Pozorovateľ 

Pozorovateľ 

1. Pomoc

Damián je pozorovateľ. Pozoruje samého seba. Leží na gauči a doktor sa na neho usmieva ako na malé dieťa. Alebo na blázna. Nevie to rozoznať, ale v skutočnosti na tom nezáleží.

„Zmenilo sa niečo?“ začne doktor Zubor bez okolkov, oči mu zabiehajú na monitor.

„K horšiemu,“ odpovie Damián krátkym dychom. „Vôbec nie som sám sebou.“

„Disociácia, úzkosť, panika, problémy s dýchaním,“ vymenuje doktor popod nos.

Damián sa pozoruje zhora. Akoby sa vznášal sám nad sebou. Nevie, ako je to možné. Vidí sa zvonka, ale cíti sa zvnútra. Snaží sa zachovať pokoj, ale je množina nervov. Množia sa v ňom. Najradšej by kričal, volal o záchranu z plných pľúc.

„Všetky tieto príznaky sú normálne pre niekoho, kto prežil traumu,“ zopakuje doktor uistenie, ktoré mu hovoril už na prvom sedení. Jeho istota však Damiána rozčuľuje. V skutočnosti mu hovorí, že to nepovažuje za také vážne, ako to naozaj je.

„Strácam kontrolu,“ oponuje doktorovi. So stúpajúcim krvným tlakom sťažka prehĺta, počuje každé svoje glgnutie.

„Sú to normálne posttraumatické príznaky.“ Zubor vidí jeho ťažkosti a nabrúsenými slovami upokojuje myseľ svojho pacienta. „Je to len obranný mechanizmus vášho mozgu.“

„Ale toto nie je normálne.“ Damián sa snaží pôsobiť vyrovnane. „Pozrite.“

Teatrálne zdvihne ľavú ruku, vystrie dlaň, presunie ju k jeho tvári. Sám nevie, čo sa stane. Očakáva, že vystrelí facka, ale na poslednú chvíľu sa prsty stiahnu do dlane ako mexická vlna. Naspäť vystrčí len jeden.

„To nerobím ja,“ presviedča doktora, akoby práve vytiahol dôkaz, ale je to len prostredník. V ruke mu začína pulzovať, preberá nad ňou chvíľkovú kontrolu. Vracia ju k telu a masíruje si fľaky na krku.

Zubor sa napraví v kresle a nakloní hlavu, akoby sledoval nakrivo zavesený obraz. Chvíľu necháva znieť len ticho, ale Damián v jeho výraze vidí, čo si myslí.

„Pán doktor, som racionálny človek.“

Zuborove obočie sa zdvihne, na čele sa objavia vrásky. Bez slov prejde k vozíku v rohu a pritiahne ho k svojmu kreslu. Damián ho pozoruje, akoby presúval jeho osud.

„Potrebujete traumu spracovať,“ utešuje doktor a stláča gombíky na prístroji. „Povedzte mi všetko, na čo si pamätáte.“

Na prvom stretnutí sa dohodli, ako budú postupovať. Damián neodpovie, drží oči vodotesne zatvorené, ale poddáva sa jeho vôli. Vie, že musí aktívne spolupracovať, aby hypnóza fungovala.

Zubor mu na hlavu nasadí neurónovú čiapku, nalepí senzory. „Celý čas budem monitorovať činnosť vášho mozgu. Uvidíme, čo nám to povie.“

V Damiánovom vnútri sa obavy miešajú s nádejou. Hlasné prehĺtanie je prerušené pravidelným ťukaním metronómu.

Tak-tak. Tak-tak. Tak-tak.

„Zhlboka sa nadýchnite, pán Nový.“

Tak-tak. Tak-tak. Tak-tak.

„A pomaly vydychujte. Budem počítať od desať.“

Zuborov hlas mu lezie do uší, do hlavy, zasahuje mozog. Obsah slov filtruje, stačí mu melódia hlasu. Pozoruje svoje zavreté viečka, vidí ich zvonku, úsmevom upokojuje kútiky. Cíti búchanie srdca, vánok z okna. Všetko ustáva. Obzor sa zmenšuje, farby sa vytrácajú. Hypnóza ho pohlcuje. Je to v poriadku, hovorí sám sebe. Len si znovu zrekapituluje, čo sa stalo. Doktor mu pomôže. Musí mu pomôcť.

2. Trauma

Vidí sa v posteli. V polotme otvára oči a hmatá po telefóne. Nechce sa mu vyliezť. Perinu si pritiahne k brade, ešte na chvíľu hryzie do jej tepla. Šuští, akoby jedol sladkosť aj s obalom.

Gloria raňajkuje horúcu kašu. Damián naťahuje krk, či nájde plnú misku aj pre seba. Heuréka.

„Dobré ráno, láska,“ objíme ju zozadu. Najradšej by ju zlákal naspäť do postele, ale vie, že nemôže. Vyrieši to kávou. Mlynček kávovaru melie vzrušenie na prach a Damián s úsmevom mení tému: „Zajtra podpisujem.“

Na tento úspech čakal od momentu, ako pred desiatimi rokmi otvoril prvý autoservis.

„Ako rýchlo sa to zbehlo,“ čuduje sa Gloria. „Naozaj som myslela, že si to rozmyslíš.“

Damián vie, že ho podpichuje. Rozhodovanie o predaji bolo ľahké. Je pripravený na novú etapu. Je pripravený na koniec workoholizmu. Je pripravený na rodinu.

„Keď je kupec, ide to ľahko,“ odpovie, ale len hrá formu. Predaj malej siete autoservisov nie je úloha na jedno popoludnie. Dlhodobo ich to nezabezpečí, musí preto vyjednať čo najlepšie podmienky.

„Vieš si predstaviť, že už nikdy nebudeš meniť olej?“

Damián sa smeje. „Takže na našej Fabii ho odteraz meníš ty?“

***

„Ako sa cítiš?“ spýta sa Damián, keď sedia v aute a vyrážajú na cestu. Vie, že je to hlúpa otázka, lebo pozná odpoveď. Ale aj tak sa pýta. Niekedy si hovorí, že takto sa muž nespráva, ale potom si povie, že možno by mal, a tak v tom pokračuje.

Gloria ho chytí za ruku. „Dúfam, že sa to podarí,“ hovorí s náznakom úsmevu, ale mimovoľne sa hrá s gombíkmi na košeli.

Damián prepletá svoje prsty s jej. Nechce ich pustiť, tak ľavou rukou striedavo drží volant a preraďuje rýchlosti. Nie je to ľahké, ale cesta je rovná a nevadí mu, keď miestami pretočí motor. Na vlastnom aute si nikdy nezakladal a o chvíľu aj tak vychádzajú na diaľnicu. Tam už je to ľahšie.

„Úspešnosť prvého vloženia je skoro päťdesiat percent.“ Vysokými číslami sa Damián snaží nastaviť pozitívnu náladu. V hlave má vypočítanú aj kumulatívnu pravdepodobnosť úspechu pre štyri zmrazené embryá, ale to nepoužije. Je to nesprávny spôsob výpočtu, zohľadňuje len pokusy a ignoruje ďalšie premenné. Ale hlavne nechce vyvolať neprimerané očakávania a tlak. Ešte ich možno čaká dlhý proces.

