Konrád Bagandža a záhada zmiznutej truhlice

Konrád Bagandža a záhada zmiznutej truhlice

Keď Konrád dorazil do Gelnice, nebo už malo farbu tmavého piva, po ktorom tak túžil. 

Pohľad na hostinec U zlatého barana, ktorý čupel pri zalesnenom brehu Hnilca, mu rozškvŕkal brucho. Aj jeho oslík si už híkaním pýtal večeru; predsa len, mali za sebou dlhý deň cesty. Trmácali sa kupeckými cestami, chodníkmi i zvieracími prťami. 

„Už sme konečne doma,“ prihovoril sa unavenému zvieraťu.

Permoník Konrád zišiel z oslieho chrbta. Nohy obuté do zelených čižiem s dlhými špičkami spočinuli v blate pred hostincom. Ten do teplej noci vyludzoval veselé tóny. Zvnútra sa ozýval bujarý smiech a niesla sa vôňa pečenej baraniny, z ktorej mu už tiekli sliny.

Utrel si fúzy a vykročil, ale kým prišiel k dverám, cestu mu zahatala podozrivá dvojica.

„Kamže kam, cudzinec?“ Na hýkalovej tvári sa rozostrel úškrn.

„Ešte si nezaplatil za ustajnenie!“ Ten druhý mu z hlavy schmatol špicatú čapicu a začal si ju pohadzovať.

Hýkali zrejme očakávali, že cestou zmorený permoník bude ľahkou korisťou. No to naozaj nepoznali Konráda Bagandžu. 

„Ustajnenie, vravíte?“

Lesný démon prikývol a nastavil paprču.

Konrád sa poškrabal po čiernej brade a bystrými očami si premeral dvojicu. Otrhaní hýkali istotne neboli zástancami názoru, že umývať sa má každý deň. A možno ani každý mesiac. 

„Povedzte, ako sa má tieto dni Krvavý Gustáv?“ spýtal sa, keď zaostril na ich náhrdelníky z vlčích tesákov.

Lotri sa zaknísali.

„Vlastne, nemusíte mi to hovoriť. Spýtam sa ho sám, mám totiž k nemu neskôr namierené.“

Vysmiate tváre im zvädli, v očiach sa mihol strach.

„Čo myslíte, že spraví váš šéf, keď sa dozvie, že ste okradli jeho starého priateľa, ha? Radšej mlčte,“ dodal, keď sa jeden z nich nadýchol. „Krvavý Gustáv nie je benevolentnej povahy.“

„Bene… čo?“ vymenili si tupé pohľady. 

Konrád si povzdychol a ruku nastavil tentokrát on. „Čapicu!“

* * *

Vo vnútri hostinca mohol jeden nájsť všetky druhy čarovných bytostí, ktoré nazývali miestny les svojím domovom – rusalky, hýkalov, vodníkov či bludičky. Permoníkov sa tu však nachádzalo zďaleka najviac. Nič zvláštne, vychýrené Gelnické bane sa nimi len tak hemžili.

Konrád sa pretisol cez húf veselých škriatkov k baru, za ktorým stál šedivý vlkolak.

„Tmavé pivo, dobrý pane. A k nemu baraninu.“

Hostinský prikývol a začal čapovať krígeľ, ktorý siahal snáď do polovice Konráda. Permoník sa medzitým započúval do tónov rusalských píšťaliek, ktoré sa niesli vzduchom, ťažkým od arómy jedla a dymu.

„Konchád Bagandža?“ ozvalo sa z druhého konca baru.

Permoník zažmúril do prítmia, obočie mu nadskočilo a ružové líca roztisol úsmev. „No to ma podrž, pikulík Prokop!“

Chudý mužíček s dlhým nosom sa zvítal s Konrádom. „Nech sa do pekla pchepadnem, ty si sa vchátil?“

„Lepšie povedané, bol som zavolaný.“

Prokop sa plesol po veľkej lysej hlave. „No pchavdaže.“

„Ako sa ti darí?“ spýtal sa Konrád starého kamaráta a uhol si z krígľa, až mu fúzy obeleli penou.

„Biznis je nanič, pchiateľko,“ mávol rukou pikulík. „Podpísať zmluvu o dušu je dnes úmochná dchina. Každý sa len oháňa zákonom o osobných údajoch; nevchaviac o tom, že ľudia si nachádzajú spôsoby, ako sa zbaviť povinnosti platiť. Najímajú si na to akýchsi pchávnikov. Netuším, čo sú zač, no od kolegov z pekla som počul, že všetci končia u nich.“

„Hej, junák, pomôž mi s tým sudom!“ zakričal hostinský na kohosi v kuchyni, ale nikto sa nemal naporúdzi.

„Ukážte, vedúci, ja vám pomôžem,“ ponúkol sa Prokop. Iba luskol prstami a sud medoviny sa vzniesol do vzduchu. „Aspoň niečo mám z toho diabolského paktovania,“ mrkol na permoníka.  

O chvíľu spočinula pred Konrádom pariaca sa večera. Ten na nič nečakal a pustil sa do jedenia, len mu tak po brade stekali cícerky masti.

