Jahňa

Jahňa

Etelu pochovali za súmraku. 

Tiborovi kedysi stará mama vravievala, že sa mŕtvi nesmú pochovávať počas dňa. Za tmy pochovaní nebudú vedieť, kadiaľ sa vrátiť domov a odovzdane pocestujú na onen svet. 

„Trpela, otec?“ spýtal sa Tibora jeho syn, Adam. 

„Nie,“ odvetil Tibor. Otočil sa od syna a udupanej hliny. Vykročil do vysokej trávy. 

Syn sa za ním obzrel a zakričal: „Oco! Kam ideš?!“

„Natrhať jej kvety na hrob,“ odvetil Tibor a odvrátil sa od syna. Z vrecka košele vytiahol tabatierku s cigaretami. Jednu si zapálil. Cigarety boli v hrdle drsné, ale zvykol si. Fajčil roky. „Nikam nechoď.“

Raz prichytil syna pri tom, ako to skúša v stodole, a zbil ho. Vedel, že to nesmie robiť, ale chcel to vyskúšať. Tibor tomu rozumel, no chlapec si musel odpykať trest. Neposlúchol otca. A to musel. 

Na lúke pri vchode do lesa, neďaleko voza, na ktorom Etelu priviezli na jej obľúbené miesto, rástli trnky. Mala rada ich kvety. Budú tam žiariť, na jej hrobe. Z kra odtrhol zopár kvetov a z voza zobral kríž, ktorý doma zbil z lát. Pozrel sa na mula, ten zaprskal. 

„Zostaň tu,“ povedal mu.

Obzrel sa za seba. Slnko sa už skrylo za horizontom, ale vidieť bolo ešte vždy celkom dobre. No nebude trvať dlho a ponoria sa do tmy. A k domu to bola štreka.

Otočil sa, s trnkovými kvetmi v jednej ruke a krížom v druhej. 

Po ceste nazad pátral medzi vysokou trávou po skosenej časti. Tento týždeň mali kosiť zvyšok, ale Etele sa zase prihoršilo, takže od nej nemohol odísť. A synov samých do lesa nepustil. Nechcel, aby sa im niečo stalo. Bolo to preňho nezvykom; obvykle ho to nezaujímalo a oni ho poslúchali ako vojaci, ale čosi mu hovorilo, nech to nechá tak. A tak ostalo skosené len to, čo skosili minulý týždeň. Chlapci poslušne ostali doma a chodili len na pašu. On prizeral svoju ženu, kým chradla v posteli. Bol to strašný pohľad. 

Už dlhšie Etele nebolo dobre, ale nechcela ísť za lekárom. Hovorila, že ten ju do hrobu potisne len skorej a ona si chcela ešte požiť. Rozmýšľal, že by ho k nej zavolal, len aby jej uľahčil trápenie. Odkedy skončila zima, sotva vládala prejsť z izby do izby, večne ju bolelo telo. Spočiatku sa nesťažovala a on to nechal tak, no videl na nej, že sa trápi. Bolelo ho to. No potom prišli záchvaty a tie ho takmer pripravili o rozum. Kričala od bolesti, v posteli sa zvíjala. Posledný mesiac žila na odvare z makovíc. To jej trochu pomáhalo, väčšinu dní aj tak prespala. Niekedy sa nádejal, že odišla, a potom ju uvidel dýchať. Plytko, chrapľavo, zúfalo. Aj nádychy ju boleli. Videl jej to v tvári. 

Obzrel sa po lúke. Chlapca nebolo nikde. 

„Adam!“ zavolal naňho. 

Ak sa ten, dofrasa, zašil do hory, nech si ma nepraje, pomyslel si Tibor. Potiahol si z cigarety, pri hánkach cítil horúčavu. Pozrel sa na ňu; tlejúci tabak sa mu skoro dotýkal prstov. 

Ešte raz si potiahol a šmaril ohorok na zem. Poriadne ho zašliapol. 

Pri pohľade na mraky, čo sa zbiehali na východe, sa zdalo, že príde búrka, ale nechcel nič riskovať. 

„ADAM!“ zahučal. 

Sám sa nad silou svojho hlasu strhol. Bol nahnevaný. Na seba. Na ňu, lebo ochorela. Na mraky, lebo nepustili dážď, keď mali. Na Neho, lebo jej túto chorobu dal do tela. A on bol nútený vidieť, ako chradne. Keď sa modlil, pýtal sa ho, čím si to zaslúžil. Čo kedy spravil, aby takto trpel? Ale odpoveď nikdy neprišla. 

Niekedy pochyboval, že vôbec jestvuje. Ale nevravel to nahlas. Nechcel, aby mali chlapci scestné myšlienky. 

Chlapec sa vynoril spod vysokej trávy. „Čo, oco? Kričal si.“

„Hej. Nevidel som ťa,“ zasipel. Obišiel chlapca na vykosenej tráve a plesol ho po tvári. 

Chlapec sa strhol. „Zaväzoval som si šnúrku,“ zašomral chlapec. 

„Keď na teba zakričím, tak sa okamžite ozveš, je ti to jasné?“ odsekol Tibor chlapcovi.

Chlapec prikývol. „Oco…“ šepol. Hlas sa mu triasol.

Tibor sa pozrel na chlapca. „Čo?“ Jeho hlas bol nevrlý, no keď ho uvidel, samému mu stislo srdce. Nešťastný chlapec, chudák. Prišiel o matku a on ho takto týra. Aj Oliver mal ísť s nimi, ale nechcel. Povedal, že sa za ňu doma bude modliť, a Tibor ho nechal. Nech sa chlapec modlí. Ale že ho to nemrzí! Naposledy svoju matku videl v posteli, mŕtvu. Azda mu nebude chýbať?!

Obloha na západe začala temnieť. 

„Je mi smutno,“ šepol chlapec. „Bude mi chýbať. Bude mi…“ Hlas sa mu v hrdle zasekol a namiesto slova sa mu z neho vydral vzlyk taký mocný, taký zúfalý, až sa Tiborovo srdce rozbilo na márne kúsky. 

