Academia da Ponte – Martinus Cena Fantázie

Autor článku: Eva Croitoru Králová
Článok vyšiel: 6. októbra 2026
Zdieľať článok:

V roku 2026 sa literárna scéna opäť trbliece napätím. Porota Martinus Ceny Fantázie niekoľko mesiacov dôkladne čítala, hodnotila a vášnivo diskutovala o všetkých prihlásených poviedkach zo žánrov fantastiky: sci-fi, fantasy a horor. Teraz má svoj výber hotový. Spomedzi všetkých textov vybrala päť finalistov, ktorí sa zabojujú o víťazstvo v jednej z najprestížnejších slovenských literárnych súťaží. A teraz je rad na vás, fanúšikovia fantastiky! Prečítajte si finálové poviedky a hlasujte za tú, ktorá vás najviac pohltila, vystrašila alebo preniesla do iného sveta. Práve vy rozhodnete, kto sa stane víťazom Martinus Ceny Fantázie 2026.

Academia da Ponte

 

 

Porto voňalo tak isto ako pred rokmi. Riekou, dobrým jedlom a vínom. Lourenço zastal pri kamennom múriku na Miradouro da Vitória a chvíľu len pozoroval mesto pod sebou. Strechy klesali k rieke ako zvlnené červené more a medzi nimi sa v chladnom večernom vzduchu niesol vzdialený zvuk električky. Rieka plynula rovnako pokojne ako kedysi. Tmavá, tichá a trpezlivá. Pamätala si všetko.

„Tak predsa si prišiel.“

Lourenço sa otočil. Ešte pred pár dňami nemal v úmysle vrátiť sa do Porta. A teraz bol tu a žmolil lístok napísaný detským rukopisom.

Miguel stál pár krokov za ním s rukami vo vreckách. Mal viac šedín, hlbšie kruhy pod očami, ale ten istý úsmev.

„Ty stále vyzeráš, ako keď si spával tri hodiny denne pred odovzdaním dizertačnej práce,“ povedal mu s úsmevom Lourenço.

Miguel si odfrkol. „Mám deti.“

„To znie hrozne.“

„Aj je.“

Obaja sa rozosmiali. Lourenço podišiel bližšie a objali sa tým zvláštnym spôsobom, akým sa po rokoch objímajú muži, ktorí kedysi bývali nerozluční a teraz už nevedia, koľko z toho ešte ostalo.

„Tak čo?“ spýtal sa Miguel. „Ako chutí New York?“

„Draho.“

„To nie je nič nové.“

Vykročili dole úzkymi ulicami smerom ku Clérigos. Hudba z otvorených podnikov sa miešala s vôňou jedla a vína.

„Pamätáš, keď sme tvrdili, že raz budeme poznať každú ulicu v Porte?“ spýtal sa Lourenço.

Miguel sa pousmial. „Inês vždy našla takú, na ktorej sme ešte neboli.“

Lourençov zovrel lístok vo vrecku do päste. Jej meno nevyslovil od pohrebu.

Vtom sa Miguel zastavil. „Pozri,“ ukázal dopredu.

Lourenço zdvihol hlavu. Pred nimi sa tiahol rad ľudí takmer až na koniec ulice. „To si robíš srandu.“

Miguel sa zasmial. „Vitaj späť.“

Nad davom sa vynímal vývesný štít Livraria Lello. Pred vchodom pobehovali mladí ľudia v čiernych plášťoch, niektorí držali drevené paličky a fotili sa pred výkladom.

Jedno dievča dramaticky namierilo prútik na kamaráta. „Expelliarmus!“

„Bože,“ zamrmlal Lourenço.

„No čo,“ pokrčil plecami Miguel. „Nie sme jediní, komu toto miesto učarovalo.“

Lourenço pozrel na študentov v plášťoch. „Stačilo pár kníh a polovica sveta začala veriť, že Porto skrýva magickú školu.“

Miguel pokrútil hlavou. „Keby len vedeli.“

Lourenço sa ešte raz zadíval na budovu.

„Keď sme už tu…“ povedal Miguel.

Lourenço chvíľu váhal. „Ideme ju pohľadať?“

Miguel prikývol.

Našťastie rad postupoval rýchlo a o pár minút už boli dnu. Vo vnútri to voňalo rovnako. Papierom. Starým drevom nasiaknutým rokmi a tisíckami príbehov. Tlmené hlasy sa miešali so šušťaním strán a mäkkým vŕzganím schodov. Nad hlavami sa klenula vitráž a po slávnom červenom schodisku pomaly ako rieka prúdili ľudia.

Lourenço prešiel prstami po chrbtoch kníh. „V New Yorku som našiel Strand,“ povedal. „Myslel som si, že je to najlepšie kníhkupectvo na svete.“

Miguel zdvihol obočie. „A?“

Lourenço sa pozrel na schodisko. „Nikdy to nebolo takéto. Možno preto som sa vrátil.“

Miguel naklonil hlavu nabok. „Čo myslíš,“ povedal opatrne, „je tá naša polica ešte stále tam?“

Lourenço pokrčil plecami. „A ako sa volala tá škola?“

Miguel sa rozosmial. „Nieeee.“

„No tak,“ doberal si ho Lourenço.

„Nebudem to hovoriť nahlas.“ Ale obzrel sa okolo seba a zašepkal: „Academia da Ponte.“

Lourenço si odfrkol. „Bože.“

Miguel si zakryl tvár. „Mali sme trinásť.“

„A boli sme géniovia.“

„Napísali sme sedem strán o magickom víne.“

„To bola dôležitá časť nášho sveta.“

Dorazili do najzadnejšieho kúta kníhkupectva na hornom poschodí. Ruch z dolných miestností tam doliehal už len tlmene. Medzi policami sa hmýrilo ešte pár turistov a dve deti sedeli na zemi ponorené do ilustrovanej knihy o drakoch.

Miguel drgol lakťom do Lourença. „Ty stráž a tvár sa nenápadne,“ zamrmlal. „Ja skúsim zistiť, či tam ešte je.“

Lourenço sa oprel o policu a pobavene pokrútil hlavou. „Máme skoro štyridsať a správame sa ako pubertiaci.“

„To sme sa vždy.“

Miguel si kľakol k spodnej polici. Prešiel prstami po dreve medzi starými atlasmi a zväzkami portugalskej histórie. Na chvíľu zaváhal. Potom zatlačil. Ozvalo sa tiché puknutie. Úzky kus dreva sa odsunul dozadu.

Lourenço sa okamžite narovnal. „Dočerta.“

Miguel sa usmial tým starým chlapčenským úsmevom, ktorý na ňom nezmenili ani roky. „Hovoril som ti.“

Opatrne vsunul ruku do otvoru. Jeho výraz sa odrazu zmenil. Vytiahol knihu zabalenú v tmavom plátne, nie tenký rukopis v kartónových doskách, aký čakali. Tmavá väzba bola na rohoch ošúchaná a po celej dĺžke chrbta sa tiahli jemné zlaté ornamenty a nápis. Academia da Ponte.

„To nie je možné,“ vydýchol Lourenço.

Sledoval Miguela prejsť prstami po reliéfnych písmenách. Kdesi za jeho chrbtom sa ozvalo tiché zavŕzganie dreva. Obaja sa prudko otočili. Na konci uličky sa medzi regálmi mihol tmavý tieň plášťa a zmizol.

Lourenço s Miguelom sa na seba pozreli a potom sa rozosmiali.