„Pravdepodobnosť, že sa uchytí aspoň jedno zo štyroch je viac ako deväťdesiat percent,“ usmeje sa Gloria a on sa červená. Tak predsa jej to už hovoril. To som ja, pomyslí si. Všetko analyzujem až príliš.

O necelú polhodinu sedia v čakárni. Priestor vypĺňa prázdne ticho. Damián tŕpne na stoličke a cíti sa rovnako nemožne, ako vyzerá. Ako neužitočný sprievodca. Charon na rieke života. Rukami si drží kolená, aby sa udržal pokope.

Otvoria sa dvere a sestrička hlási: „Nováková, nech sa páči.“

Gloria vstane, Damián ostane sedieť. Predpokladá, že ide len na toaletu, ale potom pochopí. Volali ju, ale skomolili priezvisko.

Vyskočí zo sedačky, chytá ho strašidelná predtucha. „Povedz im, že si Nová.“

Gloria prikývne, ale Damián si uvedomí, že to stále nie je dosť jasné. „Nie Nová ako nová, ale Nová ako priezvisko.“

Dá mu pusu a kráča dnu.

„Nie že ti dajú embryo nejakého Nováka,“ zavolá ešte za ňou, ale Gloria sa jeho nočnej more len zasmeje.

Damián pozoruje svoje čakanie, ubehne päť minút. Nemocničná dilatácia času existuje a je to sviňa. Hltá sekundy ako pomyje a prežúva ich tisíckrát. Rozťahuje sa, nafukuje a spokojne si žije mimo všetkých fyzikálnych zákonov.

Pohľadom na zemi sleduje zaschnutú stopu od mopu, smeruje až do rohu pod lavicami. Rozoznáva miesto, kde sa štetiny pravidelne otáčajú, stala sa z neho akumulačná zóna zaschnutej špiny. Kontrast medzi technologickou vyspelosťou ambulancie a nedbanlivo umytou podlahou Damiána zaujal. Jeho myseľ je nekonečne hlboká studňa a absurdita je to jediné, čo dokáže prebiť sterilné analýzy. Aspoň na chvíľu, kým jeho dieťa vyrobia za neho. Niekde tam, na opačnej strane steny, sa práve deje zázrak.

Dvere sa otvoria, Damián si dáva záležať, aby bol očný kontakt dostatočne spýtavý. 

„Ostáva len čakať,“ odpovie Gloria a kýva náramkom na ruke. „Toto monitoruje hladinu hCG.“

„Údaje sú zdieľané aj s nami, takže podľa vývoja vás budeme kontaktovať,“ vysvetlí sestrička. „Dovidenia, pani Nováková.“

Damián je prikovaný na mieste, otvorí ústa, ale skôr ako stihne niečo povedať, sa Gloria smeje z plných pľúc. Nakoniec vypustí len ironické hahaha.

***

„Ty magor!“ hundre Damián cestou domov. Takmer nikdy nenadáva, ale pri šoférovaní sa neudrží. Zaraďuje sa z pripájajúceho pruhu, podľa zásady zipsovania je už na rade, ale zelený džíp sa bije o každý centimeter. Napokon ho Damián pustí a neveriacky sleduje, ako vodič džípu vystrčí ruku z okna a ukáže mu fakera.

Damián využije rozstupy vo vedľajších pruhoch a presunie sa do ľavého prúdu. Drží sa v ňom, kým nevidí Bratislavu v spätnom zrkadle. Pridáva plyn, aby s bezpečným odstupom obehol bielu dodávku a zaradil sa pred ňu. Auto je už takmer v strednom pruhu, keď sa v pravom zrkadle objaví luxusný džíp. Damián si neskoro uvedomí, že sa tiež presúva do ich pruhu.

„Sprava sa neobieha, ty…“ kričí, ale slová zaniknú v rachote plechov. Ťažšie auto narazí do ich hatchbacku, zmocňuje sa ich rotácia. Hádže ich zo strany na stranu, Damián sa pokúša pozrieť na Gloriu, ale svet sa krúti príliš rýchlo. Rukami sa drží volantu, očami na ceste, ale vie, že to neudrží. Auto v ľavom pruhu zareaguje na ich problémy neskoro a realitu trhá obrovský náraz. Damián cíti rupnutie vo svojom vnútri, inštinktívne zatvorí oči. Otvorí ich, až keď je ticho. Stále zviera volant.

„Damián,“ ozýva sa Gloria.

Otáča sa k nej, bolí ho každý pohyb, ťažko sa mu dýcha. Pot sa objavuje na tvári ako rosa. Tep mu striedavo vyskakuje a hneď padá.

„Si v poriadku?“ spýta sa jej a premeria si ju. Je zasypaná kúskami skla, ale krv nevidí.

„Asi áno a ty?“

Damián hýbe rukami, nohami, hlavou, skontroluje sa aj pohľadom.

„Asi áno,“ odpovie a analyzuje situáciu. Dvere na jeho strane sú zdeformované, nepôjdu otvoriť.

„Môžeme vystúpiť?“ pýta sa Gloria.

Neodpovie jej, pokúša sa udržať nutkanie na zvracanie. Gloria sa obzrie cez rám dverí, kopne do neho, vylezie von. Damián sa trápi s pásom, stiahne ho zo seba a kričí. Bolí to, akoby do neho vrástol a odtŕhal sa s kúskami kože. Vyhrabe sa na sedadlo spolujazdca a dúfa, že vonku sa mu podarí poriadne sa nadýchnuť.

„Asi sme mali šťastie,“ hovorí Gloria.

Chytí ju za ruku a ťahá do bezpečia za krajnicou. Horúci pach asfaltu a prašného poľa jeho nevoľnosť zhoršuje.

„Volaj. Stodvanásť,“ prikáže Damián a prehliada si miesto havárie. Kusy plechov sú rozsypané všade navôkol, zelený džíp nakoniec skončil prevrátený na streche. Z rozbitého okna trčí obrovská postava, hrabe sa von. Chrčí, kvapky krvi padajú na asfalt.

„Haló. Pane. Počujete ma?“ beží k nemu Damián, ale odpoveďou mu je len pokračujúce chrčanie. Ďalej sa škriabe von z auta, Damián sa bojí potiahnuť ho, kým nepozná rozsah zranení. Muž sa prevráti na chrbát ako medveď po bitke. Tvár má pokrytú krvou, oči vyvrátené, na perách sa hromadí pena. Zrazu ho schmatne za ruku a ťahá silou, ktorej sa Damián ľaká. Už sú si tvárou v tvár, pohľady sa im stretnú.

„Vydržte. Pomoc je na ceste,“ povie mu automaticky. Muž neodpovie, oči sa mu lesknú, rozďavené ústa sa zapĺňajú krvou. Prehĺta ju, ale vždy vybuble naspäť ako vriaca voda. Glo glo glo. Pokúša sa hovoriť, ale náhly záchvat kašľa trhá jeho telom. Damián uskočí, no neskoro. Mužova krv mu prská priamo do tváre a do úst.

