Šoldovské zvony 

Šoldovské zvony 

Bim… bam…… bim… bam…

„Počuješ ich, Káňa moje?“

„Počujem, stará mať.“

Do svätojánskej noci vyzváňajú šoldovské zvony. 

„A cítiš?“ pýta sa stará mať.

Kaňa vdychuje zvuk zvonov a má pocit, akoby sa jej jeho povrazce zauzlili kdesi v hrudi. Ťahajú ju za srdce a to bije, bije ako zvon.

Bim… bam…… bim… bam…

„Cítim. Tu,“ ukáže si na hruď.

Stará mať sa usmieva a jej zuby vyzerajú špicatejšie ako obvykle. Oproti nočnej oblohe sa Kani zdá aj vyššia. Kaňa je oproti nej malá – má len desať rokov. A má aj druhé meno – Zuza. Zuza Kaňa. Stará mať nemá druhé meno. Akoby bola odinakadiaľ, kde ľudia druhé meno nepotrebujú.

Zo Šoldova. Čo sa Zuza na priadkach napočúvala historiek o ňom!

Šoldovské zvony zvonia, ale dediny už niet. Ich hlas znie tlmene, vábivo, odniekiaľ spod zeme medzi Važcom a Štrbou. 

„Stará mať, a ako to, že sa celá dedina prepadla? A žijú tam ešte? Ako sa tam človek dostane?“

Stará Kaňa neodpovedá. Díva sa na ňu akosi zvláštne. V mesačnom svetle sa zaleskne nôž. „Daj ruku. Uvidíme, či máš v sebe dosť šoldovskej krvi.“

Zuza váha, bojí sa. Ale zvony ju volajú. Naťahuje ruku za nimi.

Bolesť je ostrá ako britva, ale zvláštne opojná. Tri kvapky krvi dopadajú na zem uprostred kruhu kameňov.

Dvíha sa hmla.

Stoja tam, dvaja vysokí junáci, ešte vyšší ako stará mať, no akoby neboli z mäsa a kostí, ale z hmly. Vlasy majú dlhé a biele, povievajú im vo vetre a prepletajú sa s ním. Oči majú trochu šikmé, celkom ako stará Kaňa i jej vnučka. Na čele majú jemné šupiny a cez trblietavú zbroj presvitajú kosti.

„Kto prichádza do Šoldova?“ pýtajú sa hlasom, v ktorom znejú polnočné zvony a ešte niečo iné, známe, no Zuza nevie prísť na to, čo. Obzrie sa na starú mať, ale tá si prehodila šatku cez tvár a ustúpila do tieňa. Zuza stojí pred ozrutnými strážcami sama. Nesiaha im ani po pás.

„Z-Zuza. Zuza Kaňa.“

„Cesta je zavretá, Kaňa.“

Akoby jej niekto podával najsladší koláč – s medom a tvarohom – a potom ho hodil na zem a rozdupal.

„Prečo? Ja sem patrím, mám v sebe šoldovskú krv. Prečo je zavretá?“

Strážcovia na ňu hľadia chladným, prázdnym pohľadom, ale ona sa ich už nebojí. Tá šoldovská krv jej vrie v žilách. Chcela by kričať, kopať, hrýzť. Chcela by bojovať.

„Tvoja krv je krvou zradkyne,“ prehovorí konečne jeden zo strážcov, hľadiac priamo na starú Kaňu. „Pre ňu je cesta uzavretá navždy. Tebe sa však môže otvoriť, ak vrátiš to, čo ukradla.“

Bim… bam.

Posledný úder zvonu a strážcovia sa prepadnú späť do zeme. Na mieste, kde stáli, sa len tráva chveje v nočnom vetre. Je chladný – vanie od Tatier. 

Zuza bezradne pozrie na starú mať. Tá pevne zviera päste i pery – akoby sa tiež chcela biť a kričať, ale nemá s kým a na koho. No potom sa chvejúce sa prsty vystrú a z úst vyjde ťažký povzdych. Znie ako umierajúca nádej. Vtedy Zuza vie, že do Šoldova nikdy nevkročí.

Stará Kaňa sa bez slova otočí a kráča domov.

Zuza prehltne slzy a pobehne za ňou.

„Stará mať! Čo ste im ukradli? Čo im musím vrátiť?“

Stará mať ešte chvíľu kráča, ale potom sa zastaví a pozrie na Zuzu. Oči sa jej zalesknú ako jastrabovi, čo striehne na sliepky.

„Šarkana.“

„Šarkana? Ozajstného šarkana? Ako sa dá šarkan ukradnúť? A kde je teraz? Prečo som ho nikdy nevidela?“ Zuza sa pýta a pýta, ale stará mať jej v tú noc už nič nepovie.

***

Medzi plotom a maštaľou je úzka medzera. Tak akurát, aby sa do nej vošla Zuza a priložila oko k diere po suku, čo je v jednej z dosák.

A tak sa tam tisne a pozerá, čo sa bude diať. Je totiž čas, keď stará mať dojí. Vtedy otec nevchádza do maštale – iba ak by sa s ňou chcel osamote porozprávať, a to chce Zuza počuť.

Paľo Kaňa je statný chlap, no nie taký vysoký ako jeho mať. Opiera sa o žľab a zachmúrene sleduje, ako stará Kaňa stíska Strakušine cecky. 

Cvrrrnk, cvrrnk, tečie mlieko do vedra. Kaňa sleduje jeho biely prúd a syna si nevšíma.

Zuzin otec sa prudko nadýchne. „To už stačilo, mama.“

Cvrrrnk. Cvrrnk.

Kaňa sa stále opiera o Strakušin teplý bok a ani naňho nepozrie. „Čože, vari si ma prišiel vystriedať?“

„Vy viete, že nehovorím o dojení.“

„A o čom teda?“

„O Zuze. Nebudete už viac dievke povedačkami hlavu mútiť! Ešte jedno slovo o Šoldove a zabudnem, že ste mi materou!“

Cvrrnk.

Kaňa pustí vemeno a pomaly sa postaví. „Tak zabudneš? To ja by som veľmi rada zabudla, že si mi synom. Veľmi rada by som zabudla aj na tvojho prašivého otca, ale nemôžem. Vraj povedačky! Nebyť jeho, bola by som teraz tam v Šoldove, so svojimi, a Zuza by vyrastala ako bojovníčka, nie ako nejaká dedinská dievka!“

Otec zatína ruky. Jeho päste sú tvrdé, chlapské. Zocelené od sekery a od kosy, aj nejednej bitky. „Ešte jedno slovo…“ precedí cez zuby.

Kaňa k nemu podíde bližšie. Zuza jej nevidí do tváre, ale vie si predstaviť, ako sa jej lesknú oči, ako sa belejú jej vycerené zuby. Otcove päste sú tvrdé, ale stará Kaňa akoby mala dravčie pazúry.

Chvíľu tak stoja a hľadia na seba.

Strakuša nepokojne prestúpi z nohy na nohu, skoro prevráti vedro s nadojeným mliekom.

Kaňa si odfrkne. „Neboj sa, nebudem viac tvojej dievke hlavu mútiť. Aj tak je cesta pre ňu zavretá.“

Otec sa prudko nadýchne a vydýchne. „Vzali ste ju tam, čo?“

Akoby stratil niť myšlienok, chvíľu tam iba stojí s natiahnutou rukou a pozerá na Kaňu. Potom spustí ruku a potrasie hlavou. „Aspoň sa sama presvedčila, že sú to len rozprávky,“ povie a otočí sa na podpätku.

