Na vlastnej koži

Modrá žiara sa odráža v hranatých okuliaroch, prsty divoko udierajú do klávesnice, vo vzduchu sa nesie aróma vonnej tyčinky, ktorú mu podstrčila manželka. Dych má plytký a rýchly, na tvári sa mu rozťahuje spokojný úškrn.

Milan udrie do enteru a uvoľní sa. „Tam máš, fašista jeden vyjebaný!“ usmieva sa na dlhý text v komentároch na sociálnej sieti. Spokojne sa oprie do koženého sedadla. „Mne nebude dáky liberál, slniečkar hovoriť, čo môžem robiť! Jeblinko! Skap v plyne!“

Zopár minút ešte browsuje sociálne siete, potom sa pozrie na hodinky. Je päť minút po dvanástej.

Zívne si, pretrie tvár, vypne počítač a postaví sa. Obuje si ružové kroksy a vykročí naprieč pracovňou do spálne. Všade je tma a ticho, len z kuchyne bzučí chladnička. Manželka aj deti už spia.

Opatrne otvorí dvere na izbe, nechá ich dokorán a naslepo sa šuchce do spálne. Nič nevidí, oči má stále oslepené žiarou monitora, mihajú sa pred nimi posledné písmenká. Úsmev nezmizol, je čoraz širší, spokojne si pokyvkáva hlavou.

Ešte raz si v mysli premietne svoj komentár a spokojne zaspáva.

*

„Milan Maznák. Vek tridsaťsedem. Dve deti, Paľko a Julka, manželka Eva. Pracovník v IT. Predplatné Planéta a Doba. Popiera holokaust. Nemá rád liberálny fašizmus. Podmienky splnené, tak sa na to pozrime,“ povie šofér a klikne na tablet. „Subjekt pripravený. Môžeme začať.“

*

Na ulici uprostred sídliska zastaví biela dodávka. Nemá nápis ani iné označenie. Nie je stará, no ani úplne nová. Ak by sa ktokoľvek pozrel na evidenčné číslo, prečítal by zakaždým niečo iné.

Ulice sú prázdne, domy temné, svieti sa len v niekoľkých oknách.

Šofér sa pozrie na tablet, skontroluje súradnice GPS aj hodinky. Zapíše čas do políčka a zabúcha päsťou na priestor za sebou. „Štvrté poschodie, dvere napravo. Na menovke je napísané rodina Maznáková. A pohnite si, dnes máme fofry.“

Počuje, ako sa bočné dvere odsúvajú, a v zrkadle vidí, ako von vyskakujú muži. Sivé overaly sa premenia na čierne uniformy s červenými páskami na ramenách. Spolu s nimi vystúpi aj jeho spolujazdec. Oblečený má dlhý čierny kabát so širokou kapucňou natiahnutou cez hlavu. Do tváre mu nevidieť. Postaví sa do stredu ulice, čelom k paneláku, pomaly dvihne ruky a chvíľu zostane nehybne stáť.

„Je ten plášť potrebný?“ prehodí šofér pobavene cez otvorené okienko. „Vyzeráš ako úchylný metalista.“

Muž v kapucni sa k nemu otočí a dá si ju dole. Úzke pery na bledej tvári má pevne zovreté, jasnozelené oči prižmúrené a mierne zašpicatené uši sa mu začervenajú.

„Nie je to plášť, ale kabát,“ odvetí podráždene. „A je to potrebné. Čo keby ma niekto natočil?“

„Tak to vymažem svojou mágiou,“ šofér potľapká tablet na kolenách a uškrnie sa.

„Pche, že mágia!“ zagúľa očami muž v kabáte a natiahne si späť kapucňu. Vidieť v nej len dve jasné zelené bodky. Pozrie na znudených vojakov. V rukách držia samopaly, zívajú alebo si šúchajú ruky. Zavrtí hlavou a povzdychne si.

Otočí sa späť k paneláku. Zdvihne ruky dlaňami napred…

„Mágia je len veda, ktorej ešte nerozumieme,“ povie šofér pobavene a dodá. „Ty, a nepomýľ sa ako minule!“

„Chyby sa stávajú,“ precedí cez zuby. „Nemôžem za to, že tam bol chutnejší subjekt.“

Zvesí ramená a luskne prstami. Vzduch sa zavlní a šíri sa do všetkých strán. Svetlá na ulici jedno po druhom hasnú, rovnako aj tých pár okien a zvuky ustúpia do úzadia.

„Ideme na to,“ tlesne dlaňami a vykročí k najbližšej bráne.

*

Bum!

Milan sa zo sna zamračí a prevráti sa na druhý bok.

Bum! Bum!

Milan nesúhlasne zabručí.

Bum! Bum! Bum!

Otvorí zlepené viečka, kútikom oka zachytí tieň za oknom a opäť ich zavrie. Keď si mozog uvedomí, čo videl, je neskoro.

Vzápätí sa okno roztriešti. Aj keď väčšinu ostrých úlomkov zachytí záclona, zopár ich letí k Milanovi. Kryje si hlavu. Chúli sa do klbka. Manželka sa vedľa strhne zo sna a rozkričí sa z plných pľúc. Taký tón z jej úst jakživ nepočul.

Z vedľajšej izby počuje úpenlivé volanie detí. Vchodové dvere zapraskajú, ozývajú sa odtiaľ výkriky, rozkazy v cudzom jazyku. Chvíľu mu trvá, kým si utriedi myšlienky a rozozná ho. Vtom vyletia bezpečnostné dvere zo zárubne. Milan však nemyslí na to, ako je to možné. V hlave má len jediné.

Nemčina? Čo to má, kurva, znamenať?

„Auf den Boden!“ počuje, ako na neho ktosi kričí spoza oslepujúcej žiary baterky.

„Čo si to dovoľujete?!“ ohradí sa, ale dakto ho zrazu schmatne za pyžamo, stiahne z postele a hodí na zem.

Milan dopadne na brucho a ako mu z pľúc uniká vzduch, v mysli zanadáva, že si objednali takú vysokú posteľ. Voľakto mu zozadu prišliapne kolenom krk a kričí na neho po nemecky. Niekto iný mu na ruky nasadzuje chladné kovové putá.

Zasraní liberáli! Konečne si po mňa prišli! Fašisti! Ešte aj ich rečou rozprávajú. Vraj konšpirácie.

Milana nadvihnú zo zeme, držia ho v predklone a ťahajú ho medzi sebou. Nedovolia mu obzrieť sa, len na okamih zahliadne Evu spútanú na zemi. Ju nepriľahli, ale vlieva sa mu do žíl ďalší nával zlosti. Ružovú nočnú košeľu má vyhrnutú, nemá nohavičky, parkety pod ňou sa lesknú.

Milan sa pokúsi vzdorovať, ale ruky, ktoré ho držia, zovrú stisk. Vypúli oči, dych sa mu zadrhne.

Vyvedú ho na chodbu. Zvláštne. Zvyšné tri byty majú dvere zavreté, nevychádza z nich žiaden hluk ani svetlo. Susedia určite špehujú situáciu cez priezor.