Damián sa spamätáva. Cíti hnus sám k sebe, keď myslí na to, že chlap určite nemal zapnutý pás. Ako inak sa mohol v tom luxusnom aute takto doriadiť?

Muž hmatá po zemi, nechtami škriabe po asfalte. Damián si všimne tetovanie na predlaktí. Špicatý gotický font sa rozťahuje od lakťa až po zápästie: GLOT.

Muž ho driape za tričko, násilne ho ťahá k sebe. Uškŕňa sa. To nie je možné, presviedča Damián sám seba. Určite je to kŕč. Napína uši, aby v šepote rozoznal slová. Muž sa snaží zo všetkých síl, posledné slová vychádzajú z pľúc a praskajú v ústach ako krvavé bubliny. Vzdáva sa a doznieva posledné glo glo glo.

Svet je nachvíľu ticho. Damián kľačí na zemi, pozoruje nehybné oči. Nevie sa od nich odtrhnúť. Do reality ho vráti až húkanie záchranky. Náhle si uvedomí, že nikde nevidí Gloriu. Schádza z cesty, kráča po hrudách zeme, nevoľnosť je späť. Napokon padne do prachu tvárou napred. Cíti v sebe chlad a zo zeme sála teplo. Na chvíľu zatvorí oči, len na chvíľu si vydýchne.

„Damián,“ kričí Gloria.

Damián pozoruje svoju hlavu ponorenú v zemi. Cíti ľahkosť. Jasné svetlo ho oslepuje. Žiari, až je nemožné pozorovať ho.

***

Netuší, koľko času prešlo. Vie len, že žije. Aróma dezinfekčných prostriedkov a sterility mu napovie, kde je. Sústredí sa na pravidelné bi-pip bi-pip v prítomnosti, no v hlave mu stále znie kloktanie krvi. Glo glo glo. Podľa ťažoby očných viečok sa snaží odhadnúť, koľko času prešlo.

Počuje kroky a pohľadom nasleduje biele oblečenie. Stuhnutý krk a ťažká hlava akoby ani nepatrili k jeho telu.

„Pomaly, pán Nový. Všetko je v poriadku,“ zdravotná sestra ho upokojuje nacvičeným úsmevom. „Vaša manželka je v poriadku. Onedlho budú návštevné hodiny, dáme jej vedieť, že ste sa prebrali.“

Damián sa pokúsi odpovedať, ale vyschnuté hrdlo sa zadiera. Poriadne prehltne, vydá hlasný zvuk a na rukách mu nabehne husia koža. Nakoniec len prikývne.

„Príde doktor a všetko vám vysvetlí,“ oznámi sestra, ale Damián nad tým nevládze premýšľať. Sústredí sa na svoje stuhnuté telo a kontroluje funkciu za funkciou. Pravou rukou stíska prikrývku, no ľavá neodpovedá. Leží vedľa neho ako zabudnutý predmet. Potláča paniku, zbiera všetko sústredenie a pozoruje ju. S obrovskou námahou potrasie prstami.

Gloria príde skôr ako lekár a vo dverách sa rozplače. Objímať sa nedokážu, tak len drží Damiána za ruku a hladká ho po tvári. Všetko vysvetľuje. Čiastočná disekcia aorty, krátka klinická smrť, oživovanie, operácia. Rehabilitácie. Damián sa dotkne zvislého rezu v strede svojho hrudníka. Stlačí ho so zvláštnym zadosťučinením, pálčivá bolesť mu pripomenie, že je nažive. Každý nádych ho bolí, akoby ho ešte nezošili. Modriny na mnohých miestach svietia ako výložky z boja o život.

„Vodič dodávky zomrel,“ povzdychne si Gloria. „Poskytla som mu prvú pomoc, ale v nemocnici…“

„A ten z džípu? Ten, čo to celé zavinil?“

Gloria skloní hlavu hlbšie. „Áno, ten tiež, ešte na diaľnici.“

„Tak mu treba. Hajzel.“

Oči sa jej rozšíria a zbledne, akoby neverila vlastným ušiam.

Damián potichu pozerá do priestoru, Gloriin krk mu nedá pokoj. Počuje každý pohyb hltana. Glo.

„Ako sa volal?“ spýta sa po chvíli.

Gloria pokrčí plecami. „Neviem.“

„Nespisovali ste správu o nehode?“

„Polícia tu bola. Ale nič som sa nepýtala.“

Spomienky mu zaplavia myseľ. Vidí pred očami prostredník z okna, zúfalú snahu o posledné slová, nápis na ruke. Čo je GLOT? Predstiera náhlu únavu, aby získal čas osamote.

Gloria sa vo dverách ešte otočí.

„Zatiaľ nič,“ povie s previnilým úsmevom a kýva náramkom na ruke.

Damián sa zháči. Je normálne, že sa zabudol opýtať. „Škoda,“ povie len a sleduje, ako Gloria odchádza.

***

Damián sa pozoruje v posteli. Perina šuští, po viac ako mesiaci konečne spí doma. Ráno však nevydrží vylihovať. Prejde do kúpeľne a pozoruje sa v zrkadle. Ľavá ruka visí nehybne ako neužitočné chápadlo. Prstami pravej ruky prechádza po spleti modrín na koži. Sú ako obrovské čierne ložiská na jeho tele, tvrdnú namiesto toho, aby mizli. Menia sa na akési divné fľaky. Doktor to považuje za normálne, ale on má pocit, že pribúdajú. Rozšírili sa už na krk. 

Gloria vôjde do kúpeľne. Damián sa provizórne zakryje tričkom, aspoň tak, ako sa dá narýchlo jednou rukou, a prejde do obývačky. Nechce, aby to videla, ale chráni len seba pred zbytočnými otázkami. Gloria si umýva zuby, Damián počuje vibrovanie kefky, šušťanie peny, kloktanie ústnej vody. Glo glo glo.

Odrazu sa nevie nadýchnuť. Musí ujsť. Nájde najbližšie dvere a na terase trieska do záhradného nábytku tak silno, až mu tŕpne rameno.

***

Lekár mu nariadil postupné zvyšovanie fyzickej aktivity, tak Gloriu odprevádza do práce. Jej škola je len o dve ulice ďalej.

Kráčajú bez slov. Pomer rozhovorov a ticha v ich vzťahu sa po havárii otočil. Gloria sa miestami zmôže na pár pohľadov plných obáv.

„Piataci včera nalepili Janke na chrbát papier a ona si to nevšimla,“ začne napokon v polovici cesty.

Damián sa chystá spýtať, čo na ňom bolo napísané, ale v tom vidí niečo pred nimi. Na ceste v diaľke ležia rozjazdené pozostatky psa.

Zrazenina, prebehne Damiánovi hlavou.

„Si v poriadku?“ trasie ním Gloria.

Pozrie na ňu zastretým pohľadom. „Asi sa už vrátim domov.“

„Dobre, láska. Nejdem s tebou?“

Damián pozbiera všetku duchaprítomnosť a vloží ju do falošného úsmevu.