„Zuza!“ rozlieha sa dvorom, len čo sa otec vyrúti z maštale. „Zuza! Kde trčíš?“

Zuza sa s malou dušičkou tisne medzi doskami a čaká, kým otec zájde do domu, aby ju odtiaľ nevidel vyliezať. 

„Zuza!“

Beží do domu a napráva si pritom pokrčenú sukňu. „Tu som, otec! Treba niečo?“

„Kde si bola?“

„Akurát som… chcela ísť po vodu. Ale nestihla som, lebo ste ma volali.“

Otec sa jej ani neopýta, prečo si nevzala vedro. „Ukáž ruku!“

Zuza má pocit, akoby ju pristihol pri niečom zakázanom. Váhavo však ruku natiahne. Ranka na predlaktí sa už pokryla chrastou, ale ešte trochu bolí, keď ju otec stisne. 

„Tak teraz ma dobre počúvaj, Zuza. Už si dosť stará, aby si pochopila, že stará mať to majú v hlave pomotané. Tiež ma vzali počúvať nejaké zvony, keď som bol asi taký starý, čo ty.“

Zuza zatají dych. „A videli ste niečo?“

Otec si odfrkne. „Čo by som mal vidieť? Nič tam nebolo! To len oni ich vraj počuli. Už sa s ňou o Šoldove nerozprávaj, a nepočúvaj ju, keď o tom zase začne splietať. Iba čo ju v tých klamstvách utvrdíš.“

Zuza neodpovedá. So sklopeným zrakom si prstom neprítomne prechádza po chraste na ruke.

„Zakazujem ti to, rozumieš? Stačí, že stará mať nechcú do kostola chodiť a celý Važec o nej klebetí. Ak ťa zas prichytím sa s ňou o nezmysloch rozprávať, tak ťa zmastím, že si týždeň nesadneš!“

Zuza skleslo prikyvuje, ale vnútro sa jej búri. Keby tak mala toho šarkana! To by otec hneď videli, že Šoldov nie sú žiadne rozprávky!

***

Je leto. Hrabú seno a otec kosí na druhej strane lúky.

„Stará mať, ako to bolo s tým šarkanom? Kde je?“

„Nepočula si svojho otca? Kuš! Aj tak ti nemám čo povedať. Žiaden šarkan nie je a bez neho sa do Šoldova nedostaneš. Zabudni.“

Zabudni? Ako má zabudnúť, keď jej v hrudi stále bijú šoldovské zvony?

***

Na jeseň, pri kopaní zemiakov, sa Zuze podarí dostať ku starej Kani mimo dosluchu otca.

„Stará mať, povedzte mi aspoň, čo sa so šarkanom stalo. Prečo už nie je?“

„Nevyzvedaj.“

„Prečo? Prečo to nemôžem vedieť?“

„Paľo, dievka ťa nepočúva!“

***

V zime raz vyšiel otec von po drevo a mater tká v druhej izbe. 

„Stará mať, pekne prosím. Keď mi poviete, čo sa stalo, nebudem už viac vyzvedať.“

Stará mať stisne pery, akoby chcela niečo odvrknúť, ale nakoniec si iba povzdychne. „Darmo si robíš nádeje, Káňa moje. Šarkan je mŕtvy a ty sa do Šoldova nedostaneš. Ani jeho kosti nenájdeš, prepadol sa pod zem. Čím skôr sa s tým zmieriš, tým lepšie. Inak prežiješ celý život ako ja.“

„A to je ako?“

„Rozmýšľaním o tom, čo by mohlo byť.“

Zvuk krosien z druhej izby ustane. „Svokra, čože to tam zase Zuze rozprávate?“

„Nič, dievka moja, nič!“

Zuza si vzdychne a vykročí k peci, aby skontrolovala, či sa už dovarili zemiaky.

***

Ej, cindruška, cindruška, cindruška, cindruška, cindruška,
nepôjdem ja za Miška, za Miška, za Miška, za Miška.

Po dlhej zime konečne prišla jar. Vzduch je ešte chladný, ale slnečné lúče už hrejivo láskajú vykúkajúce steblá trávy. V nedeľu po omši sa dievčatá na lúke hrajú na cindrušku. Raz jedna, raz druhá, a potom spolu, čupnú si a hopkavo tancujú. Chlapci postávajú opodiaľ a pozerajú sa.

V tej chvíli neznejú šoldovské zvony, len ich smiech. Zuza tancuje s Evkou od Šefčíkov. Zatočia sa spolu a potom sa vymenia, ocitne sa oproti Žofke.

Ale pôjdem za Paľka, za-

„S tebou ja netancujem.“

Zuza tiež zastane v tanci. Aj myšlienky jej zastanú – nevie čo povedať, čo robiť. Len tam tak čupí ako kvočka.

Zato Žofa sa postaví. „Pán farár vraveli, že tvoja stará mater pôjde do pekla.“

Zuza tiež pomaly vstáva a mračí sa. „Nič také nevraveli!“

„Ale hej! Vraveli, že kto nie je pokrstený a ani do kostola nechodí, ten skončí v pekle. A ja som počula ako totka Ferjanček mojej mame vraveli, že stará Kaňa ani krstená nie je, a ani vydatá nebola, keď mala decko.“

Bim… bam. 

Zvony sa prebúdzajú. 

Akú má Žofa peknú bledú tvár. Krv by sa na nej dobre vynímala. Chcela by ju vidieť, ochutnať.

Žofa to ale nevie. Nepočuje zvony. „A vieš, že je to aj tvoja vina?“ pýta sa zádrapčivo. „Pán farár vraveli, že takú zblúdilú ovcu majú jej najbližší priviesť späť k stádu. A na tvojho otca pritom pozerali. Aj na teba.“

Bim… bam.

Mladá Kaňa má pazúry. Akoby ich práve našla, a je to opojný pocit. Približuje sa k Žofe a vychutnáva si ich ostrosť predtým, než okúsia krv.

Bim… bam.

„A čo sú totka Kaňa ovca?“

Zuza sa strhne. Za ňou stojí Jano Ilavský – ani si nevšimla, kedy prišiel – a uškŕňa sa na Žofu.

Bim…

Zvony tíchnu. Zuza sa nadýchne a vydýchne. S výdychom sa túžba po krvi rozplýva ako sen s ránom. Necháva však po sebe zvláštnu prázdnotu. Akoby jej čosi v hrudi chýbalo.

Bez slova sa otočí a odchádza. Kútikom oka ešte zachytí, že za ňou Jano hľadí.

***

Keby ja vedelááááááá, kde môj milý kóóóóóosí,
príííííííííniesla by som mu vóóóóó fertuške róóóóóóosy…

Na važeckých lúkach vonia seno a do diaľky sa rozliehajú piesne, ťahavé ako cesto na chlieb. 

Na Kope, na Babe šuhaj séééééeno hrabe,
šla by múúúúúúu pomáhať, ale jéééééée mu tam mať!

Zuza má šestnásť rokov a šoldovské zvony v jej hrudi sa už trochu utíšili. Zato srdce, to sa ozýva čoraz hlasnejšie.

Na vedľajšej lúke kosí Jano Ilavský. Pracky na jeho širokom opasku sa lesknú na slnku. Na čelo mu steká pot.

Zuza položí hrable a vezme krčah s vodou.

„Nezabudni aj otcovi!“ zakričí za ňou mama, ale s úsmevom pozerá, ako Zuza mieri za mládencom. Jano je od Ilavských z nižného mlyna, veru nie zlá partia.

Zato stará Kaňa sa díva s nevôľou, pery sa jej stískajú do tenkej linky. 

„Zuza! Hybaj sem!“ zakričí.