Objal chlapca okolo pliec a chlapec sa k jeho telu pritisol ako pijavica. Do košele zašpinenej od hliny mu usedavo vzlykal a pošepky, bez dychu, opakoval: „Chýba mi, chýba mi…“

Nechal ho plakať. Odrazu nezáležalo na tom, kedy prídu domov. Nech to je aj pri úsvite. Nechal chlapca vyplakať sa na jeho hrudi. Aj Tiborovi začali tiecť slzy. Zalapal po dychu.

Mraky na západe, ožiarené poslednými lúčmi slnečného svitu, pripomínali Etelu. Jej telo a jej tvár. Aj s trhlinou tam, kde jej videl hlavu – to tmavé znamienko, ktoré sa jej skvelo na čele.

Brada sa mu roztriasla a srdce rozbúšilo. „Aj mne,“ šepol chlapcovi do vlasov. „Aj mne.“

Dvaja muži stáli na vykosenej lúke a plakali nad smrťou ženy.

Bože, nech sa chlapci nikdy nedozvedia, čo som urobil, pomyslel si Tibor. Nech sa chlapci nikdy nedozvedia, čo som urobil.

Na kríž doma vyryl jej meno a malú modlitbu. Keď ho zarazil do zeme poriadne hlboko, aby s ním ani prudký vietor na lúke nepohol, dýchalo sa mu o niečo ľahšie. Až vtedy si uvedomil, aká ťažoba ho ovíjala. 

Kríž obložil trnkovými kvetmi a ružami. Adam sa ho opýtal, či môže zájsť do trávy pozbierať ešte nejaké kvety a dať ich sem aj za seba, aj za Olivera, a on mu to dovolil. 

Kým sa chlapec túlal vysokou trávou, Tibor si zapálil ďalšiu cigaretu a pozeral sa na oblohu. Bola plná hustých, čiernych mrakov, nasiaknutých dažďom. Kdesi ďaleko sa skvel mesiac a on dúfal, že aspoň ten pomôže Etele pri ceste na onen svet. Nech nekráča po úplnej, bezhviezdnej tme. Prežehnal sa. A pomodlil sa za číre nebesá. 

Chlapec sa zakrátko vrátil s dvomi hrsťami kvetov. Poukladal ich do venca okolo hrobu, vzlykal celú dobu. Tiborovi bolo chlapca ľúto, ale nevedel, čím by ho rozveselil. A možno ani nemal čím ho rozveseliť. Možno to takto malo byť.

Prežije to, pomyslel si. Musí.

„Poď. Pôjdeme,“ povedal chlapcovi. 

Zašliapol cigaretu a prežehnal sa nad ženiným hrobom. Adam urobil to isté. Potom nasledoval otca k vozu.

Keď k nemu došli, vytiahol z neho petrolejku. 

„Nezažínaj svetlo,“ povedal chlapcovi. „Pôjdeme potme. Nech za nami neputuje domov.“

Chlapec sa na otca váhavo pozrel, ale nič nepovedal. Poslúchol ho. 

„Poď,“ povedal otec mulovi. 

Mul prskol a vyšiel dolu cestou k domu.

Tibor, Adam a Oliver sa ráno zobudili s boľavými hlavami. Tibor to v noci trochu oľutoval, že synov ponúkol pálenkou, ale chlapci si zaslúžili aspoň niečím otupiť svoje zmysly. Nebolo to prvý raz, čo im dal pálenku. Obidvaja mali dosť rokov na to, aby si s ním mohli za jeden vypiť, ale túto noc to prehnali. Len čo prišli domov, Tibor pokynul Oliverovi, aby pochystal pálenku. Pili, kým sa fľaška neminula.

Ráno vošiel do kuchyne a vo vedre si všimol zvratky. Nebudil ich, nevypytoval sa na to, kto z nich v noci pálenku nezniesol. Vyšiel s vedrom z domu a išiel ho vyliať do lesa. 

Medzi lesom a stajňou mali studňu; v nej vedro opláchol a vrátil ho nazad do domu. Smrad zvratkov mu ešte vždy visel vzadu v nose a nebolo mu z neho dobre. 

Na polceste medzi studňou a domom mu prišlo ťažko. Len tak-tak dobehol do latríny, kde všetko vyvrátil. 

Utrel si ústa, kyslastá pachuť zvratkov mu visela hlboko v hrdle. Ešte raz ho naplo, ale nič z neho už nevyšlo. A dobre tak. 

Vyšiel z latríny a zatresol za sebou dvere tak mocne, až sa zatriasli v pántoch. 

Slnko sa zviechalo na východe, muchy už bzučali vo vzduchu. Vybral sa nazad k domu, pozrel sa na zatemnené okná v izbe jeho chlapcov, že ich zobudí, ale Oliver vyšiel z domu v momente, keď Tibor prišiel k zadným dverám. Pretrel si oči a zívol. „Adam neni v dome, oco,“ povedal mu. 

Prevrátil očami. „A kde je?“ zamrmlal. „Dones mi cigarety.“

Chlapec mu doniesol cigarety aj zápalky, Tibor si jednu zapálil a ponúkol aj Olivera. Oliver bol od Adama starší, tomu fajčiť dovolil; bol vzdorovitejší ako jeho mladší brat a napriek tomu, že mu Tibor niekoľkokrát zakázal fajčiť, ho Oliver neposlúchol. S chlapcami z dediny sa chodievali opiť do hory a fajčili jedna radosť; Oliver sa blížil tam, kde bol aj jeho otec. Napokon to s ním vzdal, ale trvalo to. Aj to ho len Etela prinútila. 

Tibor sa pozrel na trávu naokolo, a hoci bola vlhká od rosy, nič nebolo mokré ako po daždi. V noci nepočul dážď; spal nepokojne, večne sa strhával a prebúdzal, ani pálenka nepomohla tomu, aby spal ako zaťatý.