„Dopekla,“ vydýchol Lourenço. „Normálne som sa zľakol.“

Miguel si utrel oči. „My dvaja sme stále idioti.“ Opatrne zasunul zväzok pod košeľu. „Poď,“ povedal a buchol ho po pleci. „Potrebujeme dobré víno a pozrieme sa, čo sa stalo s našou knihou. Poznám jeden podnik v Gaia. Ešte ho nezničili influenceri.“

Vyšli z kníhkupectva a zamierili k mostu Dom Luís I. Kráčali mlčky. Pod nimi sa Porto lesklo v posledných lúčoch slnka, z terás pri Ribeire k nim doliehala hudba a smiech.

Lourenço sa zastavil uprostred mosta. „Toto mi chýbalo.“

O niekoľko minút zabočili do úzkej uličky Rua da Fonte Nova. Popri starých vínnych pivniciach došli k nenápadným dverám medzi dvoma budovami. Nad nimi visela malá tabuľka: Casa Velha.

Vo vnútri vládlo šero a vzduch voňal vínom a starým drevom. Pri barovom pulte sedeli dvaja starší muži a ticho debatovali nad kartami. Na policiach sa v tlmenom svetle leskli fľaše portského a potichu hralo rádio.

Objednali si Tawny. Vináreň sa postupne začala plniť domácimi a tlmené rozhovory splynuli do mäkkého šumu.

Miguel zdvihol pohár. „Na návraty.“

Lourenço kývol hlavou. „Nie som si istý, či som sa vrátil.“

„Ale si tu.“

„Ty si odtiaľto nikdy neodišiel.“

Pokrčil plecami. „Niekto musel strážiť naše hlúpe tajomstvá.“

Lourenço sa napil. „Poďme sa na ňu pozrieť.“

Miguel prikývol. Opatrne vytiahol tmavý zväzok v plátne a položil ho na stôl. Obaja sa naň mlčky zadívali. Miguel knihu otvoril.

Zrazu stuhol. „Počkaj.“

Lourenço zdvihol pohľad.

Miguel ukázal na spodok stránky. „Toto písala Inês.“

Lourenço sa naklonil bližšie a pritiahol si knihu k sebe.

Rukopis spoznal okamžite. Tie drobné, mierne naklonené písmená. Aj spôsob, akým nikdy nedotiahla posledný ťah v písmene a. Prešiel po riadku končekmi prstov.

Pomaly pokrútil hlavou. „Túto pasáž si vôbec nepamätám.“

Mlčali.

„To nemohla napísať pred…“ Nedokončil.

Znovu sa sklonili nad knihu, hlava pri hlave, tak ako kedysi. Keď sa chystali otočiť ďalšiu stranu, pri stole sa ozval ženský hlas.

„Dáte si ešte jeden pohár, páni?“

Obaja sa na ňu pozreli. Čašníčka stála pri stole v tmavých šatách s vysokým golierom a bielou zásterou previazanou v páse. Vlasy mala zopnuté vysoko na temene a v rukách držala malý kožený zápisník.

Lourenço zamrkal. Miguel sa pomaly rozhliadol po vinárni. Hudbu z rádia nahradil šum rozhovorov. Nikto nesvietil telefónom. Muži pri vedľajšom stole mali elegantné kabáty. Hrali stolovú hru s drakmi a hradmi. Medené figúrky občas pohli krídlami a ich oči na okamih zasvietili. Vzduchom sa niesol dym z cigár a mäkké svetlo plynových lámp farbilo kamenné steny do zlata.

Vonku za oknom pomaly prešla stará električka. Kov jemne zaškrípal o koľaje.

„Áno, slečna,“ vydýchol Miguel trochu prirýchlo. „Ďakujeme.“

Čašníčka prikývla a odišla smerom k baru. Obaja ešte chvíľu mlčky sedeli.

Lourenço si pomaly prešiel rukou po tvári. „Miguel…“

„Ja viem.“

Pri bare sa ozval hlasný úder. Muž v dlhom tmavom plášti s kapucňou stiahnutou hlboko do čela buchol dlaňou o drevo. Z miesta pod ňou vyletela drobná zelená iskra. Vo vzduchu sa zavlnila a zmenila na vínnu mušku. Čiernym prútikom netrpezlivo ukazál na fľaše za barom.

„Hovorím vám, že tam patrí viac levanduľového extraktu,“ zamrmlal podráždene.

Barman si unavene povzdychol. „Vy z Akadémie nikdy neviete, kedy prestať.“

Muž niečo nespokojne zahundral. Okolo hlavy mu zakrúžila ďalšia muška. Čím viac hundral, tým ich bolo viac, až sa okolo neho vznášal celý roj.

„Nie. Ani na to nemyslite.“ Barman zaúpel a siahol po fľaši najlepšieho portského. Rýchlo ju odsunul na druhý koniec baru. „Nestačí vám obyčajné portské. Stále nové receptúry, nové farby…“ Nalial víno do pohára a zamračene dodal: „Po tom poslednom fialovom zázraku mi ešte tri dni svietili sudy.“

Lourenço s Miguelom stuhli. Pomaly sa otočili jeden na druhého.

A úplne naraz zašepkali: „Vinho Violeta.“

Miguel zbledol. „To sme vymysleli my.“

Prudko zaklapol knihu. Zvuk sa rozľahol vinárňou trochu hlasnejšie, než čakal. Niekoľko ľudí pri vedľajších stoloch sa na okamih otočilo.

Pretrel si oči. „Možno sme toho len veľa vypili.“

Lourenço sa nervózne zasmial. „Miguel… po jednom pohári?“

Chvíľu mlčky sedeli. Pri bare sa muž v plášti ďalej hádal s barmanom o fialový roztok a tváril sa, že to bola tá najnormálnejšia vec na svete. Roj okolo jeho hlavy sa pomaly presúval k barmanovi. Ten si len rezignovane povzdychol a siahol po mucholapke.

Lourenço zdvihol pohár. „Tak na Academia da Ponte.“

Miguel si povzdychol a jemne doňho ťukol. Napili sa. Víno bolo teplé, sladké a zvláštne korenisté. Keď položili poháre späť na stôl, obaja stuhli.

Plynové lampy nahradili žiarovky. Pri vedľajších stoloch sedeli ľudia s mobilmi v rukách. Z reproduktorov nad barom znova hrala tlmená jazzová hudba a za oknom sa po ulici mihli svetlá áut. Muž v čiernom plášti bol preč.

Miguel sa nadýchol. „Dobre,“ povedal potichu. „Tak toto už bolo príliš.“

Lourenço sa pozrel na stôl. Kniha tam stále ležala. Na jej obale bol čerstvo zaschnutý fialový fľak od vína.

Objednali si ďalšie víno. Nikto z nich sa jej už nedotkol.

Od vedľajšieho stola sa ozval výbuch smiechu. Niekto práve pripíjal a poháre o seba cinkli.

Lourenço odtrhol pohľad od rohu miestnosti. „A ako sa majú rodičia Inês?“

Miguelov výraz sa okamžite zmenil. Pomaly sklopil oči k poháru.

„Neviem.“ Chvíľu mlčal. „Občas ich zazriem v kostole.“ Prešiel prstom po okraji pohára. „Myslím, že sa mi vyhýbajú.“

Lourenço sa nadýchol a potľapkal ho po pleci. „To ma mrzí, bratku.“ Na chvíľu zaváhal. „Že tu musíš stále žiť.“

Miguel pomaly zdvihol pohľad. Oči mal zakalené vínom aj únavou. „Ty si odišiel!“ Stisol pery. „Ja som to tu musel prežiť.“

Lourenço si ťažko vydýchol. Dopil posledný dúšok portského.