Zamieria k výťahom, jeden je už otvorený. Jazda netrvá dlho, Milan sleduje špinavé dlaždice, po ktorých kráča bosý, začína mu byť zima. Hneď ako prejdú cez bránu, oprie sa do neho studený vietor a chlad sa mu zaryje hlboko pod kožu a do kostí.

Ulica je tmavá, lampy asi nefungujú, počuje hlasy v nemčine, hlavu sa už dvíhať nesnaží, iba kmitá očami a snaží sa zhodnotiť situáciu. Žiadnych zvedavcov však prekvapivo nikde nevidí.

Zišli z chodníka na parkovisko a Milan vzdychá od bolesti. Doposiaľ mu rokmi rozdrobený betón neprekážal, dokonca bol proti jeho výmene za asfalt. Prišlo mu to ako vyhadzovanie peňazí, zas by sa voľajaký kapitalista nabalil. Zakopne palcom o trčiaci kameň, cíti, ako sa mu láme necht a do očí sa mu hrnú slzy.

Vojakov to nezaujíma a ďalej ho ťahajú cez parkovisko.

Milan rozdýchava bolesť, počuje otváranie dverí dodávky a zakrátko v žiare bateriek vidí jej kolesá a farbu – je biela, nič iné sa o nej povedať nedá.

Nešetrne ho hodia dnu a zatvoria. Čiesi ruky ho nadvihnú a pomôžu mu postaviť sa. Milan sa rozhliadne. Nie je sám. Sú tam ďalší traja ľudia. Dvaja cigoši, to oni mu pomohli, a vzadu v rohu sedí zamračený chlapík zhruba v jeho veku.

Cigáni si sadnú späť na zem a Milan urobí to isté, len ďalej od nich, a dodávka sa dá do pohybu.

„Za čo ťa zobrali?“ spýta sa muž sediaci naproti po chvíli.

„Čo?“ nerozumie Milan. Prečo by ho mali zobrať za niečo. Nič predsa nespravil.

„Komunisti, za čo ťa zobrali?“

Milan sa zamračí a zazrie na cigáňov. Zľahka zavrtia hlavou. „Akí komunisti?“

„Jak akí komunisti?!“ zavrčí muž. „Šak tie hovadá, čo nás sem strčili, né? Svine skurvené!“

„To nie sú komunisti, ale fašisti!“ namieta Milan.

„O čom trepeš, doboha! Šak som ich videl na vlastné oči. Komunisti sú to!“

Blázon, pomyslí si Milan a zavrtí hlavou. Sedím tu s bláznom. Čo nevidí ich uniformy? Blesky, lebky? Čistí fašisti!

Opäť hľadá pomoc u tmavých, ale tí sa starajú o seba a im nevenujú pozornosť.

„Tak za čo ťa zobrali?“

Milan si povzdychne a zavrtí hlavou. „Neviem, za nič. Nič som neurobil.“

„No niečo asi áno,“ uškrnie sa muž a čosi ešte dodá, ale Milan ho nepočúva. Premýšľa, čo také spravil, že si toto zaslúžil. Aký zákon porušil? Dane platil, nikomu neublížil, so susedmi vychádzal dobre, aj keď veľká časť z nich boli smradľaví liberáli. Ale on nechal na pokoji ich a oni jeho.

Dodávka cestou nadskakuje, niekoľko ráz zastanú na dlhší čas, potom sa dvere otvoria a niekoho hodia dnu. Takto sa to opakuje, až kým nie je kde sedieť a tlačia sa jeden na druhého. Hovoria rôznymi jazykmi.

Ale ako to? Toľko národností u nás ani nežije.

Milan dýcha nosom, viečka mu oťažievajú. Vzduch je každým zastavením ťažší, to málo, čo sa do dodávky pri otvorení vleje, behom pár krátkych chvíľ vydýchajú. Teplota sa zvyšuje, smrad je neúnosný. Pot, zvratky, šťanky a Milan má pocit, že sa ktosi posral.

Dodávka opäť zastane a Milan sa tisne na suseda. Počuje, ako sa otvárajú dvere, a pripravuje sa na nával vzduchu. Ten aj príde. Zhlboka sa nadýchne a chystá sa potlačiť ďalej, aj keď už nemá kam.

Ľudia však jeden po druhom vystupujú. Zvonka sa ozývajú výkriky, opäť v nemčine.

Milan sa nevie dočkať čerstvého vzduchu. Priestor okolo neho sa uvoľňuje, pokúša sa postaviť, ale stŕpla mu noha a padá na zem. V poslednom okamihu ho ktosi zachytí.

Vďačne sa pokúsi o úsmev. Opäť jeden z tých dvoch cigáňov.

Milan bosými nohami dopadne na chladný betón a ďakuje, že je aspoň hladký. Vyrovná sa, zažmúri oči a rozhliada sa.

Stoja na veľkom parkovisku osvetlenom žiarou silných reflektorov. Tiahne sa, kam až dovidí a ešte ďalej. Bielych dodávok je navôkol neúrekom, z každej vystupujú ľudia rôzneho pohlavia, veku a farby pleti. V diaľke vidí dokonca autobusy.

Stále je hlboká noc. Aspoň si to myslí. Prečo by inak svietili?

„Schneller, schneller!“ kričí na neho vojak v nemeckej uniforme a so samopalom na hrudi. Z očí mu nesrší nenávisť, skôr nezáujem. Nie je sám. Ďalší sa prechádzajú pomedzi ľudí, bránia im v rozhovoroch a smerujú ich k neďalekému širokému portálu.

Nevie čo robiť, a tak nasleduje ostatných. Nie je jediný, kto je oblečený v pyžame, podaktorí sú v civilnom, papučiach, či len v jednej, alebo úplne bez nich.

Stojí v dlhom rade, ledva sa hýbe. Prekračuje z nohy na nohu, hľadí do zeme, ruky má schované pod pazuchami a sťahuje ramená. Zuby mu drkocú, trasie sa na celom tele. Je vďačný za teplo vyžarujúce z ľudí vôkol neho.

Stále sa snaží prísť na to, čo sa to deje. Odkiaľ sa tu vzalo toľko Nemcov? Kam to idú? Kam berú tých ľudí? Kam berú jeho a hlavne prečo?

Dúfa, že deti a Eva sú v poriadku. Rozhliadne sa, ale nikde ich nevidí. Okolo seba má prevažne chlapov, mladších alebo dospievajúcich. V dave sa mihne zopár žien či dievčat. Žiadne malé deti.

„Aspoň že tak,“ hovorí si už po niekoľkýkrát sám pre seba.

„Prosím?“ spýta sa starček po jeho boku, ale Milan neodpovedá. „Chlapče!“ vykríkne starší muž. „Veď ty si bosý! Odmrznú ti nohy. Počkaj…“ Starec sa začne prehrabávať v batohu, ale Milan ho vidí len periférne, striedavo hľadí na zem a na chrbát muža pred sebou.