„Koľko je hodín?“ spýtal sa chlapca.

„Neviem,“ odvetil. „Adam išiel na pole.“

„A čo išiel na pole?“ zamrmlal Tibor a potiahol si z cigarety.

„Išiel pustiť ovce. Reku, že ti dožičí kus spánku po včerajšku.“ 

Na rozdiel od svojho brata, Oliver nevyzeral byť taký zronený Etelinou smrťou. Tibor bol za to aj trochu rád, lebo takto mal Adam aspoň niekoho, o koho by sa mohol oprieť. Oliver bol starší od svojho brata o štyri roky. Mali ešte jedného chlapca, narodil sa medzi nimi dvomi, ale keď mal Adam rok, ich brat umrel na zápal pľúc. Etela ho dlho oplakávala. Tibor tiež. Ale bolesť pominula. Chlapca ani nepoznali. A mali šťastie, že umrel len jeden chlapec. Jeho rodičom z dvanástich detí umrelo deväť do troch rokov po tom, čo sa narodili. Iveta zomrela pred dvomi rokmi. Brat mu bol ďaleko od domova. Roky o ňom nepočuli. Možno aj ten zomrel.

„Hybaj so mnou za ním. A natiahni si na tie nohy dačo poriadne. Nie aby si materi narobil doma bordel,“ zamrmlal. A potom sa zarazil.

Oliver sa naňho pozrel. Nič nepovedal.

Tibor pokrútil hlavou. „Nič to. Ešte sa mi to neuležalo, že je…“

„Nehovor o tom,“ odsekol chlapec. 

Premkol ho nával hnevu. Nemá mu čo rozkazovať. Ale chlapec mal pravdu. Nech o tom nehovorí. Čím skôr to opomenú, tým skorej to prejde. A bude zase lepšie. 

Počasie bolo už zrána príjemné.

S Oliverom sa vybrali za Adamom na pašu, mul v stajni zahíkal, lebo ho počul rozprávať. 

„Buď ticho!“ zavolal za ním Tibor. „Dám ti žrať, keď sa vrátim.“ 

Bol to dobrý mul. Rozumný. Tiborovi sa zavše zdalo, že mu rozumie. Aj teraz. Len čo naň zahučal, nech stíchne, mul stíchol. Poslušný zver.

Odklopili bránu a vybrali sa hore vyžratou trávou za chlapcom. Skoro ho nebolo vidieť, bol zašitý medzi ovcami. Obstávali okolo neho v kruhu ako dav zvedavých na jarmoku. Kde-tu zaznelo zarinčanie zvonca. Potom sa ozvalo zabečanie.

„Čo sa stalo?“ zavolal na chlapca Tibor. 

Adam sa vystrel a natiahol si chrbát. Pozrel sa na svojho otca. Aj z diaľky videl, aký bledý bol chlapec do tváre. Isto jemu prišlo zle. Ani sa neobťažoval to vyliať, keď už tak privstal. Veď on uvidí, nechávať doma bordel. Etela sa nepoteší –

Etela je mŕtva, zahriakol sa. Myšlienka ho zrazu ovalila ako facka. Stislo mu brucho, ruky sa mu roztriasli.

„Rodí,“ odvetil chlapec. 

„Ako vieš?“ Zapálil si ďalšiu cigaretu a predral sa pomedzi ovce k chlapcovi. „Veď sme baranca nemali. Je somarina, aby rodila. Nemalo ju čo nakryť.“

„Ale ona rodí,“ zanovito si stál za svojím Adam. „Prisahám pri Pánu, ona rodí, otec.“

„Ako vieš, že rodí? Možno je chorá!“ Otočil sa k Oliverovi. „Dones mi sekeru a nôž. Ak je chorá, zarežem ju, kým to nechytia ostatné.“ 

Oliver sa vybral nazad k stajni.

Tibor prišiel k synovi. Pozrel sa mu do tváre. Chlapec bol mŕtvolne bledý a Tibor videl, že to nie je len pálenkou. Chlapec sa bál. A nie jeho. 

Pozrel sa na ovcu. Na pohľad škaredá, vlnu mala zlepenú okolo tela v chumáčoch a spomedzi nôh jej tiekla krv. Hustla a zasychala na skosenej tráve. 

Zabečala.

„Je chorá,“ zamrmlal Tibor. „Vidieť to na nej. Je chorá.“

„Z riti sa jej tisne hlava,“ šepol Adam. Dolu lícami sa mu rinuli slzy, hlas sa mu chvel.

Tibor sa opäť pozrel na zviera. Brucho mala napuchnuté, prsia navreté. Zabečala, vzdychla, zabečala. Z pošvy jej vyliezala hlava jahňaťa pokrytá blanou a krvou. 

Ovca zatlačila, napla sa a ďalší kus jahňaťa vyliezol von. 

„Jak sa mohla nakryť?! Nemáme ani jedného barana! Nemáme ani –“

Prerušilo ho ostré, strohé zabečanie. 

Chcel ju zahriaknuť, ale všimol si výraz v jej tvári. Špúlila pysky, nevládne ležala na zemi a tískala zo seba jahňa. 

Pomyslel na Etelu, keď sa narodil Oliver. Bola pri nej babica. Keď ich prišiel prizrieť, pomôcť, vyzerala rovnako. Zvalená na boku, tvár v kŕči. Domom sa rozliehali ubolené výkriky. Bol to strašný, krásny pohľad.

Ovca sa napla a z jej konca vyliezol ďalší kus jahňaťa. Spoly bolo von. Nehybné.

„Je to mŕtve. Je chorá. Zarežeme ju.“

„Ale oco –“ začal Adam.

„Povedal som!“ zahriakol ho. Chytil ho za golier a vylepil mu zaucho. „Povedal som?!“

Ticho.

„Povedal?!“ zavrčal.

„Áno,“ šepol Adam. „Prepáč, otec…“ Rozplakal sa.