„Som v pohode. Ty choď. Už je skoro osem.“

„Určite?“ neverí Gloria.

„Áno. Idem oddychovať.“

Pery sa im spoja, krátko sa objímu a Gloria odíde. Damián čaká, kým zmizne za roh ulice, vyzlečie si tričko a pozbiera do neho kusy psa. Doma zoberie rýľ a zakope ho v záhrade do plytkej jamy.

Poobede hľadá odpovede na internete. Čo je GLOT? Kto bol ten hajzel? Nech mu je zem ťažká, keď sa správal, akoby mu patril svet, akoby mal univerzálne právo robiť si čokoľvek a ohrozovať ostatných. Pri myšlienke na neho sa Damián cíti ako posadnutý. Nenávisť v jeho vnútri vytláča všetko ostatné, spútava ho, rozožiera kúsok po kúsku.

Si slaboch! počuje hlas vo vlastnej hlave. Čo si to za chlapa? Damián zvádza vnútorný boj, ale stráca argumenty. Vždy si ctil pravidlá, pocity, bral ohľad na druhých. A potom prišiel ten hajzel a vytrel si s jeho životom riť.

***

Gloria príde domov. Nakukne do spálne, aby ho skontrolovala, ale Damián za ňou nejde. Vyjde až na večeru. Na školu sa jej neopýta, a keď sama začne debatu, predstiera, že musí ísť na záchod.

Tam neverí vlastným očiam. Fľaky sa rozšírili na tvár. Nakloní sa bližšie k malinkému zrkadlu. Žilnaté spáleniny nadúvajú jeho líca a ako čierna lepra pripravujú jeho rozpad. Hryzne si do jazyka, aby nevykríkol. Celý spotený sa vráti k stolu.

„Damián, takto to ďalej nejde. Rozprávaj sa so mnou!“ spustí hneď Gloria. „Myslíš, že ja som v poriadku? Možno som nemala natrhnutú aortu, ale aj ja lapám po dychu.“

Neodpovie. Pozerá na ňu s otvorenými ústami. Ako to, že nevidí tie fľaky?

„Povedz niečo,“ nalieha Gloria ďalej.

Damián sa vzdiali zo svojho tela. Naďalej sa len pozoruje a nechápe. Jeho tvár je čistá, modriny sú len v jeho hlave.

„Odhryzol si si jazyk alebo čo?“ dobiedza Gloria.

Damián zareve. Vyskočí na nohy, schytí kuchynskú stoličku a napriahne sa. Doráža na podlahu znova a znova, až kým mu v ruke neostane len operadlo.

Gloria utečie do spálne a šťukne kľúčom. Vŕzganie kresla, ktoré zvnútra spálne posúva k dverám, vráti Damiána do reality.

Musí vyhľadať pomoc, vie to. Toto nie som ja, opakuje si.

3. Toto nie som ja

Tak-tak. Tak-tak. Tak-tak.

Damián sa prebudí. Zubor vypne metronóm. Tak-tak. Tak-tak… dobehnú posledné ťuknutia.

 „To je všetko, doktor. Odvtedy sa to opakuje a zhoršuje,“ skrýva Damián sklamanie. Hypnóza nepomohla. Naďalej sa pozoruje zhora.

 „Ďakujem, pán Nový.“ Zubor zahryzne do pera, ale pery sa mu trasú. „Dobrá správa je, že som videl aj horšie,“ zľahčí Damiánove činy.

Na chvíľu to zaberie, iskra nádeje zahreje jeho vnútro.

 „Neubíjajte sa. Ste dobrý človek, vaše problémy sú určite spôsobené traumou…“

Odmlčí sa a nedokončí. Damián však vie, že chce pokračovať.

„Ale čo?“ spýta sa.

 „Ale… pozrite,“ doktor otočí monitor EEG.

Damián škúli na jemné zúbky grafu ako na výsledky z detektora lži. Zubor striedavo ukazuje na niektoré body. Graf sa na malých miestach mení na zmiešanú sekvenciu čiar. Vyzerajú ako duplicitné impulzy.

„Nie som si istý, čo to znamená,“ prizná doktor, „ale urobíme ďalšie testy.“

Potreba ďalších vyšetrení Damiána paradoxne teší. Možno cíti aj úľavu, že musí prísť znovu. Iskra nádeje sa mení na oheň, začína veriť, že doktor Zubor mu môže pomôcť. Musí mu pomôcť.

Doktor vstane ako prvý a ukončí sedenie. Damián nasleduje jeho príklad. Pozoruje, ako vstáva z gauča, a jeho vedomie zaplní panika. Vstáva, ale nerobí to on. Oblizne si pery a hladí zápästia, ale už to nie je on. Jeho telo ovláda niekto iný.

Potrasú si rukami, Zubor podá Damiánovi papier s vytlačenými pokynmi a balíček liekov. Nie, doktor, počkajte! kričí Damián vo svojom vnútri. To nie som ja!

Pozoruje sám seba, ako sa hýbe, koná. Žije. Ale nie je to on. Nekontroluje sa a strach sa usádza naplno. Uvedomí si, že takto to ostane. Ak znovu nezíska kontrolu, už nikdy sem nepríde a doktor ho nezachráni. Nikto ho nezachráni.

Na recepcii čaká ďalšie prekvapenie, okolo krku sa mu vrhne Gloria. Áno, ona určite zbadá, že to nie je on. Musí to zbadať.

„Chcem, aby si vedel, že ťa podporujem,“ šepne mu do ucha.

Objíma ju, ale nie je to on. Prikyvuje. Bozkáva ju. Pritláča k sebe. Usmieva sa. Ale nie je to on.

No tak, Gloria!

Damián strčí ruku pod sukňu, chytí Gloriu za zadok a masíruje ho. Zhora sa zhrozene pozoruje.

„Poďme dnes na večeru,“ počuje sa povedať, keď jej odhrnie vlasy z krku a pobozká šiju.

Čo sa to deje? Čo sa to deje? Kto je ten konateľ dolu?

Premýšľa na plné obrátky, no o to rýchlejšie sa ponára do zúfalstva. Jeho myseľ je nekonečne hlboká studňa.

Vytiahnite ma!

Prosím.

4. Konateľ

Z kliniky zamieria k autu. Damiánove telo si sadne za volant. Gloria nechápavo pozerá, ako chce šoférovať s jednou funkčnou rukou, ale na jeho tvári sa zjaví úškrn. Bezstarostne dvihne ruku do vzduchu. Cestou sem sa vliekla ako čierny pasažier, ale teraz robí prstami mexické vlny a vystrčí palec.

„Potrebujeme auto,“ povie nový Konateľ skôr, ako vôbec vyjdú z parkoviska.

„Nechcela som to riešiť, kým… sú dôležitejšie veci,“ vysvetlí Gloria. „Naši nám toto nechajú tak dlho, ako treba.“

„Vyriešim to,“ uzatvorí stroho. „Ale to nové nebude menšie ako Range Rover.“

***

V tlmene osvetlenej reštaurácii si sadnú za prestretý stôl. Konateľ si objedná červené víno a rozvalí sa na stoličke.