„Na!“ povie zrazu starý muž a núka Milanovi dva páry hrubých ponožiek. „Nič lepšie nemám.“

Milan pozerá na podávané zrolované ponožky s bázňou v očiach. Načahuje za nimi ruky, opatrne, akoby sa mu to len zdalo, a starec ho ďalej núka.

Milan ich pevne zovrie, ihneď ich rozbalí a nešikovne poskakujúc sa obúva.

„Ďakujem,“ pretlačí cez stuhnuté pery po chvíli, aj keď mu to je nepríjemné.

Starček spokojne prikývne. „V ťažkých chvíľach si musíme pomáhať.“

Milan nereaguje, namiesto toho si v duchu odvrkne. Že ťažké chvíle. Keď sa toto nedorozumenie vysvetlí, zažaluje tých, čo mu to urobili! To im v demokratickej krajine nemôže prejsť, niekoho v noci vytiahnuť z postele a odviezť ktovie kam! Je predsa nevinný, nič nespravil!

Pred očami sa mu už mihajú písmenká, kútiky úst sa dvíhajú, hreje ho pri srdci. Vidí sa doma v koženom kresle, ako hľadí do monitora a vedie diskusie s cudzincami ako každý deň. V mysli sa mu vynára rozsiahly status, slová sa spájajú, vytvárajú vety…

„Veď počkajte,“ unikne mu z úst a obzrie sa, či ho niekto nepočul. Nik si ho nevšíma, len starec sa na neho pozerá s obavami v očiach.

„Ďalší!“ zakričí niekto a Milan sa otočí. Je na rade.

Podíde bližšie a pozrie sa na muža v civilnom oblečení. Nie je od neho oveľa starší. Sedí za malým stolom, na ktorom je ledva priestor na pár kúskov papiera, pred sebou má tablet. Hľadí na Milana cez okrúhle okuliare s tenkým rámikom. Účes má staromódny, cestičku na pravej strane, vlasy mu držia pravdepodobne vďaka gélu. Na sebe má voľné sivé sako, pod ním bielu košeľu žiariacu novotou a Milan si všimne, že mužovi obopína rameno akási červená páska.

Zopárkrát na neho zažmurká ako na zjavenie. Pozrie sa do strán. Každých pár metrov je jeden stôl, za ktorým sedí podobne vyzerajúci muž alebo žena.

„Meno?“ spýta sa neznámy a namieri na neho zadnú kameru tabletu.

Milan zovrie pery a prižmúri oči. „Prečo som tu?“

„Meno?“

„Chcem hovoriť s vaším nadriadeným! Okamžite!“

Muž na kratučký okamih vykukne spoza tabletu, zdvihne jedno obočie, pravé, a nezaujato zopakuje: „Meno?“

Milan si namiesto odpovede založí ruky cez hruď. Cíti, ako mu srdce bije opreteky.

Muž za stolom si povzdychne, nešťastne zavrtí hlavou, čosi naťuká do tabletu, položí ho displejom nadol a uprene sa pozrie na Milana. Ten chvíľu čaká, že si dá chlapík dolu ešte aj okuliare, ale nič také nespraví. Len sa naňho bez žmurknutia pozerá a mlčí.

Milan sa snaží vydržať, ale uprený pohľad mu začína byť čoraz nepríjemnejší. Napriek tomu, že mu je zima, potí sa, nasucho preglgne a zrakom blúdi navôkol. Nik sa mu nechystá pomôcť. Dokonca aj starec kamsi zmizol.

Z tmy za mužom sa zrazu vynorí dvojica vojakov so samopalmi a s ovčiakom bez náhubku. Vyzerá pokojne, má vyplazený jazyk a tvári sa, akoby sa usmieval. Keď sa však priblíži k Milanovi, vycerí zuby a zavrčí.

Milan ustúpi a narazí do chlapíka za sebou.

„Čo je tu za problém?“ spýta sa Nemec a Milan si to ihneď prekladá.

„Nechce mi povedať meno.“

„Meno,“ prikáže vojak a namieri Milanovi hlavňou na hruď. Ľudia naokolo ustupujú, líhajú si k zemi, iní sa len prikrčia.

Milan opäť nasucho preglgne a snaží sa rozlepiť pery, ale nejde to.

„Meno!“ zavrčí vojak a prstom pomaly tisne spúšť.

„Milan!“ vyhŕkne zo seba rýchlo. „Milan Maznák.“

Muž za stolom zoberie do rúk tablet, behá po ňom prstom, až sa napokon zastaví, mierne podvihne oči a vráti ich späť k displeju. „Milan Maznák. Tábor 3, Sektor D, ruku,“ povie a natiahne k nemu svoju.

Milan neisto vystrie pravačku. Muž ju uchopí, otočí dlaňou nahor, druhou mu na predlaktie priloží akýsi prístroj a silno zatlačí.

Milanovi sa do očí nahrnú slzy, vykríkne, div že sa mu nepodlomia kolená. Čosi ho pichlo na viacerých miestach tela. V ľavej nohe, rebrách, na zátylku.

Muž odtiahne prístroj, odloží ho kamsi pod stôl a zakričí: „Ďalší!“

Vojak mu pohybom hlavne naznačí, aby pokračoval. Milan nevie, kam ísť, a tak nasleduje ostatných, aj tak všetci idú jedným smerom. Nemá potuchy, koľko ich je, ale musia tam byť stovky ľudí a všetci poslušne kráčajú voľakde do tmy a ďalej až k svetlám v diaľke.

Nikto sa nepokúša o odpor? Ako je to možné?

Ponožky od starca ho naďalej zohrievajú, ale už cíti, ako cez ne presakuje chlad. Nepotrvá to dlho a aj tie mu budú nanič.

Čo som komu spravil? premieta si v hlave, no na nič nedokáže prísť.

Svetlá pred ním sú čoraz jasnejšie. Už rozoznáva plot a viaceré brány s nápismi.

Čo to hovoril ten chlapík? Tábor? Aký tábor?!

Milan sa zastaví uprostred kroku, zozadu doňho ktosi narazí.

„Čo blázniš, ty vole?!“ oborí sa na neho mladý chalan s dredmi a krútiac hlavou okolo neho prejde.

„Nechoďte tam!“ zakričí Milan a obzerá sa po ľuďoch, až teraz si ich začal skutočne všímať. „Chcú nás všetkých zabiť!“

Sú rôzneho veku. Od skutočne mladých, čo hádam ani nedovŕšili dospelosť, až po ledva sa vlečúcich starcov. Od vlasatých po vyholených, vyšportovaných aj usadených domácim životom.

Milan stojí na mieste a kričí. Občas sa pri ňom niekto zastaví, ale inak si ho nevšímajú. Obráti sa a vtom sa z tmy opäť vynoria vojaci so psom. Zaspätkuje a napokon sa otočí späť za svetlami a pridá do kroku. Zastane až pred obrovským terminálom tiahnucim sa ďaleko do oboch strán. Lemujú ho vysoké kovové brány s vývesnými štítmi vo viacerých jazykoch.