„Prečo myslíš, že som odišiel hneď, keď som mohol?“ Slabo sa usmial. „Nevedel som tu dýchať.“ Pohľad mu skĺzol ku knihe. Tmavé dosky sa v svetle lampy jemne leskli. „Mať na očiach miesto, kde zomrela…“ Hlas sa mu zlomil. „A túto hlúpu knihu sme bez nej aj tak nikdy nedokázali dopísať.“ Lourenço sa náhle nahnevane načiahol po nej. „Dopekla s týmto.“

Roztvoril ju prudšie, než chcel, a prsty zaboril do stránky. Na okamih mal chuť ju vytrhnúť. Vtom stuhol.

Miguel zdvihol pohľad. „Čo?“

Lourenço sa nepohol. Oči mal zapichnuté do textu. „Toto nepoznám.“

Chvíľu bolo ticho. Potom si Miguel pritiahol knihu bližšie. Atrament bol tmavší než na ostatných stranách. Čerstvejší.

Keď sa mesto ponorí do hmly a rieka stíchne, cesta pod mostom sa znovu otvorí.

Choďte tam, kde kamenné schody klesajú pod vodu.

Tam, kde sme ju stratili.

Lourenço zbledol. „To sme nepísali.“

Miguel sa však už pozeral niekam mimo knihy. Niekam ďaleko. Potom ju pomaly zavrel. „Poďme tam.“

Lourenço si neveriacky odfrkol. „Ty si sa zbláznil?“ Pozrel na hodinky. „Je skoro polnoc.“

Miguel pokrčil plecami. „Maria vie, že som s tebou. Bude ma čakať až ráno.“

Lourenço unavene vydýchol a zamával na čašníčku. „Účet.“

Keď vykročili do ulíc nočného Porta, ovalil ich chladný vzduch od rieky. Hmla sa spočiatku držala nízko pri zemi, v úzkych pásoch medzi schodmi. Potom sa im začala motať okolo členkov. S každým ďalším krokom hustla.

Lourenço si vytiahol golier košele vyššie. „Toto sa mi nepáči.“

Miguel nič nepovedal. Vyšli na širšiu ulicu a obaja sa zastavili.

Mesto bolo úplne tiché. Žiadne autá či žiara reflektorov. V rieke sa odrážal mesiac. A malé plynové lampy tu a tam osvetľovali len kúsky hmly a mokrého kameňa.

Lourenço urobil krok vpred. Hmla okolo nich zhustla natoľko, že sa v nej stratili.

 

***

 

 

Miguel sa zobudil s prudkou bolesťou hlavy. Chvíľu len nehybne ležal na gauči a snažil sa pochopiť, prečo má pocit, že mu niekto cez noc nalial do lebky olovo. Opatrne otvoril oči. Obývačka. Tlmené svetlo. Deka prehodená cez nohy. Zamračil sa a posadil.

Stále bol oblečený a obalený blatom. Na kolene mal roztrhnuté nohavice.

Pretrel si tvár. „Preboha… čo sa stalo?“

Z kuchyne sa ozval Mariin hlas. „Tak už si živý?“

Miguel prižmúril oči proti svetlu. Maria stála vo dverách s hrnčekom kávy v rukách a pobavene sa oňho opierala pohľadom.

„Vy ste sa teda včera dorazili.“

„Koľko je hodín?“ zachrapčal.

„Jedna poobede.“

Miguel zamrkal. „Čože?“

„Prišiel si až za svitania. A kde si nabral toľko blata, sa radšej ani nepýtam.“

Pomaly sa nadýchol a snažil sa poskladať si noc v hlave. Hmla. Lampy. Tiché ulice.
Kniha. Srdce sa mu nepríjemne stiahlo.

„Kde sú deti?“

„U Clary v izbe.“ Maria sa otočila späť ku kuchyni. „Dotiahol si v noci nejakú fantasy knihu a od rána od nej nevedia odtrhnúť oči.“

Miguelovi prešiel po chrbte mráz. Pozrel smerom k chodbe. Takže to nebol sen. Okamžite vytiahol telefón a vytočil Lourençovo číslo. Nič, len vyzváňanie. Zamračil sa a skúsil to znova. Nič. Miguel začal nervózne chodiť po obývačke. V hlave mu pulzovala bolesť a útržky noci sa mu rozsýpali ako sen.

Zase hmla. Schody. Tmavá voda. Prudko sa zastavil. Z chodby sa ozval dupot malých nôh. Clara vbehla do obývačky s knihou v rukách.

„Oci!“

Strhol sa.

„To je mega kniha!“

Za ňou sa objavil jej mladší brat Jose s rozstrapatenými vlasmi. „Tam je víno, čo svieti!“ oznámil nadšene.

Clara otvorila knihu približne v polovici. „A tuto je mapa! A normálne tam je most a pod ním škola!“

Miguelovi stiahlo žalúdok. Tá mapa tam včera večer nebola. „Clara, zlatko…“ povzdychol si. „Daj mi ju na chvíľu.“

Okamžite cúvla o krok. „Nieee.“

Miguel sa unavene usmial. „Len na chvíľu.“

Clara prižmúrila oči. „Ale vrátiš mi ju?“ Spravila naňho obrovské prosebné oči.

„Áno,“ prikývol. „Sľubujem.“

Neochotne mu ju podala. Miguel si ešte zobral hrnček kávy, telefón a vyšiel na balkón. Slnko mu bolestivo zasvietilo do očí. Sadol si do starého kresla a mlčky pozeral na zablatené ponožky. Stále boli vlhké. Pomaly otvoril knihu. Nalistoval stránku s mapou.

Academia da Ponte sa nachádza tam, kde most vrhá tieň na rieku aj po západe mesiaca…

Miguel zamrzol. Potom sa prudko udrel dlaňou do čela. „Bingo.“

Káva mu vyšplechla na tričko. Spomienka sa mu vrátila tak náhle, že ho rozbolela hlava ešte viac. Oni tú univerzitu nehľadali náhodne. Postavili ju presne na mieste, kde sa ako deti hrávali pod mostom. Pri starých schodoch vedúcich k vode. Miguel okamžite znovu vytočil Lourençovo číslo.

Tentoraz niekto zdvihol.

„Haló?“

Ozval sa zachrípnutý ženský hlas. Miguel sa podvedome narovnal.

„Teta Beatriz?“

„Miguelito?“ Hlas sa okamžite rozžiaril. „Ach, rada ťa počujem.“ Potom sa rozosmiala. „Ale čo ste to včera porobili s mojím Lorenzitom?“

Miguel si prešiel rukou po tvári. „Je v poriadku?“

„Áno, áno, spí ako princezná. Priviedol si ho domov celého od blata. Drkotal sa od zimy.“

Miguel stuhol. „Ja?“

„A potom si hneď zmizol.“ Na chvíľu sa odmlčala. „Spravila som mu čaj z valeriány a harmančeka.“ Hlas jej zmäkol. „Pomáhal mu aj vtedy… “

„Prosím, nech sa ozve, keď sa zobudí.“

„Dobre, Miguelito mio,“ zasmiala sa teta Beatriz. „Príď na kávičku a koláčik, kým nám zase ten môj Lorenzito utečie do toho veľkého jablka.“ Povzdychla si. „Za iným životom… ach.“

Keď zložil, chvíľu len sedel na balkóne a pozeral na rieku medzi strechami. Potom znovu otvoril knihu. Prstom prešiel po mape až k malému symbolu pri rieke. Zamrzol. Prudko sa postavil. Káva sa vyliala na podlahu. Konečne si spomenul, čo v noci našli.

Dvere.

