
Na podlahu riaditeľovej kancelárie dopadali posledné lúče slnka. Svetlo vytváralo dlhé tiene, celú miestnosť však ožiariť nedokázalo. Dovnútra sa pomaly zakrádala tma.
Valter Manlowetz sedel za pracovným stolom, palcom pravej ruky hladil spínač lampy a očami preskakoval z fľašky slivovice na úradný list.
List prišiel z medzinárodnej organizácie Červený kríž, alkohol od rodiny vyliečeného pacienta. Zhmotnená vďaka za vygumovanie mysle. František z Myjavských kopaníc trpel vážnou sexuálnou úchylkou – homosexualitou. Po lobotómii síce zabudol, ako sa volá, ale rovnako zabudol aj na chlapa, s ktorým ho prichytila pri bohorúhaní manželka.
Manlowetz si uvoľnil prsty, spínač nimi poľahky prekĺzol.
Svetlo neprišlo, tiene v miestnosti sa predĺžili.
Rozmýšľal, koľko toho už vypil. Nie zo strachu, morálku neporušoval. Okrem riaditeľskej funkcie mal aj dávno po pracovnom čase.
Prakticky akoby už večeral.
Doma. S manželkou, bičík a kožené rukavice… a synom. Nárek žien a detí…
Privrel oči a hlasno vydýchol. Myšlienky čierne a ťažké ako olovo sa snažili preniknúť na povrch. Každá v sebe niesla obraz vytvárajúci mozaiku rozpadu spoločnosti.
Vedel, čo treba robiť.
Doprial si riadny dúšok pálenky a otvoril zásuvku. Ochytaný červený zošit so slovnými hračkami ho lákal, ale obľúbené anagramy by mu teraz nepomohli.
Ticho a tma aktivovali tie závity mozgu, ktoré privolávali netvora. Vyčerpaný kortex potreboval jednoduchšie úlohy. Čokoľvek iné.
Pohľadom zablúdil ku zarámovanej fotografii. Vo večernom šere nevidel detaily, ale pamäť mu slúžila obstojne. Na čiernobielom zábere pózoval s prezidentom Gottwaldom. Slávnostne otvárali Štátny liečebný ústav pre choroby mozgu v Cajle, okrajovej časti Pezinka. V pravom dolnom rohu sa skrýval dátum – 17. 4. 1947. V ten deň mu páni z ministerstva zdravotníctva pridelili aj najvyššiu funkciu. Ako riaditeľ celého ústavu nemal čas myslieť na nič iné, len na prácu. Možno oni už vedeli…
Manlowetz sa v kresle zosunul.
Možno už vedeli…
Zdalo sa mu, že od jeho vymenovania prešiel minimálne rok, nie ledva mesiac. Načiahol sa za prekliatym papierom a prečítal si ho azda tisíci raz. Vety sprznené bolesťou by najradšej odhodil. Spálil! Zabil! Ak by sa dalo…
Ale nedalo sa.
Noc… dážď… rev chlapa v uniforme SS… nemčina a divý smiech…
Netvor prišiel a sadol si Manlowetzovi na plecia. Obostrela ho úzkosť. Chvíľku sa pohrával s myšlienkou na odpor. Skúsi to, ešte raz skúsi vyhrať, avšak bolo neskoro. Netvor trhal, kmásal mu telom, vyciciaval životnú energiu.
Obrana neprichádzala do úvahy.
Z vrecka bieleho plášťa si vytiahol fľaštičku s liekmi a celú ju prevrátil do seba. Nápad zapiť ich slivovicou možno nepatril k najlepším, ale na tom už nezáležalo.
Sladký útek.
Svet sa rozmazal. Zazdalo sa mu, že v miestnosti vidí dve vysoké postavy. Stáli a pozorovali ho. Niekde v diaľke sa rozozvučali kostolné zvony.
Umieračik, už mi zvonia do hrobu – pomyslel si a na perách mu zahral ľahký úsmev. Netvor sa vzpieral, ale s každou minútou bol ľahší, bezvýznamnejší, zbytočnejší.
„Valter?!“ ozval sa mužský hlas spoza dverí. Nasledovalo nástojčivé klopanie. „Valter, otvor! Lebo inak… prisámbohu, vyvalím dvere!“
Manlowetz sa strhol, slová patrili doktorovi Kozlovovi, riaditeľovmu zástupcovi.
Znovu zaklopanie.
„Pán profesor!“ hlas náhle zmenil farbu, hĺbku aj intenzitu.
Manlowetz sa zamyslel, dievčenský tón nedokázal nikomu priradiť. Nahmatal spínač lampy, šťukol ním a zakričal: „Vstúpte!“
Dvere sa bleskovo otvorili. Na prahu zastala mladá sestra. Manlowetz ju nepoznal.
„Profesor či riaditeľ, neviem… ako…“ habkala. „Prepáčte, ak vyrušujem.“ Pohľadom skĺzla k nedopitej fľaši.
„Och!“ vyhŕkol Manlowetz a načiahol sa po štuplík, prekvapila ho ľahkosť pohybov aj čistá myseľ. Nepovedal by o sebe, že si po toľkom pití a liekoch stále zachová dôstojnosť. „Viete, nedávno sa nám podarilo naviazať spoluprácu so štátom a…“
„Nič mi nevysvetľujte!“ zdvihla ruky v obrannom geste. „Ja naozaj… prišla som… poslal ma doktor Rybas! Doviezli nového pacienta… a že by ste ho mali vidieť! A ešte…“ Manlowetz postrehol v mladej tvári zapýrenie. „Že vy si potrpíte na privítania, či čo!“ posledné slová vyhŕkla na kyslíkový dlh.
Profesor dlhšie nič nepovedal, mozog mu pracoval na plné obrátky. Žiadneho Rybu nepoznal.
Sestra prestúpila z nohy na nohu. „Dúfam, že som nič nepoplietla.“
„Nič ste nepoplietli, drahá,“ zahovoril Manlowetz. Načiahol sa po plášti a potom sa predsa len spýtal: „Alebo možno len, kto je ten Ryba? Nemysleli ste náhodou Kozlova? Kam vlastne zmizol? Veď som ho počul kričať spoza dverí.“
„Kto? Ja… ja neviem, kto je Kozlov. Sama som tu!“ Líca už jej priam horeli. „Rybas Peter sa volá celým menom! Nie Ryba, Rybas! Ten doktor, čo ma poslal!“
Manlowetz nechápavo pokrútil hlavou. „Dobre, dobre. Utekajte dolu a povedzte, že som na ceste.“
„Áno! Odkážem!“ Zabuchla za sebou dvere a podľa dupotu ozývajúceho sa z chodby sa naozaj rozbehla.
Manlowetz zaklopal na dvere vyšetrovne a hneď vstúpil. Jedna zo sestier vypisovala papiere, druhá kmitala za plentou, prehliadala chlapa, ktorého doviedli príslušníci Zboru národnej bezpečnosti. Obaja si prísnym pohľadom obzerali prítomných.
Jeden z nich si všimol profesora ako prvý. Starší chlapík sa predstavil hodnosťou. Štábny strážmajster Manlowetzovi vysvetlil, že sa ponáhľajú, preto potrebujú protokol o odovzdaní pacienta.
„No,“ zahundral Manlowetz a vyzval strážmajstra, aby ho nasledoval. „Na papiere sa musíme spýtať tu slečny.“
„Príjemku mám hotovú!“ zaštebotala sestrička práve vo chvíli, keď k nej prišli.
„Výborne!“ pochválil ju profesor.