Pomedzi ľudí behajú vysmiatí stevardi a stevardky v rovnošatách a pomáhajú strateným nájsť správnu cestu.

Jeden taký sa zastaví pri Milanovi a zaraz mu ukáže žiarivobiely chrup. „S dovolením,“ povie, zdvihne Milanovi pravú ruku a posvieti si na ňu.

Až teraz si Milan všimne čerstvé tetovanie. Okraje čísel a písmen sú stále začervenané, vidí zaschnutú krv.

Stevard kombináciu naskenuje, pozrie do tabletu a aj keď úsmev zostáva nemenný, Milan si všimne drobné zvlnenie obočia.

„Tábor 3, piata brána napravo, nemôžete ju minúť, je tam tlačenica. Prajem príjemný pobyt!“ odrapoce a odíde pomáhať komusi ďalšiemu.

Čo sa to, kurva, deje?! Aký pobyt? Kde som tom? V pekle? Umrel som? Sníva sa mi to? Toto nemôže byť reálne!

Milan sa uštipne do ruky, omylom priamo na tetovaní, a zaskučí od bolesti.

Bolí to reálne, pomyslí si a potriasajúc rukou vo vzduchu sa vydáva hľadať piatu bránu.

Zvažuje, že by ušiel, ale zakaždým, keď sa otočí, zbadá dvojicu vojakov so psom. Nie je si istý, či ide o tých istých, ale nemieni to zisťovať.

Piatu bránu skutočne nemusí dlho hľadať. Vidí ju už z diaľky a vedie k nej poriadne dlhý zástup ľudí – prevažne muži v jeho veku, ale aj zopár mladých. Zazrie viacero drsne vyzerajúcich chlapíkov a snaží sa im vyhnúť, ale podobných skupiniek je viacero.

Konečne sa dostane dopredu, sleduje chlapa pred sebou, ako strká ruku s tetovaním pred skener, turniket ho vpustí ďalej, urobí zopár krokov a zmizne v tme.

Milan urobí to isté, pocíti tlak po celom tele akoby sa do neho oprel samotný vzduch a ocitne sa uprostred davu v tmavom tuneli. Nechá sa ním unášať. Ani veľmi nemá na výber, stoja rameno pri ramene. Vymieňajú si teplo a miešajú telesné pachy. Vôkol neho sa striedajú jazyky a keď sa skúsi niekoho čosi spýtať, dotyčný buď len mykne plecami, alebo naňho nechápavo pozerá.

Občas sa postaví na špičky, ale ponad hlavy toho veľa nevidí. Len svetlo na konci tunela, ktorý nie je až tak ďaleko. Zástup sa z času na čas spomalí, ale netrvá to dlho a pokračujú ďalej.

Postupne k nemu doliehajú zvuky zvonka. Hlavne veľké množstvo hlasov. Brechot psov, pokriky a rozkazy v nemeckom jazyku, tu a tam smiech, pískanie, ale aj čosi iné, čo v danom okamihu nedokáže zaradiť. Akýsi rytmický mechanický zvuk a syčanie.

Východ sa blíži, ale cez silné svetlo nedokáže nič rozoznať a tak to zostáva aj niekoľko okamihov po tom, čo tunel opustí a musí si zacloniť oči pred silným slnečným svetlom. Je deň, ale to nie je dôvod, prečo zastane a začne ustupovať, keď sa mu vráti zrak.

Aj drsne vyzerajúcim chlapom sa pri pohľade na staré nákladné vozne podlomia kolená. Podaktorí kľačia pred vojakmi a prosia o milosť, ale oni na nich iba kričia a mieria zbraňami.

Zaznejú prvé výstrely a Milan sa prikrčí. Srdce mu divoko bije, oči má doširoka otvorené, teplý moč mu steká po stehne až k lýtkam a vpíja sa do darovaných ponožiek.

Rozkazy vojakov vníma len okrajovo, hľadí na mladíka ležiaceho na zemi s vyholenou hlavou a s rukami roztiahnutými na Ježiša. V očiach má prázdny pohľad. Spod rukáva mu vykúka kúsok tetovania. Akýsi text písaný švabachom a číslice. Pod bezvládnym telom sa zväčšuje červená kaluž.

Väčšina chlapov ustupuje a pokračuje, ale dvaja sa tomu prizerajú a zatínajú päste. Zdvihnú sa proti nim hlavne samopalov, podaktorí vojaci majú v tvárach výraz hovoriaci: Len do toho. Chlapi si to napokon rozmyslia, venujú posledný pohľad telu na zemi a ustúpia.

Milan nasleduje ostatných. Striedavo ich vyberajú zo zástupu a vhadzujú do starých vozňov, ktoré už teraz vyzerajú plno. Zamrežované okná sú malé, vidno v nich bledé tváre s vystrašenými očami.

Do jedného z nich stiahnu aj Milana. Teplo a smrad ho privítajú s otvorenou náručou. Stojí opäť rameno k ramenu s cudzincami. S mužmi, ktorých v živote nevidel.

Nahádžu tam ešte zopár ďalších ľudí a zavrú dvere. Milan počuje štrnganie reťaze a krátko nato sa vlak pohne.

*

Milan nevie ako, ale podarilo sa im posadať si. Nohy majú skrížené, hýbať sa je nemožné, potrebu vykonávajú tam, kde práve sú. Rád by povedal, že si zvykol na smrad, ale nie je to tak. Už len nemá čo vyvrátiť. Sprvu sa za to hanbil, ale nebol jediný, čo to nevydržal.

Z rôznych kútov sa ozýva plač a stonanie.

*

Nemá potuchy, ako dlho už idú. Niekoľkokrát sa pristihne, že zaspal alebo odpadol. Nie je v tom veľký rozdiel. Pri každom prebratí sa zistí, že sa vlak stále hýbe.

*

Už nik neplače. Cestujúci v tichosti znášajú svoje utrpenie. Z útržkov viet, ktoré sa k nemu dostali, pochopil, že niekto zomrel. Je mu teplo, viečka drží ledva otvorené, pery má vysušené.

*

Vlak konečne spomaľuje, až sa napokon zastaví. Všetci vo vozni sú ticho. Zvonku počujú blížiace sa hlasy, reťaz zaštrngá a dvere sa otvoria. Dnu nakuknú vojaci so znechutenými výrazmi v tvárach.

„Pite!“ povie jeden z nich, namieri na nich hadicu a povolí kohútik.

Tí najbližšie dostanú priamy zásah silným prúdom studenej vody. Milan pije a lapá vzduch, žmýka si mokré vlasy, olizuje pery. Všimne si, ako si podaktorí krkolomne vyzliekajú tričká a vytláčajú z nich drahocennú tekutinu rovno do úst.

Prúd vody ustane rovnako náhle, ako sa spustil. Vojaci zavrú dvere, uzamknú ich reťazou a po niekoľkých minútach nečinnosti sa vlak opäť rozhýbe.

