Bodaj ju porantalo

Autor článku: Dominika Sakmárová
Článok vyšiel: 7. októbra 2024
Zdieľať článok:

Vystúpila som z autobusu. Nik ma nečakal. Pustila som sa krajom cesty až na koniec dediny a odtiaľ krížom rovno cez pole. Slnko svietilo len tak ledabolo, leto v horách býva len na papieri. Stačilo prejsť cez kopec, zbehnúť dolu lesíkom a budem pri babke Vilme. 

Snáď vie, že prídem. Spravila som, čo sa dalo: to jest, zavolala tete Betke, babkinej kamarátke, lebo ona jediná mala v dedine pevnú linku. A nielen to, teta Betka mala dokonca aj televízor a babke odkazovala všetky dôležité veci, čo sa diali vo svete, už prežuté a spracované jej dedinskou optikou. Nakoniec to bolo všetko jedno – na veľkom svete tu v dedine až tak nezáležalo – a tam za kopcom v osade, kde bývali už len dvaja poslední ľudia a jedným z nich bola babka Vilma, nebol svet dôležitý vôbec. 

Babka Vilma nebola moja skutočná babka, a vlastne sa ani nevolala Vilma, ako som náhodou zistila pred pár rokmi, keď som chcela zostaviť rodokmeň. Farár ju dovolil pokrstiť len na Máriu, ale rodičia ju aj tak tvrdohlavo volali Vilma. To bolo ešte za čias, keď bola osada normálnou dedinou aj s kostolom, aj s farárom. Len bez elektriny. Ale doba sa zmenila. Ľudia postupne odchádzali a kým stihla strana víťazoslávne dotiahnuť do osady elektrické vedenie, už tam nebolo skoro nikoho, kto by ho využil. Drôty na dolnom konci osady dávno popadali. Za jednej tuhej zimy babka Vilma porúbala dva drevené stĺpy a nahádzala ich do pece.

To tak býva, keď človek dostane poriadne meno. Nejaká obyčajná Mária by nič také nedokázala. Ale Vilma áno. Vilma si vyhrnie rukávy a pošle doparoma všetkých, čo jej radia, aby sa odsťahovala, veď už má po sedemdesiatke. Babka skrátka vedela, čo so životom. A presne to som teraz potrebovala.

TRESK! Babka na priedomí pod starou hruškou šľachovitými rukami vykladala debničky plné jabĺk ako mladica. 

Nerozhodne som ostala stáť pri strome. „Ahoj, babi.”

„Plánky,” odvetila veselo namiesto pozdravu. „Nazberala som v lese. Mne sa ti toho roku jablká v záhrade skoro vôbec neurodili. Nevadí, uvidíš, aké budú dobré, keď ich zavaríme.”

„Vravela ti teta Betka, že prídem? Volala som jej, že by som sa u teba chcela zastaviť. Na nejaký čas…”

„To nemusíš volať, prosím ťa,” zahriakla ma dobrosrdečne. „A čože?”

Pokrčila som plecami. „Mama to nedokáže so mnou vydržať.”

„Čo vydržať?”

„Práveže nič. Že nič… nerobím. Že nejak neviem, čo ďalej.”

„Veď to nemusíš vedieť.” Pokynula mi, aby som si sadla na stoličku naproti. Mocnými rukami pchala žltučké plánky do fliaš, buch, zavrieť viečko a odznova. Žily na predlaktiach jej hrali ako struny. „Len ráno vstaneš a ideš. Ani nevieš, ako prejde deň. Na začiatok to stačí.” Konečne dvihla oči od fľašiek. „Na šparhete máš zvyšok halušiek. Najedz sa a prídeš mi pomôcť.”

Hotovo.

Bolo také jednoduché prísť sem. Nechať všetko zvonku zo seba opadnúť ako zaschnutú špinu – trápenia, nervozitu, neistotu. Niežeby mi bolo lepšie, ale aspoň mi nebolo horšie. Proste mi bolo.