Zavibroval mu telefón. Na displeji zasvietila správa od Lourença: Ahoj, príď ku mne.

„Idem za Lourençom,“ zahlásil Miguel smerom do kuchyne.

Maria vykukla spoza dverí a premerala si od hlavy po päty.

„Snáď sa aspoň prezlečieš.“

„Ďakujem za podporu.“

Maria sa zasmiala a zmizla späť v kuchyni. „A po ceste vezmi Claru k mame!“ zakričala naňho.

Miguel otvoril ústa, pripravený protestovať, ale po pár sekundách ich zase zavrel. Vedel, že nemá šancu.

„Dobre!“ zakričal naspäť.

O desať minút už Miguel mlčky šoféroval úzkymi ulicami Porta. Clara sedela vedľa neho s otvorenou knihou na kolenách.

Clara otočila stránku. „A toto si vymyslel ty?“

Miguel na ňu pozrel. „Čo, zlatko?“

„Že študenti Akadémie museli piť víno pravdy pred skúškami.“

„Tú časť áno.“

„To je celkom dobrý nápad,“ uznala Clara po chvíli.

„Mal som iba trinásť.“

„Aj tak.“

Clara si ho zrazu pozornejšie prezrela ponad okraj knihy.

„Takže ty si ten chlapec s veľkými očami.“

Miguel sa zamračil. „Čo?“

Clara natočila knihu smerom k nemu. Na okraji stránky bol jednoduchý nákres troch postáv. Dvaja chlapci a dievča stojaci pod mostom. Pod každou postavou bolo detským písmom pripísané meno. Miguel. Lourenço. Inês.

Miguelovi na chvíľu stislo hrdlo. Ten obrázok si pamätal. Kreslila ho Inês. Clara sa však len usmiala a vrátila sa k čítaniu. Miguel odbočil smerom k Jardim do Morro.

Vtom sa cez ulicu prehnal prudký vietor. Pribrzdil a odrazu vošli do pásu hustej hmly. Keď sa z nej vynorili, prudko zastal. Clara sa prestala hrať s rohom stránky a pomaly zdvihla hlavu.

Mesto za sklom bolo iné.

Po dláždenej ulici pomaly prechádzal voz ťahaný dvojicou koní. Neboli tam žiadne autá. Žiadne semafory.

Ženy v dlhých svetlých šatách kráčali popri výkladoch so slnečníkmi nad hlavami. Pred malou kaviarňou debatovali muži v klobúkoch a z otvorených dverí zneli husle.

„Ocko…“

Miguel pevnejšie zovrel volant.

Pri malej fontáne sedela zhrbená žena s košíkom plným bylín. Niečo si mrmlala popod nos a drobný tvor s príliš veľkými očami a chlpatými ušami jej liezol po pleci. O pár metrov ďalej sa pri rieke opieral muž v zelenkastom kabáte. Keď sa otočil, Clara zalapala po dychu. Z mokrých vlasov mu kvapkala voda a medzi prstami na rukách sa mu leskli jemné blany.

„Kto je to?“ zašepkala očarovane.

„To je Verdelho,“ vydýchol Miguel.

Clara naňho pozrela. „Kto?“

Miguel z neho nespúšťal oči. „Vodný správca prístavu,“ zamrmlal skôr pre seba.

Clara sa znovu otočila k oknu. Verdelho sa medzitým pomaly prešiel popri brehu a okoloidúca žena mu podala malý balíček zabalený v papieri.

Clara ukázala smerom k fontáne. „A tá pani?“

Miguel stuhol. Zhrbená starenka práve miešala vo veľkej kameninovej miske čosi farebné a husté. Okolo jej nôh pobehovali malé chlpaté tvory s dlhými ušami a občas jej kradli bylinky z košíka.

„Senhora Bruxa das Flores,“ vydýchol.

Clara sa usmiala. „To ste si tiež vymysleli?“

Miguel pomaly pokrútil hlavou. Oči nespúšťal zo starenky pri fontáne. „Nie.“ Chvíľu mlčal. „Začínam mať pocit, že sme si nikdy nič nevymysleli.“

Clara otvorila dvere auta.

„Clara, počkaj.“

Ale bolo neskoro. Už stála na dlažbe a fascinovane sa rozhliadala okolo seba. Ľudia ich obchádzali bez jediného prekvapeného pohľadu, akoby auto odstavené uprostred cesty bolo úplne normálne. Ulicou prešiel voz s drevenými sudmi a kone hlasno zafrkali.

Clara pevnejšie zovrela knihu. „Ocko…“

Miguel vystúpil za ňou. Poznal tú vôňu ulíc, priečelia starých domov aj univerzitu pod mostom Dom Luís I. Mlčky kráčali k fontáne. Senhora Bruxa das Flores sa na nich otočila. Chvíľu si ich len mlčky prezerala.

Potom sa usmiala. „Konečne si sa vrátil Miguel.“

Miguelovi stuhla krv v žilách.

Clara nadšene pozrela na otca. „Ona ťa pozná!?“

Miguel cítil, ako mu po chrbte prebehol mráz. Starenka sa naňho ešte chvíľu dívala. Vtom sa ponad ulicu prehnal prudký vietor. Clara vykríkla a pevne sa chytila otcovho rukáva. Miguel privrel oči pred prachom. Keď ich znovu otvoril, všetko bolo preč. Stáli na okraji Jardim do Morro. Za nimi zatrúbilo auto a vodič vystrčil ruku z okna.

„Haló! Tu nemôžete stáť!“

Miguel sa zhlboka nadýchol. Clara sa otočila okolo seba. „Ocko…“

Prešiel si rukou po tvári. Potom otvoril dvere auta. „Poď.“

„Ale…“

„Clara.“

Nastúpila, ale neprestávala sa obzerať smerom k fontáne. Miguel naštartoval. Chvíľu šoférovali mlčky. Clara držala knihu otvorenú na kolenách a palcom prechádzala po okrajoch strán.

„Ocko?“

„Hm?“

„Ja nechcem ísť k babke.“

Miguel unavene vydýchol. „Clara…“

„Prosím.“ Pozrela naňho veľkými očami. „Ja tam chcem ísť znovu.“

Miguel pevnejšie zovrel volant.

„To nebolo normálne, čo sa stalo.“

„Ale bolo to krásne.“

Tá veta ho zasiahla viac, než čakal.

Clara sa naklonila bližšie ku knihe. „A myslím, že tá pani nebola zlá.“

Miguel si vzdychol. Spomenul si na Verdelha a bylinkárku. Uvedomil si, ako veľmi mu chýbalo miesto, ktoré celý život pokladal za výmysel. A najhoršie bolo, že časť z neho sa tam chcela vrátiť tiež. Odbočil na inú ulicu.

Clara si to všimla okamžite.

„Kam ideme?“

Na chvíľu zaváhal. Potom sa mu na tvári objavil slabý, nervózny úsmev. „Ideme vyzdvihnúť jedného veľmi zmäteného čarodeja z Brooklynu.“

Clara nechápavo hľadela na otca, ale ten sa len potmehúdsky usmieval. V rýchlosti napísal Marii správu, že Clara ostane s ním. O pár minút neskôr už zastavili pred malým domom vo Vila Nova de Gaia. Vo vzduchu bolo cítiť cesnak a pečené ryby. Z otvorených okien sa nieslo staré portugalské rádio. Miguel zazvonil. Dvere sa rozleteli takmer okamžite.