*

Milan už prestávky ani nevníma. Raz za čas im dnu hodia zopár bochníkov chleba. Bijú sa o ne, vyhrávajú tí silnejší. Mŕtvych pribúda, ich telá sa snažia presunúť na jedno miesto, ale časom sa na to vykašlú.

*

Na Milana hľadia prázdne oči suseda. Mladý chalan, ničím nevyniká. Voľakedy sa možno aj slušne obliekal, staral sa o účes aj o bradu.

*

Vlak opäť zastavuje. Tí, čo ešte žijú a dokážu pozbierať zvyšky síl, sa hrnú dopredu a čakajú. Keď sa dvere konečne otvoria, vodu ani jedlo im nik nepodáva.

„Von!“ zaznie rozkaz.

Navzájom si pomáhajú na nohy, ale nie všetci vládzu.

Milan sa vyštverá z vlaku a krívajúc od neho ustúpi. Rukou si zacloní oči a rozhliada sa.

Stojí na nástupišti zdanlivo uprostred ničoho. V diaľke vidí niečo ako malé mestečko obkolesené vysokým plotom zakončeným ostnatým drôtom. Každých pár metrov sa týči strážna veža. V zadnej časti vyčnievajú dlhé komíny. Valí sa z nich čierny dym.

„Pohyb!“ zaznie ďalší rozkaz a Milan sa obzrie. Z vozňa ich vystúpilo približne dvadsať. To je možno štvrtina z celkového počtu. Časť na vojakov upiera prosebné pohľady, ale nemajú sily, aby sa pohli. Zvyšok už nevidí nič. A ani už nikdy neuvidí.

Milan vykročí pred pozdvihnutými hlavňami a zaradí sa do zástupu väzňov z ostatných vagónov. Postupne sa mu vracia cit do nôh. Zima ho práve trápi najmenej.

Sú na polceste k táboru, keď sa od vlaku ozvú výstrely. Milan sa prikrčí, ale neobzrie sa. Nemusí, vie, čo to znamená.

Obrovská kovaná brána sa otvorí, už keď sa blížia a po blatistej ceste vchádzajú do Tábora číslo 3. Vstupný koridor má možno kilometer a po oboch stranách nie je jediný strom, len holá zem.

Prichádzajú k druhej bráne a Milan rozoznáva viaceré budovy. Vyzerajú ako ubytovne, sú od seba oddelené plotom a tiahnu sa, kam len oko dovidí.

Vojaci ich ako-tak zoradia pred jedinou trojposchodovou budovou v širokom okolí a zopár okamihov sa nič nedeje. Potom z vchodu vyjde vysoký štíhly muž v priliehavom obleku. Topánky sa mu lesknú čistotou, stúpa len na kamenné dlaždice a zastane na tri kroky od nich.

Zamračene si ich prezerá, ruky má založené za chrbtom, občas mierne našpúli pery.

„To je všetko?“ spýta sa najbližšieho vojaka po nemecky.

„Z tohto vlaku, pane. Zvyšok nezvládol cestu. Príde druhá várka.“

„Škoda, zišlo by sa nám ich viac,“ povie a pokýva hlavou. Obráti sa k zúboženým ľuďom. „Vítam vás, som správca Steinmauer. Ste tu preto, lebo…“ zamyslel sa, „ale, čo sa tu budeme hrať so slovíčkami. Ste odpad spoločnosti. Podaktorí si teraz myslia, že sa im to len sníva, ale uisťujem vás, všetko je reálne.“

Vedel som to! povedal si v duchu Milan. Liberálni fašisti! Kto s nimi nesúhlasí, odlifrujú ho.

Správca upriami pohľad na Milana, zopár chvíľ tak zotrvá a potom sa uškrnie.

„Takže budete pracovať a za to sa o vás postaráme, nebudete pracovať, tiež sa o vás postaráme. Otázky?“

Milan má nutkanie zdvihnúť ruku, ale potlačí ho. Namiesto neho sa ozve ktosi pár radov za ním. „Čo tu robíme? Kde to sme?“

Správca prikývne, vzápätí sa ozve tupá rana, výkrik a ďalšie údery.

„Žiadne? Výborne. Rozdeľte ich na ubytovne, zaraďte na pracoviská.“

Najbližší vojaci prikývnu a pustia sa do vydávania rozkazov podriadeným.

*

Milanovi do rúk strčia základnú výbavu: tenkú deku, staré odraté topánky – o dve čísla väčšie, pracovný a voľnočasový odev, oba vyzerajú rovnako, a základný hygienický balíček.

Narýchlo sa obuje a už ho odvádzajú preč. Veci si drží pevne v náruči a kráča v zástupe od jednej ubytovne k druhej. V predposlednej ubytujú aj jeho.

Ihneď ako s ostatnými vojde dnu, prichádzajú starší väzni a obzerajú si ich.

Milan je stále príliš zmätený z toho, kam sa to dostal, a tak ani nereaguje, keď mu takmer bezzubý chlapík zoberie zubnú pastu.

Prechádza popri poschodových posteliach natlačených na seba tak, že do uličky medzi nimi sa dá vojsť len bokom. Hľadá si posteľ, popritom naňho zazerajú ostatní väzni.

Podaktorí súcitne, iní chladne či nahnevane, ale vidí aj úsmevy a obliznutia pier.

Zamračí sa, ale nič viac neurobí. Nevie, čo to znamená.

„Pst,“ kývne na neho akýsi chlapík a pobúcha po hornej posteli. Je mladý, aspoň sa mu tak javí. Nemá viac ako osemnásť. „Sem!“

Milan sa obzrie, no chlapec naďalej máva a prikyvuje.

„Môžeš si zobrať hornú,“ povie Milanovi, keď sa priblíži. „Veci si daj pod matrac alebo si ich zaves na rám.“

Milan prijme rady, uloží si výbavu a chystá sa vyzuť. Vtedy si všimne chlapcovo jemné zavrtenie hlavou a obzrie sa. Všetci, čo ležia, sú obutí, dokonca aj tí, čo spia. Milan sa vyšvihne na posteľ tak, ako je. Obáva sa, že nebude môcť zaspať, ale opak je pravdou a len čo zavrie oči, už o sebe nevie.

*

Zobudí ho silné trasenie. Prudko roztvorí oči a posadí sa. V ubytovni je živo, väzni sa kamsi zbierajú.

Na jeho spýtavý pohľad odpovie len chlapec, s ktorým zdieľa poschodovú posteľ. „Ideme do práce.“

„Čo? Ako dlho som spal?“

Mladík mykne plecami. „Päť minút?“

Skvelé, pomyslí si Milan, zvesí nohy z postele a zoskočí. Takmer si pritom narazí bradu o vedľajšiu posteľ.

„Je to o zvyku,“ usmeje sa mladík a podáva mu ruku. „Viktor.“

„Milan.“

„Za čo si tu?“ spýta sa a zároveň ho vedie k východu.

„Netuším. A ty?“

„Ani ja.“

„A ostatní?“

„Nikto nevie,“ povie Viktor a obaja vychádzajú z ubytovne.