„Konečne!“ zakričal zozadu mladík v uniforme sledujúci muža, ktorého doviezli. V tvári sa mu zračil odpor a znechutenie. „Môžeme ísť?“ Otázka patrila strážmajstrovi, no pohľad od dobitého chlapa neodvrátil.
„Počkajte ešte!“ skočil im do reči Manlowetz a zamával podpísanými papiermi. „Dovolím si vás, ctení páni, ešte chvíľu zdržať. Vy ste ho našli?“
„My, áno,“ potvrdil strážmajster a pozrel sa na kolegu. „Teda presnejšie tu desiatnik. Končili sme obchôdzku. Ležal pri Jakubovej krčme, nevedel o sebe, chudák.“
„Chudák?! Odkundes židácky, né chudák!“ doplnila ho mladá uniforma. Vytiahol obušok, poklepal si ním po ruke a žmurkol na Manlowetza. „Na nich len takéto, doktorko, najlepšia medicína!“ vysvetlil a načiahol sa po papiere.
Profesor si papiere pritiahol bližšie k sebe. „Prečo ste ho doviezli sem a nie na záchytku?“
„Ale šak sme chceli!“ odpapuľoval desiatnik a sklamane spustil ruku k telu. „Museli sme ho najprv odprevadzit do špitálu! Tam ho kukól felčár a poslal sem. Že vraj sa chcel zabit! Ja som to nevidzel, ožralcov zvedavých som musel upratat! Ale henten načisto mešuge,“ kývol hlavou na neboráka a zakrúžil si ukazovákom pri uchu. „Vyhukuval, že drichme. Že spí a musí sa zobudzit!“
Manlowetz si krátko premeral pacienta. Všimol si krvavú podliatinu na jeho pravom líci. „To je vaša robota?“ stíšil hlas a prešiel si prstom po tvári.
„Moja,“ prisvedčil. Z mladíckeho hlasu sálala pýcha. „A móžete mi byt vdačný, keby som mu jednu netrafil, do ví, čo by sa stalo. Že vraj sa scel podrezat s dýku. Hrubé hovno! Sanitkára by dodrbal! Skurvenec židácký! Večná škoda, že to šecko nescihli vyvézt preč!“
„Čo si to povedal?!“ vyhŕkol vysoký muž, ktorý posedával v kúte miestnosti. Manlowetz si ho pri príchode nevšimol.
Statný chlap v bielom plášti vyskočil na rovné nohy. Manlowetz ho v poslednej chvíli zdrapol za golier, mužova pravačka zatnutá do päste minula desiatnika len o pár milimetrov. Ten využil situáciu a obratom ruky vytiahol obušok.
Opäť sa ozvali kostolné zvony. Miestnosť sa rozvibrovala tónmi umieračika.
Manlowetz sa postavil medzi sokov. „Prestaňte! Prestaňte!“ ziapal z plných pľúc. Sám si nebol istý, či to chcel adresovať agresívnym mužom… alebo tým dotieravým zvonom.
„Prídem si po teba, odkundes skurvený! Pójdeš sedzet za napadnutie strážmajstra!“ Ukázal drzáň obuškom cez profesora na chlapa.
Manlowetz opatrne chytil desiatnikovu zbraň a jemne ju posunul k majiteľovi. Papiere podal strážmajstrovi a poprosil ho, aby odišli.
„To len tak nepo – “ začal mladý.
„Upokojte sa!“ konečne sa ozvala vyššia hodnosť. „Nikto nenapadol strážmajstra. Len mladý bažant skoro dostal to, čo si zaslúžil!“ okríkol desiatnika a ukázal na dvere.
Chlapec otvoril ústa, no nakoniec slová prehltol. Ešte raz zagánil na všetkých prítomných a vypochodoval z miestnosti.
Medzi profesorom a strážmajstrom padla tichá dohoda. Nikto nič nepovedal, nikto nič nevidel a nikto sa nesnažil nikoho napadnúť.
Neznámy chlap v bielom plášti sa znovu presunul do kúta vyšetrovne. Hrbil sa nad červeným zošitom. Niečo si horlivo zapisoval. Prehrabol si vlasy a zahryzol si do pery. Vycítil, že ho niekto pozoruje. Keď zbadal profesora, postavil sa a vystrel ruku. „Pán riaditeľ, ešte som nemal tú česť. Volám sa Peter Rybas a… no, za to divadlo sa ospravedlňujem. Praskli mi nervy.“
Manlowetz zaváhal, chcel sa nováčika spýtať, kto ho vlastne zamestnal a ako sa ocitol v jeho ústave, no nakoniec ponúknutú ruku prijal a zahundral: „Zajtra ráno sa stretneme u mňa v kancelárii.“
Rybas prisvedčil a zdvihol zrak. Pohľady sa im stretli.
Manlowetzom trhlo. Svet sa mu na chvíľku rozmazal, prekliate zvony zahučali.
„Odovzdajte mi dokumenty od pacienta a choďte si odpočinúť. Takýto…“ zaváhal, lebo chcel povedať prvý, avšak nebol si istý počtom odpracovaných dní nového doktora, a tak doplnil, „deň by vám neprial ani váš úhlavný nepriateľ.“
Doktor sa chystal odpovedať, no Manlowetz jeho snahy zastavil. Mal všetkého po krk. Prebral si chorobopis a pozornosť presunul na práve prijatého pacienta.
Doráňaný muž sedel na vyšetrovacom lôžku. Zhrbená, pochudnutá postava prezrádzala dlhšie trvajúce ťažkosti. Farba pacientovej kože splývala so stenami vyšetrovne, zároveň ostro kontrastovala s čiernymi kruhmi pod jeho očami.
Vo chvíli, keď buchli dvere za Rybasom, profesorovi napadlo, že pacient mu pripomína nejaký zlý sen, nočnú moru.
Nemohol si pomôcť, ale akoby chlapa už niekedy stretol. Opäť sa mu rozostril pohľad, v diaľke zazvonil umieračik. Sľúbil si, že len čo skončí s novým prírastkom, postará sa aj o seba. Zvukové halucinácie pripisoval predovšetkým liekom a alkoholu. Citeľne potreboval pauzu.
„Vitajte!“ prehovoril Manlowetz a mierne sa uklonil. „Som profesor psychiatrie a zároveň riaditeľ tohto ústavu a vynaložím všetko úsilie nato, aby ste sa u nás mali čo najlepšie. Teda,“ Manlowetz cmukol, „nie až také veľké úsilie, ako sľubujem. Viete, aby sa vám od nás chcelo aj odísť!“
Vtipná vsuvka nezabrala, miestnosť priam hučala nahromadeným napätím.
„Ďakujem za milé slová, kolega,“ odvetil pacient.
„Prepáčte?“ Manlowetz natočil hlavu doprava. „Vy ste tiež lekár?“
Muž prisvedčil, opätoval mu úklon.
„Roman Očán,“ predstavil sa a jedným dychom pokračoval: „Študoval som na univerzite Karlovej v Prahe, tam…“
„No, to si ešte rozpovieme,“ skočil mu do reči profesor. Na siahodlhé rozhovory nemal náladu ani silu. Každú minútu sa cítil horšie.
„Prejdime k dnešku. Čo sa stalo?“
„Ja…“ zamyslel sa, „Ja naozaj neviem. Hádam, že som šiel na dve deci bieleho k Jakubovi a zrazu som pocítil, ako do mňa kope ten mladý desiatnik, teda nieže kope, proste ma budil.“
Manlowetz prikývol. Nepochyboval, že drzý antisemita rozdáva darčeky bagančou rád a s láskou, ale také veci sa nehovoria nahlas.