Pozrel sa k stodole. Z kúdolu cigaretového dymu vystupovala Oliverova tvár. V jednej ruke držal nôž, v druhej sekeru. Bude ju treba omráčiť. A podrezať.

Za chrbtom mu zabečalo kozľa. 

Strhol sa, obzrel sa za seba. „Ale ťahaj dofrasa!“ zavrčal. Kozľa uskočilo. Bolo mladé. Sprosté. Tieto kúpili minulú jeseň, doniesli mu ich domov a ešte bolo včas ich zarezať. To príde o dva mesiace, keď sa začne ochladzovať.

Jahňa vyliezajúce z matky sa ešte vždy nehýbalo, aj napriek tomu, že z nej bolo skoro von. 

Je mŕtve, pomyslel si Tibor.

Srdce mu búšilo. Čosi v ňom napriek jeho hnevu beznádejne chcelo, aby to jahňa žilo, aby to prežilo. Nech sa to akokoľvek vymykalo zdravému rozumu.

Nemala ako sa nakryť… nebolo tu, s čím by sa nakryla. Nikdy im neušla – vždy dozeral na chlapcov, keď chodili pásť. Vždy stál v úzadí. Aj keď chodili na lúky, vždy tam obstával, prizeral sa.

No tak či tak… jahňa bolo tu. Nešťastne a neľútostne sa dralo na svet. Nemalo na výber.

Keď ju pochovali, išiel pozrieť zvieratá. A všetky boli tam, vnútri. Ani jedno nebolo kotné. Ani jedno. Prisahal by na čokoľvek.

A predsa tu bola. Zachvel sa pri pomyslení na to, že ju niečo oplodnilo. Nemalo čo!

„Je mŕtve,“ povedal. „To jahňa je mŕtve.“

Oliver k nemu prikročil so sekerou a nožom. 

Pozrel sa na syna. „Musí byť chorá. Ak sa jahňa nepreberie, zarež ju,“ pokynul synovi. „Musí byť chorá.“

Musí. Musí byť chorá. Nemohla sa nakryť – nebolo KDE! Kričal by. Zapálil si ďalšiu cigaretu. 

Ovca dotisla jahňa, vratké zadné nohy mu odvisli a s tichým žuchnutím dopadli na trávu. Nehýbalo sa. 

Ovca zabečala. Tibor nenachádzal slov. Nemala sa kde nakryť, nemala sa kde –

Šramot nôh v tráve. Zadrhnuté vzdychy. Zaúpenie. Slabé zabečanie. Trepot nôh. 

Oči sa otvorili. Pozreli sa naňho. 

Tibor strnul. Krvi by sa v ňom v tej chvíli nedorezali. „Ono to žije,“ šepol. „Ono to žije. Žije.“ Stislo mu žalúdok. Pozrel sa na syna. „Sekeru a nôž odnes nazad,“ pokynul mu.

Oliver bez slova poslúchol. Vybral sa preč.

„Adam. Choď s ním.“

„Prečo?“

Otcovo mlčanie mu bolo odpoveďou. Vykročil preč.

Tibor sa prizeral, spolu s ďalšími ovcami, ako sa matka živí na pôrodnej blane jahňaťa a fajčil jednu cigaretu od druhej. Horúčava dňa stúpala a slnko sa týčilo čoraz vyššie nad horizont. Vedel, že ho chlapci z diaľky pozorujú, a nezaujímalo ho, čo si povrávajú. Nech si hovoria. On chcel pochopiť, odkiaľ sa vzalo. Chcel vedieť.

Už sa pozviechalo na nohy. Nacicalo sa materského mlieka, zabečalo a pozrelo sa po ňom. V očiach malo prázdny, tupý pohľad.

„Čo si zač?“ šepol. 

Jahňa neodpovedalo.

Po tom, čo poslal chlapcov spať, sa opil. Pri pálenke premýšľal nad vecami. Premýšľal nad chlapcami. Premýšľal nad Etelou. Premýšľal nad jahňaťom. 

Mal by ho ísť skontrolovať. To mu napadlo. Ale neodhodlal sa k tomu. Nie, nepôjde. Jahňa na to má mater. Ona tam je teraz. V kuchyni si zapálil cigaretu a vypil za pohárik. Zapíjal to vodou zo studne, ktorú chlapci nanosili do domu. Hlava sa mu trochu točila, ale cítil sa lepšie ako pred pár dňami.

Etely už nebolo. Už netrpela. Nešťastná žena. Celý život kapala. 

Ale teraz už je s Pánom Bohom, teraz už jej je dobre.

Zato ty pôjdeš dolu, preblyslo mu hlavou. Ty pôjdeš do pekla. Za to, čo si urobil. A ty dobre vieš, čo si urobil.

Dobre vedel, čo urobil. Dobre vedel, čo urobil.

Nalial si za ďalší pohárik a zapálil si druhú cigaretu.

Ráno a večer sa zliali do jedného. Adam zarezal sliepku a s Oliverom ju ošklbali a upiekli. Kuracie mäso so zemiakmi mu doniesli k dverám.

Ani sa toho nedotkol. Nemal chuť jesť. Poslal ich na pašu samých. 

Vrátili sa pri súmraku.

Ďalšie ráno sa napokon vyštveral z izby a zjedol to, čo mu tam nechali. Okolo mäsa obletovali muchy, kaša bola stuhnutá a studená, ale zjedol to. Bol otrasne hladný. 

Chlapci sedeli v kuchyni. Obaja boli bledí ako smrť. 

„Čo sa stalo?“ zamrmlal odo dverí a obaja sa strhli. 

Pozreli sa na otca. Vymenili si zhrozené pohľady. 

„Čo sa stalo?“ zopakoval, tentoraz netrpezlivejšie. „Čo sa stalo?!“

„Ovce,“ šepol napokon Oliver. Hlas mal slabý. „Otec, včera sme pochybili…“ V očiach sa mu zbierali slzy. „Išli sme pozrieť mamu… a…“ Rozplakal sa.