„To nedáva zmysel,“ vrtí Milan hlavou. Aj z ostatných ubytovní vychádzajú ľudia. „Za niečo nás sem museli zavrieť.“

„Keď to zistíš, daj nám vedieť,“ odvetí Viktor. „Sú medzi nami doktori, študenti, robotníci, umelci, trvalo nezamestnaní. Židia, kresťania, moslimovia. Bieli, čierni, žltí. Anarchisti, ekofanatici, liberáli aj skíni. Tých som predtým neznášal.“

„A teraz?“ pýta sa Milan a obzerá sa. Rozmýšľa, kto je liberál. V pracovných odevoch vyzerajú všetci rovnako.

Viktor pokrčí ramenami. „Tu je to úplne jedno. Nie si nič. Si väzeň, číslo, pracovná sila.“

Smerujú do obrovskej budovy. Dnu ich rozdelia a priradia na rozličné pracoviská. Viktor Milanovi vybaví, aby zostal s ním.

Postavia sa k pásu, na ktorom sú nahádzané rôzne veci. Topánky, okuliare, peňaženky, kabelky, knižky, detské hračky. Všeličo.

„Ty si zober na starosť hračky a peňaženky,“ povie Viktor. „Hádž ich každú do inej nádoby. Keď bude plná, prídu si po ňu a vysypú ju tam vzadu,“ ukáže palcom za seba.

Milan sa obzrie do zadnej časti haly. Tvoria sa tam veľké kopy rozličných osobných predmetov.

Pustia sa do práce. Nie je ťažká. Hračky dáva napravo, peňaženky naľavo. Zakrátko to už robí automaticky a bez rozmýšľania.

Ani sa nenazdá a je koniec zmeny ohlásený hlasnou píšťalkou.

Unavení sa vracajú späť na ubytovňu.

*

Dni Milanovi splývajú. Nevie ich rozoznať. Robia nepretržite. Víkendy neexistujú.

Väčšinu času trávi za pásom, ale prideľujú ho aj na iné pozície, napríklad vysypávanie prepraviek na kopu – je zo dňa na deň väčšia.

Schudol. Jedlo, čo dostávajú, ledva stačí, aby ho zasýtilo, nieto ešte aby sa udržal pri sile. Prestal počítať, koľký raz si vyrobil novú dierku na opasku. Dotrhané, zažltnuté oblečenie na ňom visí. V rozbitom zrkadle spoločnej kúpeľne nespoznáva vlastnú tvár.

Už ani nepremýšľa nad tým, čo spravil, že ho poslali na takéto miesto. Chce len, aby sa to skončilo. Akýmkoľvek spôsobom. Aby mohol opäť uvidieť svoju ženu, ktorej nevenoval dostatok pozornosti. Aby mohol tráviť čas s deťmi pri spoločenských hrách.

Prevráti ďalšiu prepravku na kopu a chce sa otočiť, ale čosi upúta jeho pozornosť. Prižmúri unavené oči a pohľad zameria na ufúľaného plyšového zajačika svetlomodrej farby. Zohne sa k nemu, vytiahne ho spomedzi ostatných a dlho naňho hľadí a prevracia ho z jednej strany na druhú.

Do očí sa mu nahrnú slzy, stekajú po lícach, brade a krku. Niektoré padajú na hromadu hračiek. Doposiaľ sa veľmi nezamýšľal nad tým, odkiaľ všetky tie veci pochádzajú a čo tu robia.

„Paľko,“ hlesne pridusene a padne na kolená. Paľko mal rovnakého plyšáka, dokonca aj s tou škvrnou od kávy na chrbte. „Paľko, prepáč mi,“ hovorí plyšovému macíkovi. „Julka, Evka, odpustite. Čo som vám to spravil? Nikdy…“ slová sa mu zadrhnú v hrdle a pred očami sa mu zjaví posledná vec, ktorú pred spaním napísal na počítači.

„No jasné, ty liberálny fašistický nímand. Zdegenerovaný buzerant premávajúci sa s holou riťou po námestí mávajúci dúhovou vlajkou. Však počkaj, príde deň zúčtovania a história sa zopakuje, tábory budú praskať vo švíkoch, pece sa rozpália, komory naplnia!“

„Pece sa rozpália,“ zamrmle si popod nos a spomenie si na vysokánske komíny v inej časti tábora. Deň i noc chrlia do vzduchu čierny dym.

Zahľadí sa späť na zajaca a pevne ho zovrie. „Nie,“ vrtí hlavou. „Nie, nie, nie! To nemôže byť pravda!“

Zvrtne sa k ostatným hromadám a prezerá si ich. Okuliare, knihy, peňaženky, kabáty, nohavice a úplne vzadu triedia šperky.

Nemotorne sa postaví, plyšového zajačika stále drží v ruke a tackavo zamieri k stolom. Nevšíma si začudované pohľady ani pokriky, hľadí len pred seba, zvuky utlmil.

Dorazí k stolom a prezerá si prstene, náramky, náhrdelníky, náušnice. Prehrabáva sa v nich, chodí od stanovišťa k stanovišťu. Občas nejaký predmet dvihne, lepšie sa mu prizrie a hodí ho späť.

Ruky, ktoré po ňom siahajú, odháňa poslednými zvyškami síl, ale je ich veľa a napokon ho premôžu a prišpendlia k zemi. Prevrhne pritom jednu prepravku a jej obsah sa rozsype po zemi vôkol neho. Oči mu divoko behajú sem a tam, až napokon zastanú na povedomom prsteni. Divoko tancuje na krivej špinavej podlahe.

Sleduje jeho pohyby a zaostrí na nápis, zreničky sa mu rozšíria a v rovnakom okamihu ucíti tupý úder do hlavy a temnota mu zastrie vedomie.

*

Keď sa preberie, leží na mäkkej posteli, cez okno naňho svieti ranné slnko a zahrieva ho. Cíti na sebe pohľad a otočí hlavou doprava.

Na stoličke sedí Viktor a usmieva sa. „Trochu si vyvádzal.“

„Čo sa stalo?“

„To mi povedz ty,“ odvetí Viktor. „Behal si po hale ako zmyslov zbavený, príkazy dozorcov si ignoroval, rozhadzoval si veci. Museli ťa spacifikovať.“

Milan sa prudko posadí, ale ostrá bolesť ho vráti späť.

„Kde to som?“ spýta sa po chvíli a oboma rukami si drží hlavu.

„V inej časti tábora.“

„Kde som v skutočnosti?“

„Tu a tam.“

„To nie je odpoveď.“

Viktor pokrčí plecami a zatvári sa nevinne.

„Čo tu robím?“

Tentoraz sa Viktor pousmeje, akoby konečne počul správnu otázku a v očiach sa mu objaví iskra. „Vstávaj! Chcem ti niečo ukázať.“

Milan nerozumie, ale poslúchne. Posledné dni, týždne či mesiace nerobil nič iné. Tak prečo nie teraz.