Sedeli sme na priedomí, babka Vilma šúpala zemiaky a ja som sa vyhrievala na slniečku ako jašterica. Zvyknutá na samotu, ostala pohrúžená do vlastných myšlienok, len občas jej nejaká presiakla na povrch ako kvapka potu. 

„Netreba také reči počúvať. Samé depresyje, či ako to,” vyslovila po rusnácky, tvrdo. Na naše zženštilé mestské výmysly v osade nezostalo miesto. „Bodaj ich porantalo. Urobíme dnes džadky a oberieme maliny tam hore pri plote. Narobíme džemu.”

Mlčala som. Pofukoval svieži vetrík a kamene, na ktorých som sedela, boli vyhriate od slnka. 

Babka Vilma zaraz pustila nožík aj so zemiakom do obitej misky a vyskočila na rovné nohy. 

Strhla som sa. „Čo sa deje?”

„Žaba!” Nahnevane kráčala k vysokej tráve, kde sa mihlo čosi zeleno-hnedé. 

Také divadlo kvôli jednému slizkému tvorčekovi? Z čistej zvedavosti som šla za ňou. Podchvíľou si nahnevane mrmlala. Tú schopnosť rozohniť sa nedalo neobdivovať.

„Furt žaby! Dočista nás tu zahubia…” čertila sa. „Každý deň dačo… Ja mu dám!”

Zbehli sme, ja v tesnom závese za babkou, až dolu k rybníčku. 

„Kde si, ty papľuha!” Babka zastala na brehu a založila ruky v bok, meter šesťdesiat čírej zlosti. 

Hladina rybníka pochopiteľne neodpovedala. 

„Babi?” ozvala som sa nesmelo. „To sa hneváš na tie žaby?”

Nasrdene pokrútila hlavou. „Na neho, že mi nimi zamoril celú záhradu!” zakričala a potom hlasnejšie, smerom k vode: „Prac sa už konečne z môjho rybníka, lebo ti krk vykrútim!”

„Kto?” 

Babka Vilma mi odpovedala šeptom, asi pre dramatický efekt: „Vodnyk.”

Nechcela som rovno povedať, babi, tebe preskakuje, ale asi to bolo na mne vidno. 

„Len si sadni, no!” nabádala ma a znela podozrivo seriózne. „Poseď tu chvíľu a uvidíš ho aj ty. Doliezol sem, bohvie kedy! Asi na jar, keď sa voda liala z lesov dolu kopcom. Odvtedy každý deň stúpim na nejakú žabu a rybu som nemala už ani nepamätám. Čo si to dovoľuje! V mojom rybníku. Mojom! Keby som naňho dosiahla, tak ho…” Odpľula si do vody, prežehnala sa a pobrala späť k domu. „Ty len seď! A keby vyliezol, tak ho s niečím tresni.”

O chvíľu jej nebolo. Hladina rybníčka sa ani nepohla. 

Premýšľala som, či babku Vilmu konečne nedobehla staroba. Možno by sme ju s mamou mali zobrať k očnému alebo veď viete kam. Ale musela by som sem ťahať mamu a navyše, keby babku zavreli niekam do ústavu, nemala by som kde ostať do konca leta. Rozhodla som sa, že nejakého imaginárneho vodníka som ochotná akceptovať. 

Chvíľu posedím, nech bude babka spokojná. Usadila som sa do trávy, že sa trochu vyhrejem, ale slnko ako na potvoru práve zašlo za oblak. Hladina sa zmenila z mihavej zlatej v sivastú a teraz, bez slnečných odleskov, sa pod ňou dali rozoznať nejasné obrysy rias. A dve oči. 

Normálne oči uprostred nenormálne bielej tváre. 

„Ježišmária!” Horúčkovito som sa škriabala na nohy a čo najďalej od hladiny. Oči nič, len si tam tak boli. Hladina sa stále ani nepohla. 

