pohľadnicu, že na zemi sa deje sodoma a gomora a je čas odsunúť bránu pekla. Za svoje víťazstvo by dali všetko, nielen celý dôchodok do zvončeka.
Útle percento ľudí, ktorí si vážili život, milovaných, prírodu a nepracovali kvôli zbohatnutiu, ale skutočne našli cestu k spokojnému životu, si pankáči úmyselne nevšímali a slepo ich prehliadali. Považovali ich za náhodne narodených, ktorí omylom šliapli do hovna šťastnej voľby. Nazvali ich výkričníkmi výnimky, ktorá potvrdila ich vymodelované pravidlo. Zámerne celú kauzu bytia kategorizovali, aby ich zhrnutie a štatistika vyzneli ako konečné fiasko humanoidného národa.
Oni – strapatí, farební a roztrhaní – prekukli celospoločenskú tupú odovzdanosť pár bohatým sveta, ktorí celou masou ľudstva hýbali cez médiá a zákony. Mechanické bábky svojimi činmi pritakali na ich hru, čo znamenalo pomalú a hrôzostrašnú smrť. Veď vzdať sa bolo ľahké. Nestálo to skoro nič, opustili ste sa a hotovo. Pachtiace sa postavičky umierali pre body iných, ktorí ich šikovne podviedli. Červ spoločenskej neposlušnosti už dávno vyschol na prach niekde v Arizone a rozletel sa pod nekompromisnými údermi sipiaceho kladiva nefungujúceho na mince, ale na bankovky s množstvom núl, kde majiteľom bola jediná mocná jednotka s tromi bradami, bývajúca za štyrmi hradbami. Preto šluk trávy na zabudnutie a nocľah v kartónoch či v blate ako symbol odporu. To sa im javilo ako jediné správne riešenie – ukázať, v akom srabe sa vlastne všetci nachádzajú.
Ľudí vnímali ako kravy kráčajúce na porážku. Posúvajú sa v dlhých radoch, smrť cítia vo vzduchu, sledujú blízkych, ktorých myseľ sa už rozflákla po stene. A lačný imperialista ich svojím bezchybným nástrojom ich ešte poslednýkrát podojí, podá im čokoládového Mikuláša, že mu bolo cťou, a potom im cez genitálie pustí do tela elektrinu, nech mu zasvietia ako stromček. Prípadne ak má krvilačnejšiu náladu, strelí im do srdca vražedný klin s falošnými slovami: Ďakujem, pomohli ste dobrej veci. Umierajúce zreničky ovisnú a možno prvýkrát za život sa svetu úprimne priznajú, že keby toto vedeli, žili by iný život. Svoj.
Pankáči na tom ale neboli o nič lepšie ako kritizovaný ostatok sveta posluhovačov kapitalizmu. Cez halucinácie efektne odovzdali nevinnosť, dobrovoľne vrátili Bohu kupóny bohatstva, zdravia a skutočného šťastia. Životná sila im unikala po vagónoch a oni sa na tom ešte aj hlúpo rehotali. Keby pred nimi spoločnosť zaradených ťahala desaťmetrového dinosaura na motúzku, nevšimli by si to, neupútali ani nekúpili by ich, nezískali, neoklamali. Oklamali sa totiž sami. Dokonale. Ináč by nezomierali. S Bohom sa karty nehrajú, s Bohom sa dá rozprávať jedine o láske.
No muž teraz nebol ani na jednej zo spomínaných palúb – ani v stáde, ani medzi rebelmi. Už ani nepočítal, na koľkej strane bytia sa vo svojom živote nachádzal. Prestal s výčitkami nasmerovanými sebe, iným, odpustil si, tým odpustil všetkým a oni automaticky odpúšťali jemu. Neschopnosť odpustiť sebe totiž bola kľúčom k pochopeniu a dovtedy mu hrýzla do krku ako netopier, ktorý svojím mocným nepokojom pľuje do neho strach, až kým niekto vnímavý v ňom nepovedal: „Dosť!“. Kým tak učinil, stával vo svojich bdelých snoch pred zrkadlom a bál sa obnažiť. Chcelo to čas, pýtalo si to pády, žiadali sa obete, museli prísť straty a náreky. Všetko do jedného bolo také prepotrebné…
Už vedel, že v domnení odbočenia nesprávnym smerom sa stále vracal späť. Neustále sa slepo pokúšal zmeniť chod udalostí, ktoré však boli nemenné, a práve preto nevenoval pozornosť tomu, čo malo naozaj zmysel. Ušlo mu veľa vecí a zároveň nič. Ale dnes, keď bol opäť o pár chvíľ starší a o pár nádychov múdrejší, vedel a hlavne veril, že má možnosť rozhodnúť sa, kadiaľ ísť. Toto mu predsa nikto nikdy nezobral. Takisto s určitosťou vedel, že nech by išiel kamkoľvek, pôjde tam s úprimnou detskou zvedavosťou a bez strachu. Cesta ho aj tak vždy zaviedla tam, kde sa mal ocitnúť. Zavrel teda dvere a brána sa otvorila.