Viktor otvorí dvere a zmizne v bielej žiare. Milan sa pred nimi zastaví a musí si zacloniť oči. Čaká, že si po chvíli zvyknú, ale nič sa nedeje.

Pohni si, začuje Viktorov hlas odvšadiaľ.

Milan sa nadýchne, zatvorí oči a vykročí. Musím byť mŕtvy, jednoducho musím. Som v pekle?

Nie, odpovie mu Viktorov pobavený hlas. „Aspoň nie úplne,“ dodá a Milan ho počuje hneď vedľa seba. Otvorí oči.

Stoja na rovnakom mieste, kde sa im prihováral správca tábora. Teraz je prázdne. Všetko je prázdne a aj akosi… staré. Nikde nevidí stráže, z komínov sa nevalí čierny dym. Obloha je sivá. Nie je mu ani zima, ani teplo.

„Kde sme to?“

„V jednom a v mnohých táboroch smrti zároveň. Vytvorili ho bytosti presahujúce ľudské chápanie,“ odvetí Viktor. „Vieš, prečo si tu?“

Milan zavrtí hlavou a mladík, ktorého pozná pod menom Viktor, si nešťastne povzdychne.

„Ukážem ti to tu,“ povie a vykročí naprieč táborom.

Milan sa ani nepohne, no napriek tomu sa hýbe. Stále sa drží pár krokov za Viktorom.

Míňajú ubytovne, stanovištia stráží, výrobné haly. Mieria ku komínom, ale než sa k nim dostanú, Viktor zmení smer a ťahá ho k otvorenému priestranstvu, a tam zastane.

„Bolesť a krv, čo nasiakli do tejto zeme, ich prilákala, aby sa nakŕmili,“ hovorí Viktor hlasom zastreným smútkom. „Prepáč.“

Milan sa zamračí a zrazu sa svet vôkol neho zavlní a zmení. Stojí na rovnakom mieste, ale Viktor je preč. Namiesto neho stojí vedľa ďalších chlapov na okraji jamy.

Telá. Bezvládne telá, kam len dovidí. Dych má zrýchlený, chystá sa otočiť, ale vtom ho čosi zasiahne do chrbta a vyletí spredu. A ihneď sa to opakuje, znova a znova.

Cíti bolesť, keď sa mu trhá mäso, lámu sa kosti, vystreľuje mu do mozgu. Padá k ostatným telám, pomaly stráca silu, zrak mu temnie, ale ešte nie je mŕtvy. Leží na niekom, pomaly mu z tela uniká život. Jedným okom hľadí do prázdnych očí cudzieho človeka. Je tak blízko, že by cítil jeho dych, ak by nejaký mal.

Odvšadiaľ sa ozývajú hlasy v ruštine, poľštine, nemčine, angličtine… v toľkých jazykoch. Modlitby, prosby, rozkazy.

Zaznejú výstrely, ale má šťastie, museli ho minúť, pomyslí si, ale vzápätí naňho dopadne čosi ťažké a vyrazí mu z pľúc aj to málo vzduchu, čo mu zostalo. Snaží sa nadýchnuť, ale keď sa mu to konečne podarí, opäť sa ozvú výstrely a váha na jeho chrbte vzrastie.

Tentoraz už do pľúc nemôže nasať žiadny vzduch a namiesto toho poslednýkrát vydýchne.

*

„Hhhhhaa,“ nadýchne sa Milan zhlboka a snaží sa udržať rovnováhu. Okamžite si rukami prejde po tele. Miesta zásahu ho stále bolia. Zmätene sa obzerá. „Č-č-čo sa to práve stalo?“

„Popravná čata,“ odvetí Viktor chladne a uprene sa pozrie Milanovi do očí. „Koľkým ľuďom si prial čosi podobné?“

„J-ja…“ zajachtá. „Som mŕtvy?“

Viktor pokrčí ramenami a vykročí späť, odkiaľ prišli. Milan sa dá opäť samovoľne do pohybu. „Vo svete je veľa zla, ale je ho menej než voľakedy. Je vidieť pokrok, Milan. Napriek všetkým zlým správam, ktorými ste dennodenne bombardovaní, je na tom každá vaša generácia lepšie a lepšie. Vy to nevidíte, ale oni áno a hlavne to cítili, hladovali. Ale už nie, našli si inú formu obživy. Ako sa ti to páčilo?“

„To sa skutočne stalo,“ povie Milan.

Viktor prikývne. „A nie je to až tak dávno.“

Blížia sa k ubytovni a prechádzajú rovno cez stenu. Milan sa začudovane obzrie. Nedokáže uveriť, že práve prešiel stenou, ale potom si uvedomí, že len pred pár okamihmi ho popravili.

Miestnosť sa nelíši od tej, ktorú už poznal. Dvojposchodové postele, jedna vedľa druhej.

Tentoraz mu Viktor nič nepovie, vzduch sa zavlní a ocitne sa v tme. Leží na posteli, oči má pevne zavreté, takmer nedýcha. Počuje kroky. Chodia sem a tam a blížia sa. Sú čoraz hlasnejšie a napokon zastanú pri jeho hlave.

V ubytovni nastane takmer úplné ticho. Narúša ho len hlasné dýchanie a… pravidelné mľaskanie.

Zrazu ho ktosi chytí za vlasy a ťahá z postele. Milan kričí vysokým hlasom, vôbec nie podobným jemu, zapiera sa, driape, ale nič nepomáha. Útočník je silnejší, a aby mu to aj ukázal, kopne ho na zemi do rebier a ťahá ďalej.

Ostatní spia, alebo sa tak tvária, nik mu neprichádza na pomoc. Znova vykríkne zvláštne vysokým hlasom.

Muž rozkopne dvere do spoločnej kúpeľne a zavrie ich za sebou.

„Teraz ma pekne počúvaj, ty malá suka,“ ozve sa hrubý hlas a Milan hľadí do drsnej tváre zahalenej zväčša v tieňoch. „Budeš pekne poslúchať, užiješ si to a vrátiš sa späť do postele. Rozumieme si?“

Milan nereaguje a príde facka.

„Rozumieme si?!“ zavrčí chlap a tentoraz Milan prikývne. „Výborne,“ povie muž a začne si odopínať gombíky na nohaviciach. Netrvá mu to dlho, očividne má prax. „Otvor ústa, maličká,“ zamľaská, chytí Milana za hlavu a priťahuje ju k rozkroku. V druhej ruke sa zablysne nôž a dodá: „Ak by ti napadlo použiť zuby.“

Milan nechce, ale nemá na výber a otvára ústa. Otváram ich vôbec? Pokúsi sa zavrieť ich, ale nejde to. Napriek tomu cíti každý detail, každé jedno prirazenie, prsty vo vlasoch. Slzy v očiach, napínanie na vracanie, nechty zaborené v dlaniach.

Muž so zavzdychaním vyberie penis z Milanových úst a slastne zavzdychá. „Postav sa a vyzleč sa, stačí nohavice,“ povie, ďalej si trie stvrdnutý úd a čaká.