Teraz už postojačky, pozbierala som dôstojnosť a zaškúlila do vody. Slnko, striedavo vykúkajúce spomedzi oblakov, mi komplikovalo situáciu. Vidím dobre, či sa mi sníva?

Vyzeralo to, akoby niekto hodil do vody mŕtvolu, a na pár sekúnd som uvažovala, či k babke Vilme ozaj netreba niekoho zavolať – až dokým tie oči nežmurkli. 

„Ježišmária,” vyšlo zo mňa znovu, akoby kresťanské nadprirodzené sily mali nejakú moc proti týmto praslovanským či akým. Upaľovala som do domu za babkou. 

Presúvala som džadky dookola po miske. Lyžicou, lebo u babky Vilmy sa také panské výmysly ako vidličky uchovávali len na veľké sviatky. Ako som mohla jesť, keď v rybníku sú tie oči?

„Babi, fakt je tam.

„Veď som ti hovorila. Vodnyk.” Babka ládovala pocukrované džadky jednu za druhou a jej myšlienky sa očividne uberali celkom iným smerom. Pragmatickým. „Neviem, skade sem lezú, potvory. Dakedy také nebývalo. Poriadok tu bol! Rybník bol náš a basta. Plný rýb a nie kadejakých potvor. Čo sú to za časy, povedz? My tu nič cudzie nepotrebujeme. Takéto novoty, bodaj ho.” Obzvlášť hlasno tresla s lyžicou, na znamenie, že dojedla.

„Čo teraz?” hlesla som.

„Akože čo? Však ideme na tie maliny.” Týmto to bolo pre babku vyriešené. 

To proste nemôže byť pravda, musí to byť nejaký trik, presviedčala som samu seba a zostavovala v hlave pomyselný zoznam možných dôvodov zjavenia. Iste išlo len o hru svetla. Odraz slnka. Úpal alebo otrávená voda. Presne tak! Vodovodné potrubia v osade boli už staré, bohvie či ich niekedy vymieňali. Určite sme sa s babkou priotrávili nejakým olovom a tak teraz vidíme bludy. Zájdem pre istotu do dediny a kúpim si balenú vodu. 

Keď sme večer presypali maliny do hrnca a nakŕmila som zvieratá (tak, aby som čo najväčším oblúkom obišla rybník), opýtala som sa babky, kedy je hore v dedine otvorený obchod. 

„Jáj, dušička, prídeš a uvidíš.”

„Tam majú napísané otváracie hodiny?”

„Nie,” opravila ma, „prídeš a uvidíš, či je otvorené. A keď nebude, tak skočíš zaklopať na vyšný koniec ku Halečke domov a ona ti otvorí.”

Babka mi pôvodne ustlala v prednej chyži – parádna, plná slnka, do ktorej sa nikdy nechodí, iba ak poupratovať. Ale z jej okien bolo priamo vidieť rybník a myšlienka na dve mŕtvolné oči ma znepokojovala. Dnes radšej pospím na diváne pri peci, pekne pri babke. 

„Však ja zájdem do toho obchodu s tebou,” povedala babka láskyplne. To bol jej spôsob, ako mi popriať dobrú noc. 

Ráno som naškrabala trochu odvahy a pomaličky som sa zakrádala k rybníku. V zarosenej tráve som si zmočila nohavice až po kolená. Nevrhne sa na mňa tá obluda, keď som teraz mokrá? Dvakrát som si to takmer rozmyslela a otočila sa. 

Postavila som sa zo strany rybníka, kde nerástla tráva, aby som to videla, ak by ma to chcelo napadnúť. Ale asi nechcelo. Oči ma pozorovali z rybníka, skoro na rovnakom mieste ako včera. Až teraz som si uvedomila, že tie tmavé riasy sú vlastne vlasy. 