„Miguelito!“ vykríkla teta Beatriz, akoby ho nevidela desať rokov. Potom zbadala Claru. „Madonna santa, a toto je kto?“

„Moja dcéra Clara.“

Teta si pritisla ruku na hruď. „Aká nádherná! Que menina linda.“ Okamžite ju chytila za líce. „Celá po tebe, chvalabohu, nie po matke.“

„Teta.“

„Poďte dnu, práve som urobila kávu.“

„Nie, nie, my len…“

„A pre Claritu mám čokoládový koláč.“

Clare sa okamžite rozžiarili oči. Miguel prehral. Vzápätí sedeli v malej obývačke plnej porcelánových anjelikov, háčkovaných obrúskov a starých fotografií. Z kuchyne voňala káva a škorica. Lourenço sedel pri okne v sivom svetri. Bol strapatý a bledší než zvyčajne.

„Vyzeráš hrozne,“ uškeril sa Miguel.

„Cítim sa horšie.“

Lourençov pohľad padol na knihu v Clariných rukách. Okamžite zbledol a narovnal sa.

„Prečo ju má ona?“

Clara si knihu pritiahla bližšie.

Miguel si sadol oproti nemu. „Pokoj.“

„Miguel.“

„Potom ti všetko vysvetlím.“

Lourenço nespúšťal oči z tmavej väzby. Vyzeral, akoby mu niekto práve položil na stôl nabitú zbraň.

Teta Beatriz medzitým veselo kládla pred nich šálky. „Vy dvaja ste dnes čudnejší než zvyčajne.“

„To je naše prirodzené nastavenie,“ zamrmlal Lourenço.

Clara dojedala druhý kus koláča a spokojne kopala nohami pod stolom.

Miguel jediným dúškom dopil kávu a postavil sa. „Musíme ísť, teta.“

„Kam?“ podozrievavo prižmúrila oči Beatriz.

Miguel a Lourenço na seba pozreli. Vedeli presne, kam.

„Prejsť sa k rieke,“ povedal Lourenço ticho.

Nechali auto o pár ulíc vyššie pri malej pekárni a ďalej išli pešo. K rieke to nebolo ďaleko.

Clara kráčala medzi nimi a knihu zvierala v náručí.

„Tá kniha je super,“ vyhlásila.

Lourenço sa na ňu pozrel a zaváhal. „Ani nevieš ako.“

Popoludňajšie slnko pomaly mäklo a Porto pod nimi žiarilo zlatom. Turisti sedeli na terasách s pohármi vína, z diaľky bolo počuť hudbu pouličného gitaristu.

„Takže čo sa vlastne v noci stalo?“ spýtal sa Lourenço potichu.

Miguel si prehrabol vlasy. „Neviem. Pamätám si hmlu.“ Miguel sa zamračil. „A schody.“

„Ja si pamätám, že sme boli obaja kompletne mokrí a od blata.“

„Strašne sme sa smiali.“

Lourenço sa krátko zasmial. „Ako hlupáci.“

„Mal som pocit, že sme videli Inês. Videl si ju tiež, či sa mi to zdalo?“

Clara spomalila krok.

„Rozprávali sme sa s ňou?“ spýtal sa Lourenço tichšie.

Miguel pokrútil hlavou. „Neviem. Možno.“

„Alebo sme boli iba opití ako prasce.“

„To tiež.“

Zabočili pod most. Kamenné schody viedli dolu k starému brehu rieky, kde sa kedysi hrávali. Bolo tam takmer prázdno. Dorazili až ku starému múriku. Nebolo tu nič nezvyčajné. Len rieka a vzdialený zvuk električky.

Lourenço si povzdychol a oprel sa o múrik. „Perfektné.“

Miguel mlčal a pozeral do víru vody.

Clara si sadla na lavičku a začala klopkať prstami o drevo.

„Takže to nefunguje?“ spýtala sa sklamane.

Potom otvorila knihu a začala si čítať.

„Študent Akadémie musí vstúpiť do príbehu s otvoreným srdcom.“

Lourenço sa pousmial. „To sme tam fakt napísali?“

„Na trinásť rokov sme si dosť verili.“

Clara otočila stránku. Zdvihol sa vietor a teplý vzduch od rieky sa roztočil okolo nich. Stránky knihy sa začali rýchlo obracať. Miguel sa narovnal. Zvuky mesta začali slabnúť. Všetko sa pomaly vzďaľovalo. Clara zdvihla hlavu. A Porto sa zmenilo. Farby okolo nich sa rozmazali. Moderné budovy im zmizli pred očami ako odraz vo vode. Pod kamenným oblúkom mosta zrazu stáli obrovské drevené dvere ozdobené ornamentmi viniča.

Nad nimi bol vytesaný nápis: Academia da Ponte.

Clara pomaly otvorila ústa. „Woooow.“

Vstala z lavičky s očami rozžiarenými čistým detským úžasom. „Presne takto som si ju predstavovala.“

Ešte skôr, než ju Miguel stihol chytiť za ruku, rozbehla sa smerom k dverám. Miguel s Lourençom sa na seba vystrašene pozreli. Rozbehli sa za ňou.

Keď sa Clara priblížila, drevo sa ticho zachvelo a veľké dvere sa pred nimi rozleteli. Clara sa zastavila uprostred kroku a Miguel s Lourençom ju konečne zadýchaní dobehli. Všetci traja zostali stáť na kamenných schodoch pred vstupom. Zvnútra im tváre zalialo teplé zlaté svetlo.

Clara ticho vydýchla. „To je úžasné…“

„Zavri si ústa, lebo ti tam vletí vínna muška.“

Vedľa nich sa zrazu ozval pobavený hlas. Miguel sa strhol. Senhora Bruxa das Flores stála opretá o kamenný stĺp, vyzerala, že tam čakala celé hodiny. V rukách držala košík plný byliniek a okolo nôh jej pobehovali tie isté malé chlpaté tvory, ktoré videli pri fontáne.

Starenka sa usmiala. „No poďte ďalej,“ povedala mäkko. „Niekto vás už veľmi dlho čaká.“

Nádvorie Akadémie sa rozprestieralo priamo pod kamennými oblúkmi mosta. Zvnútra bol most oveľa väčší, než by mal byť. Vysoko nad nimi sa klenuli obrovské oblúky porastené vínnou révou a medzi nimi viseli stovky drobných lampášov, ktoré žiarili mäkkým jantárovým svetlom hoci bolo ešte popoludnie.

Vo vzduchu voňal med, starý papier a sladké víno. Popri múroch nádvoria bublali obrovské sklenené demižóny, v ktorých dozrievali rôzne farebné tekutiny. Niektoré žiarili jemne modro, iné zlatisto alebo tmavofialovo.

Lourenço pomaly podišiel bližšie k dreveným sudom poukladaným pri stene. Na malých mosadzných tabuľkách boli vyryté názvy.

Vinho da Memória

Sol do Inverno

Lágrimas do Douro

Lourenço neveriacky zažmurkal.

„Toto som vymyslel ja.“

„A toto zase ja.“ Miguel ukázal na menší sud s krivým nápisom:

Vinho Violeta

Lourenço sa rozosmial. „Vždy som ho chcel ochutnať.“

Po nádvorí pobehovali študenti v tmavomodrých kabátoch s farebnými výšivkami na rukávoch. Niektorí niesli knihy, ktoré samy obracali stránky, iní sa smiali okolo malej fontány, z ktorej namiesto vody tiekla svetlofialová tekutina a okolo nich lietalo množstvo rôznofarebných motýľov.

„Ocko…“

Miguel nič nepovedal. Nedokázal. Mal pocit, akoby mu niekto roztrhol hruď a vytiahol z nej celé detstvo.