„Také fajnoty na západe neokoštuješ, však?“ 

„To vieš, doma všetko chutí lepšie.“

Keď vylízal misku a vyprázdnil pivný korbeľ, patrične si odgrgol a oblapil guľaté brucho. „Teraz by to chcelo už len teplý pelech. Žiaľ, Július ma už isto očakáva.“

Aj pikulíkovi povädla tvár. „Ach jaj. Magnát, nemagnát, banícky cech mu dýcha na kchk, žiada od neho mastnú nápchavu.“

Konrád si povzdychol. „Je mi jasné, že je v lajnách, inak by po mňa neposlal. Nerozišli sme sa v dobrom.“

„A to pchečo?“

„Nepáčilo sa mu, že chcem odísť. Keď som mu oznámil, že sa hodlám vydať do sveta, pohádali sme sa. Vraj čo je to za permoníka, ktorému sa podzemie bridí?!“

„A pozchi ako techaz dobche, že má v chodine detektíva!“

Konrád sa smutne pousmial. Na jednej strane bol rád, že je späť doma a že uvidí svojho brata. Avšak na tej druhej sa bál, že nenaplní jeho očakávania. Július ho isto považuje za svetaznalého detektíva, zatiaľ čo on sa tak rozhodne necítil. 

Permoník vyplatil hostinského a rozlúčil sa so starým priateľom. Opustil hostinec a vydal sa k blízkej Kojšovskej holi, pod ktorou sa skrývali nekonečné labyrinty banských štôlní, jeho niekdajší domov.

* * *

Gelnický banský magnát Július Bagandža sedel vo svojej pracovni, obklopený horami hárkov čakajúcich na jeho podpis. Okrem nich na stole ležala aj dávno studená večera. Magnát za posledné týždne celkom stratil chuť do jedla a s ňou nejedno kilo.

Keď sa dvere podzemnej komnaty otriasli zaklopaním, vytrhlo ho to zo sústredenia, pero mu vypadlo a pofŕkalo pergamen. „Doparoma!“

Vráta sa začali otvárať, na čo permoník zavrčal: „Nepovedal som dovolené!“

No keď v nich zbadal stáť svojho brata, hnev z neho razom vyšumel. 

Permoníci sa vystískali.

Konrád súrodenca takmer ani nespoznal. Bucľatú tvár mal teraz kostnatú a samá vráska, po srdečnom úsmeve na nej nebolo ani stopy. Dych mu páchol po medovine, ktorej sa predtým stránil. 

A aj Július si svojho malého brata pamätal inak. Keď ho videl naposledy, mal chmúrnu tvár a smutné oči. Konrád nikdy nebol spokojný pod Kojšovskou hoľou. Mal túlavé topánky – vždy ho to ťahalo von.

„Och, ako som len rád, že si sa vrátil, braček. Ak ma niekto bude vedieť dostať z tejto šlamastiky, tak iba ty.“

„Hovor, čo sa vlastne stalo?“

Július sa zatváril, akoby mu len samotná myšlienka na to nešťastie spôsobovala muky. „S-sadni si, všetko ti vyrozprávam.“

* * *

Do vozíka bola zapriahnutá dvojica huňatých poníkov.

Na kozlíku sedel permoník, ktorého volali Kachľa – škriatok rovnako široký ako vysoký. Za Kachľovým chrbtom trónila okovaná truhlica naplnená štvrťročným výťažkom drahokamov z baní zverených Júliusovi Bagandžovi. Záprah si to šinul hustými lesmi Hnileckej doliny. Smeroval do Smolníka, kde sídlil slávny permonícky cech baníkov.  

Pohonič Kachľa na kozlíku podriemkaval, z úst mu vytŕčalo steblo trávy. O prepadnutí, čo ho čakalo, sa mu však ani len nesnívalo. Nikto nebol taký odvážny, aby si dovolil siahnuť na majetok cechu. Permonícki veľmoži boli predsa chlebodarcovia celého kraja. A ak dotyčného neodradila úcta, tak ho mala zastrašiť povesť cechmajstrov. Tí aj drobné priestupky trestali korbáčom.

Ale nič z toho zjavne nezabralo, lebo v najtemnejšom úseku cesty nastal útok.

Na cestičku pred poníkmi s rachotom padol kmeň borovice. 

Záprah prudko zastal. Kachľa zvreskol, len tak-tak, že nezletel na zem.

Vypúlenými očami sliedil po okolí, no v tôňach panoval pokoj a ticho, len kdesi v hĺbke lesov spievali víly. 

Vzduchom preletela skala a trafila permoníkovú blonďavú hlavu. Kachľa sa porúčal na zem, len sa tak zdvihlo mračno prachu. Neborák sa prebral, až keď mu jeden z poníkov začal olizovať ružový raťafák. S iskrami pred zrakom sa zdvihol na nohy.

Chvíľu trvalo, kým si rozpomenul, kde je a čo sa stalo. Zvrtol sa k vozíku.

Truhlica bola fuč.

* * *

„Jedinou stopou, ktorú máme, je modrina na Kachľovom čele,“ dohovoril Július a stiahnuté hrdlo zvlažil medovinou.

„Tomu odmietam veriť. Za tie roky som sa nikdy nestretol s dokonalým zločinom.“

„Ver mi, je to presne tak! Nenašli sme ani len odtlačky nôh.“

Detektív sa celý rozjasnil.  „No vidíš! Možno práve to je stopa!“

Július zmraštil čelo.

„Kto nezanechá šľapaje?“

Čelo sa ešte viac skrčilo.

