Krkavčia mať

Takým, ako ja, nadávali do krkavčích materí. Nikdy ma to neurazilo. Rovnako, ako krkavec, aj ja som robila len to, čo bolo nutné, aby som prežila. A že po mne ostalo pár ohlodaných kostí? V tomto svete prežije iba ten, kto sa nasýti, a nie ten, na kom sa sýtia iní.

Rumpľa bola k opuchnutým prstom nemilosrdná a pooškierané hánky ma v ľadovej vode poriadne pálili. Nebolo to však nič v porovnaní s pravidelným dunením úderov, ktoré som už od skorého rána cítila hlboko v podbruší. S každým kŕčovitým zovretím som k nechcenému plodu vysielala úponky nenávisti, ktorých korene siahali až k jeho otcovi. 

Môj Jano mi toho po odchode do Veľkej vojny veľa nezanechal. Okrem semena v mojom lone už len postupne blednúce modriny, na ktoré bol odjakživa štedrý. Biedny dom na mňa pomaly padal a čím väčšie bolo moje brucho, tým viac som túžila svojmu údelu uniknúť. 

Na byliny bolo neskoro, no ja som aj tak skúsila všetko, čo ma naučila stará mať. Litre červeného vína, kúpele v horúcej aj ľadovej vode, hladovku, ale to prekliate dieťa ďalej rástlo ako odporný vred, ktorý nemožno vyrezať. Ako babica som dobre vedela, že na mňa prichádzajú pôrodné bolesti, ale rozhodla som sa svoj stav pustiť dolu potokom, ako špinu z prepotených perín, ktoré sa vŕšili v prútenom koši vedľa mňa. 

Porodila som rovno tam, v blate, ako vlčica. Svedkami môjho hriechu boli len špicaté smreky a tieň starej mohyly, ktorá vraj patrila nejakému zabudnutému pohanskému bohu.

Hneď ako odzneli posledné tóny bolesti, pustila som sa do práce. Ulepenými prstami som schmatla pupočnú šnúru, ktorá ma stále pútala k dieťaťu. Položila som ju na ploský kameň a silnými ťahmi bylinkárskeho nožíka som nás od seba konečne oddelila. Kým som v kyprej zemi hĺbila jamu, slizký ružový batôžtek sa nespokojne mrvil medzi papraďami. Hlinenú postieľku som vystlala rozmarínom, aby pach nepritiahol divú zver.

Prvý krik dieťaťa sprevádzalo krákanie krkavca a posledný zadusila zem, ktorú som na telíčko navŕšila. 

Bol to zdravý chlapček. Každý otec by si takého prijal. 

Ale ja nie som otec. Som tá, čo by sa s deckom na krku už nikdy nedočkala vyslobodenia. Prekliata porobou ženskosti by som znášala aj väzenie materstva. 

Potok odniesol krv z mojich rúk a keď sa rozvírená voda opäť vyčistila, aj moje myšlienky boli jasnejšie. Jana si už možno vzala nepriateľská strela, dieťa si vezme táto zem a ja si konečne vezmem slobodu, ktorá bola ženám po stáročia zapovedaná. 

Žili sme ťažké časy, len málo z nás dokázalo v biede gazdovstiev bez gazdov donosiť dieťa. Tých pár doktorov, čo v kraji boli, aj tak odmašírovalo na front. 

***

Vlhké teplo sa na mňa tlačilo zo všetkých strán ako prepotená perina. Nemohla som sa pohnúť, nemohla som ani len vykríknuť. Moje prsty blúdili tým zvláštnym väzením, až kým nenahmatali čosi slizké. Dotýkala som sa niečoho, čo matne pripomínalo ľudskú tvár, ale akoby jej čosi chýbalo. Bola… zvláštne nedokončená. 