Lourenço sa pomaly otáčal dookola s rozšírenými očami. Nad ním sa vznášali papierové vtáky poskladané zo strán starých kníh. „My sme toto… fakt vymysleli?“

Pri jednom zo stĺpov sedel chlapec približne v Clarinom veku a na kolenách držal malého vtáčika, ktorý spieval serenádu. O pár metrov ďalej prešla skupina študentov v zelených plášťoch s drevenými debničkami plnými svietiacich fliaš.

Nad dverami jednej učebne visela tabuľka:

Katedra fermentačných kúziel.

Clara sa rozosmiala. „To je najlepšia škola na svete!“

Jeden z papierových vtákov jej pristál na ramene. Chvíľu si ju zvedavo prezeral atramentovými očami a potom sa jej jemne zobákom dotkol vlasov.

Na opačnej strane nádvoria stála vysoká budova s obrovskými vitrážovými oknami. Nad vstupom bol vytesaný znak Akadémie – most nad riekou a tri malé hviezdy.

Pod ním stálo: Academia da Ponte

Fondatori: Inês – Miguel – Lourenço

Lourenço zbledol. „Nie…“

Clara ich už vôbec nevnímala. Pomaly kráčala doprostred nádvoria a otáčala sa okolo vlastnej osi, akoby sa bála, že všetko zmizne.

Pri fontáne stálo dievča. Malo tmavé kučeravé vlasy, v rukách držalo niekoľko kníh. Nemohlo mať viac než trinásť. Usmievalo sa na nich a zakývalo. Lourençovi sa zastavil dych. Miguelovi sa podlomili kolená.

Clara sa otočila na Miguela. „Kto je to, ocko?“ spýtala sa a veľké oči nespúšťala z dievčaťa pri fontáne.

Miguel prehltol naprázdno. Slová sa mu zasekli niekde v hrdle. „To je…“ začal.

Lourenço stál vedľa neho nehybne, akoby sa bál, že ak sa pohne, všetko zmizne.

„To je naša kamarátka,“ vydýchol napokon Miguel.

Clara sa zamračila.

„Vy sa kamarátite s deťmi?“

Lourenço si bezmocne odfrkol.

Inês už kráčala k nim. Pomalým, istým krokom. Vyzerala presne tak, ako si ju Miguel pamätal. Len jej oči boli staršie a plné poznania.

Zastala pár krokov pred nimi a uprene sa na nich zahľadela. „Trvalo vám to,“ povedala.

Miguelovi sa zachvel dych. „Inês…“

Pobavene sa usmiala. „Hovoríš moje meno tak, akoby si sa bál, že sa rozpadnem.“

Lourenço si rukou prešiel po tvári. „My sme…“ hlas sa mu zasekol. „Mysleli sme si, že si mŕtva.“

„Ja viem,“ povedala.

Miguel cítil, ako mu stislo hrdlo. Clara prekvapene otvorila ústa a postupne prechádzala pohľadom po všetkých. Na nádvorí okolo nich sa ďalej smiali študenti, šušťali knihy a v demižónoch bublalo víno. Svet sa nezastavil len preto, že Miguelovi sa práve zrútilo dvadsať rokov bolesti.

„Videli sme ťa spadnúť,“ povedal Lourenço. Hlas mal zastretý.

Inês prikývla.

„A potom si zmizla vo víre rieky,“ dodal Lourenço. „Všetci ťa hľadali celé dni.“

„Našli iba tvoju šatku a topánku vyhodenú pri ústi do oceána,“ zašepkal Miguel.

Inês sklopila oči ku knihám v náručí. „Rieka bola v tú noc silná.“

Nikto nič nepovedal. Potom zdvihla pohľad späť k nim.

„Ja som si tiež chvíľu myslela, že som zomrela,“ priznala ticho. „Pamätám si len studenú vodu a prúd, ktorý ma ťahal ku dnu, nevedela som sa nadýchnuť… a potom svetlá.“

Clara ju počúvala s úžasom. „Aké svetlá?“ šepla dychtivo.

Inês sa pousmiala. „Lampáše Akadémie.“

Miguel zavrel oči. „Bože…“

„Rieka ma nevzala do oceána,“ Inês sa na okamih odmlčala. „Vzala ma sem.“

Lourenço sa prudko otočil nabok a zaryl si prsty do vlasov. Miguel prvýkrát po rokoch videl, že naozaj bojuje so slzami.

„Takže ty si tu bola celý čas?“ spýtal sa chrapľavo.

„Nie úplne.“ Inês pokrčila plecami. „Tu čas funguje trochu inak.“

Clara si pritiahla knihu bližšie. „A ty tu bývaš?“

Inês prikývla. „Áno. Bývam v malom byte nad južným krídlom Akadémie a asistujem profesorovi fermentačných kúziel. Každý druhý týždeň podpáli učebňu.“

Clara vybuchla smiechom. Miguel sa na chvíľu pristihol, že sa usmieva tiež.

Inês sa na ňu pozrela. „Ty si Clara.“

Clara vytreštila oči. „Ty vieš, ako sa volám?“

„Samozrejme.“ Inês ukázala na knihu. „Čítaš veľmi nahlas.“

Clara sa zatvárila urazene. „To nie je pravda.“

Miguel by sa za iných okolností možno zasmial. Teraz len stál a pozeral na dievča, ktoré malo byť dávno pochované na cintoríne za kostolom.

Inês sa znovu obrátila k nim dvom. „Poďte,“ povedala tichšie.

Pozrela na Claru a ukázala smerom k skupinke študentov. „A ty by si možno chcela vidieť hodinu kartografie neviditeľných miest.“

Clare sa rozžiarili oči. „To existuje?“

„Tu existuje veľa vecí, ktoré dospelí nestihli zakázať.“

Clara pozrela na Miguela. „Ocko?“

Miguel mal chuť povedať nie. Chcel ju chytiť za ruku, odniesť ju späť na svetlo obyčajného dňa a tváriť sa, že sa nič z toho nestalo. Lenže Clara sa naňho pozerala tak, ako sa kedysi Inês pozerala na staré knihy v kníhkupectve. A on zrazu nemal silu znovu zavrieť dvere.

„Buď blízko,“ povedal.

Clara prikývla a rozbehla sa za deťmi. Inês sa dívala za ňou.

„Je ti podobná,“ povedala.

Miguel sa nadýchol. „Dúfam, že nie príliš.“

Inês sa usmiala, ale tentoraz v tom úsmeve bolo niečo smutnejšie.

„Vy dvaja ste Akadémiu kedysi vytvorili,“ povedala ticho. „Ale Clara je prvá, kto ju po rokoch znovu dokázal nájsť a otvoriť.“

Inês ich viedla naprieč Akadémiou. Clara medzitým zmizla niekde medzi skupinou študentov.

„Neboj sa,“ povedala Inês, akoby mu čítala myšlienky. „Tu sa deťom nič nestane.“

Lourenço si odfrkol. „To neznie vôbec podozrivo.“

Inês sa zasmiala a zabočila do dlhej chodby.

Kamenné steny boli obrastené tmavozeleným viničom a medzi listami sa mihotalo svetlo drobných lampášov.

Z jednej učebne sa ozval výbuch a následne hlasné: „Povedal som, že TRI kvapky!“

Inês sa usmiala. „Stále ten istý problém.“

Prešli popri miestnosti plnej vysokých sklenených nádob, v ktorých plávali drobné svietiace ryby a medúzy. O kus ďalej sa pod stropom pomaly otáčal obrovský model mesta z papiera a mosadze. Papierové mosty sa samy skladali a rozkladali, ulice menili smer.

Miguel sa zastavil s rozžiarenými očami.

