Citlivá a nádherná kniha pre ľudí, ktorí majú pocit, že do tohto sveta nepatria. A že aj keď sa snažia zo všetkých síl, tak doň nikdy patriť nebudú… Prakticky neznámy taliansky autor Paolo Giordano spôsobil so svojou prvotinou Osamelosť prvočísiel takú malú revolúciu. Revolúciu, ktorá sa síce na Slovensku nekonala, ale je to večná škoda. Lebo táto kniha by si to zaslúžila.
Neveselý príbeh, ktorý by ste si nemali nechať ujsť
Ak by sa s vami začal zase raz niekto hádať, že v slovenčine nevychádzajú dobré knihy, zoberte do ruky román Osamelosť prvočísiel a otrieskajte mu ho o hlavu. Lebo toto je dobrá kniha. Čo dobrá, priam výborná! A keď si človek predstaví, že je to literárna prvotina (!) 30-ročného (!) talianskeho autora Paola Giordana, jeho rešpekt voči autorovi len vzrastie. Viete čo? Netrieskajte s ňou nikoho, radšej si ju prečítajte.
Pripravte sa však na to, že to nie je práve kniha, ktorá by vám vliala optimizmus do žíl. Jej hlavnými hrdinami sú dvaja mladí ľudia – Mattia a Alice. Sú úplne rozdielni a predsa majú niečo spoločné. V mladosti urobili v zlomku sekundy rozhodnutie, ktoré sa vzápätí zmenilo na kolosálnu chybu. Tá chyba bola tak veľká, že jej ťarcha navždy zdeformovala ich životy, ich vzťah s najbližšími, ich samých. Stali sa z nich prvočísla.
Ľudia ako prvočísla. Osamelí a hľadajúci.
A tak ako prvočísla vyčnievajú z rady ostatných čísiel, tak sa ani naši hlavní hrdinovia nedokážu zaradiť do spoločnosti. Žijú medzi ľuďmi, ale vždy sú trochu mimo nich. Akoby o krok vedľa alebo pozadu.
Mattia je matematický génius, ktorý sa sám a dobrovoľne vyčleňuje zo spoločnosti. Občas sa nájde niekto, kto ho chce vtiahnuť späť, ale on o to v skutočnosti nestojí. A Alice? Tá to vníma zase naopak. Nech robí, čo chce, spoločnosť ju neustále odmieta. Možno to je ten dôvod, prečo ich to prirodzene ťahá jedného k druhému. Sú ako protipóly vlastného, zdeformovaného sveta, do ktorého sa dostali vlastným pričinením. Nedá sa povedať, ako by dopadli, nebyť ich osudovej chyby v detstve. Faktom ostáva, že práve tá sa stala tým povestným kamienkom, spustiacim lavínu, ktorá ich zmietla do hlbín osamelosti.
Príbeh pre tých, ktorí majú strach. Čiže pre všetkých.
Kniha nesleduje klasický dramatický oblúk. Namiesto toho sledujeme osudy hrdinov za dlhšie časove obdobie, počas ktoré sa dejú veci dôležité, aj menej dôležité. O ich osudy ale vlastne vôbec nejde. Skutočne dôležité sú ich vnútorné pochody, ich myslenie, ich snaha prekonať obmedzenia, ktoré sú v ich hlavách. A my, ako čitatelia, máme možnosť sledovať ich snaženie ako všemocní pozorovatelia, ktorí dostávajú presné, výstižné informácie.
Z literárneho štýlu autora je cítiť, že je fyzikom. Ani slovo nie je naviac, všetko je presné a účelné. Napriek tomu sa nie je kniha ani strohá, ani necitlivá. Paolo Giordano nám tak servíruje príbeh o ľuďoch, ktorí sa hľadajú. Prirodzene najviac osloví rovnako hľadajúcich ľudí, ale práve nadhľad rozprávača spôsobuje, že jeho kniha osloví prakticky každého. Lebo každý z nás sa niekedy cítil ako prvočíslo. Ako človek, ktorý nikam nepatrí, ktorý si musí svoje miesto ešte len nájsť. Je to kniha o hľadaní a o strachu z toho, že sa to hľadanie nikdy neskončí.