Horúčkovito som hmatala po šmykľavej pokožke, musela som prísť na to, komu patrí. Zmocňoval sa ma nepokoj. Niečo mi hovorilo, že tu tvár poznám. Nebola to však príjemná myšlienka. Prsty rýchlo jazdili mäkkým tkanivom tam a späť, až našli dva súmerné otvory a vpadli rovno do nich. 

Neskoro som si uvedomila, že sú to očné jamky a prsty som vyľakane vytiahla. Diery boli plné niečoho blatistého, niečoho, čo tam byť nemalo. Kam sa, pre milosť božiu, podeli oči?

Obchádzal ma obrovský strach, prudko som dýchala, ale pľúca zostávali spľasnuté, akoby vzduch neexistoval. 

Dúfala som, že je to iba nočná mora, modlila som sa za prebudenie, ale moja myseľ ma vliekla hlbšie do toho pekla, či sa mi to páčilo, alebo nie.

Tá znepokojivá tvár odrazu spevnela a zavrčala. Patrila niečomu nebezpečnému. Páchlo to rozkladom a približovalo sa to. Už som ju rukami nehladila, ale odtláčala od seba čo najďalej. Nedokončené telo sa však na mňa ďalej tislo, až som zacítila jeho váhu na svojej hrudi. 

Skamenela som. Studené pahýle sa zakrádali mojou rozpálenou pokožku. Tá vec vetrila, niečo na mne hľadala. 

Slizký pohyb náhle ustal a na hrudnej kosti som pocítila nepríjemné vlhko. Predstavovala som si kvapkanie slín z večne hladnej papule, ktoré pomaly odbíja posledné sekundy môjho bytia. 

Vtedy som pocítila znepokojivú úľavu. Tlak v prsiach, ešte stále boľavých a plných mlieka, rýchlo poľavoval. Tá vec sa na mne čoraz nemilosrdnejšie kŕmila. Krvácala som, mäkkú kožu pŕs drvili ostré zuby niečoho desivo cudzieho a predsa zvláštne známeho.

Môj rozum ohla a skrútila nevypovedateľná hrôza. Jačala som z plných pľúc a moje utrpenie konečne vymietlo pavučiny nočnej mory z izbice. Počula som škriabanie niečoho ostrého, akoby sa prízrak náhlivo vtiahol do tmy pod mojou posteľou. Bielu perinu hyzdili tmavé fľaky. Ani som nemusela siahať po kahanci, aby som vedela, že je to krv. 

Nechápala som, ako je to možné, a predsa som to nemohla poprieť. 

Zem si ho nevzala. 

Odvahu nazrieť pod posteľ mi dali až prvé lúče svitania. Keď som tak napokon urobila, moje hrôzou vytreštené oči našli v ustupujúcej tme dve čierne diery, ktoré patrili samotnému peklu. 

Moje dieťa sa zobudilo z rozmarínového lôžka. Syn krkavčej matky sa vrátil domov a mal hlad.

***

Dávno po polnoci pristála na mojich dverách nástojčivá päsť. Problémy. Čo iné sa dá očakávať za búrkovej noci, kedy je najlepšie čušať pod perinou a modliť sa, aby sa bleskom nezapáčila práve vaša chalupa? 

Otvorila som krivkajúcemu Gregorovi Šafárovi, ktorý napoly vliekol, napoly niesol svoju premočenú ženu Ilonu. Pod fičúrskymi fúzami škrípal zubami a nedalo sa rozoznať či od srdu, alebo strachu o svoju mladučkú ženu. 

Ilona mala hlboké kruhy pod očami a poriadny monokel. Napriek tomu, že dovŕšila ledva pätnásty rok, brucho sa jej vzdúvalo pokročilým tehotenstvom a biela ľanová košeľa bola tam dole úplne krvavá.

„Niečo nie je v poriadku, odrazu začala krvácať!“ 

Odrazu to určite nebolo, ale teraz nebol čas nazerať im cez plot.

„Polož ju sem a nezavadzaj,“ vypoklonkovala som ho ku dverám. 