„A keď som sa prebral,“ pokračoval s pohľadom upretým do sýtočervených obväzov, „uvedomil som si, že krvácam. Niekto ma chcel zabiť! Alebo neviem, naozaj neviem, čo sa stalo.“
„Tvrdíte, že nešlo o zámer z vašej strany?“
„Zámer?“
„Sebapoškodzovanie.“
„Panebože, nie!“ zaprotestoval pacient zhrozene. „Boh mi od podobných myšlienok pomáhaj!“
Profesor zaváhal. Jeho vyčerpaný mozog konzumoval zvyšné zásoby energie. Rany vyzerali, akoby si ich chlap naozaj spôsobil sám, avšak cudzie zavinenie sa tiež nedalo vylúčiť. Ak hovorí pravdu, nemá čo v jeho rajóne hľadať.
„Pán kolega?“ skúsil sa prihovoriť Očán. „Viem, že váhate, či ma prepustiť alebo hospitalizovať. Navrhujem kompromis. Nechajte si ma tu na noc na pozorovanie a zajtra sa porozprávame dôkladnejšie.“
Profesor si pretrel unavené oči a v duchu odsúhlasil pacientov návrh. Jedna noc nikoho nezabije. Sestrám vydal pokyny k hospitalizácii a rozlúčil sa.
Cestou do kancelárie zvažoval, či sa Očána nemal opýtať aj na jeho prehlásenia, že spí a musí sa zobudiť, ale počas svojej kariéry sa už veľakrát presvedčil, že na pílu sa tlačiť nemá. Ráno múdrejšie večera.
Za oknami kancelárie sa rozprestierali husté lesy Malých Karpát. Neskorá hodina ich premenila v jednoliatu čiernu masu.
„Nezmysel,“ zašomral si Manlowetz pozorujúc vrcholky stromov. V mysli omieľal správu z trnavskej nemocnice. Uvedomoval si, že by si mal odpočinúť, ale znovu otvoril kartu pacienta a znovu ho prekvapilo, že sa na nej neuvádzalo meno ošetrujúceho lekára.
Nahlas zopakoval už prečítaný text: „Pokus o samovraždu – pozdĺžny rez, dlhý dvadsať centimetrov na oboch predlaktiach. Pacient prejavuje známky agresivity. Príslušník Zboru národnej bezpečnosti uvádza, že pacient prehlasuje, že spí a chce sa zobudiť tak, že sa zabije. Možná schizofrénia. Odporúčam vyšetrenie v ústave a tak ďalej…“ dočítal a neveriacky pokrútil hlavou. „Nezmysel, samý nezmysel. Desiatnik chcel len škodiť. Podobné hlúposti si určite navymýšľal.“
Ktosi zaklopal.
Manlowetz spozornel, ale dvere sa rozleteli skôr, ako stihol zareagovať. Do kancelárie vbehla sestrička a spustila: „Profesor! Ten nový pacient, on – on – “
Manlowetz priskočil k vyľakanej žienke a stisol jej ramená. „Čo on?! Hovorte k veci!“
„Podrezal sa! Nebol sám dlhšie ako päť minút!“
Do hlavy sa mu vkradlo toľkokrát vypovedané slovo – nezmysel. Zrazu malo trpkú príchuť.
„Zaveďte ma za ním!“ rázne zavelil a spoločne sa vydali v ústrety ľudskej skaze.
Manlowetz si každým prejdeným metrom čoraz viac vyčítal svoje počínanie. Zrazu mu dával prípad oveľa väčší zmysel.
Že vraj sa chcel zabit! Že spí a musí sa zobudzit! Prehrával si desiatnikove slová. Ak je neborák presvedčený, že žije v sne, čo ho zaručene vytrhne zo spánku?
Kým so sestrou prišli do izby, pacienta previezli na operačku. Pohľad na výsledky besnenia profesorovi zovrel žalúdok.
Nezmysel.
Krvavé odtlačky rúk nad lôžkom napovedali, že pacient bojoval, nechcel, aby ho zachraňovali. Posteľné povlečenie bolo dotrhané, z matraca trčali kovové struny.
Nezmysel.
Pokojné správanie pri prijatí sa zrazu javilo v úplne inom svetle. Roman Očán chcel nabudiť dojem obete. Uvedomil si, že šancu na prepustenie má malú a kazajka by mu ďalšie pokusy o sebatrýznenie výrazne skomplikovala.
„Čo je to?“ otázka sestry preťala sled dotieravých myšlienok. Tenkým prstom ukazovala pod posteľ.
Ako málo stačí, pomyslel si Manlowetz a zohol sa po strunu z postele, ktorou sa pacient podrezal. Na jej povrchu sa leskla krv a kúsky kože.
V miestnosti zaznel hlasný tresk, niekde nad hlavou sa mu zaiskrilo a okolitý svet sa ponoril do tmy. „Posraté poistky,“ precedil cez zuby, stále skrčený pod posteľou. Nahmatal rám a postavil sa.
Žiarovka akoby čakala, kým profesor zaujme správnu polohu. Zablikala na dve postavy v kúte izby. Ženu vo fialových šatách a malé dieťa – obe postavy otočené chrbtom.
„Haló!? Počujete ma?“
Žiadna odozva.
Natiahol obe ruky pred seba. Pri predstave, že sa dotkne niečoho, čo nedáva zmysel, čo tam ani nemohlo byť, mu naskočila husia koža. Čím skôr sa z izby vymotá, tým lepšie. Chcel sa rozbehnúť, no hneď ako vykročil, zaduneli zvony. Vysoké oktávy ním zamávali, inštinktívne sa chytil steny. Pod tlakom hluku ožila aj žiarovka, spod stropu vyletúvali iskry. Prerušovane osvetľovali vnútro izby. Kúsok od postele ležala akási bledá masa. Manlowetzovi napadlo, že sa pozerá na zvlečenú kožu obrovského hada. No keď pri ďalšom záblesku uvidel z kopy trčať vybielené kosti, lebky a chrbtice, zaúpel. Spravil krok dozadu, ale zrak od hrozného výjavu odvrátiť nedokázal.
Žiarovka iskriť neprestala, nechala bezradného človeka nasať toľko hrôzy, koľko sa doň zmestí. Matné svetlo dopadalo na ženu a dieťa. Obe postavy už boli nahé, stáli na kope mŕtvol. Po chrbtoch a nohách sa im ťahali posmrtné škvrny.
Manlowetz chcel utekať, ale nohy sa mu vrástli do zeme. Pomaly sa začali otáčať. Žena chytila dieťa – chlapca, teraz to už bolo jasné – za ruku a spolu začali zostupovať po koži a kostiach priamo k nemu. Oči mali vyvrátené dohora, no profesor mal aj tak pocit, že ho sledujú. Ústa sa im roztvárali a zatvárali, akoby chceli niečo povedať, ale žiaden zvuk nevydali. Kráčali ako drevení panáci, stuhnuté svaly bránili pohybom kĺbov. Rozkričal sa, kvílil hrôzou, zavíjal. Posledné, čo si pred omdlením zapamätal, bola ďalšia salva zvonov.
Manlowetz sa prebral vo svojej pracovni. Ležal na zemi. V hlave mu hučalo, oblieval ho studený pot. Matné svetlo zvonku prezrádzalo skoré ráno. Na pracovnom stole stála šálka kávy, ešte sa z nej parilo.