Poďakoval Bohu za druhú šancu a ten ho prijal s vrelou náručou napriek tomu, že mal muž dušu počarbanú čiernou pastelkou a na hradbách jeho vnútra sa pyšne vypínali znaky kosoštvorcov, anarchie, fakerov, nenávisti, zloby, apatie, smrti. Múdrosť sveta ho bez jedinej výčitky zahalila do plachty pochopenia, ktorá už tisíckrát predtým nasiakla úprimnou ľudskou hanbou. Muž prosil, aby za poslednou bodkou už nebolo nič, nech v ňom navždy zostane to ticho, ktoré v sebe nechal narásť. Vyprosil si od Ježiška pod stromček gumu a pomaly ňou gumoval všetko, čo ho primälo niekedy niekomu ublížiť. A vesmír jeho prosby počul a plnil na počkanie. Tak ako u každého smrteľníka.
Opäť sa našiel a pochopil, že každý krok – uväznený či nie – mal svoje určenie, že všetko sa malo stať, ako sa stalo. Už sa nebál. Svetelné bytosti stojace vysoko nad ním chceli, aby sa naučil umierať, aby sa tento život stal pre neho posledným a ony ho medzi sebou mohli privítať ako seberovného. Ďakoval, že začal rozumieť viac ako ktokoľvek iný, aj keď vedel, že nik nebude prvým. Dychtivo cítil, že potrebuje počuť. A začul. Myšlienkami si do kože stromov vyšepkal krásnu ilúziu zajtrajška, ktorej celým dychom veril. Potreboval ešte krátky čas, nie veľa, len pár chvíľ, aby celý svoj život dokázal konečne rozdeliť medzi tých, ktorých miloval.
Tešil sa z toho, ako to všetko do seba zapadá, aj keď to nevedel vysloviť vetami. Nedokázal opísať slovami, akí sme všetci vzácni a ako sme nesmierne milovaní. Všetci. Preto začal menej rozprávať a viac sa díval. A čím menej sa díval, tým viac si začal predstavovať, aby pochopil, že snívať neznamená spať.
No jeho srdce začalo šípiť, že nemá šancu zabrániť Saške, aby sa opäť zvlčila. Aj keď muž robil všetko, čo bolo v jeho silách. Veľa sa s ňou rozprával, vodil ju do prírody, koľko vládala a koľko chcela. Ale nedokázal ísť proti čomukoľvek živému. Prirodzene rešpektoval všetky vyslovené nie a to bola v tomto prípade pravdepodobne hlavná trhlina medzi nimi dvoma. No tak to malo byť, nič sa totiž nedialo bez príčiny ani bez následku.
Saška sa jednoducho musela vrátiť do sveta veľkých a mocných, niekoho tam ešte čo-to poučiť, stať sa pre iných ukazovateľom smeru. Mužovi sa to tak zjavilo vo sne. Ich kružnice sa neprelínali natoľko, aby ju vedel primäť odraziť sa od dna Mariánskej priekopy, doplávať k plávajúcej ľadovej kryhe, vyšplhať sa z nej na Mount Blanc a doletieť odtiaľ na jeho biely pokojný oblak. A pritom stačilo tak málo, iba jednoducho chcieť.
– Môžeš meniť skutočnosť. Hneď teraz, ale ty si sa ešte nerozhodla.
– Bože, Cmoro, prosím ťa, prestaň s tými pičovinami! Celá moja bytosť je rozjebaná na všetok piesok Sahary. Neženia sa vo mne čerti, ale sám Lucifer sa rozhodol vybudovať si vo mne do konca života letné sídlo. Jeho nekonečné žúrky a obcovania s koňmi ma cicajú. Som mucha, pozri sa mi do očí a neuhádneš, ktorým štvorčekom ťa pozorujem! – kričala na neho tá prekrásna bytosť, lebo krik bol v jej súčasnom stave najúčinnejšou meditáciou. – Zbláznim sa. Priviaž ma, lebo podrežem psa, teba i seba. Podpálim ti chalupu, ak neprestaneš s tými ezoterickými chujovinami. Bolí ma z toho hlava, však sa do mňa vcíť! Priviaž ma lanom o trám, lebo ináč urobím kokotinu KOKOTÍN! Prosím ťa, uviaž ma, – padla Saška na kolená a rozplakala. Presne takisto, ako keď jej muž pred deviatimi dňami otvoril dvere a ona si nechala vetrom ukradnúť lýtka.