Chlap odstúpil, ale ostal stáť vo dverách a pozeral na krvavý koberec, ktorý sa rozlieval pod jeho ženou. Ilona vyvracala oči hore, až k nášmu pánovi, a Gregor nevedel, čo robiť. 

„Iba sem vpúšťaš zimu. Ak ju chceš ešte niekedy vidieť, ponáhľaj sa do kostola a vymodli si zázrak.“ 

Tentoraz poslúchol. Aby aj nie, bola som jediná babica široko-ďaleko.

Ilonou otriasali bolesti, ale rýchlosť, s akou strácala farbu, naznačovala, že to nebudú obyčajné pôrodné kŕče. K horúcej vode som primiešala vŕbovú tinktúru, výluh z materinej dúšky a opláchla si ruky. 

Pre mužov je pôrod zázrak zrodenia. Božské svetlo sa dotkne ženinho lona a z toho magického momentu vzíde malý anjel. Bábätko.

Pôrod je ale niečo celkom iné. Bojové pole plné špiny, krvi a bolesti. Zatiaľ čo Veľká vojna kosila mužov, ktorí sa rozhodli, že chcú viac moci, malá vojna, ktorá sa práve odohrávala v mojej chalupe, hrozila skosiť tých, ktorým moc nikdy patriť nebude.

Ľavou rukou som ohmatala Ilonino brucho. Dieťa sa stále hýbalo, ale niečo ozaj nebolo v poriadku. Pravou rukou som vošla do Iloninho lona, aby som zistila, čo sa pokazilo. 

Do psej matere! Dieťa bolo zle otočené a jeho matke rýchlo ubúdalo síl.

Chalupou sa ozval poriadny plesk a na Iloninej tvári rozkvitla nová modrina. Potrebovala som ju bdelú. 

„Ilona, počúvaj ma dobre. Bude to veľmi bolieť, ale ak chceš prežiť ty aj tvoje dieťa, urobíš presne to, čo ti poviem!“ 

Oči sa jej zaliali slzami, ale poslúchla. Opäť som do nej strčila ruku a kričala z plných pľúc: „Tlač! No tak, tlač!“ 

S každým zovretím jej vnútorných svalov som otáčala dieťa v jej útrobách tak, aby našlo cestu do tohto sveta. 

Blesky bili tak blízko, až som mala pocit, že párajú oblohu rovno nad mojou chalupou. Aj tiene sa v tej chvíli zdali akési černejšie. 

Strelila som pohľadom pod posteľ. Hnilobou zakalené otvory očí sledovali moje počínanie s hladom a nástojčivosťou. Počula som nespokojné mrmlanie a škrabanie špinavých pazúrov o drevenú podlahu. Krkavča hladovalo. 

Trvalo ešte niekoľko ťažkých minút, kým sa ozval srdcervúci plač nového života. Bolestný, akoby táto duša presne vedela, v akom svete sa ocitla. Keď som pri umývaní bábätku nazrela medzi nohy, pochopila som jeho plač. 

„Ilona preber sa! Máš zdravé dievčatko.“ Otočila som sa do pitvora, kde vo vlastnej špine a slzách ležalo dievča, z ktorého sa dneškom stala skutočná žena.

Videla som jej to v očiach. Hlboké pochopenie, že byť ženou znamená trpieť. Že už nikdy nebude taká šťastná a bezstarostná ako pred prvým krvácaním, a že práve priviedla na svet ďalšiu dušu odsúdenú k tým istým útrapám, aké zažíva ona sama.

Keď sa jej dieťa prisalo k prsníku, Ilonin pohľad mieril niekam do diaľky. Mimo tohto sveta, mimo jej vlastného života. Dobre som vedela, kam sa pozerá, a že na ňu odtiaľ pozerajú oči, ktoré nikdy nežmurkajú.