Prvýkrát chlapca videl plakať. Ani keď zomrela Etela neplakal. Ale teraz plakal. Bál sa otca.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa opäť. Chytil ho za plece a stisol tak mocne, až sa chlapec na drevenej stoličke skrčil od bolesti. „Čo sa stalo?!“

„Nechali sme ich na paši,“ šepol Oliver. „Vlci prišli.“

Zavraždil by ich. Na mieste. 

„Podrhli ovce.“ Odmlčal sa. „Všetky podrhli.“

Chytil chlapca za golier a vytrhol ho zo stoličky. Adam skričal: „Nebi ho! Bola to moja chyba!“

„NEBOLA!“ zaručal Tibor. Päsťou chlapca udrel do tváre tak mocne, že mu ovisol v ruke. Rozrazil mu líce a peru. 

Chlapec dopadol na zem. 

„ZOBUĎ SA!“ zajačal naňho. Ale Oliver ostal nehybne ležať na zemi. Plesol ho po líci, hlava mu zaletela na stranu. Z úst mu vyletel zub. „ZOBUĎ SA!“

„OTEC!“ zjačal Adam.

Plesk! 

Spŕška krvi po drevenej podlahe. 

Chlapcov výkrik.

Opieral sa o stenu, oči doširoka otvorené. Prudko dýchal. „Otec… otec… otec, bola… bola to moja… moja chyba! Ja som mu povedal, aby…“

„Je od teba starší a múdrejší!“ zavrčal. „Mal vedieť lepšie, než sa nechať zlanáriť tvojimi sprostosťami!“

„IŠLI SME LEN POZRIEŤ MAMU!“ zajačal. Piskľavý hlas chlapca mu zvonil v ušiach. Krv mu hučala v spánkoch.

Tibor sa vyrovnal. Nechal omdletého chlapca ležať na zemi. Pozrel sa na Adama. „Tvoj nápad, hovoríš?“

„Áno…“ šepol. „Bola to moja chyba… úplne sme na ne zabudli… a ty si sa nezviechal z postele a… otec… prepáč mi to…“

„Prehni sa cez stoličku,“ hlesol pokojne. „Stiahni si nohavice.“ Z háku na stene zvesil reťaz. 

„Otec, prosím, nie…“

„Povedal som, aby si si stiahol nohavice a prehol sa cez stoličku,“ zopakoval.

„Otec…“ Chlapec lapal po dychu.

„Prehni sa.“

Adam sa plačúc prehol cez stoličku. 

„A neopováž sa pohnúť.“ Natiahol ruku.

Chlapcov uviazal k posteli. Nech mu neutečú. Toto im neprejde. Toľká škoda! Toľko zmarených životov! 

Temer omdlel, keď vyšiel na pašu. Dvadsať oviec skántrených pre ich hlúposť! Dvadsať oviec! Celý rok ich choval, celý rok sa o ne staral, aby z nich niečo mali, a všetko to vyšlo na nivoč, lebo chlapci ich nechali napospas vlkom. 

Jediné jahňa prežilo. Učupilo sa za prázdne drevené sudy pri stodole a zázrakom prežilo. Jedine to jahňa. 

„Budem musieť vykopať jamu,“ povedal. „Budem ich musieť pochovať. Nezjeme to. Nie. Nezjeme to.“

Dve ovce pritiahol k domu a zavesil ich. Pod hrdlá im podložil vedrá, nech stečú. 

Potom začal kopať jamu.

Stmievalo sa, keď skončil. Jahňa stále čupelo pri stodole. Na východe sa zberali mraky a on vedel, že tentoraz príde poriadna búrka. Nebolo šance jej zabrániť. Búrka príde a ak nezavrie aj to posledné jahňa, tak… tak ho zabije.

Aspoň jedno jahňa muselo vydržať.

Zaviedol ho do stodoly a zahasproval zámku na koterci, potom sa vrátil po dve zarezané ovce. Postavil ich na ďaleký koniec stodoly. Pod hlavy im pre istotu podložil vedrá, aby mu nezakrvácali podlahu.

Ako odchádzal od nich, vonku zahrmelo. Zastal a obzrel sa. Mul stál vo svojom koterci. Vyzeral vyhladovane. 

Z hromady mu nabral sena a hodil mu ho. 

Zahíkal a hladne sa pustil do sena. „Dali ti tí somári žrať?“ spýtal sa ho. Ale mul ho ignoroval, s vervou sa pustil do sena a žral.

Jahňa vo vedľajšom koterci zabečalo. Pozrel sa naň. Bolo tam samo. Tiborovi mu ho bolo trochu ľúto, ale nemohol s tým nič robiť. Na jeseň ho zareže a zjedia ho. Ako ostatne vždy.

„Čo si ty zač?“ zamrmlal.

Pozrel sa na jahňa. Stálo v rohu koterca, hľadelo naňho. Čierne obdĺžnikové zrenice sa zúžili a rozšírili, jahňa zabečalo. Potom opäť stíchlo. 

„Chceš sena?“ spýtal sa ho.

Jahňa nereagovalo. 

Dal mu sena a pobral sa do domu.

Chlapcov nechal cez noc bez vody a jedla priviazaných k posteliam. Opil sa, aby nepočul, ako kričia. Zaslúžili si to. Kvôli nim vydrhli vlci všetky ich ovce. Mohli mäso a kožuchy popredať na jarmoku, Boh vie, že mohli! 

Ako zaľahol do postele, snívalo sa mu. 

Čosi ho volalo do stajne a vonku bol sneh. Bolo chladno, za oknami boli metre a metre snehu a chlapcov nebolo. Zakričal na nich, ale nikto neodpovedal.

No zvnútra stajne sa ozýval hlas, boli to ozveny úpenia. Vybral sa tam.