„No predsa ten, čo lieta! Sám si povedal, že Kachľa počul spievať v lese víly. To by vysvetľovalo aj to, kam sa bez stôp podela ťažká truhlica.“

Magnát si ale šiel krk vykrútiť. „Počuješ ty vlastne, čo hovoríš? Lesné víly a banditi?! Veď tie by ani muche neublížili!“

Konrád sa prechádzal po komnate s rukami za chrbtom. „Možnože to sú dobrotivé bytosti lesa, ale to ešte neznamená, že sa vyhnú podozreniu.“

„Nie, nie, žiadne víly, braček môj. Za všetko môže ten slizký gangster. Neviem síce, ako to spravil, ale bol to isto on.“

„Myslíš Krvavého Gustáva?“

Július vybuchol zlosťou. „Pravdaže jeho! Celá táto patália smrdí výkalmi… teda hýkalmi. Tí naničhodníci!“ zatriasol päsťou vo vzduchu.

Konrád prikročil pred brata a zblízka sa mu pozrel do očí, aby ho upokojil. 

„Ach, braček,“ pokračoval Július, „tí tupí cechmajstri si myslia, že za tou krádežou stojím ja sám. Ak lup nevypátram do ďalšieho splnu, vezmú mi baňu.“

„Neboj sa, Julko. Ja už ozajstného vinníka nájdem.“

Júliusovi sa zaleskli oči. „Vôbec som si nebol istý, či sa vrátiš. A vlastne, ani by som sa nečudoval, keby si sa na mňa vybodol,“ potiahol nosom. „Zaslúžil by som si to.“

Konrád brata objal a potľapkal po chrbte. 

* * *

Keď sa Konrád so zívnutím vynoril z podzemia, pred baňami ho už čakal pikulík Prokop.

„Nepotchebuješ spchievodcu?“ spýtal sa ho mužíček sediaci na pni a zahryzol do jablka.

Permoník si z očí spolu so škamrami vytrel aj bodavé ranné slnko. „Možno aj áno. Za tie roky sa to tu isto pomenilo.“

„Vechu, ani Hnilec netečie tak ako kedysi.“

„Ale niečo zjavne ostalo rovnaké,“ precedil, keď mu zrak spočinul na dvojici hýkalov, ktorá ho včera chcela okradnúť pred hostincom. Lotri sa obďaleč ponevierali okolo baníkov ako otravný hmyz, čo sa chce nacicať.

Pikulík odhodil ohryzok. „Pechmoníci možno vládnu doslovnému podsvetiu, no to kchiminálne má stále pod palcom Gustáv a jeho kompánia.“

„Určite toho podliaka dnes navštívim. Avšak najprv chcem vyspovedať svedka zločinu. Kde nájdem Kachľu?“

„To bude pchoblém, pchiateľko. Po Kachľovi sa zľahla zem.“

Konrádovi vyskočilo obočie.

„Vchaj šiel včecha večech na chybačku a už sa domov nevchátil.“

„Pozoruhodné!“

„Myslíš, že sa ho niekto zbavil, aby si nevypátchal, kto za tým stojí?“

Konrád nespúšťal planúce oči z hýkalov v diaľke. „Som si tým istý.“

* * *

Cestička sa vinula brezovým lesom.

Konrád ňou zamyslene kráčal, ruky mal pritom ako zvyčajne založené za chrbtom. Pikulík za ním bol od potu mokrý, akoby sa okúpal v rybníku, ku ktorému smerovali. 

Z vrecka vytiahol akúsi plechovku, potriasol ňou a vystriekol si z nej do podpazušia.

Permoník si na ňom mohol oči vyočiť.

Prokopova drobná hruď vzdula hrdosťou. „Je to môj vynález, volám ho deodochant!“ 

Konrád si musel zapchať nos a rukou rozháňať ten puch. Smrdelo to fermentovanými slivkami.

„Ako vchavím, biznis so zmluvami je nanič, musím podnikať inde.“

„Takže posledný raz videli Kachľu, keď opustil podzemie, aby sa vydal týmto chodníkom na rybačku,“ premýšľal nahlas permoník, keď sa znovu pohli.  „Buď sa mu niečo prihodilo cestou, alebo priamo pri vode.“

„Hýkali za sebou už uchčite popchatali všetky stopy,“ zašomral zadychčaný mužíček.

Konrád mu už-už chcel dať za pravdu, keď vtom jeho bystré oči čosi zbadali.

Zastal, zohol sa a z blata niečo vylovil.

„Čo je to?“ prikročil k nemu prekvapený Prokop.

Konrádovi sa rozžiarila tvár. „Vlčí tesák!“

Pikulík sa poškrabal po plešine. „No a?“

Permoník prevrátil očami. „Tesáky vlkom len tak nevypadávajú z úst. Tunajší hýkali ich predsa celé veky lovia a robia si z nich náhrdelníky.“

Prokopova brada sa pokrčila. 

Konrád si dôkaz vopchal do vrecka a rozhliadol sa. Okolo sa zeleneli brezy, zo zeme vyrastali vejáre papradia, medzi ktorými sa skrývali klobúčiky voňavých húb. Ale nielen tie. 

Detektív sa obrátil k Prokopovi a nenápadne povedal: „Niekto nás sleduje.“ 

Pikulík zbledol, akoby si za stromom predstavil hrdloreza.

Neďaleko zapraskala vetvička. To už pot z Prokopa úplne kvapkal. 

Na cestičke pred nimi sa objavil muž. Fakt, že bol celkom nahý, si zrejme neuvedomoval. Pikulík zapišťal, až Konrádovi zaľahlo v ušiach.

„Drahí páni!“ uklonil sa vlasatý lesný muž s dobráckym úsmevom. 

Konrád prešľapoval na mieste, zo všetkých síl sa snažil necivieť. To, že jeho hlava spočívala vo výške divochovho rozkroku, nepomáhalo.