„Ale veď ju nechajte. Nech sa porozprávajú, však je to vo všetkej počestnosti.“

„Čo sa ti ja starám o počestnosť! To on sa mi nepáči. Uvidíš, Marka, že jej zlomí srdce, ak si nedá pozor.“

„Ale nevravte. Nemusí byť každý taký, zato že vás Paľov otec sklamal.“

„Však ty uvidíš, dôjde na moje slová. Zuza! Už aj sem!“

***

Je noc. Dažďové kvapky bubnujú po šindľovej streche a pod oknom počuť tlmené údery čakana do zeme. Občas zazvoní o kameň a zaznie nadávka.

Zuza leží pod perinou a chichoce sa do vankúša. Jano jej stavia máj.

Vrznú dvere.

„Ideš odtiaľ, ty paskuda!“

Čakan prestane udierať.

„Ale tetka, však sa nehnevajte. Však ja mám Zuzu rád.“

„Čerta starého rád! Poznám ja takých, ako si ty! Najprv medové reči, nasľubovať hory doly, a potom dievča zradiť a zlomiť mu srdce. Myslíš, že neviem, ako to chodí?“

„Ja taký nie som, tetka Kaňa, ako vám to mám–“

„Už aj sa prac!“

„Ale ja– Au! Tetka ne– au! Nebláznite!“

Pod perinou bolo teplo, ale noc je chladná a tvrdá na jej bosých nohách. Len čo Zuza vybehne von, cíti, ako jej vietor zalieza pod nočnú košeľu a dážď sa ju snaží premočiť. Nedbá na to. Dve temné siluety spolu zápasia pod oknom drevenice – jedna udiera a škriabe, druhá sa bráni.

„Stará mať! Stará mať! Nechajte ho!“

„Až keď sa tu… prestane… obšmietať!“

„Zuzka! Ja som ti len chcel… prepáč!“

Jano beží preč.

Stará mať ťažko dýcha, kým dážď dopadá na ležiaci máj. V Zuze sa opäť čosi búri, chce to hrýzť a napiť sa krvi.

Bim… bam.

„Čo ste to spravili?“ zrúkne. „Čo proti nemu máte?“

Starej materi sa v tme belejú vycerené zuby. Dve Kane sa oblietajú s vystrčenými pazúrmi. Zuza je už z nich vyššia – vyrástla, zatiaľ čo stará mať sa zhrbila.

Stará Kaňa sa krátko zasmeje. „Veru škoda ťa pre Važec. Šoldovská krv sa nezaprie.“

„Dajte už pokoj so Šoldovom! Sami ste vraveli, že sa ta nedostanem, že sa s tým mám zmieriť. A teraz mi frajera odháňate!“

Stará mať ustrnie, spustí bojovne vystrčené ruky. Zhlboka si povzdychne a sadne si na olúpaný kmeň mája. Dážď ju premáča, ale ona len hľadí na Zuzu. „Veď ja ti chcem len dobre, Káňa moje.“

Zuza má pocit, že kvapky, čo na ňu dopadajú, sa hneď odparujú od jej hnevu. „Hej? Lebo mne sa tak vidí, že mi len škodiť chcete.“

„Ochrániť ťa chcem, len ty to nechápeš.“

„Tak mi to vysvetlite. Odkedy ste ma vzali počúvať zvony, nič ste mi o tom nepovedali.“

Stará Kaňa neodpovedá. Hľadí kamsi do diaľky, akoby do spomienok. Nakoniec však prikývne. „Tak ja ti to teda vysvetlím. Nepáči sa mi ten tvoj Jano. Má také oči… celkom ako ten môj. A vieš čo mi spravil?“

Zuza si sadne vedľa nej na nedostavaný máj. „Čo, stará mať?“

„Tiež mal také oči. Modré, hlboké… A rozprávať vedel, až srdce stískalo. Aj mi toho narozprával, keď sme sa tajne schádzali za humnami. Že som preňho jediná na svete, že by pre mňa spravil čokoľvek, že ma má radšej ako svoj život…“

„A čo vám potom spravil?“

„Začal deckom. A nahovoril mi, že by sa rád pridal k Šoldovcom, lebo ja som nechcela odísť. Lenže pridať sa k Šoldovcom, to nie je len tak…“

Stará mať rozpráva. Spomienky sa menia na slová, také jasné, že si ich Zuza dokáže predstaviť, akoby tam bola.

Je letná noc, ale od hôr vanie chlad. Proti oblohe sa črtá tmavá silueta. Najprv vyzerá ako vták, ale potom sa zväčšuje a zväčšuje.

Na lúke pri Bielom Váhu sedí dvojica a napäto pozerá na oblohu.

„To je on!“ šepne plavovlasý mládenec svojej milej.

Mohutné krídla roztínajú tmu so zvukom, akoby niekto prášil nahrubo tkané koberce. Šarkan dvakrát zakrúži nad lúkou a potom sa znesie na zem v poryve vetra. Oproti noci sa zdá čierny, no okolo nozdier, ktorými prebleskuje vnútorný oheň, vidno šarlátový odtieň. Má šupiny ako had, ale stojí na štyroch nohách so zahnutými pazúrmi a na chrbát skladá kožovité krídla. Od nozdier po chvost je dlhý ako je vysoký statný smrek.

Mladá žena sa pomaly postaví a pokloní sa šarkanovi. S každým pohybom jemne cinká jej brnenie z drobných kovových šupín a zlaté pliešky, čo má vpletené v čiernom vrkoči.

Aj mládenec vstáva a klania sa. Je nižší ako dievčina a v jeho pohyboch cítiť bázeň, ale v hlase znie vzrušenie. „Ty si to dokázala!“ šepne jej. „Priviedla si šoldovského šarkana!“

Kaňa pristúpi bližšie a pohladí drsné šupiny na šarkanovom krku. „Len som sa ho opýtala, sám sa rozhodol prísť. Bol zvedavý.“

„Na mňa?“

„Hej, na teba a tvoju trúfalosť.“

„Nemôžem ťa predsa v hanbe nechať.“

Kaňa zdvihne obočie. „V hanbe? Čakať dieťa predsa nie je hanba. Ani s Važťanom.“

„Ale Važťana do Šoldova nepustia. Ja chcem byť s tebou a s malým. Važťana nepustia, ale šarkanieho pána pustia. Budú musieť.“

Šarkan naňho uprene hľadí prižmúrenými očami. Vyzerajú ako hadie, ale je v nich taká iskra ako v očiach človeka – ako v očiach niekoho, kto rozumie tomu, čo vidí. 

„A vieš ty vôbec, čo znamená byť šarkaním pánom?“

„Viem. Nezabudol som, čo si mi vravela. Šarkaní pán je jediný, koho šarkan poslúcha, s kým letí do boja.“

„A poletel by si s ním do boja? Aj proti Važcu, ak by bolo treba?“

„Poletel.“

„Tak teda dobre. Možno to máš byť práve ty. Už to budú dva roky, čo posledný šarkaní pán zomrel, a ešte si nikoho iného nevybral.“

„Keď si si ma vybrala ty, prečo by nemohol šarkan?“

„Si ty ale beťár,“ uškrnie sa Kaňa. „Toto je ale vážna vec. Byť šarkaním pánom nie je len tak. Bol by si strážcom jeho moci. Je to zvláštne spojenie, mocnejšie než sama smrť.“

„Mocnejšie než smrť? Nevravela si, že posledný šarkaní pán zomrel?“

„Nikto ho ale nezabil. Starobu odvrátiť nevie.“

Mládenec nad tým premýšľa. Potom prikyvuje a pomaly zdvíha zrak. Jeho oči sa stretnú so šarkanovými. 