„Ten psychológ robí zázraky,“ usmeje sa Gloria. „Si ako vymenený.“

„Ďakujem. Ale viac tam nepôjdem,“ oznámi. „Nepotrebujem hlavológa.“

Gloria sa len zasmeje a desať minút sa od seba neodlepia. Hneď potom Konateľ oznámi ďalšie rozhodnutie: „Vrátim sa do práce.“

Gloria ostane ako obarená. „Čo budeš robiť?“

„Akože čo? Riadiť firmu.“

„Firmu?“

„Predaj som si rozmyslel.“

„Kedy?“

„Čo som na výsluchu?“

Damián sleduje hádku a upratuje si myšlienky. Ako o ňom ten dole všetko vie? Musel ho najskôr pozorovať. Pripravovať sa na prevzatie kontroly. Ale Damián ju musí získať naspäť.

„Dobre,“ odfrkne Gloria a už sa neusmieva. „Chcel si byť prítomný, skutočne prítomný, ale dobre. Aj tak to už dlhšie nie si ty. Firma-nefirma.“

Konateľ sa len usmeje a pokrčí plecami. Na znak uzavretej diskusie ostane ticho. Gloria sa po chvíli postaví na odchod a vracajú sa k autu.

„Čo robíš?“ skríkne Gloria, keď si Konateľ sadne za volant.

Zvýšené decibely ho nerozhádžu. „Nevidíš?“

„Ja budem šoférovať,“ zavelí, ale Konateľ ostane sedieť.

„Nasadni,“ mykne hlavou a ukáže na vedľajšie sedadlo.

Damián prvýkrát v živote na jej tvári pozoruje všetky žuvacie svaly.

Gloria napokon odíde domov peši, ale Konateľovi to nevadí. Po piatich minútach prehľadávania tašky a vreciek však zistí, že ho dostala. Zobrala si so sebou kľúče.

Konateľ treskne do volantu, Damián pocíti potešenie. Náhle chmatne po spätnom zrkadle a zamieri ho na seba. Ústa má roztiahnuté v obrovskom úškrne, pozerá si priamo do očí.

„Neteš sa,“ sykne Konateľ do odrazu.

Damián sa snaží niečo povedať, ale ústa neovláda. Tak komunikuje mysľou. Kto si?

Konateľ namiesto odpovede len pleskne hánkami do zrkadla.

***

Damián je v pasci. Nie je to smrť, ale ani život. Ako má získať kontrolu, keď na to potrebuje aspoň kúsok kontroly? Je to ako sliepka a vajce. Tma a svetlo. Dobro a zlo. Vyzerajú rovnocenne, ale nie sú. Jedno je dôsledok, druhé je príčina. Ale kde sa to začína?

Gloria nevhodné správanie pripisuje alkoholu. Keď však na druhý deň vidí, že vytriezvenie nič nezmenilo, odíde na druhé vloženie sama. Ešte pred týždňom váhali, či to radšej neodložia, ale rozhodli sa pokračovať. Nočnú moru už prežili, je načase žiť sen.

Damián na vlastné prekvapenie neostane doma, Konateľ ho vedie do auta. Po polhodine zastaví v luxusnej bratislavskej štvrti a prelezie dvojmetrový plot. Trhne ho pri tom jazva na hrudníku a zaželá si, aby sa zapálila. Nechce žiť ako pozorovateľ.

Rozbije sklo bočného okna, prelezie dnu. Je u niekoho doma. Čo tu robí? Načo sem prišiel?

Zvedavosť na chvíľu vytlačí Damiánov strach. Konateľ hľadí priamo pred seba a ide za svojím cieľom. Miestnosť za miestnosťou. Zastaví až v obývačke a Damián skúma izbu. Všade je chaos a neporiadok. Stenu naproti pokrývajú fotografie, ale nedovidí na ne. Všetko páchne zatuchnutým papierom a starým potom. Miestnosť nepripomína obývačku vraha alebo diabla, ale skôr smutnú kobku osamelého muža. Steny však kričia šialenstvom. Staré tapety sú skrz naskrz pokryté počmáranými nápismi. Miluj ma! Odpusť mi!

Konateľ zamieri k veľkému rámu s fotografiou a odklopí ho. Damiánovi sa na pár sekúnd naskytne jasný pohľad na rodinnú fotografiu a všetko mu zrazu dáva zmysel. Na fotke vidí toho muža z havárie, toho hajzla! Okrem neho sú na nej ešte dvaja seniori, určite jeho rodičia. Za rámom sa nachádza trezor. Vyberie hotovosť i kazetu s drahými kameňmi a znova sa obzerá po miestnosti.

Na stole sa povaľujú stohy kníh a papierov. Na niektorých z nich sa opakuje meno Gregor Šedý a podpis. Damián zahliadne poznámky v rôznych jazykoch. Latinské výrazy, cudzie mestá, dátumy. Prehrabáva sa v šuplíkoch, vyhadzuje jeden za druhým, až prstami zovrie chladný kov. Damiánovo zdesenie sa prehĺbi, keď Konateľ vytiahne strelnú zbraň. Nepozná názvy zbraní, ale prezrie si ju ako starú známu. Skontroluje zásobník a strčí ju za opasok.

Zopár kníh hodí do tašky. Na obale jednej z nich je nadpis GLOT. Prehrabáva sa medzi ďalšími dokumentmi a fotografiami. Damián zahliadne výjavy z Gregorovej rodinnej dovolenky a prebehne ním hrejivá vlna vlastných spomienok. Odrazu pocíti otvorené dvierka. Aspoň na chvíľu sa dokáže načiahnuť z väzenia do velenia. Aspoň jednou rukou.

Celý sa trasie, podopiera sa, zo stola padne kniha. Pozerá na krížom-krážom počmáranú stranu, stihne zazrieť len pár viet.

Absencia dobra je najväčšie zlo. Najväčším hrdinstvom je ostať človekom. Láska. Odpustenie.

Všetku svoju energiu sústredí na jediné miesto. Zviera ruku v päsť. Otvorí ju. Áno! Okamih kontroly využije na premyslenú akciu. Siahne za opasok, vytiahne zbraň, zamieri medzi oči, stlačí spúšť.

Cvak neprichádza. Nič sa nedeje. Neodistil. Dvierka sa zatvárajú, okamih pominul. Konateľ strčí pištoľ naspäť, z celej sily kričí. Ručí. Ručia obaja.

Damián pozoruje, ako vytiahne malé zrkadlo. Rozbehne sa, vybehne na dvor, blíži sa k padacím dverám v zemi a silným trhnutím ich otvorí. Prudkými pohybmi zúrivo zletí po schodoch do pivnice a zmocní sa rýľu, ktorý sa povaľoval na zemi. Začne kopať.

Kope dvadsať minút, bez slova, bez prestávky, až kým čepeľ nevydá tupý zvuk. Dopadne na drevo, opakovane do neho udiera, až sa objaví diera. Nakukne do nej.