Ilonu som očistila, pomohla jej do mojej postele a nechala som ju tam ležať až do prvého kikiríkania. Kým som jej chystala liečivý odvar, ponúkla som jej cestu von. 

„Ilona, viem, že ťa bije ako žito.“ 

Vzhliadla ku mne z bezpečia perín a jej tvár stratila aj zvyšky farby.

„Ja… bojím sa, čo s nami teraz bude. Gregor očakával syna.“ Triasla sa ako osikový lístok.

„No, človek mieni, Pánboh mení. Priviedla si mu na svet zdravé dieťa, to by mu malo stačiť. Im všetkým.“ 

Vyzrela som von oknom. Trojica mužov pomaly stúpala k mojej chalupe.

„Ak býva príliš krutý, mám na to liek.“ Strčila som jej do rúk viazaničku bylín. 

Sledovala ma širokými očami, nechápala, že zo svojho väzenia môže uniknúť. Celý život nás učia, že boží poriadok nemožno prelomiť. Tiež som si to dlho myslela, ale to už bolo dávno.

Päsť tentokrát zabúchala na dvere pokojnejšie. Rytmus bol nepravidelný, Gregor s bratmi zapíjal syna. Keď som otvorila dvere, museli ho podopierať, aby neskydol ako dlhý, tak široký rovno do pitvora. 

„Tak čo, kde je môj syn? Ukáž mi ho!“

„Gratulujem Gregor, tvoja žena je v poriadku. Porodila ti zdravé dieťa. Dcéru.“

„Čo?! Suka jedna! Dcéra mi je na nič!“ zrúkol, akoby krv a utrpenie minulej noci neznamenali vôbec nič. Zhrbená Ilona dcérku pevnejšie privinula k sebe.

„Boha jeho, Gregor! Žena aj s deckom ti skoro umreli a ty ešte nadávaš?! Berte ho preč, lebo už u mňa nikdy pomoc nenájde!“ 

Gregor, potúžený pálenkou, by sa do mňa rád pustil. Žena si na chlapa nemôže takto dovoľovať, lenže ja som bola babica, to najbližšie, čo tu mali k doktorovi, nuž váhal. Bratia ho vytiahli z chalupy von a pomohli aj Ilone s bábätkom.

Ilona sa na mňa vo dverách smutne usmiala. „Pomenujem ju Zuzka, po vás.“

Tiež som sa na ňu usmiala, zatiaľ čo viazanička zmizla niekde v záhyboch jej sukne. 

Krkavča už dlho hladovať nebude.

Keď o niekoľko dní zvonil umieračik, odľahlo mi. Vydržal dosť dlho. Zo zvyku som sa prežehnala, aj keď som vedela, že ten bezvýznamný úkon nepomôže ani mne, ani tomu úbožiakovi.

„Vraj pred smrťou veľmi trpel. V noci sa mu vždy pohoršilo,“ prihovorila sa mi tetka Potocká. Jej dýchavičný hlas prešiel do šepotu. „A ráno, akoby bol stečený z krvi. Biely a zoslabnutý blúznil o mátohách, čo hodujú na jeho črevách.“ 

Mierila k studni. Zrovnala som s ňou krok a zhrozene som sa prežehnala, „Panna Mária, ochraňuj nás!“

„Dedinu obchádza kikimora, i keď tomu málokto verí. Ty si babica, musíš čosi vedieť,“ kývla na mňa tetka Potocká a rukami tenkými a vráskavými ako konáre smutnej vŕby zhodila vedro do studne.

Veľmi som túžila, aby v nej sama skončila. Spuchnutá, dobitá a tichá. Utopenci klebety nešíria. Namiesto toho som sa na ňu ustarostene usmiala.

„Všetko je možné tetka. Padla na nás vojna a s ňou boží hnev. Možno nás postihol trest, ktorý musíme vytrpieť.“

Súhlasne zamrmlala, „Koho Pán miluje, toho krížom navštevuje.“ 

Vybrala som sa do lesa. Neskorá jeseň síce bylinkám nepriala, ale bola ideálna na zber korienkov. 