Kaňa ustupuje. Tají dych. Nejedného už spálil šarkaní oheň, keď sa skúšal stať jeho pánom.

Jej milý však urobí krok dopredu a vystiera ruku.

Šarkan sa nehýbe.

Ani Kaňa sa nehýbe. Ticho sa rozlieva po lúke ako hustý med.

Ruka sa pomaly približuje k nepokojne sa chvejúcim nozdrám, z ktorých vanie horúčosť. Šupiny sa v mesačnom svetle červeno lesknú, ako krv na čepeli dýky. Mládenec a šarkan stoja ako súsošie, vytesané z kameňa. Okolo nich plynie čas, ale nedotýka sa ich.

Nakoniec sa prvý pohne šarkan. Odfrkne si a spraví krok bližšie. Ruka sa dotýka jemných šupín na jeho krku. Kaňa sa usmieva.

No vtom… zrada! Ruka drží nôž, zaborený do šarkanieho krku. Na trávu sa valí krv. Kaňa má oči rozšírené hrôzou, ústa sa roztvárajú do výkriku.

Šarkan mláti okolo seba ostrými pazúrmi, kŕčovito sa zvíja, chrčí. Umiera. Jeho telo sa ešte šklbe, ale oheň v očiach už vyhasol.

Až vtedy sa Kani vyderie z úst kvílivý výkrik. Oslepená zradou sa vrhá na mládenca. Dve telá prepletené do seba sa váľajú na zemi v kaluži šarkanej krvi, skoro akoby sa spolu milovali. 

„Važec ten váš šarkan už nespáli, ty striga!“

„Ty zradca! Verila som ti!“

„Dobre ti tak! Kto by už len Šoldovanku-“

Dýka v srdci mu nedovolí dopovedať.

Kaňa prudko dýcha, oči sa jej hmlia slzami. „Ľúbil?“ šepne, no on ju už nepočuje.

S jeho posledným výdychom za znenazdajky otrasie zem. Kaňa sa vydesene pozerá, ako sa šarkanovo telo rozpadá na kosti, ako sa zem pod ním otvára, ako ho prehltla a nezostalo po ňom ani stopy. Až vtedy pochopí, čo spravila. Šarkan bol mŕtvy a ona zabila aj jeho pána. Zlomila puto silnejšie než smrť.

Neskôr, keď sa bude chcieť vrátiť do Šoldova, nájde iba prázdnu lúku a ozvenu zvonov znejúcich odkiaľsi spod zeme.

***

Omilienci chodiááááááááááááááá, za ruky sa vóóóóóóóodia,
dóóóbrú jar vítajú, pééésničky spievááájúúú…

Omilienci chodia. Sprievod dievčat v slávnostných krojoch pomaly postupuje z dolného konca Važca na horný. Najprv sa pohne jeden koniec radu a prejde dopredu. Tam sa zastaví a čaká, než sa pohne druhý koniec a predbehne ich. Raz vpredu, raz vzadu, každé dve držia medzi sebou šatku a spievajú.

Omilienci chodiááááááááááááááá, za ruky sa vóóóóóóóodia,

grááájciare skladajú, óó mňa nič nedbááájú…

Aj Zuza mala byť s nimi. Mala nachystané pestré stužky do vlasov. Ale to bola iná Zuza. Táto je oblečená v čiernom a v srdci cíti hlbokú, hlbokú bolesť. 

Stará mať umrela.

A je to jej vina. Nemala ju upachtenú nechať sedieť na daždi v studenej noci. Nemala tak dychtivo počúvať, že na to ani nepomyslela. Nemala chodiť s Janom. Potom by ho stará mať nemusela odháňať od ich obloka.

Vietor sem-tam priveje útržky piesne turíčneho sprievodu, ale ona kráča v inom. Len pár ich ide za truhlou, ktorú nesú pod Kiameň. Tam jej otec vykopal hrob. Tam spúšťajú truhlu, bez omše a bez kňaza. Len suseda sa ticho modlí, ale všetci vedia, kam sa odobrala Kanina duša.

Aj to je jej vina, presne tak, ako kedysi vravela Žofa. Mala starú mať presvedčiť, aby sa dala pokrstiť, aby s nimi šla do kostola. Lenže nepresvedčila, a tak teraz kňaz Kaňu nepochová, ani zvoniť jej nedá.

Zato Zuze v srdci čoraz hlasnejšie zvonia šoldovské zvony. Nedajú sa utíšiť.

Bim… bam…… bim… bam…

Tvo… ja…… vi… na…

Zem pokrýva truhlu, ale Zuza má pred očami len tmu. Ťaží ju, akoby aj ju pokrývala zem.

Bim… bam…… bim… bam…

Nedokáže už stáť na mieste. Musí preč!

Jej nohy sa samé od seba rozbehnú. Otec za ňou čosi kričí, ale ona nepočúva. Beží tou tmou, snaží sa pred ňou utiecť, striasť jej ťažobu.

Tvo… ja…… vi… na…

Beží a beží, je jej jedno kam. Nechala za sebou otvorený hrob, nechala za sebou ozveny omiliencov. Vinu sa jej ale striasť nedarí.

Keď sa tma zdvihne, vidí, že je na lúke kdesi pri Bielom Váhu. Stále beží. Vzduch ju bodá v pľúcach. Beží… a pod nohami má zrazu prázdno.

Prsty sa zatínajú do hliny a strach do brucha, stíska jej útroby. Zúfalo sa snaží zachytiť, ale zem sa jej drolí pod rukami. Prepadá sa do zeme ako do hrobu. Okamih beztiaže, šmýkanie, náraz.

Nie je nič: ani ona, ani svet okolo nej. Nemyslí, necíti. Len na chvíľu.

Potom sa cit vracia. Zaplavuje ju bolesť a do tela sa zarýva studená tvrdosť. Opäť je tma, nepreniknuteľná a ťaživá. Lapá po vzduchu, ale márne, nevie sa nadýchnuť. Strach je ostrý, zubatý. Prehĺta ju celú.

Takto sa človek cíti, keď zomiera?

Jej pľúcam sa konečne podarí uchlipnúť si vzduchu. Potom ho pijú plnými dúškami. Strach ustupuje a bolesť sa sústredí do boku, do ramena, do kolena. Na boku je tupá a tiež pomaly ustupuje. Koleno štípe a keď sa ho dotkne, pod prstami cíti vlhkosť. Krv. Opatrne ním pohne, ale bolesť zostáva rovnaká. Zato v ramene sa s pohybom prudko ozve a vystrelí do celej ruky. 

Zuza vzlykne. Strach ju pohlcuje ako vody Váhu: jeden nádych nad hladinou a znovu sa doň ponára. Je zranená a pochovaná pod zemou, v útrobách skaly.

Čo ak nenájde cestu von? Čo ak tu zostane navždy? Rozhliada sa, no vidí len tmu. Len hore je o niečo svetlejšia – či sa jej to iba marí?

Zavrie oči a opäť ich otvorí. Žiadny rozdiel.

Hladina strachu sa nad ňou uzatvára, ale ona bojuje o nádych. Hmatá okolo seba zdravou rukou. Naľavo šmátra do prázdna, ale vpravo zavadí o niečo tvrdé. Je to studené a na povrchu hladko mazľavé, ako skala obalená blatom.

Nádych.

Sleduje skalu prstami vyššie a vyššie. Cíti pod nimi záhyby, ako na skladanej sukni, prechádzajúce do iných podivných tvarov. Niektoré sú úzke, ako mrkva visiaca odniekiaľ zhora. Zachytí sa o ne, aby sa mohla postaviť. Zatína pritom zuby a hmatá, kam až dosiahne.