„Čože vy tu takto? Nebodaj tiež hľadáte Kachľu?“

Detektív dychtivo pozrel na Prokopa a potom späť na muža. „Hľadáte ho tiež?“

„Ja nie. No len pred chvíľou tadeto prešli úžerníci z Diabolskej banky. Neborák Kachľa sa im vraj zadlžil. Poviem vám, tých čertov nemám v láske, ale vždy ich vidím radšej, ako tú smradľavú chamraď zo včerajška.“

„Hýkalov?“ Konrád vytiahol vlčí tesák.

„Víly!!!“

„Čože?“ 

„Celé tucty sem včera prileteli. Pľúca som si šiel vykričať, aby som ich odohnal. Nakoniec sa vytratili, ostal po nich iba smrad.“

Prokop si premeral zapáchajúceho divocha a nadvihol jedno obočie. „Smchad, vchavíte?“

„Isteže. Ako inak voláte ten puch levandúľ a konvaliniek?“

Pikulík už vyťahoval svoju plechovku, keď ho Konrád zastavil gestom ruky. „Je možné, aby víly uniesli chlapa Kachľovej váhy?“

„Bolo ich tu toľko, že by odniesli aj samotného Krvavého Gustáva!“

Detektív sa lesnému mužovi poďakoval a už ho nebolo.

Prokop za ním musel utekať. „Počkaj, pchiateľko, čo to znamená?“

„To znamená, že môj prvotný inštinkt bol správny. Za vizážou nevinnosti sa zase raz skrýva zlo!“

* * *

Víly sa ostatných stránili. Žili v odlúčení v najhlbšom lese a pred návštevníkmi unikali ako bojazlivé srnky. Stretnúť sa s nimi zoči-voči bolo nemožné.

Avšak každé pravidlo má výnimku.

Keď sa Konrád ocitol pred chatrčou na hranici bahniska, slnko sa už šmýkalo k západu a cez výpary z močiara prenikali jedovato sfarbené lúče.

Detektív bol sám, keďže Prokopa ich doobedňajšie pátranie celkom zmohlo. Konrádovi to však takto vyhovovalo. Tušil, že ho vo vnútri chatrče čakajú trápne chvíle.  

Krčma Čierny mlok patrila do úplne inej cenovej skupiny ako hostinec U zlatého barana. Namiesto vyhriateho krbu návštevníka čakala iba hrdzavá piecka. Parkety vystriedalo mazľavé blato. Uchu lahodiace píšťaly rusaliek nahradil spev zachrípnutej ježibaby, z ktorého tuhla krv v žilách.

Konrád vošiel do temného šenku a pokrčil nos. Páchlo to tam žaburinou a netopierími výkalmi. Za stolmi sedelo iba pár ponurých postáv. A jedna žiariaca.

Detektív prišiel k stolu v kúte, za ktorým sa rozvaľovala nezvyčajná víla.

„Ahoj, Žofka.“

Zdvihla krvou podliate oči od piva. Na odpoveď jej svietiace krídla ešte viac ovisli.

Konrád si aj tak prisadol. Stolička zavŕzgala.

„Dlho sme sa nevideli, pravda?“

Odpila si a zafrflala: „Nie dostatočne dlho.“

K stolu sa dočvachtal vodník a obslúžil Konráda. Polievka vyzerala ako niečo, čo čašníkovi vytieklo z nosa.

„Ako sa ti darí?“ spýtal sa jej, no hneď to oľutoval.

Žofia vyprázdnila krígeľ a odgrgla si tak hlasno, až prerušila ježibabin spev. „Mám sa… fantasticky!“ 

„Potrebujem tvoju pomoc,“ zdôveril sa jej.

Odhalila štrbavé zuby. „To nemyslíš vážne! Najprv mi dáš kopačky a potom odo mňa žiadaš láskavosti?!“

Konrád sa zapýril. Mala pravdu. Keď pred rokmi vyrazil do sveta, rovnako ako tiesnivé štôlne nechal za chrbtom aj ju.

„Čo vlastne chceš?“

Vyrozprával jej celý príbeh o zmiznutej truhlici a Kachľovi, načo si Žofia objednala ďalší krígeľ nevábne páchnuceho piva a na ex ho vypila.

Sprisahanecky naňho mrkla. „Viem, o čo ide, hik.“

Konrád počúval napätý ako struna.

„V deň prepadu sa kolegyne naozaj nachádzali nablízku. No ony to neboli. Veru nie. Videli lúpežníka. A včera sa ho pokúsili zastaviť, lebo si domysleli jeho pohnútky. Pustili sa snoriť po brezovom lese, ale bolo už neskoro.“ 

Detektív na ňu zaškúlil. „Nekryješ ich náhodou?“

Z jej pohľadu mu zabehlo.

„Kto za to môže?“

Žofiin pohľad klesol k pivnej pene. „A kto môže za to, že sama sedávam v tomto pajzli a pijem pivo, čo chutí ako žaburina?“

Permoník skrčil obočie.

„Si mi ty ale detektív!“ 

„Nechcel som ti ublížiť, Žofka. Ale… musel som stadiaľto vypadnúť! Už som nezniesol to väzenie podzemia; túžil som vidieť šíry svet, cítiť hlinu pod nohami a slnko nad hlavou. Vieš, aký je to pocit, keď vôbec nezapadáš medzi svojich?“

Zablýskala očami. „Vážne sa ma to pýtaš?!“

Zvesil plecia.