Sadol si do kresla. Čo… čo sa deje? Kde, čo? Všetko sa mi snívalo? Preskakuje mi, kompletne mešuge! Spomenul si na desiatnikove slová, na jeho prst krúžiaci po spánku. Spomenul si na bielu kopu mŕtvol. Ako som sa dostal naspäť do kancelárie? Niekto ma preniesol a uložil na zem?! Ale prečo? Prečo som sa nezobudil na sledovačke? Prečo? Prečo? Prečo?
Spomenul si na ženu a dieťa s vyvrátenými očami a rozďavenými ústami. Spomenul si na nového doktora a pacienta, pri ktorom sa to všetko začalo.
Mešuge. Mešuge. Mešuge.
Opatrne vstal a sadol si za pracovný stôl. Čakal naňho štós neprečítaných chorobopisov. Načiahol sa po prvom. Text v doskách ho mal šokovať, ale niekde v podvedomí rátal s podobným obsahom.
Správa opisovala incident, o ktorom už vedel. Pacient Roman Očán rozpáral matrac a vytrhol kovovú strunu, s ktorou si prerezal ošetrené rany.
Pretočil list. Opäť Očán – opäť pokus o samovraždu. Ďalšia strana – ďalší pokus Očána ukončiť svoj život – nariadený presun do pavilónu C.
Manlowetz si pretrel stále unavené oči. Niečo mu na tom celom nehralo. Ešte raz prelistoval správy, skontroloval časy a dátumy. Vtedy mu docvaklo. Šok sa konečne mohol prejaviť. Od prijatia pacienta, ktorý sa chcel zabiť, aby prestal žiť v sne, totiž ubehli tri dni.
Rybas sedel na lavičke pred operačkou. Plecia mal zvesené, hlavu ponorenú do červeného zápisníka.
Manlowetz k nemu potichu pristúpil, nevydržal nečinne sedieť v kancelárii. Chcel nájsť Kozlova, no akoby sa po ňom zem zľahla. Uvedomil si, že musí čeliť situácii, v ktorej sa ocitol. K sluchovým halucináciám sa pridali zrakové a čo bolo najhoršie, trpel stratou pamäti. Nepoznal nikoho, kto v ústave momentálne pracoval.
Všimol si, že Rybas lúštil tajničky. Typ písma sa nezhodoval s ostatným textom. Slovnú hru mu niekto pripravil. „Doktor?“ oslovil ho.
„Čo? Kto?!“ Rybas sa strhol, začiarkal práve dopísané slovo a otočil sa. „Profesor! Nepočul som vás prichádzať,“ skrivil pery do sileného úsmevu. „Dokončoval som si poznámky.“
„Po nočnej?“ opýtal sa Manlowetz a premeral si Rybasa od hlavy po päty. Bledá tvár a obrovské kruhy pod očami neveštili nič dobré. Začínal sa podobať na svojho pacienta.
„Ja, ja?“ zajachtal. „Nie, nie po nočnej. Teraz som prišiel.“
„Ako sa darí novému pacientovi? Ako postupuje liečba?“
Rybas si nervózne postrapatil vlasy. „Očánovi? Prečo sa ma na to –“
„Odpovedzte mi, kolega!“
„Päť pokusov o samovraždu. Do dnešného rána,“ vyhŕkol Rybas a pozrel do zeme.
Profesor sa zatváril, akoby nepočul dobre. „Koľko?!“
„Päť. On… ešte na ošetrovni si zošité rany roztvoril nechtami. V tú istú noc si chcel odhryznúť jazyk a udusiť sa vlastnou krvou. Tvár…“ Rybas sa pred pokračovaním zhlboka nadýchol, „tvár má samú modrinu, tĺkol sa o kľučku dverí. Ale myslím si, že sa to už čoskoro vyrieši.“
„Aha, tak vy aj myslíte?!“ Manlowetz skoro kričal. Podľa chorobopisu vedel o troch pokusoch, ale päť za tri dni? Neprípustné, dokonca neskutočné! Informácia sa predrala na vrchol jeho rebríčka problémov. Nech sám akokoľvek trpel, pacient bol stále najdôležitejší.
„Kde je?“
Rybas rezignovane odvetil: „Presunuli sme ho na Céčko. My, on… Niečo v sebe má! Neviem, čo to je, ale môže to byť nebezpečné pre všetkých!“
Manlowetz nadvihol obočie. „Počujte,“ začal vetu, ale dokončiť ju nestihol. Na chodbe sa totiž objavila sestrička s naliehavým odkazom: „Pán profesor, prišiel nejaký architekt, vraj ide o dôležitý projekt.“
Manlowetz nemal potuchy, o čom sestra rozpráva. „Posaďte ho do mojej kancelárie!“ odvetil a viac si ju nevšímal. Už sa ani nepozastavil nad faktom, že ani to dievča nepoznal. Chcel dokončiť načatý rozhovor, ale nebolo s kým. Rybas využil príležitosť a vyparil sa.
„Čo sa tu, doriti, deje!“ zanadával a potom prechádzal chodbou, dokonca nazeral aj do izieb, ale nového doktora nenašiel.
Mešuge. Mešuge. Mešuge.
Na gauči v kancelárii riaditeľa sedel obézny chlap a usrkával si z kávy. Pod ľavou rukou zvieral hrubý zväzok papierov. Manlowetz hosťa privítal a dal mu slovo.
Architekt si po stole rozložil plány a začal vysvetľovať. Vehementne pritom gestikuloval, rukami kreslil pomyselné čiary. Plány na výstavbu objektu však padali na neúrodnú pôdu. Profesorovi behali po rozume slová doktora Rybasa.
Päť pokusov o samovraždu.
Päť, to nemôže byť pravda, ale ak áno, ak hovoril pravdu…
Niečo v sebe má.
Na svojvoľné ukončenie života sa človek odhodláva dlho a keď náhodou prežije, spamätáva sa mesiace.
Možno niečo nebezpečné pre nás všetkých.
„Takže súhlasíte?“ zvýšený tón architektovho hlasu ho vrátil do reality.
„Prepáčte?“
„Či by mohla stáť v strede komplexu. Aby sa vám potom dobre búrala.“
„Počkajte!“ Manlowetz absolútne netušil, kam sa debata dostala.
„Veď zábudlivá veža, pán profesor! Čo vám tu po celý čas navrhujem? Postavíme zábudlivú vežu, vy ju zbúrate a hotovo! Problém vyriešený! Bežný postup, tisícky spokojných klientov!“ zachechtal sa a už sa aj zberal na odchod. Rozhovor sa preňho skončil.
„Prepáčte? Asi som…“
„Asi ste čo?“
„Netuším, o akej stavbe tu hovoríte, nikdy som o niečom podobnom nepo –“
„Nevedomosť, tá veru dokáže niekedy poriadne potrápiť, pravda?“ veselo ho prerušil tučko. „Zastavte sa za doktorom Rybasom. Mal by mať pri sebe búrací materiál,“ posledné slová okorenil hrdelným zachechtaním, až sa mu zatriaslo brucho.
„Čo?!“ zvolal profesor zúfalo. Chcel položiť ešte milión otázok, ale dvere sa otvorili a zavreli skôr, než sa mu podarilo sformulovať čo i len jednu.
Kancelária doktora Rybasa vyzerala nedobytne. Nikto neotvoril ani po treťom zaklopaní. Manlowetz sa už zberal preč, keď mu cestu zahatala upratovačka. Držala handru, z ktorej kvapkala zakalená voda.