Žiadna diera, žiaden východ. Iba studené hladké tvary.

Nemôže dýchať. Trasie sa, od strachu aj od zimy. Sem po celý čas od stvorenia sveta nedopadol ani jediný teplý lúč slnka.

Tma je prastará, desivá.

Kvap… počuje vtom odniekiaľ, jasne a čisto. Kvap… kvap… kvap… znejú ozveny ako šíriace sa vlnky na hladine.

Kvap… kvap…kvap…kvap… 

Tvo… ja… vi… na…

Do očí sa jej tisnú slzy. Je toto jej trest? Zaslúži si navždy zostať v temnote, pod zemou – presne tak ako stará mať?

Tvo… ja… vi… na…

Tma je jej pritesná. Musí von! Teraz!

Nedbá na bolesť a škriabe sa po stene, ale ruky sa jej šmýkajú a rameno bolí, nedá sa jej zachytiť. Musí… tam hore musí byť diera, ktorou spadla! Musí… hore… musí…

Tvo… ja… vi… na…

…

Zuza sa chúli pod neúprosnou skalou a telo sa jej otriasa vzlykmi. 

Tvo… ja… vi… na… 

…

Už jej nezostali žiadne slzy. Leží nehybne a tma ju prikrýva ako perina. Kdesi vzadu v mysli vie, že tu zomrie, ale srdce sa stále búri. Nechce zomrieť. Tak veľmi nechce zomrieť, až to bolí.

…

Blúdi temnotou a márne hľadá cestu von. Hmatá okolo seba a potkýna sa, prediera sa tesnými chodbami. Keď natrafí na jazierko, pije, ale hlad utíšiť nedokáže. Aj na bolesť v ramene si už zvykla, ale na tmu nie. Jej myseľ ju plní obrazmi. Prebleskujú jej v temnote pred otvorenými viečkami a mátajú ju. Vidí starú mať aj Jana Ilavského. Vidí odlesk slnka na hladine potoka. Vidí oheň. Počuje zvony.

…

Žije ešte alebo je už mŕtva? Jej telo je chladné a stuhnuté, posledné zvyšky jeho tepla vypila neľútostná, večná skala. Onedlho bude s tou skalou jedno. Nevládze už kráčať tmou a hľadať cestu von.

Bim… bam.

Zvony ju volajú. 

Zavrie oči. Tma ako tma, niet rozdielu. Únava ju premáha. Už ani necíti chlad.

Bim… bam, nástojí zvon.

„Počuješ ho, Káňa moje?“

„Počujem, stará mať.“

„Tak choď za ním.“

„Ale ja už nevládzem. Spala by som.“

„Ale vládzeš. Máš v sebe šoldovskú krv.“

Bim… bam…… bim… bam…

Zuza sa pomaly zviecha na nohy. Nemá už silu myslieť – na hľadanie cesty von ani na smrť. Iba dáva jednu nohu pred druhú a nasleduje zvony.

Bim… bam.

Krok… krok.

Bim…

Krok… a pod nohami má zrazu prázdno.

…bam.

Toto už pozná. Dopad, tvrdosť, bolesť. Nemôže sa nadýchnuť, ale už ju to nedesí. Leží a čaká.

Nádych. Ešte žije. Keď sa dotkne kolena, cíti, ako sa z neho opäť rozlieva vlhké teplo, o ktorom ani netušila, že ho ešte má.

BIMMmmm… BAMMmmm… zvony sú také silné, až jej rozochvejú celé vnútro. Má pocit, že stačí len natiahnuť ruku a dotkne sa ich.

A presne to robí. Načahuje sa skrvavenou rukou a dotýka sa srdca zvonu. Je veľké a hladké, ale nekradne jej to teplo, čo jej ešte zostalo v prstoch. Naopak, čím dlhšie sa ho dotýka, tým viac má pocit, že ju zohrieva. Je príjemné dotýkať sa ho. Prstami kĺže po jeho povrchu a odhaľuje jeho tvary. Na jednej strane je široké a vybieha do dvoch rohov. Pod každým z nich je hlboký otvor, do ktorého jej zapadnú prsty. Na druhej strane sa tvar zužuje, Zuza nahmatá mnoho ostrých výčnelkov. Do rúk jej prúdi horúčosť, hoci ju nepáli.

Už vie, čoho sa dotýka.

Buch-buch, buch-buch – to jej srdce je teraz zvon a bije jasne a silno, až sa rozlieha v celom podzemí. V rovnakom rytme jej pulzuje šarkania lebka pod rukami. Zuza cíti, ako sa do holej kosti vpíja jej krv. Oprie si o ňu rozbité koleno, aby ju napojila.

Buch-buch. Bim-bam.

Horúčosť jej preniká do krvi a do žíl sa jej vlieva ohnivá sila. Už necíti hlad ani bolesť. Zato pod prstami cíti šupiny, život, pohyb.

Bim-bam. Buch-buch.

Oheň, voľnosť, sila, prebudenie po dlhom spánku. Aj ona je šarkan, je jeho časťou a cíti s ním.

Sedí na širokom šupinatom chrbte a zviera hadiaci sa krk. Stavia sa na všetky štyri a chrlí plameň, ktorý osvetľuje temnotu. Vidí podivné tvary, trčiace zo zeme aj visiace z jaskynného stropu, ligotajúce sa v odleskoch ohňa na kvapkách vody.

Vietor v krídlach, obloha, svetlo, túžba. Vzpína sa na zadné, rozprestiera krídla a mláti nimi okolo seba. Zo všetkých síl sa drží pevných šupín, aby nespadla. Chrlí oheň oproti skale a zapiera sa do nej pazúrmi – a skala praská, nedokáže odolať šarkanej sile.

Vyráža zo skaly ako tryskajúci prameň, ako náhle vzbĺknutie suchej trávy. Šíra, voľná obloha! Hviezdy svietiace medzi oblakmi. Nočný chlad v rozhorúčených nozdrách. Vietor vo vlasoch.

Srdce je zvon, búši zbesilo, divoko. Kopce a lúky ubiehajú pod krídlami. Opojná voľnosť letu. Na toto čakal po celý čas v temnote a strnulosti smrti. Na toto čakala po celý život vo važeckej chalupe – ako zrno pod zemou čaká na teplé jarné lúče, hoci ich nikdy nevidelo.

Bim… bam.

Letia ponad lúku, čo je medzi Važcom a Štrbou. Počuť zvony. Znejú ako domov.

Krúžia nad tou lúkou. Zvony ich volajú. Zem sa otvára. Letia do nej, ale neletia dole. Akoby prechádzali cez nejaký závoj. V tom závoji stoja dvaja vysokí junáci. Vlasy majú dlhé, biele a na čele jemné šupiny, celkom ako šarkanie. Kývnu im na pozdrav a rozostúpia sa. Cesta je voľná.

Lúky navôkol aj Tatry oproti nočnej oblohe akoby prestali byť skutočné. Skutočná však je dedina obohnaná hradbami a zvony, bijúce na veži. Medzi bielenými domami stoja ľudia a hľadia na oblohu. Niektorí mávajú.

Šarkan krúži nad Šoldovom, znáša sa nižšie a nižšie. Ľuďom už vidno tváre. V niektorých sa zračí radosť, v iných úžas. Zletí ešte o kúsok a už počuť, čo hovoria.