Keď som sa špinavá a uzimená vracala do chalupy, na podstene ma vyčkávali dve zababušené postavy. Helena Javorová s dcérou sa krčili tak, aby ich z dediny nebolo vidieť. Pridala som do kroku.

„Zuza, potrebujem tvoju pomoc,“ precedila cez zuby staršia zo žien. 

„Ale samozrejme, poďte ďalej, nestojte na zime.“ 

Neuniklo mi kŕčovité zovretie ruženca v rukách jej dcéry, ani Helenina neochota opäť prekročiť prah môjho domu. Usadila som ich v prednej izbe a mlčky som pripravovala čaj. Ani jednej z nich som to nemienila uľahčiť. Samé musia povedať, prečo ma vyhľadali. Ticho sa predlžovalo, až kým sa dcéra nerozplakala. Usedavý plač Helenu rozpálil ako kutáč, čo ostal zabudnutý v pahrebe.

„Mara sa prespala!“ Zakmásala dcériným chudobným vrkočom tak silno, až mladica zletela zo stoličky na zem.

„Nechce mi povedať s kým, pobehlica!“ Mara sa plazila matke k nohám a prosila o odpustenie. 

Spod postele som započula pomalé kvapkanie. Krkavčaťu sa už zbiehali sliny. Spuchnutý sivý jazyk ochutnával vzduch presýtený zúfalstvom mladého dievčaťa. 

„Vy si vari myslíte, že som dáka anjeličkárka?“ vyštekla som na ne. „Zabiť nenarodené dieťa je smrteľný hriech a zločin! Navyše, je to vraj poriadne drahé. Počula som, že aj tridsať korún býva málo.“ 

Helena vstala od stola, pozrela na mňa pohŕdavo, akoby sme sa pri tejto príležitosti videli prvýkrát. „Myslela som si. Mara, dopi čaj, aby sme neurazili hostiteľku a potom okamžite domov.“ 

Vstala od stola a ani sa neobzrela za dcérou či peniazmi ponechanými na mojom stole. Bez ďalšieho otáľania zmizla medzi dverami.

Zasoplená Mara sa skormútene zdvihla zo zeme. Poslušne si sadla za stôl a prstami krúžila po hrčiach v jeho dreve. Zavoňal rozmarín. Položila som pred ňu dymiaci hrnček. 

„Na, napi sa, uľaví sa ti. Krvácanie príde tento mesiac skôr, než by si ho čakala, budeš slabá a môžeš mať čudné sny. Musíš iba vydržať. Ďalší mesiac už bude všetko, ako predtým.“ 

Pohľad mi zaletel k slamníku. Rozmarín ho za ňou zavedie. Tak, ako za všetkými.

Pozerala na mňa s pootvorenými ústami, akoby bola svedkom zázraku. Do tváre sa jej vrátila farba a aj v jej očiach pribudlo lesku. 

Šálku chytila naliehavo, horúca voda ju vôbec nepálila.Výluhdo seba obrátila bez zaváhania, dychtivo. Prvýkrát jej bolo ponúknuté niečo, čo okúsilo len veľmi málo žien. Moc nad vlastným životom môže páliť, koľko len chce, ale každá po nej siahne, ak má tú možnosť. Mara vzala moje ruky do horúcich dlaní.

„Ďakujem pani Zuzana, vyslobodili ste ma z pekla.“ 

Usmiala som sa na ňu. „Ani náhodou, moja zlatá. A za farárom už nechoď. Nie si prvá, ktorej sľúbil večnú lásku a potom prišla ku mne na čaj.“ 

S plačom prišla a s plačom aj odchádzala. Bolo jej lepšie so zlomeným srdcom. Keby ostala prespankou, dedina by zlomila jej dušu. 