„Nakreslil si to na hodinách matematiky,“ pripomenula mu Inês. „Sestra Amália ti za to dala poznámku.“

„Stálo to za to,“ hrdo povedal Miguel.

Nakoniec zastali pred vysokými dverami z tmavého dreva. Inês ich otvorila.

Aula pod mostom bola ešte krajšia, než si ju predstavovali. Strop tvorilo obrovské kupolové okno poskladané z tisícok farebných kúskov skla. Svetlo z rieky nad nimi cez ne prenikalo dovnútra a po celej miestnosti sa lámali modré, zlaté a vínovočervené odlesky. Vo vzduchu ležérne plávali drobné papierové lode a na stoloch šuchotali staré mapy, ktoré sa samy prekresľovali jemnými čiarami atramentu. Na mahagónových stenách blikali malé hviezdne lampy.

Lourenço sa pomaly otočil dookola. „Bože…“ vydýchol. „To je nádhera.“

Miguel nič nepovedal. Len podišiel bližšie ku sklenenému stropu a zadíval sa hore. Nad nimi sa cez priesvitné sklo črtala tmavá konštrukcia mosta Dom Luís I a mihotajúca hladina Douro.

Inês si sadla na široký parapet.

Lourenço sa nakoniec pomaly nadýchol. „Ako sa toto mohlo stať?“

Inês sa na chvíľu zahľadela na papierové lode nad ich hlavami. „Pamätáte si, čo sme robili tesne predtým, než som spadla?“

Obaja prikývli.

Miguel sklopil pohľad. „Boli sme pod mostom.“

„Vymýšľali sme nové recepty,“ dodal Lourenço.

„A mená profesorov,“ povedal Miguel.

„A tancovali sme v daždi,“ doplnila ich Inês ticho.

Lourenço sklopil oči. „Potom si sa pošmykla.“

Inês pomaly prikývla.

„Pamätám si studenú vodu. Prúd. Hladinu ako sa mi nad hlavou zavrela.“ Prstami prešla po parapete. „Ale ešte predtým… ešte predtým som bola celou mysľou tu.“

Miguel zdvihol pohľad. A pochopil.

Akadémia nevznikla len na papieri. Roky ju stavali vo vlastných hlavách. Uličku po uličke. Učebňu po učebni. Tak silno, až sa z nej stalo skutočné miesto.

„My sme si mysleli, že za to môže tá kniha,“ povedal Lourenço zachrípnutým hlasom. „Že keby sme ju nikdy nezačali písať…“

„…tak by sa to nestalo,“ dokončila zaňho Inês.

Potom jemne pokrútila hlavou. „Práve naopak.“

Pozrela na nich oboch tým pohľadom, aký mala vždy, keď si bola niečím úplne istá.

„Keby sme ju nepísali, nikdy sa sem nedostanem.“

Miguel cítil, ako sa mu niečo bolestivo pohlo v hrudi.

„Takže…“ nadýchol sa. „Celé tie roky…“

Inês prikývla.

Lourenço si sadol na lavičku a zaryl si ruky do vlasov. „My sme tú knihu celé roky nedokázali ani otvoriť.“

Miguel prikývol. „Ale ani zničiť.“

„Tak sme ju schovali späť do kníhkupectva,“ povedal Lourenço. „Tam, kde vznikla.“

„Ja viem,“ odpovedala Inês ticho.

Chvíľu bolo počuť len šuchot máp nad ich hlavami.

Miguel sa usmial. „Clara ju zbožňuje.“

„Nie len knihu,“ povedala Inês. „Verí tomu všetkému rovnako ako my kedysi. Jednoducho otvorila knihu a vošla dnu.“

Miguel sa zamračil. „Počkaj… ale vo vinárni sme sa tam dostali aj bez Clary.“

Inês sa rozosmiala. „Áno. Snažila som sa vás zavolať.“

Miguel sa zamračil. „Tá správa…“

Inês prikývla. „Trvalo mi roky nájsť spôsob, ako ju poslať.“

Lourenço zdvihol obočie.

„Inak by si nikdy neprišiel. Vy dvaja ste boli strašne tvrdohlaví.“

Miguel pokrčil plecami. „To sedí.“

„Keď ste konečne otvorili knihu,“ pokračovala Inês. „Všetko ste okamžite zahovorili a zvalili na víno, únavu a náhody.“

Lourenço si vzdychol. „Lebo normálni ľudia neveria na magické univerzity pod mostom.“

„Nie,“ prikývla Inês jemne. „Dospelí väčšinou neveria.“

Nad nimi sa pomaly pretočila jedna z papierových lodí.

„V tú noc sa mi podarilo dostať vás len na okamih na druhú stranu. A ráno ste už sami nevedeli, či sa vám to celé nesnívalo,“ povedala Inês. „A potom prišla Clara.“

„Takže celé tie roky bol problém v nás,“ dodal Lourenço.

„V tom, že ste vyrástli,“ opravila ho Inês.

Lourenço si odfrkol. „Takže ja som sa zbytočne odsťahoval až do New Yorku.“

Inês naklonila hlavu nabok. „Nie zbytočne.“

„Nie?“

„Len si veľmi dramaticky utiekol.“

Miguel vyprskol smiechom. Lourenço sa naňho pozrel urazeným pohľadom a o sekundu sa smiali všetci traja. Smiali sa, až ich rozboleli bruchá a po tvárach im tiekli slzy. Prvýkrát po rokoch to neboli slzy smútku.

Lourenço sa oprel o lavičku pod vitrážovým oknom a chvíľu mlčky sledoval papierové lode.

„Viete, koľko draftov mám doma v krabiciach?“ zamrmlal zrazu.

Miguel naňho pozrel.

Lourenço sa krátko uškrnul popod nos. „Fantasy. Mestá. Hlúpe mapy. Príšery.“ Pokrútil hlavou. „Vždy keď som niečo písal, povedal som si, že som už na to starý.“

Inês sa opýtala. „A potom?“

„Potom som začal písať ďalšie.“ Odmlčal sa. „Asi som sa celý čas snažil vrátiť sem,“ povedal nakoniec a ukázal okolo seba.

Inês sa naňho chvíľu dívala.

„Vrátiť sa môžeš,“ povedala napokon. „Zostať nie.“

Smiech v miestnosti pomaly dohasol.

Lourenço zdvihol oči. „Prečo?“

Inês sa pozrela hore, k presklenému stropu. „Lebo toto nie je miesto, kam sa uteká pred životom.“

Miguel sklopil pohľad. V tej vete bolo viac pravdy, než chcel počuť.

„A ty?“ spýtal sa potichu.

Inês sa usmiala. „Ja som neutiekla. Mňa sem priniesla rieka.“

Chvíľu mlčali, kým sa pri dverách neozval Clarin smiech. Vbehla dnu s lícami červenými od nadšenia a knihou pritlačenou k hrudi.

„Oci! Videla som ulicu, ktorá existuje iba v stredu!“

„Samozrejme, a sú tu ulice, ktoré sa vracajú iba v nedelu.“

Clara si sadla vedľa Inês a vytiahla z vrecka poskladanú mapu popísanú drobnými poznámkami.

„To sme robili na kartografii.“

Opatrne ju vložila medzi stránky knihy. Inês sa na to chvíľu dívala a jemne prešla prstami po obale.

„Niektoré knihy nepatria tomu, kto ich napísal,“ povedala potom.

Clara zdvihla hlavu.

Inês sa na ňu usmiala. „Patria tomu, kto ich otvorí v správny čas.“

„Takže teraz je moja?“ Clara sa spýtavo pozrela na Miguela.