„Šarkan! Šarkan sa vrátil!“

„Kto to na ňom letí?“

„Vrátil sa!“

„To je šarkania pani! Vybral si šarkaniu pani!“

„Šarkan je späť!“

„Je to Kaňa?“

Tie tváre a slová sú ako sen. Celý let je mrákota, prepletenie myšlienok a citov s rozmazanými okrajmi.

Šarkan dosadá a Zuza sa prebúdza. Má ruky, nie krídla. Má prsty, ktorými drží šarkanie šupiny. Teraz ich púšťa… ešte po nich prejde prstami, akoby si chcela zapamätať ich dotyk. Ešte chvíľu… len chvíľu si chce podržať v mysli spomienku na to spojenie, no sen sa rozplýva s prebudením. Vie, že má zosadnúť. Je to neodbytný pocit, a tak ho poslúchne a zošmykne sa na zem.

Je zvláštne stáť na pevnej zemi a na vlastných nohách. Oprie sa o šarkanov bok, kým si na to zvyká. Zatiaľ k nej pristúpi žena. Čierny vrkoč má pretkaný zlatom i striebrom: zlaté sú pliešky, čo v ňom cinkajú, a strieborné pramene vlasov. Je rovnako vysoká ako Zuza, a tá, odkedy vyrástla, vyčnievala nad všetkých svojich vrstovníkov. Tu nevyčnieva: ani výškou, ani vonkajšími kútikmi očí, zdvihnutými dohora. Cíti, akoby sem patrila, a ešte viac cíti, že patrí k tejto žene. Vyzerá tak, ako si Zuza pamätá starú mať, keď bola ona ešte malá.

„Si to ty, Kaňa?“ pýta sa žena.

„Nie, ja som Zuza. Zuza Kaňa, jej vnučka.“

Na tvári ženy sa zračí úžas. „Vnučka? Ako dlho sme to spali?“

„Vy ste po celý čas spali? Potom dlho… Ale kde to sme? Pod zemou? A kto boli tí dvaja strážcovia?“

„Máš veľa otázok. Veď aj my. Najprv ale poď so mnou. Vidím, že ideš z boja. U mňa sa umyješ a oblečieš do čistého. Som Víchrica, Kanina matka.“

Teraz Zuza užasnuto hľadí na ženu. Toto je jej prastará mať? Nevyzerá staršie ako jej mama, Marka. Z údivu ju vytrhne pohľad na svoje šaty. Boli slávnostné, s čiernou skladanou zásterou, ale teraz sú mokré a potrhané, špinavé od blata aj od krvi. Pamätá si bolesť v ramene a rozbité koleno, zimu a hlad, zúfalstvo. Nič z toho však už necíti, iba šarkaniu silu v žilách. Naozaj má chuť ísť do boja.

Obzrie sa na šarkana, ale ten si ju nevšíma. Spokojne sa prechádza sem a tam, prezerá si dedinu ako zemepán, čo sa po dlhom čase vrátil na svoje panstvo. Zuza teda vykročí za svojou prastarou materou.

„Len mi ešte povedz, čo je s Kaňou? Kde je?“ pýta sa Víchrica, keď ju vedie k domu murovanému z bieleho kameňa. 

Zuza sa zarazí. Akoby jej ktosi strhol chrastu z čerstvej rany. Skoro na to zabudla. Ako mohla zabudnúť? „Zomrela,“ šepne cez stiahnuté hrdlo.

Víchrica zastane, nehýbe sa. Počuť len zvony.

Bim… bam…… bim… bam…

Tvo… ja…… vi… na…

Víchrica sa nadýchne a vydýchne. Jej tvár je ako z kameňa. Potom zas vykročí k bielemu domu. „Poď, Kaňa. Všetko mi povieš.“

***

Zuza má na sebe čisté šaty. Sú červené, s čiernou výšivkou, celkom iného strihu ako važecký kroj. Látka je jemná a splývavá, akoby ju hladila s každým pohybom. Vo výšivke vidí šarkanie krídla a šupiny. Vlasy má rozpustené – Víchrica jej ich rozčesáva hustým kosteným hrebeňom, opatrne vyslobodzuje jeden prameň po druhom zo strapatého hniezda.

„…zradil ju,“ vraví. „Nahovoril jej, že ju ľúbi, aby sa dostal k šarkanovi a zabil ho.“

Hrebeň sa zastaví. „A bol z Važca, vravíš?“

„Hej, z Važca. Podobal sa vraj na Jana Ilavského. Toho stará mať odohnali, keď mi staval máj. Lenže vtedy pršalo, a oni ochoreli tak, že z toho zomreli. Je to moja vina. Mala som ho odohnať sama, alebo nedovoliť, aby stará mať sedeli na daždi.“

„Tvoja vina? Nie, nie je. Moju dcéru zabil ten mládenec, čo skántril šarkana. To on mi ju ukradol. Nebyť jeho, bola by tu so mnou.“

„Ale ja by som tu nebola,“ povie Zuza ticho.

Hrebeň ešte chvíľu váha a potom sa opäť rozbehne po jej vlasoch. „Áno, to je pravda. Tak mi povedz, čo bolo ďalej. Ako si našla šarkana?“

A Zuza rozpráva. Keď dorozpráva, začne sa ona pýtať a Víchrica jej odpovedá.

„Šoldov odjakživa stál medzi svetmi. Odkiaľ sme prišli, nik nepamätá. Niektorí vravia, že naši predkovia sú odinakiaľ, iní, že v Šoldove žijú tí, ktorých zo všetkých kútov sveta privolala šarkania moc. Vraj tu našli vajce a s ním kus zvláštneho kovu – vyhasnuté srdce starého šarkana. Z vajca sa vyliahol náš šarkan a odvtedy nám netreba jesť ani piť, jeho sila nás živí. Preto sme všetci pospali, keď bol zabitý.“

„A čo sa stalo s tým srdcom?“

„Naši predkovia z neho ukuli srdce zvonu. Kde počuť zvon, tam siaha šarkania moc.“

Bim… bam.

Tak preto znie Zuze v srdci.

„A kde teda sme? Pod zemou či na nej?“

Víchrica položí hrebeň a začne zapletať Zuze do vrkoča zlaté pliešky. „Ani pod, ani na. Najlepšie to asi popísať ako kúsok vedľa, za závojom. Kedysi bol tenší, dalo sa ním prechádzať sem i tam. Potom na nás ale zaútočili vojská jedného kráľa, tak strážcovia závoj posilnili, aby ním mohol dnu prejsť len ten, komu dovolia.“

„To sú tí dvaja v zbroji, čo im vidieť kosti?“

„Áno. Vraví sa, že boli dvojčatá, obaja naraz boli šarkaními pánmi. Obetovali sa, aby mohli večne strážiť Šoldov, aby doň viac neprenikol žiaden nepriateľ.“

Víchrica jej doplietla vrkoč. Pomaly ho pohladí a pliešky v ňom zacinkajú. „Tak. A teraz poď, Kaňa, predstavíme Šoldovu novú šarkaniu pani.“

***

Hej huur ha, hej huúr ha, hejá hoj
chystaj šabľu, chop sa štítu, ide boj!
Hej huur ha, hej huúr ha, hejá na!
Sekaj, rúb do nepriateľa do rána!

Šoldovské piesne sú celkom iné ako važecké. Sú hlbšie, hrdelnejšie. Neťahajú sa, ale bijú ako srdce v tanci.

Tak ako teraz jej srdce.

Sek a výpad, sek a výpad. Učí sa biť šabľou, lebo šarkania pani musí vedieť bojovať, a krv jej pritom spieva. Už je viac Kaňa ako Zuza, vie lietať a má ostré pazúry.