„Aj keby som vedela, o kom presne to kolegyne kvákali, nemám jediný dôvod ti to prezradiť!“

Bez ďalšieho slovka jej hlava odkvacla na stôl, kde s hlasným chrápaním zaspala. V tej chvíli sa vráta Čierneho mloka rozleteli dokorán, dnu vpadol ozrutný hýkal a pohľadom prebrázdil šenk. Keď mu zrak uviazol na Konrádovi v kúte, odhalil ostré zubiská a ešte ostrejší meč. 

Detektív si uvedomil, že vliezol do pasce.

Čepeľ rozpolila stoličku, na ktorej permoník pred chvíľou sedel. Konrád sa hodil na zem. Dal sa plaziť blatom popod stoly.

Nad ním sa ozývalo zúrivé vrčanie. Zbraň žuchla. Jeden zo stolov sa roztrieštil, čím sa útočníkovi otvoril výhľad. Skočil dole, jednou paprčou lapil Konrádovu nohu, tá druhá s mečom opísala oblúk.

Permoník v poslednom momente nohu vykrútil a vyzul. Čepeľ presekla prázdnu čižmu.

Bosým chodidlom kopol hýkala do ksichtu. Ten zreval v agónii. Konrád si nohy neumýval už nejaký čas.

Konrád sa vztýčil a pokúsil utiecť z krčmy, avšak útočník bol zaraz tiež hore a zatarasil mu únikovú cestu.

„Kam si myslíš, že ideš?!“ zavrčala hora svalov a železa.

Nasucho preglgol. Potom mu zrak padol na polievku.

Schytil pariacu sa misku a šmaril ju po útočníkovi. Horúci zelený sliz vychrstol na zabijaka, ten sa zrútil na zem a začal kvičať a dáviť.

Keď to videl chudák vodník, ktorý ju pripravil, z očí mu unikla všetka vôľa žiť.

Konrád vzal nohy na plecia. 

Zachrípnutá ježibaba celú tú dobu nerušene spievala a víla Žofia tvrdo spala.

* * *

„Ten trúfalý brav!“ zaklial Július, až sa v komnate zatriasla zem. „Dovolil si dať zamordovať môjho vlastného brata?“

Konrád si poriadne uhol z čaše medoviny a zapozeral sa do krbu. Jeho lenivé plamene naoranžovo osvetľovali magnátovu prepychovú pracovňu.

„Aspoň teraz vidíš, že som sa nemýlil, braček. Za každým darebáctvom hľadaj hýkala.“ Zdvihol prst Július.

Detektív odvrátil zrak od ohňa. „No pozor. To, že zabijak bol hýkal, ešte nič nedokazuje.“ 

Július na brata vytreštil oči. „Čo to táraš za nezmysly?! Pravdaže to dokazuje, že za krádežou truhlice, únosom Kachľu a pokusom o tvoju vraždu je Krvavý Gustáv!“

Hoci už vyprázdnil polovicu kalicha, Konrád uvažoval triezvejšie ako jeho súrodenec. „Vrah bol žoldnier. Najať si ho mohol ktokoľvek. A ja šípim, že jeho rasová príslušnosť nás má presvedčiť, že za všetkým je Gustáv.“ 

Július klesol do kresla vedľa krbu. „Ach, braček, braček. Ty si bol vždy taký zaťatý. Pamätáš, keď si mal šesť, tak si obhajoval Mura, že mŕtvu myš na posteľ nedoniesol on? A pamätáš, ako sme ho na druhý deň videli to zopakovať? To isté sa deje teraz. Tvrdohlavo si stojíš za svojím, že najväčší zločinec široko-ďaleko je nevinný.“ 

Konrád chcel niečo povedať, ale vtedy sa chodbou za zatvorenými dverami ozvali dunivé kroky. Obaja zatajili dych.

Buch-buch. Dvere sa zatriasli zaklopaním, až sa z nich zosypal prach.

Július sa vyšvihol na nohy a z krbu schmatol kutáč. „K-kto je t-tam?“

„Ja!“ 

Bratia sa na seba udivene pozreli.

„Chcem sa pozhovárať.“ 

„Ďalej,“ ozval sa Konrád, ktorý tiež spoznal majiteľa hlasu.

Dvere sa rozďavili a do permoníckej izby sa s ťažkosťami prepchala zhrbená masa tuku a krutosti.

Kutáč Júliusovi vypadol z rúk a zacvendžal o kamennú dlážku.

Seigneur Gustave dostal kedysi prívlastok Tučný, avšak vodca hýkalov si takúto prezývku nehodlal ponechať. Tých, ktorí ho tak nazvali, bičoval, až kým ich chrbty neboli celkom zodraté. Odvtedy ho volali Krvavým Gustávom.

„Dobhrý vešér, messieurs,“ skrivili sa mu ústa pod vykrútenými fúzikmi. 

„Ako sa len opovažuješ!“ Július zdvihol zo zeme kutáč a aj napriek tomu, že bol jedna šestina z hýkala, varovne ho poťažkal v ruke.

Gustáv teatrálne pozdvihol ruky zdobené zlatými prsteňmi.

„Prišiel si vari dokončiť to, čo tvoj poskok nedokázal?!“ magnát očervenel.

„Ten hýkal je vrah náhriomný, za taký ja niezodpovedám. A ver moi, ak by som chcel dať niekoho spát s rybamí, nepothrebova by som dva pokusý, oui!“

„Vrav, prečo si prišiel?“ vyzval ho Konrád, keď si prekrížil ruky.