Bosý, nahý, chladným snehom kráčal muž k stodole a obloha bola biela. Vrany sedeli na holých vetvách stromov a krákali. Cencúle sa odlamovali od strechy a padali do snehu. 

Necítil na nohách chlad, až kým nevošiel dovnútra. Vtedy, pod nohami cítiac drevenú podlahu, pocítil ostrú, ľadovú zimu.

Volalo ho tu čosi. Z koterca.

Mula nebolo. Nevidel ho vystrkovať hlavu ponad zábranu, nepočul ho prskať ani híkať. 

Nazrel do jeho koterca k spráchniveným trámom a skoro vykríkol od hrôzy, keď ho zbadal. Mul ležal na zemi, nehybný. 

Pošiel, pomyslel si.

„Tibor,“ ozval sa nežný šepot. „Tibor, Tibor.“ Ženský hlas. Vždy by ho spoznal. Bol to jej hlas. Etelin hlas ho volal k sebe. Jej nežný hlas ho volal k sebe. A nebol ďaleko, nie.

Ozýval sa vzdialený, a pritom bol tak blízko. Bol na dotyk blízky. 

Prichádzal z vedľajšieho koterca. 

Etela čupela vedľa jahňaťa a usmievala sa naňho. Vyzerala opäť tak živo, tak… zdravo! Usmievala sa naňho. 

„Poď ku mne,“ povedala. Poslúchol ju. Jej hlas bol taký prítomný… mesiace ho taký nepočul.

Tešil sa z nej. Videl ju tu a ona bola živá! Žiadnu ženu nepochoval, sama sa dostala z toho, čo ju kvárilo… bola tu. Jeho milovaná žena. Jeho žena bola tu. 

Pozerala sa naňho, jej pohľad bol živý… toto všetko bolo naozaj. Pozerala sa naňho a vonku začalo opäť snežiť.

„Poď ku mne,“ povedala a natiahla k nemu ruky.

Túžobne k nej prikročil. „Milujem ťa,“ šepol.

Pobozkala ho na líce. Mocne ho objala. Jej stisk mu z pľúc vybil dych. „Aj ja ťa milujem,“ povedala. „A viem, čo si urobil.“

Zvraštil obočie. Nepokojne sa od svojej ženy odtiahol. Pozrel sa jej do očí. 

Obdĺžnikové oči sa naňho usmievali. „Ja viem, čo si urobil,“ zopakoval cudzí hlas. Už nepatril jeho žene. Vzďaľoval sa jej. 

„Ja viem, čo si

urobil,“ zakrákalo jahňa. Sprvu nevedel, kde je. Obzrel sa naokolo, uvedomil si, kde je. Obloha nad ním nevisela. Ani drevený strop jeho spálne. Visel nad ním latkový strop stodoly a on ležal vedľa mladého jahňaťa. 

Rozochvel sa. Dobre vedel, kde je. Dobre to vedel. Ležal na sene zasratom hovnami dobytka v stodole. Vedľa neho stálo jahňa. Pannin pôrod. Etela, pomyslel si. Až teraz si všimol čierneho fľaku nad jeho očami. „Etela, šepol.“ Pozrel sa naň. Ruky sa mu chveli. „Ako som sa sem dostal?“ spýtal sa ho. Pomaly, neisto sa posadil. „Čo si zač?“

Jahňa mu neodpovedalo. Ale on mu to videl v očiach.

Vedel, čo je zač. 

Pochovaj ich za tmy, Tibor, lebo ťa budú nasledovať domov, preblyslo mu hlavou.

Etela ho musela nasledovať domov.

V nemých očiach jahňaťa videl tú otázku, chladne položenú pre kohokoľvek, kto tam bude, aby ju videl: Vieš, čo si urobil?

Pokúsil sa zdvihnúť, ale nohy ho neposlúchali. Viem, čo som urobil, pomyslel si. Panebože, viem, čo som urobil. Pane, odpusť mi. Pane, prosím, odpusť mi… 

Dlaňami sa oprel podlahy vystlanej senom a rozplakal sa. Žalúdok sa mu obrátil, ale nemal čo vyvrátiť. Naprázdno ho napínalo. A nemal mu kto prísť na pomoc. V hrudi cítil slabosť. Telo sa mu chvelo, ťažko sa mu dýchalo. 

Do pleca mu vystreľovala od srdca bolesť. A jahňa sa naňho pokojne pozeralo.

„Čo si zač?“ zaúpel. „Čo si zač?!“

Jahňa mu neodpovedalo, ale jeho pohľad mu stačil. V tých očiach bol príkaz, výzva. 

Pochopil. Vtedy pochopil, ako toto skončí. 

Jahňa – Etela ho pustí, keď sa nahlas prizná k tomu, čo urobil.

Pustí ho k chlapcom, keď sa jej prizná pred Pánom, čo urobil. Vedel, že to nemal robiť. Chcel jej len pomôcť. Panebože, on jej chcel len pomôcť.

Oči jahňaťa ho pozorovali, ako dvíhal uplakanú, špinavú tvár od sena. Pozrel sa do tej tváre. Videl jahňa. Panenský pôrod. Etela. Prišla späť.

Vonku bolo ešte vidno a ona videla, kadiaľ sa vracajú. Nasledovala ich domov. 

Tibor sa prežehnal. Pane, keby si ma len neposlúchol. Keby si tú noc zoslal dážď na lúku… možno by neprišla.

V očiach jahňaťa videl jej oči. Ten istý pohľad. Čosi v ňom horelo; zúrivosť, sklamanie. 

Na stodole zavŕzgali vráta. Zahrmelo. 

Na strechu stodoly dopadla veľká dažďová kvapka a vnútri zadunela.

Mul vo vedľajšom koterci zaprskal.

Tibor sa pozrel na vráta do stodoly. Opäť zavŕzgali. Pohli sa dovonku. 

Videl tieň postavy, ktosi sa tískal dovnútra. Počul slabé kroky na drevenej podlahe, pod ťarchou tela vŕzgali. 