„Pánboh pomáhaj, profesorko! Doktor tam neni!“
„Dobrý deň!“ pozdravil, snažil sa pôsobiť čo najpokojnejšie. „A neviete náhodou, kam išiel?“
„To nevím, ale pred hodzinu otálto vybehol,“ handrou ukázala na koniec chodby. „Že musí ícit.“ Pokrčila plecami a vydala sa chodbou preč. „A ináč, musím už ít aj já! Ceruška má neská tanec! Ide na valuc,“ oznámila a stratila sa v útrobách budovy.
„Asi myslíte waltz,“ zašomral sám pre seba Manlowetz. Keď osamel, načiahol sa za kľučkou. Dvere neboli zamknuté. Skontroloval chodbu a keď si bol istý, že ho nikto nesleduje, vošiel dnu.
Miestnosť zívala prázdnotou, akoby sa Rybas už nikdy neplánoval vrátiť. Manlowetz si rezignovane sadol do kresla, pričom päsťami buchol do opierok. Vtedy si ho všimol. Pri vešiaku ležal dotrhaný červený zápisník. Ten, do ktorého si jeho záhadný kolega v kuse čarbal.
Profesorovi poskočilo srdce. Ak bude niekde vysvetlenie na všetko, čo sa deje, tak možno práve v ňom. Rozvážne zodvihol zošit a začítal sa.
Sústredenie je kľúč. Sústredenie je kľúč. Sústredenie je kľúč.
5. 11. 47 – večer
- − Nový príjem – pacient Roman Očán.
- − Za vyhrotenú situáciu nesiem svoj podiel viny. Svini od bezpečnostných by som doprial ten pocit straty. Vlastne škoda, že ma Manlowetz zastavil.
- − Zajtra prvá oficiálna terapia s pacientom.
6. 11. 47 – doobeda
Prvé sedenie:
- − Pacient hovorí, že sa musí zabiť, inak sa všetko skončí. Jeho nástojčivosť mi naháňa hrôzu.
- − Diagnostikovaná schizofrénia, Excitovaná katatónia.
- − Prítomnosť bludov sa zintenzívnila. Je presvedčený, že spí. Počuje hlasy. Vravia mu, že sa musí prebrať. Že to dokáže, lebo je najsilnejší. Jeho jediná nádej na život sa skrýva v samovražde.
- − Dokola opakuje, že spí.
- − Trpí výpadkami pamäti. Nemôže si spomenúť, kde býva, nevie meno svojej manželky ani dieťaťa, ale vie, že ich má. Z minulosti si pamätá len útržky. (ROVNAKO AKO JA!!!) Hovorí, že je psychiater, ale netuší, kde momentálne pôsobí. Hovorí, že ľudia, ktorých si pamätá, sa v tomto svete nevyskytujú. (JA TU TIEŽ NIKOHO NEPOZNÁM, DOKONCA SI NEMÔŽEM VYBAVIŤ MENÁ SESTIER NA ODDELENÍ!!!)
- − Debata sa posunula k nočnému incidentu. Pýtal sa ma, prečo som reagoval na provokácie desiatnika tak podráždene. Neverí, že nacisti vraždili Židov. Len ich odviedli na práce pre ríšu. Keď dokončia svoju úlohu, vrátia sa.
- − Prezradil mi, že jeho rodinu tiež odviedli, ale je presvedčený, že všetko dobre dopadne. Chudák, úplne sa uzavrel pred faktami.
- − Návrh na liečbu – Hydroterapia, Insulínová terapia
7. 11. 47 – doobeda
- − Pacient pôsobí nervóznejšie než včera. Hovorí, že čas sa kráti. Hrozí, že príde temnota a všetkých nás zožerie. Pre ďalšie, vskutku bizarné pokusy o samovraždu som rozhodol, aby ho presunuli do Céčka do seklúznej izby so stálym dozorom.
- − Nakreslil mi tajničku (mal som mu diktovať náhodné slová). Potom ma poprosil, aby som úlohu vyriešil. Vraj dôkazy. Uzavreli sme dohodu, že ja vylúštim slovnú hru, on sa nebude pokúšať zabiť.
8. 11. 47 – doobeda
- − Neevidujem ďalšie samovražedné pokusy. Spoločne s pacientom sme prišli na riešenie, možno…
- − Tajnička vyšla presne tak, ako som sa obával.
- − Šaliem?
- − Všetko do seba zapadá.
- − Dnes som sa stretol s profesorom. Nevyzerá dobre. Strhaný, nevyspatý. Hrozný pohľad. Mám pocit, že ma podozrieva. Musím konať rýchlo.
- − Za to, čo sa chystám spraviť, ma môžu zavrieť, ale inú cestu nevidím.
- − Boh mi odpusť. A Očán tiež.
Záznamy si Manlowetz prečítal viackrát po sebe. Čo za divadlo sa to deje v mojom ústave?!
Ďalšie správy nenašiel, tak si strčil zápisník do vrecka a vybehol z lekárskej izby. Vedel, kam treba ísť. Stará budova na okraji pozemku čakala na jeho návštevu.
Očána umiestnili do osmičky. Izba sa nachádzala na konci oddelenia pavilónu C. Pacient sa zadumane pozeral do zamrežovaného okna, vyzeral byť v poriadku. Dozor nad ním držal ošetrovateľ a sestrička. Práve si čítala noviny, keď započula hlasný výdych. Odlepila zrak od paličkového textu a keď si uvedomila, kto pred ňou stojí, zahryzla si do pery.
Manlowetz sa v duchu poďakoval Bohu, že Očán ešte dýcha a gestom jej naznačil, aby ho nasledovala.
„Môžete mi vysvetliť, prečo nemá kazajku?!“
Sestra sa otočila k pacientovi, akoby si preverovala, či profesor naozaj hovorí pravdu. „Prepáčte, ale doktor Rybas nám nakázal, aby sme mu ju dali dolu. Vraj už nie je nebezpečný pre seba ani pre okolie. Len… len sme ho počúvli.“
„Tak prečo ho strážite?“ nedal sa odbiť Manlowetz.
Sestrička mykla plecami. „O strážení nám nepovedal nič, tak ideme podľa zaužívaných postupov.“
Profesorove pery sa zúžili do linajky, ale v debate nepokračoval. Oboch poslal preč a vstúpil do tapacírovanej miestnosti.
„Môžem?“ opýtal sa skôr, ako spravil ďalší krok.
„Samozrejme.“ Očán odtušil o koho ide, bez toho, aby sa naňho čo i len pozrel. „Čakal som vás. Doktor Rybas mi povedal, že prídete.“
„Dobre, že ho spomínate,“ odpovedal Manlowetz a skontroloval si vrecká. Z pravého potom vytiahol červený zápisník. „Chcel som sa opýtať na jeho liečebné postupy.“
Očán pri pohľade na zošit spozornel. „Ten vám dal on?“
Profesor naklonil hlavu doprava, ak naňho šijú nejakú búdu, odhalí ju. „Skúste mi neodpovedať na otázku otázkou, pán Očán.“
„Prepáčte, prepáčte! Doktor prijal fakt, že snívam, pán profesor. Aj vy by ste to mohli skúsiť,“ navrhol a pozrel sa mu priamo do očí.
Manlowetz kontakt neudržal. Nedokázal zaostriť. Znovu zahučali zvony.
Očán sa trpko usmial, akoby niečo vytušil, a pokračoval: „Zaujímalo ho, prečo sa chcem zabiť, aj keď si myslím, že len snívam. Prečo veci nevyriešim priamo tu v sne.“
Manlowetzovi zišiel na um jeho nebohý švajčiarsky kolega Eugen Bleuler. Hovoril, že ak sa psychiater ponorí do mysle schizofrénneho pacienta, dostane jeho myslenie zmysel a nezrozumiteľné sa stane zrozumiteľným. „Poznáte odpoveď?“
Očán sa zahniezdil a prešiel si rukou po hlave pokrytej modrinami. „Všetko do seba zapadá…“ zašepkal.