„Na znak, eh… solidahritý, som vám phriše vysvetlíť, kto za tým šetkým skutuočne jé.“

„Ty a solidarita?“ zaškúlil na neho detektív.

Gangster sa zatváril ako stelesnená dobrotivosť.

„Sme samé ucho.“

Gustáv z čierneho saka pomaly vytiahol cigaru, vopchal si ju do úst a zapálil.

Permoníci si vymenili otrávené pohľady.

„Asi phred throma splnmí phrišiel ku mne Kachľa a posťažuoval sa moi, že ho Žulko nieplatí tak dobhré, ako by si želal, oui. Pehrmoník odo moi chcel, aby som mu požišal. Vhrej mi to vhratí, keď od magnáta vyžobhré vyššiu mzdu. Poslial som domov, bien sûr.“

„Hlúposť, Kachľa má adekvátny plat!“ zaprotestoval Július.

„Možnuo. No pothreboval plus. Kachľa si nieniechal ujsť žiady, eh… mahriášový touhrné v dolinie. A povezmé, že kahrta mu už niejakú tú dobu vuobec niešla, oui? Vhrej sa zaplieto s čehrtamí z Diaboleske banký, ich pôžišky majú mastné úhroky. Niephrekvapivo, pekelníci nieponúkajú zchovievavý phlatóbny phlán, non. Iste mú riazne vysvietlilí, šo sa stáne, keď všas niezaphlatí. Kachľa pothreboval peniazé, aby si zakraníl kechrk.“

Konrád sa zamyslel. „No počkať! Na mieste činu sa našli iba Kachľove stopy. Borovicu, čo padla na cestu, mohol predsa zrúbať sám. A čo sa týka truhlice, tak tú si mohol svojpomocne odniesť, síl na to mal až-až.“

Gustáv prikývol a pokračoval: „Kéď si sa tu všehra obejavi, Kachľovi muselo dôjt, že ho ty skô či nieskô odhali, oui. A tak pekne uthieko. Phredtým zerejme vyplahtíl toho pché hýkala, vhrahá náriomniého, aby sa ta zbavíl skô, než ty ho oznaší za liupežník.“ Gangster vyfúkol mračno dymu z cigary.

Július bol už bordový ako zrelá repa, oči sa mu len zázrakom nevykotúľali z hlavy. „Choval som si na prsiach hada! Ale veď ja mu ukážem!“ znovu poťažkal kutáč.

Gustáv zadunel smiechom. „Šethri silý, mon ami. Ak má Kašľa niejaký hrozúm, tak už je dávno za siedmimi horami a dohlamí.“

Konrád sa ale netváril, že by sa mu to všetko pozdávalo. 

„Čo sa ti nepáči, braček? Veď to celé dáva zmysel!“

„Ak sa Kachľa skutočne zmocnil truhly plnej drahokamov, prečo by ešte nesplatil svoj dlh čertom?“

„O čom to rozprávaš?“

„Ráno mi lesný muž povedal, že Kachľu hľadajú úžerníci z Diabolskej banky. Neviem ako vy, ale keby mne pekelníci hrozili zlomenými hnátmi, nečakal by som týždne so splatením dlhu.“

Július mávol rukou. „Kachľa nie je najostrejšia ceruzka v peračníku.“  

Na chodbe zadupotali kroky a do komnaty vpadol permoník: „Je späť, je späť!“

„Kto?“ 

„No predsa Kachľa!“

Konrád sa poškrabal po brade. „No až taká tupá ceruzka zase byť nemôže.“

* * *

Podzemná ošetrovňa pukala vo švíkoch.

Len čo sa Konrád s Júliusom prepchali cez dav nadšených baníkov, na posteli pred nimi našli ležať zavalitého permoníka s blonďavou hrivou. Na jednej strane čela sa mu temnela stará modrina, na tej druhej sa zase vŕšila nová hrča.

„Ty jedno zlodejisko!“ Július ho už-už zdrapil za golier, ale Konrád mu v tom zabránil.

„Počkaj, Julko, to predsa nedáva zmysel. Prečo by sa sám vracal, a navyše s novou hrčou na hlave?“

„J-ja a zlodejisko? O čom to, šéfe, došľaka, hovoríte?“

„Čo sa ti stalo?“ pokľakol k nemu Konrád. „Povedz nám všetko.“

Kachľovi sa zakalil zrak. „Včera večer som šiel ako zvyčajne na rybačku. Chodidlá mám citlivé, takže keď som stúpil na vlčí tesák, zastal som. Zohol som sa a vzal ho do ruky. Vtedy vzduchom preletela skala a trafila ma do čela. Ďalej si už pamätám len to, ako som sa prebral v nejakej opustenej štôlni. Ruky aj nohy som mal zviazané, v ústach napchatú handru.“

„Nie sú vlčie tesáky hýkalím fetišom?!“ zablýskal Július očami na Gustáva v kúte.

„Vhraví sa tomu móda, oui. I kéď, ako sa tak na vás pehrmoníko divám, vám to slovo nič vhravieť niemožé.“ 

Baníci naokolo urazene zadudrali.

„Čo potom? Ako si sa oslobodil?“ ignoroval ich Konrád.

„Ja nijako. Za všetko môže tá zvláštna víla. To ona ma našla a zachránila.“

„Kto?“

„No predsa tá štamgastka z Čierneho mloka.“

Konrádove líca roztisol úsmev. Vedel, že Žofia mu nakoniec pomôže. Mala dobré srdce, aj keď si to navonok nechcela priznať. 