Milan si stiahne nohavice a muž ho ihneď otočí, prirazí k stene, roztiahne nohy a vrazí mu ho dnu.

Hryzie si pery, až mu z nich tečie krv, nechty na prstoch sa miestami odlamujú o stenu a chlap ďalej divoko priráža a robí si s ním, čo chce. Bolesť, ktorú cíti medzi nohami, je neznesiteľná. Obchádzajú ho mdloby, ale muž ho chytí za hlavu a vrazí mu ju do steny. To ho, prekvapivo, na chvíľu preberie. Má pocit, že má zlomený nos, ale aspoň bolesť prešla do inej časti tela.

Zrazu cíti úľavu. Muž vykĺzol von a sťažka dýcha, stále ho drží tvárou k stene.

„Skúsme ešte toto,“ povie medzi nádychmi a prinúti ho poriadne sa predkloniť. Oboma rukami mu zovrie zadok, roztiahne a Milan vykríkne od bolesti a neprestáva kričať.

Muž ho udiera do hlavy a priráža zároveň. Krochká, vzdychá, nadáva mu a Milan stráca vedomie.

*

Keď sa preberie, leží na zemi schúlený do klbka, v očiach má slzy, dlhá slina mu tečie po brade. Viktor čupí pri ňom a smutne sa na neho pozerá. „Koľkým ľuďom si želal čosi podobné?“

Neviem, povie si v duchu. Mnohým?

„Áno, mnohým,“ pokýva Viktor hlavou. „Prečo?“

„Neviem,“ zavzlyká Milan a myslí to úprimne. Nevie, prečo to robil.

„Ale vieš.“

„Kto bola tá žena?“

„Si si istý, že to bola žena?“ odvetí Viktor a opäť sa dá do pohybu a Milan s ním. Ani sa nemusí postaviť zo zeme, no aj tak to spraví. Nohy má roztrasené, stále cíti bolesť v rozkroku, ale aj v zadku, pachuť v ústach.

Blížia sa ku komínom. Zatiaľ spia, ale čosi Milanovi hovorí, že dlho nebudú.

Potom mu pohľad skĺzne na budovu pod nimi. Vedú do nej široké kovové dvere. Sú zavreté. Nasucho preglgne a prikývne.

„Prosím, už nie,“ zavzlyká. „Ja už to viac neznesiem. Nemôžem. Chcem ísť domov, chcem svoju rodinu!“

„Aj tí, ktorých smrť a utrpenie si dnes zažil, to chceli, no márne,“ povie Viktor a ukáže rukou na dvere. Sú otvorené. „Ty sa ale môžeš rozhodnúť. Vrátiť sa do tábora, kde stráviš zvyšok svojho života, alebo prejsť dverami.“

„Čo je to za voľbu?!“ vykríkne Milan roztraseným hlasom.

„Je to viac, než sme dostali my. Vrátiš sa späť do tábora, alebo prejdeš dverami? Rozhodnutie je na tebe.“

„A čo potom?“ spýta sa Milan. „Ďalšia smrť? Ďalšie utrpenie?“

Viktor neodpovedá.

„Si skutočný?“ spýta sa Milan.

„Kedysi som bol.“

„A teraz?“

Viktor opäť pokrčí ramenami a zatvári sa nevinne.

Milan vykročí po vyšliapanom chodníku a vôkol neho sa mihajú tiene pohybujúce sa tým istým smerom. Je pokojný a uvoľnený, zmierený so svojím osudom. Do tábora sa vrátiť nechce. Chce vidieť rodinu, a ak to znamená pokračovať, spraví to.

Vchádza do dverí a pred ním sa rozsvecujú svetlá.

Zmizlo z neho oblečenie a už nie je sám. Tiene sa zhmotnili a stojí tam s ním asi stovka ľudí. Všetci hľadia pred seba, objímajú si nahé telá, zaháňajú chlad šíriaci sa od podlahy. Podaktorí plačú, iní sa modlia v jemu neznámom jazyku.

Oziabajú ho nohy, tak ako aj v ten deň, keď ho zobrali.

Najprv začuje cvaknutie, potom slabé zasyčanie, ktoré naberá na intenzite. Zatvorí oči, zopárkrát sa zhlboka nadýchne a prikývne.

Zo stropu sa začne šíriť plyn. Chlapi navôkol kričia, zadržiavajú dych, aj on sa o to inštinktívne snaží, ale dlho nevydrží a naplno ho vdýchne do seba. Pár úderov srdca a začína sa dusiť. Dýcha, ale nevie lapiť vzduch. Padá na kolená. Pľúca má v jednom ohni, dávi, trasie sa, oči má doširoka otvorené a okolo úst sa mu tvorí pena.

Nemá síl ani na poslednú myšlienku. Len na okamih sa mu pred očami mihnú tváre detí a manželky.

*

„Ďakujeme, že ste využili naše služby, príďte aj nabudúce,“ usmieva sa na neho mladé dievča a podáva mu brožúrku. Stále nechápe, čo sa vlastne stalo. Len pred malou chvíľou umieral. Počul výkriky mužov vôkol seba a potom… Zrazu stojí oblečený v rade s inými ľuďmi a poslušne postupuje dopredu.

Milan sa s letákom v ruke pohne k dverám. Nohy sa mu hýbu samy od seba, krok za krokom. Nedokáže sa otočiť, ako keď ho Viktor sprevádzal po tábore. Mysľou mu preblesne blednúca spomienka.

Dvere sa pred ním otvoria, oslepí ho slnko, Milan si zacloní oči rukou a prižmúri ich.

„Oci!“ zakričí známy hlas a Milan sa roztrasene snaží nadýchnuť. Počuje dupot malých nôh a zakrátko okolo pása cíti objatie. Pozerá sa do usmievajúcej sa tváre so zdravou farbou v lícach.

„Ahoj,“ začuje neistý hlas manželky.

V hrdle má obrovskú hrču, z očí sa mu derú slzy. „Ja, ja,“ kokce, „myslel som si, že som vás stratil.“

„O čom to hovoríš?“ zamračí sa Eva. „Si v poriadku? Stalo sa niečo v… práci?“

„No…“ chystá sa odpovedať, keď si všimne okolie. Stojí vo vchode do ich paneláka, na chrbte cíti ruksak s notebookom. Je pekný deň, na tráve pobehujú deti, rodičia na nich dohliadajú. „Ale…“ zrak mu padne na leták v rukách.

Aj vy by ste si chceli vyskúšať, aké to je…

Zážitkové pobyty ušité na mieru, firemné teambuldingy, večierky…

Milan sa pozrie na predlaktie. Vytetované číslice jedna po druhej pomaly miznú. Kútikom oka zahliadne na konci ulice miznúť bielu dodávku uprostred rovnej cesty.

„Milan?“ počuje manželkin ustarostený hlas. „Všetko v poriadku? Nič sa ti…“

„Čo keby sme zajtra zobrali deti na výlet?“ skočí jej do reči.

„Zajtra? Zajtra majú školu.“

„Vypýtame ich. Chcem sa pozrieť na jedno miesto.“