„Prepáčte?“
„Mám výpadky pamäte, profesor. Nevybavujem si skoro nič z minulosti. Len čriepky, ktoré samy osebe nedávajú zmysel. Hlasy… hlasy v mojej hlave už nehovoria pokojným tónom, ale ziapu, varujú ma pred temnotou, ktorá nevyhnutne príde a všetkých… všetkých nás pochová!“
Manlowetz si odopol vrchný gombík košele. Zrazu sa mu zdala pritesná. „Kto konkrétne si po vás príde?“
Galantné vystupovanie Očána ustúpilo s poslednými otázkami. „Večná tma, pán profesor! Príde a vymaže ma! Všetkých vymaže!“
„Vymaže? Keď sa neprebudíte?“
Očán si vzdychol ako učiteľ nad nepoučiteľným žiakom. „Keď ma prinútil doktor Rybas premýšľať, tak mi došlo, že to nemusí byť nevyhnutne môj sen. Možno som aj ja len výplodom niečej fantázie…“
Profesor sa zatváril nechápavo. „Ako to myslíte?“
„Máte rád hádanky?“
Opäť otázka na otázku. Tentoraz ho však neupozornil, len prekvapene nadvihol obočie. Odmalička ho fascinovali hlavolamy.
„Predovšetkým ma baví študovať slová,“ vysvetľoval Očán, „prehadzovať ich písmená a hľadať v nich skrytý význam. Lampa – palma. Alebo repa!“
„Repa – pera.“ Poľahky odhalil anagram Manlowetz.
„Presne!“ Uškrnul sa Očán. „Povedzte dve náhodné slová. Prvé, ktoré vám napadnú!“
Manlowetz netušil, kam rozhovor smeruje, ale nenechal sa rozhodiť.
„Prvé slovo bude PÍSMENO, keďže sa vám tak páči.“
„Fajn,“ odobril Očán. „A druhé?“
Manlowetz sa zamyslel, spomenul si na upratovačku a jej skomolený názov tanca.
„WALTZ.“
Očán prižmúril oči, viditeľne pobledol. „Prosím?“
„WALTZ,“ zopakoval profesor. „PÍSMENO a WALTZ sú moje dve slová.“
„Ako… ako sa píše waltz?“
„Dvojité w, potom nasleduje a, el, té a zet,“ odpovedal Manlowetz.
Očánovi sa zachvela spodná pera, odkašľal si a predstúpil pred profesora. Z ľavého rukáva vytiahol skladací nôž s iniciálami S. M.
„Preboha!“ vydesil sa Manlowetz. Nožík poznal, zdedil ho po otcovi. Salamon Manlowetz mu ho dal na smrteľnej posteli. Nechápal, ako sa dostal do pacientových rúk. Vždy ho mal zamknutý v domácom trezore.
„Tie slová, ktoré vám vypľula vaša myseľ a vy ste mi ich prezradili,“ začal vysvetľovať Očán, „sú anagramy. Spoločne odpovedajú na môj… nie môj,“ nasucho preglgol, „na náš, náš problém,“ vyriekol a uvoľnil zovretie päste. Nôž dopadol na mäkkú podlahu.„Dúfal som, že ja som hlavná postava tohto nepodareného sveta. Žiaľ, mýlil som sa.“
Profesorove ruky boli pripravené, bleskovo chňapli po dedičstve a zbraň zastrčili do zadného vrecka. Mozog bol na tom horšie. Nestíhal. „Kto… kto vám ho dal?!“
Očán zavrel oči. „Na nožíku nezáleží.“
„Ale záleží. Kto vám dal ten –“
„Nezáleží!“ prerušil ho. „Na ničom už nezáleží. Odkážte Rybasovi, že mal pravdu.“
„Rybasovi? Čo?! Nerozumiem a ani netuším, kde teraz je,“ priznal čoraz bezradnejší Manlowetz.
„Celok sa rozkladá na časti, keď sa zložia, zaniknú a vznikne celok. Ja som tá najsilnejšia časť. Najsilnejšia, ale nie hlavná! Nie hlavná!!! Preto počujem tie hlasy,“ hundral si popod nos Očán, päsťami si búchal do stehien.
„Koho počujete?“
„Choďte konečne domov, profesor!“
„Nie, kým mi –“
„Akože nie!?“ Očán sa rozkričal. „Vypadnite odtiaľto! Lebo na vás skočím a všetko ukončím sám! Počujete!?“
Manlowetz o krok ustúpil. Uvedomoval si, čoho sú zúfalí ľudia schopní v zúfalých situáciách. Keď sa mu podarilo dostať na chodbu, zamkol dvere a zamieril na sesterskú izbu. Požiadal personál, aby za pacientom nikto nechodil, kým sa nevráti.
Potom spravil to, čo mu Očán nakázal.
Konečne išiel domov.
Manlowetz sa sústredil výhradne na chôdzu.
Jeden krok – druhý krok.
Prítomnosť – príčetnosť.
Všetko sa vysvetlí. Všetko.
Keď vošiel do vlastného domu, premkla ho úzkosť. Žiadne teplo domova ho neprivítalo. Z interiéru sa šírila skaza a bolesť.
„Pán profesor, čakal som vás.“
Manlowetz sa preľakol. Zlodeji! – napadlo mu. No vzápätí sa mu tá myšlienka zdala neskutočne hlúpa. Hlas, ktorý ho vítal, totiž poznal.
Rybas sedel na gauči v obývačke. Pozoroval bielu obálku ležiacu na stolíku. Vyzeral strhanejšie ako ráno. Kruhy pod očami sa mu prehĺbili, vrásky zvýraznili.
Prekvapenie vystriedala zlosť. „Ako viete, kde bývam?! Kto vás sem vpustil?! A čo –“
„Poslal vás Očán, je tak?“ zastavil prílev otázok Rybas.
Manlowetza otázka zaskočila. Ako to môže vedieť? Prikázal si, že sa upokojí, aspoň nateraz. Sadol si oproti novému kolegovi a pocítil tlak na pravej strane zadku. Spomenul si na nožík a napriek všetkému, čo si sľúbil, v ňom znovu skypela žlč. Počas celej svojej kariéry sa zameriaval viac na svojich pacientov ako na seba a dnes to nebude inak.
„Kolega, netuším, kde sa tu beriete,“ začal a prisunul sa bližšie k stolu. Rybas sa chystal niečo povedať, ale Manlowetz ho ráznym gestom zahriakol, nahmatal rukoväť otcovho noža a hodil ho na stôl. „Toto mal pri sebe váš pacient! Normálne ho vytiahol z rukávu ako nejaký kúzelník!“
„Viem,“ pokojne odvetil Rybas, „ten nožík som mu dal ja.“
Manlowetz vytreštil oči. Na krku mu zapulzovala žila. „To nie je možné, ten nožík patrí mne! Vy ste sa k nemu… ale to je teraz jedno! Veď sa mohol kedykoľvek zabiť, zabudli ste –“
„Nezabudol,“ znovu ho prerušil. „Odkázal mi niečo? Očán?“
Profesorovi sa vôbec nepáčilo, akým nezúčastneným dojmom Rybas pôsobí. „Povedal… povedal, že ste mali pravdu.“
Rybas sa zaklonil a tvár si schoval do dlaní. „Asi by som vám mal vysvetliť viacero vecí.“
„No to by ste mali, ale predovšetkým ten nôž!“
„Nie!“ Tentoraz sa Rybas rozhodol neposlúchnuť. „Treba ísť od začiatku. Tá hádka s desiatnikom… Viete, prečo som tak vybuchol?“
„Lebo ste Žid?“ vyštekol Manlowetz, no vzápätí poznámku oľutoval.