„Prezradila ti, kto za tým všetkým je?“ spýtal sa detektív.

Blonďavá hlava sa zavrtela.

Július sa rozdrapil. „Doparoma, braček, na tie vaše milenecké hry nie je čas! Nájdi ju a vypáč to z nej, inak to zariadim ja!“

„Čo si ešte pamätáš?“ 

Pohonič mykol plecami. „Bola tam tma ako v rohu, vlhko a smrad. Niekde blízko sa muselo kvasiť ovocie.“

Konrádove unavené oči ožili. „Čože?“

„Smrdelo to v tej štôlni za fermentovanými…“

„Slivkami,“ dokončil za neho detektív. 

„Ako vieš?“

Konrád fľochol na Kachľove modriny. „Páchateľ sa v oboch prepadnutiach trafil na prvý krát, však?“

Hlava poskočila hore a dole.

„A ty si ho teda nevidel?“

Potom doprava a doľava.

„To znamená, že musel hádzať spoza stromu.“

Július zafučal zmätením. „Taká muška?! Veď to ani nie je možné!“

„Nie pre toho, kto si vie pomôcť mágiou!“ 

Všetky oči v ošetrovni sa upreli na detektíva Konráda Bagandžu.

* * *

Do vozíka bola zapriahnutá dvojica huňatých poníkov.

Na kozlíku sedel Kachľa a podriemkaval. Včera mal totiž rušnú noc. V mariášovom turnaji skončil posledný. Čerti-úžerníci mu už dýchali na krk, ale permoník si z toho ťažkú hlavu nerobil. Vedel, že je už blízko k tomu, aby od svojho šéfa, magnáta Bagandžu, vyžobronil vyšší plat.

Bol to optimista.

Ako tak driemal, na cestu pred ním padol kmeň borovice.

Záprah prudko zabrzdil.

„Kto je tam!?“ zvolal do tmavého lesa, keď sa prebral.

Ticho, iba čo sa z lesných hlbín ozývalo spievanie víl.

Kachľa zišiel z kozlíka a prehliadol si borovicu. S prekvapením zistil, že je to už hnijúci kmeň. Vtedy vzduchom preletela skala a trafila Kachľu do čela.

Permoník sa zvalil na stred cesty ako vrece krumplí. Spoza stromu vyšla drobná postava. Pikulík Prokop precupkal k záprahu. Keďže skoro nič nevážil, nezanechal v blate žiadne šľapaje.

Zastal pred veľkou okovanou truhlicou a luskol prstami. Kladka sa vyparila a veko sa nadvihlo. V jeho vypúlených očiach sa zatrblietala hromada pestrofarebných drahokamov.

Prokop si požmolil ruky. Jeho biznis so zmluvami o duše šiel v poslednom čase dolu vodou. Za všetko mohli tí prefíkaní ľudia. Keď zistili, že zmluvy majú právne diery, začali to zneužívať. Do pekla ich chodilo čoraz menej, čo sa pekelníkom z Diabolskej banky vôbec nepáčilo a Prokopa prestali podporovať. Ale prežívaniu v biede odzvonilo. Keď nabral za hrsť rubínov a zafírov, tvár mu ozdobilo blaho, na ktoré bol zvyknutý.

Opäť luskol prstami a truhlica sa – podobne ako borovica či skala – vzniesla do vzduchu, akoby bola z páperia. Nasledovala pikulíka až k jeho skrýši – opustenej štôlni. 

* * *

„Toho malého diabla už nenájdeme,“ zabedákal Július, keď všetci traja vyšli z ošetrovne.

„Veru, pikulík je isto niekdé v bezpečí, oui.“ 

Konrádov výraz však prezrádzal, že ešte nič nie je stratené. 

Júliusovi rozkvitla tvár. „Hovor, braček, na čo si prišiel?“

„Ak je to lakomosť, ktorá ho naviedla na ten zločin, tak potom ju možno vieme použiť proti nemu.“

„Ako?“ 

Detektív sa otočil ku Gustávovi. „Máš kontakty s Diabolskou bankou, pravda?“

Hýkal opatrne prikývol.

„Dohodni nám stretnutie.“

„A šo z tohó budem mať ja, eh?“ ozvala sa Gustávova pachtivosť. 

„Nejako sa už vyrovnáme,“ zašomral magnát.

„Povedz im, že Július Bagandža si praje splatiť dlh svojho zamestnanca Kachľu. Na to si iste nájdu čas.“

„Čože? Odkedy som poondiata charita?!“

Konrád brata spražil pohľadom. „Chceš naspäť truhlicu, či nie?“

Július si povzdychol tak ťažko, až sa permoníci hlbšie v štôlni čudovali, skadiaľ sa tam vzal prievan.

* * *

Prokop vošiel do átria Diabolskej banky, chvíľu očkami sliedil po tmavej jaskynnej hale, a potom prešiel k recepcii.

„Ako vám pomôžem?“ opýtala sa pôvabná čertica stojaca za pultom zo stalagmitov.

„Mám tu vchaj nevyplatenú mzdu.“ 

„Aha, to ste vy…“ 

Kyslo sa tváriaci mužíček nastavil dlaň.

„Obávam sa, že to budete musieť vybaviť priamo u pána riaditeľa.“

Prokop prepichol čerticu podozrievavým pohľadom. 

