Šoldovské zvony  Bim… bam…… bim… bam… „Počuješ ich, Káňa moje?“ „Počujem, stará mať.“ Do svätojánskej noci vyzváňajú šoldovské zvony.  „A cítiš?“ pýta sa stará mať. Kaňa vdychuje zvuk zvonov a má pocit, akoby sa jej jeho povrazce zauzlili kdesi v hrudi. Ťahajú ju za srdce a to bije, bije ako zvon. Bim… bam…… bim… bam… […]

Pozorovateľ  1. Pomoc Damián je pozorovateľ. Pozoruje samého seba. Leží na gauči a doktor sa na neho usmieva ako na malé dieťa. Alebo na blázna. Nevie to rozoznať, ale v skutočnosti na tom nezáleží. „Zmenilo sa niečo?“ začne doktor Zubor bez okolkov, oči mu zabiehajú na monitor. „K horšiemu,“ odpovie Damián krátkym dychom. „Vôbec nie som […]

Jahňa Etelu pochovali za súmraku.  Tiborovi kedysi stará mama vravievala, že sa mŕtvi nesmú pochovávať počas dňa. Za tmy pochovaní nebudú vedieť, kadiaľ sa vrátiť domov a odovzdane pocestujú na onen svet.  „Trpela, otec?“ spýtal sa Tibora jeho syn, Adam.  „Nie,“ odvetil Tibor. Otočil sa od syna a udupanej hliny. Vykročil do vysokej trávy.  Syn sa za […]

Hlasuj a vyhraj aj tento rok! Daj svoj hlas poviedke, ktorá ťa v aktuálnom ročníku Martinus Ceny Fantázie 2025 najviac očarila, a zapoj sa do žrebovania o 50 € poukážku na nákup kníh a 5 výtlačkov zborníka Fantázia 2025.Nezabudni – hlasovanie je otvorené do 21. októbra 2025.

Mala uhrančivé tmavé oči. V prameňoch vlasov, ktoré jej ako neposlušné hady vyliezali spod šatky, sa miešali farby uhlia a popola. Roky sa na jej tvári podpísali menej než u žien z dediny, hoci s mladicou by si ju už nikto nepomýlil. Neskryla vejáriky vrások, ani mierne povädnuté rysy, nosila sa však bystro a pôvabne […]

Na podlahu riaditeľovej kancelárie dopadali posledné lúče slnka. Svetlo vytváralo dlhé tiene, celú miestnosť však ožiariť nedokázalo. Dovnútra sa pomaly zakrádala tma.  Valter Manlowetz sedel za pracovným stolom, palcom pravej ruky hladil spínač lampy a očami preskakoval z fľašky slivovice na úradný list. List prišiel z medzinárodnej organizácie Červený kríž, alkohol od rodiny vyliečeného pacienta. Zhmotnená vďaka za […]

Z Lukáša kvapká voda. Padá mu na hlavu, chladí ho na čele, šteklí na krku. Pristane mu aj v očiach. Obraz muža na chodníku sa na chvíľu rozpije. Potrasie hlavou, zažmurká. Výjav sa vyjasní. Muž leží na chrbte. Široko roztvorené oči upiera do neba. Tiež mu do nich tečie voda, no tá viac nijaký zrak nezakalí. Údy […]

Vystúpila som z autobusu. Nik ma nečakal. Pustila som sa krajom cesty až na koniec dediny a odtiaľ krížom rovno cez pole. Slnko svietilo len tak ledabolo, leto v horách býva len na papieri. Stačilo prejsť cez kopec, zbehnúť dolu lesíkom a budem pri babke Vilme.  Snáď vie, že prídem. Spravila som, čo sa dalo: to […]

Takým, ako ja, nadávali do krkavčích materí. Nikdy ma to neurazilo. Rovnako, ako krkavec, aj ja som robila len to, čo bolo nutné, aby som prežila. A že po mne ostalo pár ohlodaných kostí? V tomto svete prežije iba ten, kto sa nasýti, a nie ten, na kom sa sýtia iní. Rumpľa bola k opuchnutým prstom nemilosrdná a pooškierané hánky […]