Pár týždňov chodila Mara po dedine ako mátoha. Obliny, ktoré kedysi lákali chlapcov, nahradili prepadliská a ostré tiene vytŕčajúcich kostí. Pripomínala zošúverenú Morenu, už ju len podpáliť a hodiť do potoka.

Poslednýkrát ma navštívila tesne predtým, než sa zavesila na jedľu. 

Sneh padal niekoľko dní bez prestania a dusil dedinu prízračným tichom. Záveje hlboké skoro po pás uväznili všetkých v teple, pri peci, ale zdalo sa, že Mara doma nevedela vydržať. Nechcela byť zavretá vo svojej izbe, nechcela chodiť na oči materi, a tak sa metelicou túlala z jedného konca dediny na druhý.

Zúfalstvo ju nakoniec vyhnalo až hore, na hranicu lesa, k mojej chalupe. Pozvala som ju do tepla a usadila k ohňu. 

Nevedela som, či sa trasie zimou alebo strachom a keď som cez ňu prehodila ovčiu huňu, všimla som si, aká je krehká. Biedne pliecka sa pod váhou prikrývky ešte viac ohli a so smutným výdychom z nej uniklo aj jej trápenie.

„Boh ma za ten hriech potrestal, pani Zuzana. Mstí sa mi každú noc. Vedeli ste, že to tak bude?“

„Nič nie je zadarmo Mara. Vydrž a všetko sa vráti do starých koľají.“ Bolo len otázkou času, kedy za mnou príde ďalšia nešťastnica a Krkavča prestane Maru sužovať.

„Veď ja si už ani nepamätám, aké to bolo predtým. Vidím len dve čierne jamy a na ich dne… všetku bolesť sveta. Každú noc. Každú noc do mňa vnára pazúry a saje moju krv. Ráno nie je po mučení ani stopy. Ešte teraz cítim jeho zuby na mojich kostiach. Život, čo vo mne rástol, už nie je. Cítila som, ako ho zo mňa vyrval, ale nestačilo mu. Neprestal.“

Mara nesústredene blúdila pohľadom po izbici z jedného miesta na druhé, až kým nezaostrila pod moju posteľ. Náhle sa postavila, huňa zletela na zem, a rozbehla sa rovno do fujavice.

„Mara, počkaj!“ kričala som za ňou, ale bola rýchlejšia, než napovedal jej stav. Zmizla v ľadovom závoji a jej stopy prikrylo neúprosné padanie vločiek.

Keď ju konečne našli, visela skrútená mrazom na vlastnej zástere. Ústa s vyvrhnutým jazykom otvárala v nemej výčitke, ktorú som od tej chvíle počula nielen ja, ale aj jej mať.

Posledné pomazanie jej dal ten, ktorý ju priviedol do nešťastia. On žiadne výčitky nepočul.

***

Jar už nalievala puky novým životom, keď sa z Veľkej vojny vrátil môj Jano. Mnoho ich pomrelo a ja som dúfala, že bude medzi nimi. Špinavý, zablšený a vychudnutý však stál na priedomí ako pripomienka môjho starého života. Života, v ktorom o mojom osude rozhodoval niekto iný.

Z hmly spomienok sa vynorili tie najčernejšie. Pach pálenky a chuť krvi v ústach. Krik, poníženie a bolesť zmiešaná so svadobnými piesňami. Volali to manželská povinnosť, ale nebola ňou aj láska a úcta? 

Veľká vojna ma na niekoľko rokov zbavila poroby, ale svet sa tvrdohlavo rozhodol vrátiť do starých koľají a ja som to nemohla pripustiť. 

„No, Zuza, to ma ani neprivítaš? Vrátil sa ti gazda!“ Sebavedomý úsmev som mu chcela vyškriabať z tváre.