To, čo tam zbadá, Konateľom nehne. Damiánova duša však vibruje hrôzou. Skláňa sa do rakvy. Pozerá na neho stará tvár, teda jej zvyšok. Zvnútra nadutá, zvonku stiahnutá, po bokoch obsypaná bielymi vlasmi ako posledným snehom. Vlhký, zhnitý vzduch sa vtiera až do jeho podvedomia.

Konateľ chytí do ruky zrkadlo a zamieri ho na vlastnú tvár.

„Ty tam! Počuješ?“ ziape a červeň v tvári sa mení na čierne fľaky. „Vieš, kto je toto?“

Damián vie. Pred chvíľou ju videl na fotografii. Mŕtvola nemôže mať viac ako pár mesiacov. Ten hajzel, Gregor, ju musel zabiť krátko pred vlastnou smrťou.

„Už nikdy viac sa neopováž prevziať kontrolu. Keď som bol schopný spraviť toto, čo si myslíš, že urobím Glorii, ak nebudeš poslúchať?“

Damián nemá slov. Ani myšlienky. Stiahne sa do malého kúta svojho rozpadnutého vedomia, už sa neodváži ani pozorovať. Už len nakúka.

5. Najväčšie hrdinstvo

Po prehratej bitke je rozumné stiahnuť sa, ošetriť si zranenia, pripraviť sa na dlhú vojnu. Predstava mŕtvej Glorie, navyše z perspektívy vraha, je pre Damiána ako hnisavá rana po amputácii hlavy. Točí sa mu, akoby mu padla z krku a kotúľala sa dolu nekonečným kopcom.

Každý večer sa domov vracia neskoro. Gloria ho nečaká, nepýta sa, kde bol. Všetko pôsobí ako bežné pracovné dni, týždne, keď naplno vedie firmu. Každá vzájomná interakcia sa končí hádkou, ale čím menej času trávi doma, čím viac sa obchádzajú, tým menej konfliktov vzniká. Damiánova prvotná predstava, že Konateľ – Gregor svojím správaním Gloriu odoženie, naberá na časovom horizonte. Takéto vzťahy sa rozpadávajú roky.

Gloria vstúpi do pracovne, práve keď Gregor dopisuje kreatívne inštrukcie pre účtovníka. Damián to zhora pozoruje, interakcie s Gloriou sú jediné, ktoré si nikdy nenechá ujsť. Toto rozhodnutie mu dodáva aspoň stopový pocit sebaúcty. Musí mu ukázať, že Gloriu pozoruje. Stráži. A keby sa jej niečo stalo, žiadna fyzikálna bariéra ho nezastaví, aby si vyškriabal oči, zjedol ich, znovu ich vyškriabal z brucha a umieral pomalou bolestivou smrťou.

V aktuálnom štádiu ich vzťahu obdivuje Gloriu za odvahu vstúpiť bez klopania.

„Zlato?“ osloví ho vo dverách.

Gregor v jeho tele zdvihne hlavu, ale všetky časti tváre sa mračia až k nosu.

Gloriine pohyby sú váhavé, ale napokon dvihne ruku a zavrtí zápästím aj s náramkom.

Damián vidí na monitore hladiny hCG číslo dvetisíc a vie, čo to znamená. Čakanie na štartovacej čiare je na konci. Cieľová rovinka ich túžby je na dohľad. Chce vykríknuť od radosti, plakať od dojatia, triasť sa láskou.

Gregor pozná správnu reakciu na zachovanie svojho maskovania. Usmeje sa a pristúpi ku Glorii. Objíme ju, ale cíti to aj Damián. Prekvapí ho to. Sú to len tri týždne, ale zdá sa mu to tak dávno. Pritláča si ju o svoju hruď, svoju tvár, drží ju svojimi rukami. Preberá kontrolu, jeho pozorovanie sa končí, vstupuje späť do svojho tela. Po dlhom čase stojí na nohách.

Je to trvalé? Lebo ak kontrolu prijme, prevezme ju a potom znovu stratí, Gregor ich zabije. Už len tá predstava je neznesiteľná. Namiesto ďalšieho objímania otočí hlavu nahor. Pozerá na svoj bod pozorovania. Na miesto, ktoré mu patrí, na bezpečnú pozorovateľňu.

Gloria sa však odtiahne prvá, ešte skôr, ako sa Damián definitívne vzdá. Nakloní sa k jeho pásu, kde musela zacítiť chladný predmet.

„Ty máš pištoľ?“ spýta sa a ani sa nepokúša skryť triašku.

„No a?“

„Nič,“ zaváha, ale nazbiera odvahu. „Ani si mi nepovedal?“

Gregor prekrúti očami. „A bolo kedy?“

„A máš ju za opaskom o ôsmej večer?“ Gloria sa otočí a nepočká na odpoveď.

Damián to pozoruje a vie, že je koniec. Gregor za ňou nejde a zajtra už nebude za kým ísť. Gloria sa zbalí a po toľkých hádkach nakoniec odíde bez rozlúčky.

Gregora to však nezaujíma. A Damián ju prosí.

Choď, Gloria. Prosím. Utekaj odo mňa.

***

Damiánove dni splývajú v jeden odtieň šedej. Vo väzení vedomia neexistujú návštevné hodiny. Jeho životné poslanie sa z herca v hlavnej úlohe mení na diváka ukrytého pod sedačkou. A on sa s tým zmieruje.

V samote a otupenosti prázdnej existencie si spomína na detstvo. Vo svojich šiestich rokoch býval často chorý. Jeho spolužiaci neznášali čakanie u doktora, no on im nerozumel. Sedával na lavici v čakárni, medzi dvoma obľúbenými dierami v oranžovom poťahu, a premýšľal. Nepotreboval nič viac, len svoju myseľ. A čas. Premýšľanie bolo pôžitkom.

Damián predstiera, že len čaká u doktora. Jedného dňa sa tie dvere otvoria. A čo potom? Niekedy ho chytá panika. Vtedy v predstavách pozrie vedľa seba. Do tváre istoty, do očí svojej mamy, na žmurknutie svojho otca. Rovnako ako on žijú už len v jeho hlave.

Gregor ho každý deň vláči kade-tade, od jednej pochybnej aktivity k druhej. Damiánovi je z toho zle, ale nemôže sa do toho miešať. Najradšej by zmizol. Vyparil sa. Ale nedá sa. Gregor si ho udržiava, lebo bez neho by neprežil. Damián nie je len pozorovateľom. Je hostiteľom.

Sedí na oranžovej lavici vo svojej hlave a hľadá v Gregorových rozhodnutiach, činnostiach a správaní nejaké vzorce. Získané dáta si ukladá ako vizualizovaný pamäťový systém. Analyzuje jeho ciele, činy a motivácie, lepí ich na nástenku v čakárni. Keď tam už nie je miesto, prechádza na systém pamäťového paláca. Malá čakáreň sa mení na veľkú kliniku.

***

Ubehol celý rok a mentálna klinika sa stala bludiskom. Damián blúdi po miestnostiach a cíti sa ako minotaurus.

Gregor sedí na terase vo vírivke, ponorený po hruď v horúcej vode, a do telefónu prekrikuje šumenie bubliniek. Stoický výraz na tvári prezrádza, že má všetko pod kontrolou. Hovor s dílerom je stručný a vecný. Zloží a vytáča ďalší kšeft.