„Viete, pán riaditeľ by sa vám chcel osobne ospravedlniť za to nedorozumenie so zastavením Vášho financovania.“

Pikulík prevrátil očami. „Kde ho nájdem?“ 

„Jeho kancelária je na konci chodby vľavo.“

Prokop vpochodoval do chodby a potom bez zaklopania vpadol do riaditeľovej kancelárie. 

Za stolom však riaditeľ nesedel. Konrád sa zazubil.

Zlodej sa zvrtol na útek, no v tej chvíli na neho padla sieť.

Uväznený pikulík začal lúskať prstami, nemalo to však žiadny účinok.

„Len si drieš prsty, kamarát. Asi pred minútou s tebou pekelníci rozviazali kontrakt. Už nemáš žiadne magické schopnosti.“

Pikulík pod sieťou vyceril zuby. „Okamžite ma pusti, som nevinný!“

Konrád krúžil okolo väzňa s rukami za chrbtom. „Mám tucet svedkov, ktorí hovoria inak.“

„Pche, ty hlupák! Víly nebudú nikdy svedčiť, každého sa boja!“

„A že kto je tu hlupák…“ 

Pikulík zaškrípal zubami.

„Ak mi prezradíš, kde si ukryl lup, tak sa možnože dohodneme.“

Zlodej sa zachechtal. „Tak techaz si naozaj za blbca ty.“

„Dúfal som, že k tomuto nebude musieť dôjsť,“ povzdychol si Konrád a dal znamenie komusi v kúte jaskyne.

V tme tam zasvietila špička zapálenej cigary.

Pikulíkovi poskočil ohryzok. 

„Detektív mi slubíl pekný podiel z thruhlicé, ak z teba vypášim phravdú,“ pohla sa z tieňov hora v smokingu. 

„Blafuješ!“ zagánil Prokop na detektíva.

Konrád si k nemu čupol. „Si si istý?“

Gustáv vytiahol spoza chrbta bič. 

Prokopovu plešinu orosil pot. Konrád sa zdvihol od zlodeja a spravil pár krokov vzad. Bič zaplieskal len centimetre od Prokopovej bledej tváre. 

„V pochiadku!“ zavrčal pikulík, keď sa hýkal znovu zahnal. „Všetko… všetko vám vchátim.“

Konrád si s Gustávom vymenili figliarsky úškrn.

* * *

Do vozíka bola zapriahnutá dvojica huňatých poníkov.

Na jeho kozlíku sedel Kachľa. Pohonič bol šťastím celý bez seba. Akoby aj nie, jeho dlh bol urovnaný a on sa konečne zbavil úžerníkov z Diabolskej banky. Byť optimistom sa skrátka vyplatilo.

Za jeho chrbtom ležala nájdená truhlica. A na nej sedel sám Július, ktorý nechcel nechať nič na náhodu a bezpečnosť prevozu si vzal na starosť sám. Oči mal celú cestu na stopkách, v ruke poťažkával svoj krbový kutáč.

Keď dorazili do Gelnice, na banskom námestí ich už čakali vytešení permoníci.

„Takmer plná!“ zvolal triumfálne do davu Július, keď zastali. 

Permoníci zvýskli radosťou, k oblohe vyleteli čiapky.

„Chýba len toľko, čo som vám chcel vyplatiť na odmeny.“

Dav sa rozpískal, ktosi hodil rajčinu, čo len tesne minula magnáta.

„No dobre, dobre, niečo vymyslíme…“

Július ešte chvíľu slávil nájdenie truhlice, keď sa odobral do ústrania. Tam ho už čakal Konrád.

„Pred rokmi som sa na tomto mieste s tebou pohádal, pamätáš? Nazval som ťa slabošským zradcom, lebo si sa rozhodol, že svoj život nechceš stráviť v baniach.“

Detektív mlčky prikývol. 

„Bola to,“ potiahol ružovým nosiskom, „tá najväčšia sprostosť, akú som kedy povedal.“

Bratia sa objali.

Július potľapkal súrodenca po chrbte. „Ďakujem ti, braček. Za všetko.“

„Ehm, niechcem rušiť vašu chviľú, messieurs, no šakám na svoju placú.“ 

Július po Gustávovi šmaril jedovatý pohľad. „Iste. Päť percent za to tvoje divadlo v banke.“

„Päť? Dohodlí sme sa na pätnastích! Bez mojej mališkostí by ste mali iba tak čušiacého pikulíka, merde!“

„Čože?! Za jedno zaplieskanie bičom žiadaš vedro rubínov?“

Konrád nechal dvoch žgrlošov škriepiť sa a pomalým krokom vyrazil do hostinca U zlatého barana. Po dlhom dni sa mu zachcelo dobrého tmavého piva.

„Nebodaj už zase odchádzaš?“ doľahlo k nemu z bočnej uličky.

Konrád sa na Žofiu usmial. „Vlastne, rozmýšľam, že tu chvíľu ostanem.“

„Á, takže to tvoje svetobežníctvo bola iba fáza?“

„Môžeš to tak nazvať, ak chceš.“ 

„A čo teraz plánuješ?“

„Pre začiatok som ťa chcel pozvať na pivo.“

„Takže na rande?“

„Môžeš to tak nazvať, ak chceš.“ 

„Myslíš si, že jedno pivo u Čierneho mloka všetko vyžehlí?“

„U Čierneho mloka? Do toho pajzlu ma už nikdy nedostaneš, veď som tam skoro zatriasol krpcami!“

„Nepreháňaj, iba čo si sa ponaháňal okolo stola s hýkalom.“

„Takže si nespala?!“

„Pravdaže nie, myslíš, že ma zmôže obyčajné pivo?“