Nervózne som vytiahla telefón, cvakla, v tichom režime, samozrejme, a fujazdila späť hore k domu. Až tam som sa odvážila prezrieť si fotku. Žiaden trik. Normálna, zreteľná tvár, len trochu zvlnená hladinou. Vlastne by vyzerala skoro ako ľudská, keby nebola taká odporne biela. 

„Zasa dve žaby vo vedre! Dočista mi vyplaší kravu!” hromžila babka cestou z maštale. „Parom aby ho vzal!”

„Ju,” pípla som z priedomia.

„Čo?”

Stále som hľadela na priblíženú fotku. „Babka, ono to vyzerá ako žena. Vodníčka.”

„Vodnyca!” zakvílila. „Hospodi, pomiluj! To nie je normálne toto!” Po chvíli rozhodne vyhlásila: „Ber sa, ideme do dediny.”

Babka celú cestu lesíkom hromžila na dnešnú skazenú dobu, na všetko z televízora, pred čím ju varovala Betka, a na všetko, čo k nám prichádza z cudziny („Nie ty, Marunko, nie ty. Ty len pekne študuj”). Ani sa pritom nezadýchala ako ja. 

Spomeň čerta – na lavičke pred druhým domom už sedela teta Betka, kamarátka a babkina spravodajkyňa v jednom. „Slava Isusu Christu, Vilmo!”

„Slava i vo viky!” odvetila babka Vilma žoviálne, aj keď odkedy z osady odišiel farár, do kostola nezavítala.

„Aj ti ši tu, Maryň?” prehovorila na mna v spišskom nárečí, lebo to bola v očiach Rusnákov mestská reč. 

„Betko, máme vodnyka!” posťažovala sa babka Vilma bez okolkov na náš zjav v rybníku. Nasledovalo veľa božekania a horekovania. 

„Ešte nejakí vôbec žijú?”

„No predstav si! Ktovie, odkiaľ prišiel!” Babka galantne zatajila jeho pohlavie.

„Akože ešte?” zarazila som sa. „Vy už ste niekedy vodníka videli?”

„Len naši dedovia také vravievali,” odbila ma teta Betka. „My sme tu porobili poriadok! Lúky pekne pokosené, pasienky vypasené, žiadne miesto pre mátohy!”

„Veru,” pritakala babka Vilma. „Hrozná doba. Už si všetci robia, čo sa im zachce!”

„Do televízie to treba dať!” rozohnila sa teta Betka, až si musela napraviť šatku. „Maryň, ty máš tie telefóny, nože povedz mi, kde to treba do tej televízie volať. Nech sa prídu pekne pozrieť! My, robotní ľudia, a toto máme trpieť!”

„My už ideme do obchodu,” chcela som zahovoriť, „však, babi?”

„Hej,” pritakala babka. „Nakúpim Savo a vydurím tú papľuhu, že bude po nej!”

Savo? 

„Halečka ešte len kravu vyháňala,” kývla hlavou Betka. „Máte čas. Nože mi nájdi číslo do televízie, Maryň!” 

„Len jej pomôž, Marunko,” pridala sa babka. „Nech len sa dozvedia aj tam v meste!”

Stále som mala pred očami tú tvár. Zrazu mi prišlo trochu smutno.

Toľko do mňa domŕzali a babkám sa tak ťažko odvráva. V panike som čosi postláčala, akože hľadám, a napísala som tete Betke na kúsok papierika telefónne číslo. Síce patrilo môjmu spolužiakovi, ale to nemusí vedieť. 

Halečka, keď porobila všetky roboty, prišla ležérnym krokom otvoriť obchod. Kým vzadu lovila fľašky Sava, poprosila som ju o balenú vodu, ale nepochodila som. 

„Malinovku myslíš? Kolu?”

„Nie, teta, normálnu vodu. Ako z vodovodu.”

Zvraštila čelo. „Však si naber, máme tu umývadlo.” Mávla rukou vedľa do miestnosti. „Aj prázdnu fľašku ti pohľadám.”