„Pane, odpusť mi to, čo som spravil,“ vzlykol Tibor. Oči sa mu naplnili slzami. Padol na kolená. Prežehnal sa. „Etela, odpusť mi to.“ 

Bolelo ho ju tak vidieť. Ležala na posteli a zvíjala sa v bolestiach. Ani makové odvary už nepomáhali; naučila sa na ne. Hocikoľko ho vypila, bolesť neustúpila. Niekedy, keď spala, tie bolesti utíchli a jemu sa uľavilo. Iné dni, keď sa vracal z paše alebo z dediny, sa modlil, aby ju našiel nehybnú, bez dychu. Skonala by sama, ale netrpeli by. Ani on by netrpel. Bolo to strašné, vidieť ženu, ktorá bola toľké roky po jeho boku. Noc čo noc sa modlil, aby ju On oslobodil od tej bolesti, aby jej odpustil všetky hriechy, ktoré musela spáchať. Iné vysvetlenie nebolo. Kričal po nej, nech sa prizná, nech sa zriekne hriechov. Udrel ju, ale nepomohlo to. 

Ležala v posteli, zvíjala sa v bolestiach, zatínala zuby a čosi mrmlala. Nič jej nerozumel. Ani chlapci jej nerozumeli. Adam noc čo noc plakal v izbe a modlil sa, aby sa maminke polepšilo. 

Koľkokrát len chcel k nemu prikročiť a kričať, že sa jej nepolepší, dokým by nezachrípol! Koľkokrát chcel k nemu prikročiť a plieskať ho po tvári, kým by mu bezvládne neodvisol v rukách! Koľkokrát sa modlil, aby to bolo za ním, aby nemusel počúvať vreskot ženy, ktorá mu splodila troch synov! Koľkokrát sa modlil, aby zomrel on, aby nemusel počúvať žalostné vzlyky chabých synov!

A Boh ho ani raz nevyslyšal. Ani raz! 

Niekedy k nemu Otec hovoril v spánku. Držal ho za ruku a on v srdci cítil Jeho hrejivé teplo, Jeho hrejivú ruku, sprevádzala ho a viedla ho aj s chlapcami po Jeho chodníkoch. Ale teraz ho opustil. A on nevedel, čo robiť.

Posledného pol mesiaca to vyzeralo dobre. Záchvaty začali slabnúť. Etela jedla viacej. Dakedy vypila aj za pohárik a potom zaľahla a spala ako zaťatá a Tibor sa nádejal, že ju zbavil starostí. A dakedy sa neprebúdzala, keď ju potriasol. Úľava mu išla zaplaviť srdce, tešil sa. Zbavila sa pozemských strastí a je s Pánom! Nuž potom sa strhla a jemu stislo srdce. Bola späť.

Dva týždne sa jej polepšovalo. Rozprávala sa s ním. Bola pri zmysloch. Veľa spala, ale keď sa prebrala, nevyzerala ubolená. Nevyzerala taká slabá, ako bývala. Vyzerala živá. A on sa nádejal, že ho Boh nevyslyšal, lebo nebolo čo počúvať. Choroba ustúpi. On ju vyliečil. 

No všetko zdanie klamalo – pred niekoľkými dňami to spadlo. Zo dňa na deň jej bolo horšie a horšie. Klesla tak hlboko, ako nikdy predtým, a on to nevedel vydržať. Sedel vedľa nej, noci nespal a nechával chlapcov pásť dobytok. Od svitu do mrku vedľa nej sedel a pozeral sa na ňu, aj v horúčave kúril do piecky, lebo jej bola strašná zima. 

Raz uprostred noci šepla vec, ktorá ním otriasla: „Peklo je studené.“ A on vedel, čo musí urobiť. 

Vykúpi ju. Všetky jej hriechy zoberie na svoj chrbát. 

Nachoval ju polievkou. Nechal ju vypiť makový odvar. A dal jej tri poháriky pálenky. Keď zaspala, zobral vankúš a zadusil ju. Nebránila sa. 

Ale namiesto úľavy prišla hrôza. Hanba. 

Vedel, že sa musí vyspovedať z toho, čo urobil, ale nemohol tak urobiť, kým jeho žena ležala v posteli. 

Chlapcom povedal ráno, že matka spí. Na obed za nimi prišiel a povedal im, že dakedy ráno vydýchla naposledy.

Chlapci sa s ňou boli rozlúčiť. 

Oliverovi aj Adamovi povedal, aby s ním išli na lúku pochovať ju, ale Oliver odmietol. Sľúbil mu, že sa bude doma modliť, aby sa dostala do neba. Tibor ho nechal. Adam išiel s ním.

Zabalili ju do rúcha a vyložili ju na voz. Za súmraku Etelu pochovali.

Okolo stodoly burácal dážď. Besná búrka. Blýskalo sa kade-tade a v stodole sa naňho zvedavo pozeralo jahňa. Vedľa jahňaťa stála skrčená jeho žena. Špinavé čierne vlasy sa jej lepili na bledú tvár pokrytú hlinou. Oči mala zakalené a na čele jej sedela mucha. Šaty, v ktorých posledné mesiace ležala na posteli, mala nalepené na tele, pri kľúčnych kostiach jej zrastali s kožou. Nohy mala bosé, zodraté a zablatené. Ruky jej pokojne viseli okolo tela, nechty si vylámala, ako sa škriabala na povrch z hrobu. Ani kvety trniek nepomohli udržať ju pod zemou. 

Suché, spraskané pery sa vyšpúlili do úsmevu. Som na teba hrdá, pošepla Etela. Postav sa, muž môj.

Poslúchol ju bez slova. Cítil sa slabý, bol pokorený. 

Zhrešil si. Ale On ti odpúšťa. Povedal mi to. Aj ja ti odpúšťam.

„Odpúšťaš mi?“ šepol. Do očí mu vyhŕkli slzy. Ruky sa mu chveli, ako ich k nej vystieral. „Žena moja, odpúšťaš mi?“

Odpúšťam ti, povedala opäť. Poď so mnou. Ukážem ti Pána. 