Šancu prevziať kontrolu už Damián znovu nedostal. Analýzou dostupných dát vytvoril aspoň hypotézu. Dostupné vzorky tvoria síce len dve svetlé situácie, ale to stačí. Predpokladá, že kontrola sa vracia vtedy, keď pozitívna emócia fyzicky premôže jeho telo. Nevie, aký typ emócie je potrebný, ale konečne je na stope.

Bohužiaľ, Gregor žije úplne opačným spôsobom. Premýšľa komplexne a dlhodobo, ale má jediný pud. Pôžitok. Ten je jeho základnou potrebou a nezáleží mu na tom, akou skratkou sa k nemu dostane. Každý deň sa ako posadnutý naháňa po dosiahnutí hedonického zážitku, po uspokojení zmyslových potrieb a túžob. Zmysel je vytlačený zmyselnosťou. Jedlo, pitie, peniaze, moc.

Damián nevidel Gloriu celý rok. Dieťa by už malo byť na svete a on by nemal sedieť na lavici ako malé dieťa. Mal by stáť pri nich ako otec. Ako istota.

Cink cink!

Zvuk zvončeka prenikne tichom ako odbíjanie zvonov. Damián sa prebudí z rozjímania. Tu nikdy nikto nezvoní. Nikto sem už nechodí. A ak áno, musí to byť jedine Gloria.

Na tento okamih čakal. Koncentruje energiu a mozgové neuróny, ktoré ostali voľné. Trvá večnosť, kým sa Gregor oblečie a dovlečie k dverám. Damián sa obáva, že Gloria tam už nebude.

Ale je tam. Ako záložka vytiahnutá zo spomienok. Rozmazaná tmou, ale bolestne známa. Vlasy má dlhšie, padajú jej takmer po pás. Prebodáva ho ostrým pohľadom zmáčaným slzami.

Pristúpi k nemu. Damián netuší, čo sa stane. Sústredí sa zo všetkých síl. Teraz záleží na rýchlosti každej myšlienky. Gloria mu podáva zavinovačku, no Gregor sa nehýbe. Strčí mu dieťa do náručia, už ho drží. Ruky sa mu trasú. Ale sú to Damiánove ruky.

Čas prestáva existovať. Chlapec. Je taký ľahký a predsa má takú váhu. Jeho dych je veľmi tichý, Damián zadržiava svoj vlastný, aby ho počul. Otvára očká, pohľady sa im stretávajú.

Damiánovi tečú slzy. Pery sa mu trasú, napĺňa ho surová, nepodmienečná láska.

Môj syn.

V detskom pohľade sa stráca a zároveň sa v ňom objavuje. Jeho pozorovanie sa končí, jeho perspektíva sa mení, vedomie preberá kontrolu.

„Teraz!“ skríkne Damián a strčí dieťa späť do Gloriinho náručia.

Letí po schodoch nahor. Toto je jeho okno. Posledná príležitosť vrátiť sa. Nevie, koľko má času, možno len pár minút. Vrazí do pracovne, nevie, čo presne hľadá. Vie len, že odpovede budú tu. Vo veciach, ktoré Gregor dovláčil zo svojho domu.

Celý sa chveje, od hrôzy je tuhý. Trasie sa ako celok. Bojuje o svoju existenciu, ale riskuje život Glorie a svojho syna. Ale buď vyhrá, alebo…

Rukou zahmatá za opaskom a pocíti chladnú rozhodnosť. Chytí zbraň oboma rukami, prudko potiahne záverom. Náboj prejde zo zásobníka do komory. Ak pocíti, že stráca kontrolu, vykoná plán B.

Hrabe sa v papieroch, pred očami si drží obraz syna. Konečne má tvár. Konečne môže aspoň v predstave sedieť na lavici vedľa neho. S úsmevom na neho žmurkať. Ako jeho oporná skala.

Prehadzuje izbu na ruby, sústreďuje sa na vedomé hlboké dýchanie a nahlas vykrikuje na Gregora. Vie, že je kdesi v jeho vnútri a snaží sa znovu prevziať moc.

„Vybral si si zlého hostiteľa, ty hajzel!“

Vokálnymi výbuchmi sa snaží o vedomé prepojenie medzi telom a psychikou, aby predĺžil trvanie emócie.

„Vybral si si muža, ktorý je silný v premýšľaní. V pocitoch!“

V krabici nájde známu knihu. Na obale svieti rukou načmáraný nápis GLOT.

„Muža, ktorého sila spočíva v jeho slabosti.“

Otvorí knihu a pohľadom skenuje stranu za stranou. Na toto sa pripravoval. Celý ten čas, celú dobu čakania trénoval rýchlosť spracovania informácií. Hral logické hry vo svojej hlave, objavoval, spochybňoval, reorganizoval aj tie najhlbšie myšlienky.

Listuje stranami, už je skoro tam. Áno. Naškriabaný motivačný citát. Najväčším hrdinstvom je ostať človekom. Pamätá si naň. Pamätá si na túto stranu, jeho vnútro mu hovorí, že sú na nej podstatné informácie, ktoré vtedy nestihol vedome pozorovať.

… neuroparazit…

…Luxiphagus…

…strieda hostiteľov, prežíva tisíce rokov…

Listuje ďalej. Stovky strán výskumných poznámok. Pôvod. História. Mechanizmus prenosu. Dĺžka života. Príznaky. Slabiny.

Na chvíľu sa zastaví. Posadol ho parazit? Nie Gregor?

Ľavá ruka dopadne vedľa tela ako neužitočné chápadlo.

„Nie! Ešte nie,“ kričí z plných pľúc. Hľadá kapitolu o slabinách. Potrebuje vedieť, ako ho poraziť.

GLOT – Gesto Lásky, Odpustenia, Tolerancie.

Damián sedí na zemi, nadychuje sa plnými dúškami. Aspoň táto hypotéza bola správna. Emócie oslabujú parazita. GLOT je len akronym. Pripomienka pre pocity, ktoré sú silnejšie ako pôžitok.

Musí sa vrátiť ku Glorii, musí jej rýchlo všetko povedať, musí sa nadýchnuť pocitov. Vstáva, ale v momente presunu váhy na ľavú nohu padne na zem.

„Nie! Nie!“ reve ako zranené zviera. Nestihne sa k nej dostať. „Gloria! Bež! Utekaj odo mňa!“

Nemôže viac riskovať jej život. Natiahne sa po pištoli na zemi, otočí ju k sebe. Pravá ruka mu už tŕpne, ale prsty ovláda. Kovová hlaveň sa mu vrýva do čela. Čaká. Počuje dupot. Buchnutie dverí.

CVAK

Ozve sa obrovská rana, no chvíľkové zaváhanie rozhoduje. Parazit preberá kontrolu v momente stlačenia spúšte a tesne zbraň odvracia. Z natrhnutého ucha tečie krv.

Vyskočí na nohy, schody prekonáva jediným skokom a beží za Gloriou. Vybehne na ulicu, ešte ju vidí. Rozbehne sa, ale je príliš rýchla, zahne za roh a viac ju nevidno. Parazit za ňou nebeží. Otočí sa a vracia sa dnu.