„Nie, teta, normálnu vodu vo fľaške. Na predaj.”

„Ale ja za vodu nechcem peniaze, naber si, koľko chceš!” nástojila Halečka veselo, až mi to celé pripadalo smiešne. 

„Nechajte tak, teta. Netreba.”

Halečka nám okrem Sava nabalila aj fľašku jedovato-zelenej malinovky ako darček. Babka schytila tašku a nenechala si pomôcť. Porúčali sme sa. 

„Babi, ale prečo hneď Savo?” Náhlila som sa za ňou. 

„A ako ho odtiaľ dostanem, keď nechce vyliezť?” 

„Ju…”

„To máš jedno, potvora ako potvora! Ako ho môžem nechať, nech sa čvachtá v mojom rybníku! Kravu aj kury mi poplaší! A čo keď tebe niečo spraví, duša moja?”

„Zatiaľ nevyzerala, že by nám chcela ublížiť. Veď sa len pozerala…”

„Čo sa má čo pozerať!” mašírovala babka Vilma hore kopcom. 

Mala som pocit, že by som niečo mala urobiť, ale nevedela som, čo presne. Tak som mlčala. 

Zachránila ma vyššia moc, keď sa hore na kopci nad osadou zhrnuli mraky a spustil sa dážď, taký, že sme sa s babkou dolu lúkou viac šmýkali, než kráčali. Do osady vedie aj normálna cesta cez horný koniec, ale tadiaľ babka zásadne nechodievala. Na druhom konci bývala druhá a posledná obyvateľka a zároveň babkina úhlavná nepriateľka. Nikto už dnes netuší, prečo sa rozkmotrili, ale mama vždy vravievala, že práve tá nenávisť ich drží pri živote. „Nič ťa tak nemotivuje, ako keď vstaneš a máš koho neznášať.”

Vravela pravdu – babka Vilma aj s plnou taškou prebehla dolu kopcom ako srnka. Dobehli sme rovno ku piecke. Babka nakládla oheň, aby sme sa usušili a zohriali. Krajina za oknami zmokla, všetko akosi zhnedlo a zosmutnelo – leto ešte ani poriadne neohrialo a už je po ňom.

Slastne som sa oprela o pec a vyzula si premočené topánky aj ponožky. Len nech prší. V takom počasí nemá zmysel niečo liať do rybníka. 

Babka nemala čas oddychovať – zarobila cesto, poobracala sušiace sa bylinky, stále si čosi mrmlúc popod nos. 

„Ja na teba, Maryňko, musím dávať pozor.” Otočila sa, mocné ruky ponorené v mľandravej hrude. Ešte zopár zručných pohybov a dodá jej tvar, mazľavá masa sa premení v buchty alebo kysnutý koláč. Takto babka dávala celý vesmír do laty, menila chaos na poriadok, kúsok po kúsku. Začne koláčom a potom sa chopí toho, čo bude mať ďalšie poruke. Možno keby som tu ostala aspoň mesiac, rok… aj mňa by azda dala do poriadku. 

„Nikdy nevieš, čo sa ti môže prihodiť,” vytrhla ma z úvah. „Dneska je taký svet. Nebezpečný. Všade koldokola lesy, čo ty vieš, čo tam striehne. Človek aby furt dával pozor.”

„Ale babi,” pípla som. „Veď tu sa nikdy nič nestalo. To je najbezpečnejší les, aký poznám.”

„A čo si myslíš, prečo? Lebo naň dávam pozor, preto! Myslíš, že sme tu žiadne pliagy nemali? Hojoj… Ako tie mátohy, čo sa vtedy pri jednom strome schádzali. Bludnice, Maryňko. Také, čo ti hlavu dočista popletú! Ani nevieš a stratíš rozum alebo sa zatúlaš bohvie kde!”

Vytreštila som oči. 

„Ozajstné bludičky? Sú v našom lese?”