„Ja… ja ho uvidím?“ 

Áno, prikývla jeho žena. Zaviedla ho rebríkom na šopu. Usmievala sa. Pozri sa cez okno. Cíť Jeho lásku. Jeho milosrdenstvo, povedala. 

Tibor sa pozrel cez okno a uvidel. V mrakoch bola trhlina, v búrke bola prasklina a cez tú prasklinu presakovalo denné svetlo na lúku, kde pochoval ženu. A v tej praskline bola Jeho tvár. 

Poď ku mne, ozval sa Jeho nežný hlas. Len poď.

A za sebou hlas Etelin: Objím ma. Zoberiem ťa k Nemu. 

On objal svoju ženu a vykročil oknom. Obrátka okolo krku sa stiahla a Tibor vykročil k Bohu. 

Muž sedel v stodole. Nehybný. Sedel tam tri dni. Mul v koterci ležal zvalený na boku, plytko dýchal. Jahňa v koterci pokrývali muchy. Sprvu ich striasalo, ale potom, lačné, smädné, už nevládalo. Muž sedel v stodole. Mrmlal stene, mrmlal jahňaťu. Vyznával sa zo svojich hriechov. 

Po troch dňoch muž vstal a vyšiel k rebríku. V ruke držal lano, hovoril mu o odpustení a lano mu hovorilo späť. Viedlo ho hore a za burácajúceho dažďa si muž lano ovinul okolo krku a utiahol. Naťahujúc ruky k Bohu, muž vyskočil z okna a obesil sa.

O týždeň z dediny prišiel kňaz. Prišiel si pohovoriť s Tiborom, chcel vedieť, ako sa drží Etela. No len čo sa k statku na koni priviezol a uviazal ho o bránu, čosi zvláštne ho ovanulo. 

Na statku panovalo úplné ticho; ovce nebečali, ani prasce, ani kravy sa neozývali. Žiadne kotkodákanie, žiadne prskanie toho mula, na ktorom sa chlapci vozili do dediny. Statok bol pohrúžený do hrobového ticha.

Netrvalo dlho, kým kňaz pochopil, prečo. Hore dvorom boli do hliny vryté stopy po bosých nohách. Viedli do stajne. 

Len čo sa vyštveral kopčekom k domu, uvidel ho. Bol tam už dlho, muchy sa na ňom už pásli. K tvári si pritisol dlaň. Nahý muž visel za krk z okna stajne.

Azda nezvládol svoj údel?! Azda nezvládol postarať sa o svoju ženu, o svojich chlapcov, v ich najtemnejšej hodine?!

 „Ste doma?“ zavolal, ale nik mu neodpovedal. 

Tibor, povedz mi, že si ich nenechal hladovať! zaprosil v duchu. 

Kňaz sa prežehnal prv, ako vykročil na verandu. 

Oči mu naplnili slzy. Zacítil zvnútra ten pach. 

On ju tu nechal vyhladovať! Čo, chlapci sa nevedeli sa postarať o svoju mater?! pomyslel si.  NEVEDELI sa postarať o ich matku?! Okolo pľúc sa mu ovíjala ako osídla hrôza a smrad.

Otvoril dvere. 

„Ste doma? Ste dakto doma?!“ zavolal. Nik ho neprišiel pozdraviť. 

Kňaz sa teda pozval do domu. Rukávom košele si zakryl nos, aspoň trochu skryl smrad.

Nazrel do izby, v ktorej prišiel predtým požehnať Etele. Ošarpané steny a prázdna posteľ. Na stolíku v rohu izby stála prázdna fľaša od pálenky a nedopitý makový odvar. Periny boli odhrnuté a vankúš ležal pri čele postele skrkvaný a zalepený od potu. Lozili po ňom muchy.

Vyšiel nazad do chodby a zamieril do izby naproti. Dvere boli zabuchnuté a zvonku zamknuté. Spod prahu sa ozýval mocný pach. Vzpriečil sa mu žalúdok, ako ho udrel do nosa. 

Trasúcou sa rukou odomkol dvere. A otvoril.

Chcel utiecť s krikom. Zavolať z dediny chlapov, nech dom vypália do základov a vytopia svätenou vodou. 

Tibor toto miesto znesvätil. Na bohabojného muža sa v ňom vždy schovávalo priveľa zla. 

Chlapci ležali na posteliach, uviazaní za zápästia a členky. Ústa mali rozďavené do výkriku, oči zakalené. Miestnosť sa rojila muchami. Pod Adamovou posteľou sa hmýrilo klbko potkanov.

„Pane, odpusť mu, nevedel, čo robil,“ zašepkal. „Pane, dožič mu, čo mu patrí. A dožič im vykúpenia.“ Prežehnal sa. Z košele vybral fľaštičku so svätenou vodou a pofŕkal ich telá. 

Neskôr, keď sa vráti do dediny, povie ľuďom, čo sa stalo. 

Vyšiel z izby a vyšiel z domu. Požehnal obesencovi a potom sebe.

Vtom sa z poľa za domom ozval zvuk, ktorý ho vyrušil. Zachvel sa a v srdci mu zabrnela aspoň iskra nádeje. Aspoň čosi žilo na tomto statku.

Vykročil okolo studne a stajne k poľu a tentoraz sa neubránil kriku. Pole bolo zaliate červeňou, no kdesi uprostred čosi zašramotilo. 

Prižmúril oči a natiahol krk, aby lepšie videl. Ale prv než to uvidel, prikročilo to k nemu.

Vzdialené na dotyk jeho ruky, ozvalo sa to opäť. Natiahol k tomu ruku. 

Najprv nevedel, na čo sa pozerá; bolo pokryté krvou, vycivené a roztrasené. Ale držalo sa pevne na nohách. 

Hľadiac kňazovi do očí, jahňa s čiernym fľakom na čele zabečalo.