„Pane na nebi, ochraňuj nás! Jano! Preľakla som sa, že si prízrak. Z frontu nechodili žiadne správy a ty si sa nedal znať, myslela som na najhoršie.“ 

Pritiahol si ma k sebe ako kedysi. Odťahovala som sa, ale ako vždy, bol silnejší.

„Na najhoršie? Veď vidím, ako ti je proti srsti, že som sa vrátil domov! No veď počkaj, raz-dva tu urobím poriadok! Kde je dáke jedlo? Hladný som. A daj aj vypiť!“

Behala som okolo neho, ako háravá suka. Dostal, čo si zapýtal, ale nič ho neuspokojilo. Skontroloval celý dom, nazrel do každého kúta svojho panstva. 

„Zuza, akosi si to tu zveľadila, kým som bol vo vojsku. Ako je to možné, veď žena sama nič neugazduje. Kto chodil orať moju roľu, ty kurva?!“ Schytil ma pod krk ako malé mača a šmaril mnou do rohu pitvora. Staré poriadky sa vrátili bez meškania.

„Jano, prosím! Vieš, že som babica, zarobila som si dobre, kým boli všetci doktori na fronte.“

„Mám ženu bylinkárku, čo si žije lepšie, ako chlap od vojska! Takže ja som teraz ten chudák?!“ 

Prihnal sa ako víchor a päsť namieril tak, aby som dostala okovaným prsteňom. Vypľula som krv. 

Naklonil sa až celkom ku mne. „Vieš, čo som musel robiť, kým ty si sa tu v teple pelešila? Vieš, koľko som videl krvi?! A čo za to?“ 

Ťahal ma za vlasy až do spálne. Tieň pod posteľou sa zamrvil. Nespokojné mrnčanie prešlo do kvílenia a škrípania pazúrov.Krakavča ochutnávalo násilie plniace chalupu. Kým ja som sa zadúšala vlastnou bolesťou, hnijúce telíčko vetrilo hostinu. 

Už len chvíľku. 

Janovi som sa napokon vytrhla. Hrsť havraních vlasov odhodil na podlahu a pokúšal sa ma opäť chytiť, ale nie dostatočne rýchlo. Zaváhal. Kráčal ku mne pomaly, akoby bola naša chyža loďou na rozbúrenom mori. Celkom blízko pri mne mu kolená vypovedali službu. 

Zrútil sa k mojim nohám ako hnilý drúk. Z úst mu tiekli sliny a ľavou rukou mu šklbalo, akoby patrila niekomu cudziemu. Bylinky konečne zaúčinkovali.

Pomohla som mu do postele, prikryla ho perinou a zašepkala som mu: „Pár dní potrvá, kým odídeš na druhý svet. Za ten čas uvidíš, kto je pánom tohto domu.“

Sledoval ma o poznanie opatrnejšie a na čele mu rástla obrovská žila. Taký nahnevaný, taký odporný, taký bezmocný. 

Slnko klesalo stále nižšie a nižšie k obzoru a ja som sa nevedela dočkať Janovho prvého náreku. Bál sa, aj keď nevedel čoho. Keď začul klepkanie pazúrov o drevenú podlahu, gúľal vytreštenými očami na všetky strany. Vtedy sa z tieňa vyslobodil neľudský tvar. Oblú hlavičku a nafučané telíčko niesli tenké kostené pahýle. Krkavča pripomínalo vypaseného pavúka, ktorému v sieti hrôzy uviazol ďalší zatratenec. 

Vtedy spustil krik.

Odo dňa, kedy Jano uľahol do postele, som sa nevedela dočkať nocí. Počas dňa ma zamestnávali iné práce, no najmä ustarané susedy, čo utešovali ženu stíhanú jednou tragédiou za druhou.

S tmou vyliezalo spod postele naše dieťa. Sadalo Janovi na hruď a vnáralo sa do jeho útrob. Ja som sedávala oproti a sledovala to trýznenie. Videla som každý záchvev jeho zmučeného tela, každý závit Janových čriev, každú noc som vdychovala železitý pach krvi spenenej agóniou. 