„Nie sú, ja už som s nimi spravila poriadok. Hneď zo začiatku. Prišla som za bieleho dňa, zoťala im strom a poliala randapom, však vieš akým, Betka mi ho dala. Odvtedy sa neukázali.”

Babka ľahučko a jemne zakryla bochník cesta utierkou, aby vykysol. Hotovo. 

Vstali sme ešte za svitania. Už druhý deň neprestajne pršalo. Kým babka vyšla do maštale nakŕmiť kravku, ja som cez seba prehodila starú babkinu šatku a vytratila sa dolu k rybníku. Opatrne som obzerala zvlnenú hladinu, srdce mi ešte vždy búchalo od napätia – ale bola tam. Cez slabý dážď som ju videla len nezreteľne, ale isto ma sledovala. Presne ako včera, ako deň predtým. 

Premýšľala som, či tam stála, či tam čupela – aký hlboký bol vlastne babkin rybníček? Vynorila sa niekedy nad hladinu? Vychádzala vôbec, azda v noci…? Desila sa nás či na nás číhala, ako vravela babka? 

A keby som ju oslovila, rozumela by mi?

Uvažovala som, či som sa ešte bála. Lovila som v sebe aspoň nejaké emócie. Bolo mi skôr smutno. Niekto by mal niečo urobiť a pri predstave fliaš Sava v babkinej komore by som ten niekto mala byť ja.

Pristúpila som ešte o krok bližšie k vode. V topánkach mi čvachtala voda. 

„Prepáč, ale ja nie som hrdinka,” zamumala som. „Fakt, prepáč.”

Rázne kroky za mnou dupotali. „MARYŇ!” Babka ma schmatla okolo ramien a viedla hore záhradou. „Počaruje ti! Nesmieš tam chodiť, počuješ! Potom máš z toho bludné myšlienky. Ešte sa mi hodíš do vody a čo ja potom!” horekovala. 

„Babi, ale ja som vôbec nechcela – ”

„Čo je to za svet, Maryňko! Čo len s nami bude, s touto háveďou na každom kroku. Nečudo, že potom myslíš na zlé veci. Bodaj ho rozsadylo!”

Zobudil ma mdlý lúč slnka. Vyskočila som na rovné nohy a utekala dolu brehom ešte v tričku na spanie, nehľadiac, kde sa babka nachádzala, či kto sa díva. 

Celý rybník prenikavo páchol, tráva pri brehu pokryla spálené fľaky. Nevidela som žiadne mŕtve ryby – možno ich tá bytosť predsa len požrala, ako horekovala babka – ale už podľa pachu mi bolo jasné, že je po všetkom. 

Možno kdesi na dne… kúskom šáchoria som skusmo poštuchala pod vodu sem a tam. Nič.

Chcelo sa mi plakať, ale ani to som nedokázala. 

Zdalo sa, že leto nás opustilo. Ďalšie rána boli chladné, pri kŕmení ma oziabali nohy. Už len pár dní zostávalo do začiatku semestra. Snažila som sa naň nemyslieť, nemyslieť na vodníka, proste nemyslieť a len existovať.

„Maryňko, skoč na horný koniec, naber zvieratám vodu z jarku. Nech ešte nepijú z rybníka.”

Vedro mi pri chôdzi rytmicky tĺklo do nohy. Dva prázdne domy, potom jeden, ktorý používali ako chatu. Ďalší rozpadnutý, ešte dva prázdne a za nimi posledný, z ktorého sa dymilo. Patril do teritória starej Beľačky.

Teta Beľačka už musí mať na krku osemdesiatku, ale keď si všimla, že ju ktosi pozoruje, vystrela sa na priedomí ako prútik. 

„Jaj, to si len ty…”

„Dobrý, teta.” Hlúpo som tam stála. Smiem sa s ňou rozprávať? Či sa babkina nenávisť sprostredkovane vzťahuje aj na mňa? 

„Videla som, že máte vodnyka,” povedala prosto, oči v záplave vrások sa jej šibalsky ligotali. 