– Nemôžem ťa priviazať. Nedokážem to…
– Uviaž ma, ináč tu za chvíľku budem lietať okolo lustra s Punkym. Do piče, čo si ty za chlapa?!
– Nedokážem to. Keď som bol malý, otec mi kázal umyť akvárium. Lenže ja som počas dňa na to zabudol, veď boli prázdniny. Vrátil som sa zvonku až poobede a on ma už čakal. Najprv ma zbil, ale to mu bolo málo, tak ma vzal do panelákovej pivnice a v nejakej veľkej, ozrutánsky strašidelnej miestnosti ma priviazal o čiernu odpadovú rúru. Potom tú miestnosť zamkol a odišiel. Bol som malý chlapček, mal som ísť v septembri do druhého ročníka. Plakal som, prosil ho, nech ma tam nenecháva, že sa bojím, ale on ma nepočúval. Saška, nemôžem ťa uviazať, moje ruky to nedokážu. Neznesiem tvoj plač. Nechcem ťa vidieť v tej šedej obrovskej miestnosti, kde nebolo nič, iba jedna plechovka zaschnutej farby, starý bicykel a tá rúra, ktorá každých päť minút zarachotila, keď sa niekto za mňa náhodne pomodlil.
– Do pičééé! – hulákala Saška na celú chalupu, po ktorej krúžila ako rozzúrený lev. – Do pičééé, kvôli jebnutosti tvojho fotra teraz zdochnem! Do pičéééé!!! – bila nasrdene rukami do trámov a nakoniec im dala kúsok seba aj hlavou.
Muž na to nebol pripravený, lebo nemal byť pripravený. Nevedel jej pomôcť, vesmír mu nič múdre nešepkal. Prosil pred zaspávaním anjelov, nech pomôžu, ale neodpovedali mu. Punkyho obrys mĺkvo sedel vedľa neho na matraci a bezradne pokyvoval plecami. Sašku trhalo na posteli. Nedalo mu spať, tak nakoniec vstal a sadol si k peci. Zaumienil si, že ju bude aspoň strážiť, že to pre neho nebude problém. Veď aj keby zamkol chalupu, otvorila by hociktoré okno a ušla by cezeň. Dom, v ktorom býval, nebol postavený ako žalár, ale ako drevenica, v ktorej mala žiť rodina naplnená láskou. Mali sa v nej vychovať hravé deti, ktoré by ťahali kocúra za chvost, dolievali malým cickám mlieko do misky, naháňali sa s Charliem. Nie, majster nikdy neočakával, že sa v ňom bude niekedy viazať mladé dievča o trám.
Keď sa muž ráno zobudil, Sašky nebolo. Ani Punkyho. Na stole ležal lístoček s odkazom, na ktorom bolo poďakovanie a prosba, nech jej vystrojí rovnako krásny pohreb ako Punkymu. Muž vyšiel na verandu, zhlboka sa nadýchol chladného raňajšieho vzduchu a spýtal sa oblakov, prečo nemôže mať každá bytosť svoju očistnú chalupu. No oblaky mlčali.
Saška umrela necelého pol roka po Punkym. Predávkovala sa, lebo jej duša sa predávkovať chcela. Mužovi to šepla samotná Saška, keď rozbil presne tú istú šálku, z ktorej na Punkyho pohrebe pila čaj. Páčili sa jej tie červené machuľky namaľované na bielom podklade pohára, ktorému chýbalo ucho. Boli to srdiečka, muž jej to vtedy vravel.
„To sú srdiečka,“ vynorila sa mužovi spomienka. Saška tú vetu vtedy nevnímala, až teraz ju začula. Muž videl, že sa drží s Punkym za ruku. Konečne boli v pankovom nebi – slobodní a šťastní. A spolu.
Buďte šťastní, Hirax
Román Príbeh muža bude na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom. Predstavujeme vám jednu z dvoch piesní, ktoré na CD naspieval Marián Geišberg. Román Príbeh muža spolu s exkluzívnym CD si môžete predobjednať priamo TU.