Rybas neodpovedal. Pokračoval, akoby žiadnu uštipačnú narážku nezachytil. „Posledný vlak zo Serede do Terezína vypravili 31. marca 1945 o 19:57,“ pevný hlas sa zachvel. „Pršalo a ja…“ preglgol. „Prišiel som neskoro. Sám Hauptsturmführer Brunner mi sľúbil, že našu rodinu neodvedú. Vraj prejav vďaky za lekárske služby ich vojakom. Nenosili sme hviezdy, ale niekto nás zradil.“ Po lícach sa mu skotúľali slzy. „Keď sa ku mne donieslo, že mi odvliekli rodinu, okamžite som vyrazil. Ale prišiel som neskoro. Zahliadol som, ako ich tlačí sviňa s bičíkom do preplneného vozňa. Rozbehol som sa za nimi, no esesák si ma všimol a skôr, než som mu stihol vysvetliť, že ide o strašný omyl, trafil ma bičíkom rovno do oka. Tvár mi zaliala krv, padol som na zem. Priskočil a dvomi kopancami mi zlomil rebrá. Vtedy si ma všimla Ráchel. Zakričala moje meno, esesák si uvedomil, že patríme k sebe. Už sa mu nedalo povedať nič. Chytil ma za vlasy a pridvihol mi hlavu. Prinútil ma, aby som im zamával. Povedal… povedal a pri tom sa zadúšal smiechom, aby som po ňom opakoval: Ich wünsche Ihnen einen angenehmen Tod. A ja… ja som to musel… musel… inak.“ Stavidlá sa otvorili naplno, Rybas zakvílil, v jeho plači bolo viac bolesti, ako si vedel Manlowetz predstaviť.
„Miloval som ich nadovšetko. Chlapček mi vždy pred spaním povedal, že som ten najlepší tatinko. Najlepší! Ale nemal pravdu, nie! Nezachránil som ich!“
Keď dohovoril, miestnosť obostrelo ťažké ticho. Profesor so sklopeným zrakom zakondoloval, ale Rybas ho už nevnímal. Prešiel do vstupnej chodby.
„Ten nožík som Očánovi dal, lebo ma presvedčil. A kde som ho našiel? No predsa tu, v mojom dome. V mojom trezore. Na stolíku leží obálka, je pre vás. Otvorte ju, keď budete pripravený.“
„Na čo pripravený? A aké doma?! Veď tu bývam ja… Prosím vás, čo sa tu deje?“
„Máte rád slovné prešmyčky, však? Rád si nechávate zadné dvierka ukryté v znameniach.“
Manlowetz neodpovedal, ale dobre si uvedomoval, že rovnakú otázku mu položil Očán.
„Viete, ako sa volá vaša manželka? Syn? Pamätáte si niečo zo svojej minulosti? Zamyslite sa, poznáte vôbec niekoho, koho ste stretli v posledných dňoch? Lebo ja okrem vás a Očána nie. Hoci okolo seba vidím ľudí, nemám tušenia, kto sú. Svet nefunguje tak, ako by mal.“
Manlowetz chytil do roztrasených rúk obálku, otvoril ju a vytiahol pokrkvaný papierik. V duchu narátal do desať a začítal sa.
Anagramy
ROMAN OČÁN – NOČNÁ MORA
PETER RYBAS – TY SA PREBER
MANLOWETZ – ??
…
Všetko do seba zapadá
„Čo to má znamenať?“ zašepkal, ale nikto mu neodpovedal. Rybas sa vytratil rovnako rýchlo ako pri rannom rozhovore.
„Valter, otvor! Máš poslednú šancu!“ hromový hlas sprevádzaný kostolným odbíjaním zaplnil celý priestor. Patril doktorovi Kozlovovi.
Manlowetz si zapchal uši.
Sústredenie je kľuč! Sústredenie je kľuč! Sústredenie je kľuč!
*
Kozlov zahrešil, ale nevzdal sa. Upozornil profesora, že ak neotvorí, tak vojde dnu násilím. Po chvíľke ticha spravil tri kroky vzad a rozbehol sa. Celou váhou narazil do dverí kancelárie riaditeľa ústavu pre choroby mozgu.
*
Na stene obývačky v dome profesora Manlowetza sa spravila malá prasklina, ktorá sa nenápadne vetvila do strán. Zem pod nohami sa mu zachvela. Znovu si prečítal text z obálky. Anagramy zložené z mien napovedali, že sa niekomu snívala nočná mora… a mal sa prebrať. Ale prečo práve on? Ten odkaz mohol patriť aj Očánovi… A prečo boli pri jeho mene otázniky?
Vtedy si Manlowetz spomenul na otázky Rybasa. Viete, ako sa volá vaša manželka? Viete, že máte syna?
Nasucho preglgol. Z hlbšej minulosti si nevybavoval vôbec nič.
Spomenul si aj na slová, po ktorých sa Očán zosypal.
Písmeno a Waltz sú anagramy… spoločne odpovedajú na náš problém…
PÍSMENO a WALTZ – slová, ktoré som si vybral sám. V mysli začal presúvať písmenká. Upútalo ho dvojité w, nepoznal veľa slov, kde by sa nachádzalo. Jedine, ak by anagram vytváral meno či priezvisko konkrétneho človeka…
„Moje priezvisko…“ hlesol profesor. Roztriasla sa mu dolná pera, hlavu si zaboril do dlaní. Anagram, ktorý vytvoril on sám, prevalcoval všetky pochybnosti. V tom momente sa pavučiny prasklín na stenách rozšírili, okenné tabule povolili, črepiny sa rozleteli po obývačke. Dom sa otriasal v základoch, realita sa rozbíjala na kúsky.
Do Manlowetza narazil ľadový vietor. Tvár sa mu zvraštila pod kropajami studeného dažďa. S hrôzou si uvedomil, že priestor okolo neho sa zmenil. Už nebol doma. Ocitol sa na železničnom peróne, sledoval mladého esesmana s bičíkom v ruke. Kričal na mužov, ženy a deti, rozdeľoval ich do radov. Obitá budova za koľajnicami niesla názov VLAKOVÁ STANICA SEREĎ. Neďaleká kostolná veža práve odbíjala dvadsiatu hodinu, no pre ľudí, ktorí sa tlačili na nástupišti spolu s Manlowetzom, zvonil umieračik.
Zo zástupu sa oddelili dve vysoké postavy. Roman Očán a Peter Rybas prišli každý z jednej strany a natiahli k nemu ruky.
„Celok sa rozkladá na časti a keď sa časti zložia, zaniknú a vznikne celok,“ povedali obaja. „Sme s tebou, Valter, vždy sme boli.“
Manlowetz netušil, čo robiť. Nechápal, kde sa nachádzal a prečo. Rozhodol sa naslúchať. Načiahol sa za ponúkanými dlaňami a stisol ich. Rybas s Očánom sa pozreli na seba, rozlúčili sa kývnutím hláv a tiež sa chytili. Kruh sa spojil.