„Už nie. Babka naliala do rybníka Savo.”

„A čo, vari skapal?” Beľačka vyzerala úprimne prekvapene. 

„Vyzerá to tak, že tam neprežilo nič.”

Tetka sa usadila na lavičku pri dverách. Pokynula mi, aby som sa k nej pridala. Obzrela som sa, či nezazriem babku Vilmu, ale nikde ani duše, nuž som si prisadla.

Chvíľu sme sedeli len tak. K domu sa nakláňala skrivená jabloň, slnečné lúče cez ňu jemne presvitali až sem, už skoro nehriali. Spomenula som si, ako sa babka Vilma ustavične ponosovala, že Beľačka má najkrajšie jablká, najsladšie slivky, žltšie vajíčka. Aj teraz bola jabloň celá obsypaná červenučkými plodmi – a v našej záhrade ničovaté nič.

Teta Beľačka žmolila v zrobených rukách krajec starého chleba, mrvila ho v prstoch na drobné omrvinky.

„Netráp sa, dievko,” začala. „Nebol ani prvý, ani posledný.”

Schovala som si studené ruky pod stehná. Až teraz ma členky obité od vedra začali bolieť.

„Vy už ste tu niekedy videli vodníka?”

„Takých tu už dávno nebolo,” odvetila tetka. „Aspoň ja sa nepamätám. Ale starí ľudia o nich vravievali. To bol ešte iný svet.”

„Ešte nemali Savo,” zamrmlala som. 

Tetka mlčala. 

Pri dverách vedľa starého kamenného prahu stála ošarpaná plechová miska. Na dne ostalo trochu bielej tekutiny, vyzerala ako mlieko. Tetka sa naklonila a vysypala do nej rozmrvený chlieb. 

„Všetko si nájde cestu,” pokrčila plecami. „Pozri, stromy stále stoja, stále rodia ovocie. Odkedy založili v dedine družstvo, vieš, čo všetko za tie roky nasypali do jarku, na polia…? A burina stále rastie. Aj mandelinky stále máme. Pravda, mnoho sme toho zahubili. Ale mnoho iného zas prišlo. Čo je pre jedného jed, je inému liekom.”

Spýtavo som sa na tetku Beľačku zadívala. Myslí tým tie… bytosti?

Tetka si priložila zvráskavený prst pred ústa a kývla hlavou dolu k miske. 

Vtedy sa pod prahom čosi zavlnilo. Spopod kameňa sa vyplazil snehobiely had a neomylne zamieril k miske, aby sa napil.

O takých hadoch nám čítali v rozprávkach. Ochrancovia, strážcovia domu. 

Zacítila som letmý závan nejakého zvláštneho, chemického pachu. 

„To nie je mlieko, však?” zašepkala som. Had sa nenechal rušiť.

Tetka Beľačka pokrútila hlavou. Ukázala na poloprázdne plastové fľaše s čistiacimi prostriedkami, ledabolo naukladané pod lavičkou. 

Kým som otočila hlavu späť, hada viac nebolo. 

Postavila som sa na odchod. Cítila som sa akosi ľahšie. „Babka Vilma asi nikdy nebude mať také jabĺčka ako vy, však?”

„Nebude, nebude,” zachechtala sa Beľačka. „Nikdy, až kým to všetko nepochopí.” 

Dovliekla som vedro plné vody ku maštali a vyliala ho do koryta. Kozy vďačne zabečali. Vzadu pri senníku som zazrela babkin chrbát, tak som sa otočila na päte a nepozorovane zbehla dolu k rybníku. 

Na tráve stále presvitali spálené kruhy po fľaškách, ale voda už nepáchla. Kde-tu som zazrela hmyz, zazdalo sa mi, že aj pod vodou sa čosi mihlo. Život sa sem navracal. 

Pomaly som obišla celý rybník, prečesávala som pohľadom každé zákutie, najmä tam, kde prerastala vysoká tráva. 