Damián to s úľavou pozoruje.

Parazit si vrazí facku a skríkne na neho: „Počuješ ma, ty slaboch? Toto je tvoja vina! Krv bude na tvojich rukách.“

Damián mlčí.

„Všimol si si, ako rýchlo utekala?“ vyrýva Parazit ďalej. „Taká rýchlosť nie je možná s dieťaťom v náručí.“

Damiánov svet sa prepadá do čiernej diery. Parazit zamkne vchodové dvere a prehľadáva miestnosť za miestnosťou. Hľadá syna.

Prosím! Nie! Navždy sa vzdávam! kričí Damián vo svojom vnútri. Želá si, aby sa myšlienkami dalo v sekunde zomrieť.

Vidí ho. Gloria ho skryla do skrine a utiekla preč. Určite chcela zo seba spraviť návnadu a zavolať o pomoc. A naozaj, zvonku už počuje policajné sirény. Ale neprídu načas.

No tak, Damián. Zachráň svojho syna, kričí pozorovateľ, ale nikto ho nepočuje. Nie je nič viac, ako tiché myšlienky. Ale tie vždy boli jeho silou. Jeho pôžitkom. Možno mu niečo uniká. Niečo mu musí unikať.

Náhle ho osvecuje. Nie je to Gregor! Je to mozgový parazit. Gregor teda nebol monštrum, neposadol ho. Spomína si na citát: Najväčším hrdinstvom je ostať človekom. Bol iba obyčajný človek. Posadnutý Luxiphagusom ako on a bojoval s ním lepšie. Skúmal ho. Pokúšal sa vyliečiť.

Všetko do seba zapadá a Damiánova nenávisť sa stráca. Spomína na moment Gregorovej smrti, na jeho trápenie, na boj o molekuly vzduchu, len aby mu povedal posledné slová. Pokúšal sa varovať ho.

Damiánovo vnútro sa napĺňa odpustením. Jeho pohľad sa mení. Vracia sa do svojho tela, pozorovanie sa končí. Počuje blížiace sa sirény. Rýchlo vyberie syna zo skrine a položí ho na gauč. Nadychuje sa jeho vône, nabíja sa silou. Zvonku už počuje hlasy. Prinesie si knihu s poznámkami, usadí sa vedľa syna a púšťa sa do čítania.

6. Pozorovatelia

„Ako pokračuje výskum, doktor?“ vyzvedá Damián. Mesačné aktualizácie pokroku sú ako čakanie na Godota. Zubor sedí oproti nemu, opakovane si poťahuje rukáv a obzerá sa okolo seba. Pozerá na kamery v rohoch, na dozorcov pri dverách.

„Vyčerpali sme potenciál Gregorovho zápisníku. Ďalej sme na to sami.“

Damián vzdychne. Vie, čo to znamená. „Prídu peniaze z predaja firmy,“ povie, aby ho uistil.

Zubor prikývne.

„Stále nemáme nič, čo by dokazovalo jeho existenciu?“ vyzvedá Damián.

„Máme. Gregorov návrh testu na detekciu z krvi.“

„Tak?“ Damián sa zamrví na tvrdej lavici. Ušiel z jedného väzenia len preto, aby sa hneď ocitol v druhom. Za nelegálne držanie zbrane dostane päť rokov a ďalšie pribudnú, keď skončia všetky súdne procesy. Musí dokázať, že Luxiphagus existuje, a to čo najskôr.

„Potrebujeme výskum markerov,“ povie Zubor a ďalej vymenúva, „vytvorenie prototypu, preklinické testovanie, schválenie, klinické testovanie…“

„Dobre, dobre,“ mávne rukou Damián. „Na rovinu. Koľko rokov?“

„Sedem až dvanásť,“ odhadne Zubor. „A investora. A kohortu nositeľov.“

„Koho?“

„Päťdesiat až sto ľudí, ktorí sú hostiteľom ako vy.“

Damián neverí vlastným ušiam. „Potrebujeme nájsť sto infikovaných, aby sme mohli vyvinúť test, ktorým sa dajú nájsť infikovaní?“ Rovnaký začarovaný kruh. Sliepka – vajce. Dobro – zlo. Kde sa to začína?

„Ak do toho nechcete ísť…“

„Doktor Zubor,“ skočí mu do reči, no hneď zmĺkne. Nezáleží na tom, či chce. Musí. Parazit ho neospravedlňuje, musí byť schopný niesť zodpovednosť za svoje činy. „Viete koľko ich musí byť, doktor? Len o nich nevieme, lebo ich posadol parazit. Sú pozorovatelia. A sú zlí, tak im už nikto neprejavuje lásku, odpustenie či toleranciu. Nemajú sa ako vrátiť.“

„Presne tak,“ súhlasí Zubor. Po chvíli zopakuje s padnutou sánkou: „Sú zlí.“

Damián naňho hľadí s otázkou v očiach.

„Nechápete,“ doktorovi zažiaria oči. „V tom prípade ste na správnom mieste. Nájdite ich.“

Vstane a dáva sa na odchod.

„Počkajte,“ zavolá ešte Damián. „Čo z toho máte vy?“

Zubor otvorí ústa, ale Damián mu opäť skočí do reči: „Okrem životného poslania a podobných fráz.“

„O desať rokov, plus mínus,“ povie Zubor, „nás tento objav zapíše do dejín na tisícročia.“

Damián spokojne prikývne, doktorove osobné ambície sú správnou motiváciou. Nestratia sa po vyčerpaní prvého kola financovania. „Tak znova o mesiac?“

„Ak neujdete,“ zažartuje Zubor a kývne na strážnika.

Damián radšej neodpovie. S parazitom v hlave by to mohol nielen zakríknuť, ale aj privolať. GLOT, GLOT, GLOT… opakuje si dokola.

„Nájdite ich,“ rozkáže mu Zubor a strážnik ho eskortuje k dverám.

Damián ostane sedieť. Návštevné hodiny ešte nekončia a Zubora vo dverách vystriedajú radostnejšie tváre.

„Nový účes? Pristane ti,“ usmeje sa na Gloriu, aby ukázal, že stále je to naozaj on.

Gloria úsmev opätuje. „Ďakujem.“

Dajú si pusu a dlho sa objímajú. Damián si vezme Sebiho do náručia, opatrne sa obzerá, ale strážnici nenamietajú.

„Ako si vyrástol, fiškus.“ Šteklí ho po líci a Sebi sa snaží chytiť jeho ruku.

Damián nasáva vôňu. Počúva novinky. Zaujíma sa o detaily. Vymýšľa žartík za žartíkom. Pre tieto okamihy je ešte nažive. Sú jeho mesačnou dávkou lásky.

A teraz ju potrebuje aj na rozdávanie.

Návštevné hodiny sa chýlia ku koncu. Jeho lásky odchádzajú a on ich pozoruje, no neubráni sa tomu pocitu.

Stále je pozorovateľ.

Vidí sa zvnútra a cíti sa zvnútra.

Ale boj pokračuje.