Manlowetza ožiarilo silné biele svetlo. Kontakt s doktorom a pacientom bol čoraz slabší. Časti sa spájali, vznikal celok. V hlave profesora sa objavovali spomienky. Vytvárali mozaiku, ktorú si zakázal spájať. Príšera sa mu odhaľovala v plnej kráse.
Peter Rybas – alebo inak Ty sa preber – stelesňoval časť jeho osobnosti, ktorá prijala pravdu. Zmieril sa s osudom, naučil sa žiť ďalej, aj keď s bolesťou v srdci.
Roman Očán – alebo inak Nočná mora – predstavoval potláčanie. Rodina príde domov a všetko bude zase v poriadku. Klamanie, zapieranie. Jeho najsilnejšia časť. Práve preto počul hlasy o tom, že sa musí zobudiť on. Práve preto vnímal všetky signály z podvedomia. Myseľ si vždy vyberie najmocnejšiu časť.
Spomienky zaplnili prázdne miesta v Manlowetzovom živote, bolesť z celkového poznania ho zasiahla nepripraveného, ale vedel, čo musí urobiť. Zaostril na apelplac, Ráchel oblečenú vo fialových šatách si všimol vo chvíli, keď ju esesák postrkoval vpred. Syna nevidel, ale pamätal si, že bol s ňou. Od vagónu ich delilo pár metrov.
„Ráchel!“ zakričal a rozbehol sa.
*
Kozlov narazil celou silou do dverí. V ramene mu chruplo, tupá bolesť prešla celým telom. Drevo hlasno zapraskalo a konečne povolilo. Doktor neudržal rovnováhu, prepadol sa cez triesky rovno na podlahu kancelárie.
*
Manlowetz odstrkoval žlté hviezdy, staré, mladé, nebral ohľady. Cestu mu skrížil známy esesák. Zahnal sa, bič zaplieskal, mieril na Manlowetzovu tvár, ale ten bol prichystaný.
„Dnes nie, sviňa!“ zasipel a vystrelil proti nemu ruku. Vojak zamrzol v pohybe, bičík sa mu omotal okolo krku a začal ho škrtiť. Vypleštil oči, do tváre sa mu nahrnula červeň. Po chvíľke stratil vedomie a zviezol sa k zemi.
„Dnes tu diktujem pravidlá ja!“ Viac si ho nevšímal. Hoci si snáď miliónkrát prehrával v hlave scény, ako toho hajzla utýra na smrť za to, čo mu spôsobil, dnes videl situáciu inak – láska prevládla nad nenávisťou.
*
Keď sa Kozlov pozviechal, oprášil zo seba triesky a poobzeral sa po miestnosti. Manlowetz ležal na podlahe kúsok od pracovného stola. Pri pravej ruke mu ležal dokrkvaný list a prázdna fľaška od liekov.
„Preboha,“ zhrozil sa Kozlov a priskočil k profesorovi. Obrátil ho na chrbát, zatriasol ním.
*
Ráchel a Samko nerozhodne postávali pred vagónom. So zatajeným dychom sledovali, čo sa deje.
„Valter! Valter, preber sa!“ Kozlovove slová prehlušili všetko navôkol. Profesor sa nahrbil a rukou si zastrel tvár. Poobzeral sa po ľuďoch. Nikto nevyzeral, že by volanie započul. Keď sa dlhšie nič nedialo, priskočil k synovi. Samko sa usmial, v očiach sa mu zračila úľava.
*
„Valter!“ Kozlov priložil prsty ku krčnej tepne. Pulz nitkovitý, nepravidelný.
„Valter, preber sa!“ zrúkol, ale reakcia sa nedostavila. Profesor nedýchal. Kozlov si vyhrnul rukávy a celou váhou zatlačil na hrudník svojho nadriadeného.
*
„Tatinko!“ vykríkol chlapec a hodil sa mu do náručia. Manlowetz pocítil na prsiach veľký tlak, zviezol sa na kolená, no nedal na sebe nič poznať. Chlapca si pritiahol tesnejšie k sebe a cez slzy sa mu prihovoril:
„Samko! Tak veľmi ťa ľúbim! Vieš to? Vieš?! Už vás neopustím!“ presviedčal ho a od bolesti zjojkol. Mal pocit, akoby mu na prsiach vybuchovali granáty.
*
Sestrička Anna Dravická sa práve chystala domov, keď započula krik. Kozlov, inak pokojný doktor, ziapal na profesora, aby sa prebral.
Neváhala ani minútu, rozbehla sa na pomoc. V kancelárii sa zorientovala rýchlo. Pristúpila a vystriedala unaveného doktora v oživovaní. Kozlov si povzdychol a roztrasenými rukami sa načiahol po pokrčenom liste ležiaceho pri nevládnom tele.
*
„Valter, zlato!“ šepla Ráchel a kľakla si k nim. Odhrnula si čierne kučery a pobozkala ho. „Aj my ťa veľmi ľúbime. Tak veľmi!“ Slzy stekali po jej lícach a miešali sa s dažďom. „Budeme spolu, sľubujem. Ale nie dnes, nie dnes!“
Manlowetz nesúhlasil, silnejšie ich zovrel v náručí. Obaja mu znovu unikali. „Nie! Nechcem žiť bez vás! Ja… ja to nedokážem!“
„Ten nový pacient… Roman Očán mal pravdu, vyslobodí ho len smrť. Ty ho musíš zabiť Valter, aby si mohol znovu žiť. Nemôžeš popierať fakty. Preber sa, preber sa ako Peter Rybas. Prijmi realitu, prijmi minulosť a ži vo vedomí, že na teba počkáme. Tam, kde je večný mier.“
„Tatinko!“ Chlapec sa mu naklonil k uchu a zašepkal: „Ty si ten najlepší tatinko na svete.“
*
Kozlov zodvihol list a prebehol stručnú správu z Červeného krížu. V ozname sa písalo, že Ráchel a Samuel Manlowetzovci sa z koncentračného tábora Terezín už nevrátia. Nikdy. Nenápadne sa prežehnal a sklonil sa k profesorovi. Pevne mu stisol ruku a prihovoril sa mu: „Prosím ťa, kamarát, nevzdávaj to!“
*
Železničný perón aj celý apelplac zahalila tma. Hviezdy z oblohy zmizli, dav utíchol. Svet sa začal rozpadať. Temnota prichádzala presne tak, ako to predpovedala Manlowetzova najsilnejšia časť v podobe pacienta Romana Očána.
Ďalšia rana do hrudníka, profesor zavil, no zo všetkých síl sa držal pri vedomí. Aj keď už nevidel, stále cítil. Cítil a počul. Jeho zmysel života kľačal pri ňom.
„Tatinko, my ťa počkáme, nemusíš sa báť!“
„Choď a ži, prosím ťa,“ doplnila Ráchel.
Skôr, ako sa posledná slza na líci profesora Valtera Manlowetza dostala k jeho perám, učinil rozhodnutie.
*
Sestrička dala do nasledujúceho úderu všetku silu. Kozlov kľačal pri nej, onedlho ju plánoval vystriedať. Bol odhodlaný bojovať donekonečna, keď sa zrazu profesor prehol, nasal nozdrami vzduch a vyvrátil obsah žalúdka. Zhlboka sa nadýchol a rozkašľal sa.
„Ach, Valter!“ zvolal Kozlov a tvár mu chytil do dlaní. „Tak veľmi ma to mrzí!“
Keď sa Manlowetz spamätal a uvedomil si, kde je, stisol Kozlovovi ruku a potichu odpovedal: „Už nemusí, priateľu, už je mi dobre. Oni… oni ma tam hore počkajú.“