Inês prikývla. „A ešte nie je dokončená.“

Clara pomaly otvorila ústa. „Môžem do nej písať?“

„Áno. Každý svet potrebuje niekoho, kto ho občas doplní o nové ulice.“

Clara sa usmiala tak široko, až Miguel na chvíľu uvidel v jej tvári všetky svoje trinásťročné sny.

„A môžem tam pridať aj školskú jedáleň, kde sa nikdy nevarí brokolica?“

„Schvaľujem,“ povedala Inês, pozrela sa hore a dodala. „Už musíte ísť.“

„Už?“ Clara zaúpäla.

„Na dnes.“

Miguel sa pomaly postavil. „Uvidíme ťa ešte?“

Inês naňho pozrela tým istým pohľadom, ktorý ho pred rokmi vždy vedel nahnevať aj upokojiť.

„Veď už viete, kde ma hľadať.“

Lourenço si prešiel rukou po očiach. „Stále hovoríš veci, akoby to bolo také jednoduché.“

„Ale je,“ povedala Inês. „Len vy ste vždy všetko vedeli skomplikovať.“

Podišla k nemu a objala ho. Lourenço najprv stuhol. Potom sa zohol a opatrne ju objal tiež. Miguel stál kúsok od nich. Inês sa naňho usmiala.

„No?“ povedala. „Ty ma budeš len pozorovať?“

Miguel sa zachvel a potom ju objal. Bola skutočná. Voňala po papieri a niečom sladkom, čo mu pripomenulo detstvo tak prudko, až musel zavrieť oči.

„Prepáč,“ zašepkal.

Inês mu odpovedala šeptom. „Za čo?“

Miguel nevedel. Za to, že ju pustil z ruky. Za to, že ju nedokázal vytiahnuť z vody. Za to, že prestal písať. Za to, že prežil a zostarol.

Inês sa odtiahla a pokrútila hlavou. „Nepotrebujem, aby ste ma oplakávali ďalších dvadsať rokov,“ povedala. „Radšej píšte.“

Clara si pritlačila knihu k hrudi. „Ja budem.“

Inês na ňu mrkla. „Viem.“

Odniekiaľ sa ozval zvon.

„Choďte,“ povedala. „Kým vás teta Beatriz nezačne naháňať s varechou.“

Lourenço vyprskol.

Vyšli z Akadémie na námestie pod mostom. Medzi skupinkami chodcov sa predierali lampári a jeden po druhom rozsvecovali plynové lampy. Svetlo sa zachytávalo v hmle nad dlažbou a celé námestie vyzeralo ako namaľované zlatom.

Clara poskakovala z jednej dlaždice na druhú. „Toto je mega, ocko.“

Zrazu zastala a ukázala medzi dva úzke domy.

„Tu,“ povedala rozhodne, „bude cukráreň.“

Lourenço zdvihol obočie. „Naozaj?“

„Áno. Budú tam robiť najlepšie pastéis de nata v celom Porte. Ale také, že keď do nich zahryzneš, budeš počuť more.“

Miguel sa usmial. „To znie nebezpečne dobre.“

Od rieky ich ovanul vietor. Bol teplý a voňal vodou, cukrom a čerstvým pečivom. Miguel na okamih privrel oči. Keď ich znovu otvoril, námestie bolo preč.

Stáli pri múriku pod mostom Dom Luís I. Okolo nich prechádzali turisti, niekto sa hlasno smial, z telefónu znela navigácia v angličtine. Nad nimi škrípala električka.

Lourenço sa rozhliadol a otriasol sa. „Tento hluk mi teda nechýbal.“

Miguel si prešiel rukou po tvári. Potom pozrel na Claru. Stála medzi nimi a tvárila sa, akoby práve zistila najväčšie tajomstvo sveta.

„Poďme,“ povedal napokon. „Mama nás zabije.“

„Ale môžeme jej povedať, že sme boli v Akadémii.“

„To by nám neuverila,“ povedal Lourenço.

Miguel vykročil hore schodmi.

Lourenço sa ešte raz obzrel pod most. „Ani my by sme tomu včera neverili.“

 

***

 

Večer Miguel nakukol do Clarinej izby. Sedela na posteli v pyžame s otvorenou knihou na kolenách. Okolo nej boli rozhádzané pastelky a poskladaná mapa z hodiny kartografie.

„Ešte nespíš?“

„Musím dopísať cukráreň.“

Na stránke pribúdali krivé uličky, malá cukráreň medzi dvoma domami s nápisom: Rua dos Pastéis do Mar.

Miguel sa oprel o zárubňu. „Pastéis, pri ktorých počuješ more?“

„Keď zješ tri,“ povedala vážne, „začneš rozumieť čajkám.“

Miguel si sadol k nej. „To znie ako vážny zdravotný problém.“

„Nie, to je dobrá mágia.“

Chvíľu len mlčky sledoval, ako jej pero kĺže po papieri. Kedysi tak sedával aj on. S kolenami pod bradou a pocitom, že celý svet čaká len na to, kým ho vymyslí.

Clara mu podala pero. „Aj ty niečo napíš.“

Chvíľu váhal, potom dopísal pod jej riadok: V tejto ulici sa dospelí nesmú tváriť tak vážne.

Clara si vetu prečítala a spokojne prikývla. „To môže zostať.“

Vtom sa pohla papierová mapa. Z jej rohu sa odlepila drobná loďka, zatrepotala rohmi a pomaly sa vzniesla nad posteľ. Clara sa usmiala. Miguel tiež.

„Pôjdeme tam ešte?“ spýtala sa.

Miguel sa pozrel na knihu.

„Áno,“ povedal. „A myslím, že nabudúce si dáme aj tvoje Pastéis do Mar.“

Kniha pred nimi ticho zašuchotala na súhlas.

 

***

 

Lourenço našiel v schránke obálku. Vo vnútri bol list: Profesor Lourenço mešká na svoju prvú prednášku.

Pod vetou bolo detským písmom dopísané: P.S. Clara tvrdí, že bez teba Akadémia nie je úplná.

Lourenço sa rozosmial. V rohu izby stáli zbalené kufre a na stole ležala jednosmerná letenka do Porta. Chvíľu sa na ne díval. Potom otvoril zaprášenú krabicu s rozpísanými zošitmi, vybral jeden a pokračoval tam, kde kedysi prestal.

Zdieľať článok:
O autorovi
Eva Croitoru Králová
Eva Croitoru Králová
Navrhuje priestory a vymýšľa svety. Vyštudovala architektúru na FA STU a vedie ateliér 2k architekti. Písaniu sa venovala už odmalička, naplno sa k nemu však vrátila až po vstupe do literárneho klubu Spisopriatelia. Píše najmä fantasy, no občas zablúdi aj do hororu, sci-fi či mystéria. V roku 2025 získala 1. miesto v súťaži Martinus Cena Fantázie v kategórii Fantasy poviedka a 1. miesto v súťaži Petržalské súzvuky Ferka Urbánka v kategórii próza dospelých. V súťaži MÚZA získala dvakrát 2. miesto a obe ocenené poviedky vyjdú v antológiách príslušných ročníkov. Umiestnila sa aj v českej súťaži Vidoucí. Má rozpracovaných niekoľko kníh a najradšej zbiera námety na cestách. Verí, že každé miesto ukrýva príbeh, stačí sa iba dobre pozerať. Jej tvorbu môžete sledovať aj na Instagrame @literaewa_e.c.king.
ďalšie články autora

Zaujímajú ťa novinky z knižného sveta? Prihlás sa na odber nášho newslettra.