„Trúfneš si proti Líške, Kaňa?“

Kaňa pozrie na dievčinu so zelenými očami a zazubí sa. „A čoby nie!“

Dievča sa zazubí naspäť a už spolu tancujú, snažia sa trafiť jedna druhú šabľami. Kaňa má drevenú, ale Líškina je z ostrej, chladnej ocele. Zahryzne sa Kani do predlaktia, keď sa príliš odhalí pri výpade.

Bolesť je ostrá a opojná. Kaňa sa do nej oprie, nozdry sa jej rozšíria od pachu krvi. Výpad, sek. Drevená šabľa pretlačí oceľovú a prejde miestom, pod ktorým lákavo pulzuje Líškina krčná tepna. Kaňa si oblizne pery. Rana na ruke sa už zacelila. Je šarkania pani a nič jej neublíži!

Líška sa na Kaňu usmieva, aj ostatní ju povzbudzujú. Je šarkania pani a je medzi svojimi.

***

Hej huur ha!

Oceľ a oheň. Má krídla aj šabľu v rukách. Lieta nad Šoldovom ako šíp. Raz vidí vežu vpravo, raz vľavo, potom priamo dole. Letí vyššie a vyššie a veža sa zmenšuje, je len malou bodkou a všade navôkol sa rozprestiera šedý závoj. Za tým závojom je celý svet, tam bude letieť – už čoskoro.

Radosť z vlastnej sily. Vychrlí prúd ohňa k súmračnej oblohe. Plamene sa odrážajú v naleštenej šabli.

Padá. Krídla zložené na chrbte, telo sa tisne k šupinám. Okolo nich sviští vietor, vháňa slzy do očí. Opojná rýchlosť. Veža sa zväčšuje, už sa jej takmer dotýkajú.

Krídla sa rozprestrú, mocný úder do vzduchu rozozvučí zvon.

Bim… bam…… bim… bam…

***

Víchrica sa usmieva. Jej zuby sú ostré, špicaté. „Už je z teba bojovníčka, Kaňa.“

Kaňa sa tiež usmeje. Aj jej zuby sú špicaté a na čele má jemné šupiny – znak jej spojenia so šarkanom.

„Neboj sa,“ pokračuje Víchrica, „čoskoro okúsiš ozajstný boj.“

Kani sa srdce rozbúcha vzrušením. Dychtivo si oblizne pery. „Kedy?“

„Pozajtra je svätojánska noc. Vtedy je šarkania moc najväčšia. Zaútočíme na Važec.“

Rozbúrené srdce v Kaninej hrudi nepríjemne hrkne. „Prečo na Važec?“

„Akože prečo? Z Važca bol predsa ten zradca, čo oklamal moju dcéru a zabil šarkana. Sama si to vravela. Niečo také nemôžeme nechať bez pomsty. Važec musí vidieť, že šoldovský šarkan vždy vstane z mŕtvych.“

Zuza cíti, ako plamene v jej srdci hasnú. Akoby vstúpila do člna, vychutnávala si, ako ju prúd nesie, a až neskoro zistila, že ju unáša k vodopádu, a že je už prúd príliš silný na to, aby vystúpila. Chce prosiť za Važec, za svojho otca aj matku, aj za Jana Ilavského, ale keď sa pozrie Víchrici do očí, vie, že to nemá význam.

Súmrakom znejú zvony, ohlasujúce prípravy na boj.

Bim… bam…… bim… bam…

Tvo… ja…… vi… na…

***

Zuza Kaňa sa zakráda nocou. Skrýva sa za rohmi domov a dáva si pozor, aby našľapovala tíško ako mačka. Vyplietla si pliešky z vrkoča, aby necinkali, a miesto červených šiat si vzala svoje staré čierne. Smútočné. Mieri tam, kde na vŕšku pod vežou spí šarkan.

Myslí na starého otca, ktorého nikdy nepoznala. Až teraz mu rozumie. Už vie, prečo zviedol jej starú mať a zabil šarkana, hoci za to zaplatil životom. Už vie, že riskoval všetko, aby ochránil Važec.

Jeho vnučka sa zakráda nocou a pod zásterou skrýva dýku.

Už vidí obrys šarkanieho tela, stočeného do klbka. Oheň, čo tleje v jeho vnútri, jemne presvitá na povrch ako žeravé uhlíky v pahrebe a pulzuje v rytme jeho pomalého dychu.

Zuza nehlučne prichádza bližšie a dýku zviera v ruke. Čosi v jej srdci volá po krvi. Čosi staré, divoké, možno nie celkom ľudské – čosi šoldovské. Lenže to nie je hocijaká krv. Je to iné, keď patrí niekomu, na kom jej záleží.

Už je takmer pri šarkanovi, keď sa jeho mohutné telo v spánku pomrví. Nozdry sa mu rozšíria, vsávajú nočný vzduch. Potom sa znovu uvoľní a jeho dych sa vyrovná. Zuza vie, že ju zacítil, a to ho upokojilo. Ruka s dýkou sa jej zachveje. Zatne však zuby a zovrie ju pevnejšie.

„Je mi to ľúto,“ šepne. „Ty ale vieš vstať z mŕtvych, a moja rodina vo Važci nie. A Jano Ilavský mi možno nechce zle, ako mi stará mať navraveli. Len ich chcem ochrániť, vieš?“

Hrot dýky sa takmer dotýka šarkanieho krku, presne vie, kde sa musí vnoriť medzi šupiny. Tam zastane. Zuza má pocit, akoby tou dýkou šla podrezať samú seba. Chce na ňu zatlačiť, ale chce ju aj odtiahnuť. Veď je to jej šarkan a ona je šarkania pani. Je strážkyňa jeho moci. Ale ak to nespraví, Šoldov s ním zaútočí na Važec. Ona jediná dokáže zabiť šarkana…

Zavrie oči. Nie, nie je ako jej stará mať. Ale nie je ani ako jej starý otec. Spustí dýku a pohladí šarkana po jemných šupinách na čele. Ten hneď otvorí oči, akoby ani nespal, a uprie ich na Zuzu.

Boj, oheň, radosť, čoskoro, číta Zuza v jeho mysli, ale nedovolí spojeniu, aby ju celú pohltilo.

Myslí na svoju matku a otca vo Važci. Myslí na smútok, ktorý by cítila, keby padli. 

Cíti, že šarkania myseľ jej nerozumie, hoci sa snaží.

Predstaví si temnotu podzemia, zúfalstvo pocitu, že už nikdy neuvidí svetlo. Smútok je ako byť sám v tme bez cesty von, vysvetlí mu.

Ten pocit šarkan pozná. Smútok.

Áno, smútok.

Šarkan premýšľa. Potom kývne hlavou, a Zuza cíti jeho zámer chrániť ju pred smútkom.

Radosť, vďaka, úľava, cíti na oplátku. Kým bude žiť, Važec bude pred ním hádam v bezpečí.

V šarkanovej mysli však cíti zmätok. Tá predstava k nej príde ako otázka: šoldovskí bojovníci útočiaci na Važec. Pohlcuje ich oheň a… smútok.

Zuza má na chrbte zimomriavky. Pomyslí na dýku, čo má teraz za pásom. „Nie, to od teba nežiadam,“ šepne.

No opäť je smutná. Môže uchrániť Važec pred šarkanom, no nie pred celým Šoldovom.

Vtom šarkan pomyslí na let. Hore, hore. Zuza neodolá tomu volaniu, sadne mu na chrbát.

Svaly pod krídlami sa napnú, blany sa rozprestrú a udrú do vzduchu. Šarkan sa odrazí od zeme a už letia – nie ďaleko. Pristane hore na veži a zachytí sa o ňu pazúrmi.