Zrazu tam len bola, videla som ju zreteľne ako svoju dlaň. Spod hladiny sa na mňa dívala známa, mŕtvolne biela tvár, len tie oči mala teraz začervenané, ako keď sa prvý raz ponoríte do príliš chlórovanej vody. 

Vtom mi zazvonil telefón. 

„Čau, Mari, počuj, volala mi nejaká tetka. Splietala čosi o vodníkovi, tak smiešne rozprávala, veľmi som jej nerozumel. Že vraj si jej dala moje číslo.”

Stále sme sa dívali jedna druhej zoči-voči. 

„To nerieš,” povedala som napokon. „Teta už je stará, občas sa jej to v hlave popletie. Chcela s tými výmyslami volať do telky, bolo mi ľúto ju odbiť. Tak som jej dala tvoje číslo.”

„Ježiš, Mari, ty a tvoje vtipy,” rehotal sa spolužiak. „Som rád, že si trochu ožila.”

„Mhm.”

„Tak sa maj. Vidíme sa v škole, hej?”

„Jasné.”

Neviem, ako dlho som tam ešte stála a hľadela do vody. Žiadne očarovanie sa nekonalo. 

„Zvládneš to tu, nie?” prehodila som. 

Ktovie, či mi rozumela. Či vôbec vedela prikývnuť. Možno keby bol svet iný, vedeli by sme sa porozprávať. Možno na ďalšie leto… 

Dni náhle potemneli, pripomínali mi čas odchodu. S babkou Vilmou sme sa schovávali pred studeným vetrom vnútri. Keď doniesla spod prístreška košík plný polienok, líca mala vyštípané dočervena. 

„Večer ti už prikúrim v kachliaku,” vysvetlila. Slávnostne rozložila oheň v kachliach, čím definitívne spečatila odchod leta a zároveň aj môj. 

Tma za oknami sa tlačila dovnútra, teraz už som sa jej nebála. Sedeli sme len tak bez slova. Babka si zložila šatku a rozmotávala si tenunké vlasy. Vlastne len jeden dlhý riedky pramienok jej siahal až niže pása. V blikotajúcom svetle plamienkov zrazu vyzerala nežne a krehko. Zachcelo sa mi vstať a objať ju. Odídem a ostane tu na všetko samučká sama…

Víchor v komíne zahvízdal obzvlášť nahlas, znel skoro ako kvílenie. Striaslo ma. 

V mdlom svetle z dvierok sa tiene neustále hýbali a premieňali. Zazdalo sa mi, že v rohu celkom hore za komínom sa čosi pohlo.

Vietor žalostivo zakvílil ešte raz a vtom sa na komíne z tieňov vynorila sivastá, vychudnutá ruka. 

„Meluzína,” babka bez váhania schmatla do rúk železný kutáč, všetka krehkosť razom vyfučala. „Bodaj ju porantalo.”

Zdieľať článok:
O autorovi
Dominika Sakmárová
Dominika Sakmárová
Pochádza zo Spišského Podhradia, má spišsko-rusínske korene a toto kultúrne povedomie plné folklóru, komplikovanej histórie a povier ju tvarovalo odmalička. Vo voľnom čase sa venuje práve zbieraniu a šitiu krojov. Vyštudovala sinológiu a roky žila na Ďalekom východe, preto jej prvé tri knihy (Mačací kožuch a ťava pri čínskom múre, Kórejské halušky a najnovšia Mačkohlavý orol) popisujú veselé či podivuhodné rozdiely medzi životom na Slovensku a na Taiwane či v Južnej Kórei. Jej najnovšia poviedková kniha (Biele mesto), ktorá vyjde v novembri 2024, sa však vracia práve na Spiš a predstaví čitateľom magické príbehy z jej rodného kraja.
ďalšie články autora

Zaujímajú ťa novinky z knižného sveta? Prihlás sa na odber nášho newslettra.