Niekedy som sledovala iba Janove oči a to, ako mu bolesť znovu a znovu sťahuje zrenice. Inokedy som sa nakláňala nad jeho telo, aby som videla, ako Krkavča vysáva jeho orgány alebo ako pazúrmi kmása jeho pľúca. 

S kikiríkaním kohúta sa Krkavča vrátilo pod posteľ a rany na Janovom roztrasenom tele sa znovu zhojili. Najprv kričal, potom sa vyhrážal a nakoniec prosil. O smrť. 

Trvalo to dlhé dva týždne.

Keď som ho pochovávala, ostala z neho už len škrupinka. Biely ako stena, vychudnutý a úplne šedivý. Do rakvy som mu vložila ruženec. Mne už bol zbytočný. Ako on. 

***

Klasy dozrievali a slnko hrialo ako jánska vatra, keď sa v dedine začalo šepkať, že ľudí niekto troví. Mnoho ich vyzeralo na poslednej ceste rovnako, akoby umreli na to isté trápenie. Richtár dokonca zavolal vyšetrovateľov až z Prešporku, aby sa všetky tie úmrtia vyjasnili. 

Klebety, hojne živené nenávisťou Heleny Javorovej, ktorá mi dávala za vinu smrť svojej dcéry, smerovali ku mne. Poznala som rôzne byliny aj ľudské telo. V pohľadoch susedov ma pálilo podozrenie. 

Bolo len otázkou času kedy ruka zákona vyvalí moje dvere. Vedela som, že už nemám na čo čakať. 

Každú noc som počúvala prerývané dýchanie deravých pľúc, zakrádanie pazúrov po tienistých zákutiach domu aj vŕzganie okna, keď sa to biedne stvorenie ťahalo von za ďalšími nešťastníkmi. Neľutovala som ani seba, ani iných. 

Krkavča možno prebudila moja nenávisť, ale nažive ho držala túžba po slobode. Každá, ktorá ma navštívila, sa len chcela zbaviť svojich pút. 

V dome som upratala, nachystala som si smútočné šaty a vypila rozmarínový odvar s jedovatou šťavou z vranieho oka. Do postele som si ľahla s pokojom v srdci a s presvedčením, že kým bude na zemi útlak a túžba po úniku z neho, bude mať môj syn dostatok potravy.

Pokojne som zatvorila unavené oči a počkala, kým ho privolajú tiene a vôňa rozmarínu. O chvíľu som na hrudi zacítila váhu hnilobou nafučaného telíčka. Krkavča sa muselo nakŕmiť a matka by predsa nenechala svoje dieťa bez jedla. 

Kým mi ponáral kostené pazúry do hrudného koša, zaletela som v myšlienkach k potoku, kde som ako dievča pomáhala mame s praním.

Rumpľa mi vtedy pripadala strašne ťažká a pranie vyčerpávajúce. Púpavová koruna mi spadla do vody a mne sa roztriasla brada. Mama láskavo vzala moju bucľatú tvár do mozoľnatých dlaní a pobozkala ma na čelo. 

„Zuzka moja, kiežby si nikdy nezakúsila, aký ťažký je ženský život.“ 

Počula som praskanie šliach a dusila ma krv, napĺňajúca moje pľúca, ale s poslednými zášklbmi som sa usmievala. 

Smrť už klopala na dvere chalupy a pred mojimi očami sa veľmi rýchlo stmievalo. Prichádzala večná noc a ja som sa vôbec nebála. Strach zo smrti bola mužská záležitosť. To muži sa vždy báli pekla, súdu svojich skutkov a plameňov, ktoré ich budú stravovať až do konca sveta. 

Ženy sa smrti nebáli, lebo ak po nej nasledovalo peklo, o čo horšie by bolo, než ich život tu na zemi?