Zuza sa chytí o zábradlie a prehupne sa zaň. Je pri zvonoch.

Smútok, lúčenie. Šarkan sa bez varovania odrazí späť do vzduchu a letí kamsi preč, vyššie a vyššie, až sa stráca v oblakoch.

Zuza sa načiahne za ním, ale chytí iba vzduch. Vie, že sa šarkan už nevráti, že ho videla naposledy. Je sama – tak mrazivo sama, ako v podzemí.

Zvony vedľa nej sú tiché, nehybné. Opatrne sa ich dotkne. Menší je obyčajný, so srdcom z mŕtveho kovu, ale keď sa dotkne toho veľkého, hneď jej začnú brnieť prsty. Je zvláštne teplý a hoci sa nehýbe, má pocit, akoby jej pod rukami pulzoval.

Už vie, prečo ju sem šarkan vyniesol.

V tme sa načiahne dovnútra zvonu a nahmatá jeho srdce. 

Bim-bam, bim-bam, tlčie to jej.

Akoby držala zamrznutú moc. Okolo srdca cíti kovovú obruč, ktorá ho zviera a pripája na dlhý kovaný driek.

Nahmatá dýku za pásom a opatrne, poslepiačky, ju skúša vkliniť medzi srdce a obruč. Potom zatlačí.

Bim-bam! Bim-bam!

Zra-da! Zra-da!

Zuza sa odtiahne. Chvíľu je zmätená, lebo zvon pod jej rukami sa nehýbe. Potom si to uvedomí: tak na to je tam ten menší zvon. 

Vrhne sa k nemu. Skúša ho chytiť a utíšiť, ale márne.

V dedine sa už otvárajú dvere domov, rozsvecujú sa fakle.

Bim-bam! Zra-da!

Zuza nechá malý zvon zvoniť a vráti sa k veľkému. Nájde miesto, kde predtým vsunula dýku, a zatlačí ju tam znovu, oprie sa do nej z celej sily. Srdce sa o máličko pohne.

Bim-bam! Zra-da!

Na schodoch vo veži sa ozývajú kroky.

Zatlačí ešte raz. Srdce sa hýbe, kúsok po kúsku, možno nechce byť spútané.

Blíži sa svetlo fakieľ, mihotá sa na drevených trámoch pod stropom.

Bim-bam! Zra-da!

Svetlo fakle dopadne na čriepky zlomenej dýky, padajúce k zemi.

Cink, cink.

Zo schodiska sa vynorí hlava. Vrkoč má pretkaný zlatom a striebrom. Ostré svetlo fakle bodá Zuzu do očí, ale tá si nevšíma šabľu v rukách Víchrice, ktorá vbieha k zvonom.

Stojí pri zábradlí a v ruke zviera srdce šoldovského zvonu.

Víchrica sa na okamih zarazí, keď spozná zradkyňu.

Zuza preskočí zábradlie a vrhá sa dolu. Okamih beztiaže, vzrušenie z letu.

Náraz.

Stravujúca, oslepujúca bolesť. Mokrosť krvi. Srdce je zvon.

Bim-bam. Bim-bam. Bim… bam. Bim……….. bam. Bim……………..

Bam. Bim… bam. Bim-bam. Bim-bam.

To šarkanie srdce jej bije v zovretej ruke. V žilách sa jej rozlieva sila a jej srdce opäť bije s ním.

Z veže počuť výkriky.

Zuza sa postaví a uteká ako o život.

Za sebou počuje dupot nôh.

Neobzerá sa. Brána v hradbách je zavretá, ale pred šarkaňou mocou sa sama otvára.

Miesto tmy ju zrazu obklopí šeď. Pred sebou vidí dvoch strážcov. Postavia sa jej do cesty, ale ona beží ďalej, nevšíma si ich priesvitné šable. Ani oni nemajú nad ňou moc.

Beží a beží, akoby to bola celá večnosť. Akoby sa stratila v nekonečnej šedi. Zvuky prenasledovania sú tlmené, až celkom utíchnu.

Zapotáca sa, keď ju šeď konečne pustí. Spadne na zem a udivene sa rozhliada.

Je v kruhu kameňov na lúke medzi Važcom a Štrbou. Započúva sa, ale nič nepočuje. 

Je ticho.

Celkom ticho.

Prvýkrát v živote sú celkom ticho aj tie zvony, čo bili v jej hrudi. Počuje iba svoje srdce, čisté a jasné. V ruke drží chladný kameň.

Pevne ho zovrie v dlani a vykročí domov, do Važca.

---

„A čo bolo potom, babka?“

„Potom už to nie je rozprávka, ale história. Zuza Kaňa sa vrátila domov, a ak mala na čele šupiny, skryli sa pod čepcom. Zobrala si Jana Ilavského z nižného mlyna. Mali spolu tri dievky a jedného chlapca, Jana. Volali ho Jano Ilavský u Kane, lebo Janov Ilavských bolo vo Važci plno. Ten si zobral Zuzanu Profant a ich dcéra bola moja babka Zuza Palenčiar. Výšku som zdedila po otcovi, ten bol nízky, ale oči máme po nej.“

Desaťročná Evička sústredene mračí čelo. „Môžem si to nakresliť? Ja rada kreslím rodokmene. V škole som nakreslila jeden s gréckymi bohmi. Ale potom mi pani učiteľka povedala, že to mám zle, lebo Zeus a Dia sú ten istý boh…“

„No vidíš, ten má dve mená. A všetci Janovia Ilavskí len jedno. Ale teraz už nejdeme nič kresliť, spať treba.“

„No dobre, už idem. Ale povieš mi ešte, či to bola ozaj rozprávka alebo sa to stalo naozaj?“

„To nikto nevie. Ale mama mi vravela, že jej babka ukazovala nejaký zvláštny kameň, akoby z kovu a čierneho skla. Kam sa ale podel, nevedela. Aj Važecká jaskyňa je ozajstná, veď sme tam minulý rok boli, pamätáš?“

„Áno. Ale boli tam medvedie kosti, nie dračie.“

Babka sa pousmeje. „To preto, že dračie tam už nie sú. Šarkan predsa odletel. Ale videli ho, ešte predtým, než žila Zuza Kaňa. V jednej knihe sa píše, že v tisícšesťstosedemdesiatom druhom roku bolo v Tatrách zemetrasenie a potom na veži starého štrbského kostola niekoľko dní sedel živý šarkan. Do kroniky by to nenapísali, keby to nebola pravda. Aj Šoldov je ozajstný. Medzi Važcom a Štrbou bola kedysi opevnená dedina. A našli tam pochované kosti dvoch ozrutných mládencov. Mali cez dva metre. Predstav si, aká to musela byť výška, na tú dobu.“

„Čo sa ale stalo so šarkanom? Odletel?“

„Ktovie. Kým žila Zuza Kaňa, vo Važci sa už neukázal. Ale v tridsiatom prvom Važec vyhorel a nik nevie, ako požiar vznikol.“

„Myslíš, že šarkan…“

„Možno. Keď už Zuza nežila, nemohla byť z toho smutná. Ale aj tak skoro nik pri požiari nezomrel. Všetky domy zhoreli, ale bol krásny deň a všetci boli na poliach a na lúkach. Moju sestru Zuzku nechali naši doma, mala štyri roky, ale uprosila tetku, aby ju vybrala cez okno, lebo sa chcela ísť hrať. Tak sa o ňu báli, keď videli, že horí. Čo po tom, že dom zhorel, keď ju našli živú. Tak, ale teraz už ozaj spať.“

„Dobrú noc, babka.“

„Dobrú noc, Káňa moje.“