Na pravé poludnie – Martinus Cena Fantázie

Na pravé poludnie

Bolo po žatve. Chujná Ves ležala v augustovom slnku ako zdochnutý pes v priekope, dokonca tak aj smrdela. Ulice zívali prázdnotou. Posledné zvyšky nočného dažďa kvapkali zo striech.

Hlahol kostolného zvona sa zrútil do ticha ako kameň do hlbočiny. Kruhy sa rozbehli dedinou a v každom dvore sa k mosadznému srdcu pridali kohúty, psy, kravy, kozy a doma zabudnutí neznabohovia, až celá dedina ohlasovala nedeľné poludnie.

Gong zvona akoby uviedol dobre nacvičené predstavenie. Vráta v hranatej veži kostola sa radostne rozleteli a von sa vylial sviatočný dav v nablýskaných čižmách a naškrobených šatkách. Na čele sa kolísal velebný pán, zametal sutanou chodníček a udával tón honorácii miestnych sedliakov, z ktorých nejeden sa mu takmer vyrovnal veľkosťou pupka. Za nimi sa valili tetky v skladaných sukniach, naprávali si vyšívané rukávce a striehli, ktorej susede vykĺzol spod čepca prameň vlasov a čia dievka blýska okáľmi po mládencoch. Dievky nedbali jastrabie pohľady a usilovne požmurkávali, podupávali čižmičkami a pohadzovali vrkočmi.

Uprostred všetkej tej nádhery vyšiel pod plechovú oblohu miestny veliteľ Hlinkovej gardy Gašpar Topol.

Hodil večne veselým, belasým okom po dievčenských lýtkach, do gaštanových vlasov nad vyholenými spánkami si posadil čiernu lodičku, skontroloval, či mu na klopách parádnej uniformy neuľpela ani smietka smutného kostolného prachu, a vykročil pomedzi dve storočné lipy na rínku smerom do krčmy.

Nedeľné povinnosti voči krajine i Pánu mal splnené, a tak žmúril spokojne do slnka, myslel na pálenku a vôbec si nevšímal blato, čo po nočnom daždi ležalo od gánku po gánok a lepilo sa mu na vyleštené čižmy. Nestal sa predsa veliteľom na to, aby si čižmy leštil sám.

Bol takmer v polovici ulice, keď sa spomedzi dvorov vynoril cudzinec.

Zastali od seba na tucet krokov. Neznámy uprel na Topola spod širokej strechy klobúka oči čierne a studené ako čerstvý hrob. Na hrudi mu krvavo svietila červenou vyšívaná goralská košeľa. Striebrom vybíjaný opasok, aký nosili rozprávkoví zbojníci, dôstojne nahrádzal pás ligotavých nábojov a miesto kožucha mu z pliec splýval gardistický kabát z čiernej kože.

Pri pohľade na odrezané výložky a malú dierku na hrudi, kadiaľ ho opustila duša pôvodného majiteľa, Topol celkom prišiel o sviatočnú náladu.

Gardista zaťal zuby, bojovne vystrčil hranatú bradu, mierne sa rozkročil a rozopol si na opasku puzdro s pištoľou. Cudzinec ho nasledoval. Rozhalený kabát odhalil miesto valašky nízko pri boku orechovú rukoväť ruského revolveru.

Zvony uťali. Dedinu privalilo ticho. Hlúčik ľudí pred kostolom zadržal dych.

Topol vydrapil od opaska pištoľ a vrhol sa na bok.

Cudzinec tasil revolver, hranou ľavej dlane zrazil kohútik a vystrelil. Plamene z hlavní namierených proti sebe prskli tiene na vápnom obielené steny chalúp.

Dva výstrely rozťali ticho naraz, ako keď hrom z jasného neba udrie do božej muky na križovatke.

Gardistický veliteľ pleskol do blata, aký dlhý, taký široký. Z čiernej diery medzi obrvami sa mu vyplazila jasná slza krvi, stiekla do kútika prekvapene zmeraveného oka a zošmykla sa po líci.

Muselo to byť prvýkrát, čo Gašpar Topol zaplakal.

Ostrý lúč slnka prepadol cez novú dieru v streche cudzincovho klobúka a zasvietil mu na žulovú tvár. Ulica ustrnula, len z hlavne Nagantu stúpal prúžok dymu ako z kadidelnice.

Neznámy sa otočil na opätku, až blato mľasklo, a zamieril do krčmy.

V temných verajach výčapu U Kornela sa usmial tieň, čo tam celý čas striehol s dlaňou na bakelitovom predpažbí samopalu. Tá istá dlaň teraz škrtla zápalkou o zárubňu a zatienila plamienok, až sa veselé svetlo odrazilo v bledých očiach. Keď cudzinec položil nohu na drevený schodík, v ústrety mu vyletel modrý obláčik tabakového dymu.

„Namôjdušu bol skoro taký rýchly, ako sa vravelo,“ privítal si partizán medzi dverami veliteľa a dvoma zdvihnutými prstami za seba do tmy naznačil, koľko má krčmár nachystať štamprlíkov.

„Tvoja dôvera ma vždy hriala pri srdci,“ postrčil ho cudzinec dnu. „Keby ma zastrelil, stačil by ti jeden, čo?“

„Jój, na toľký žiaľ ani celá fľaša, pán kapitán.“

Občas sa Vinco – takto vlani ešte čatník Gerbár – až začudoval, čo mu bývalý veliteľ roty Lackovič toleruje. Odkedy spolu zbehli od vojska, strašne vymäkol.

Usadili sa v rohu pod výčapom. Lackovič si oprel široké ramená o stenu pri okne a Vincovi neostalo nič iné, než si potiahnuť rozheganú stoličku tak, aby aspoň kútikom oka videl nielen na vchod, ale aj na krčmára. Miestnosť sa zatiaľ nestihla po omši naplniť, no starý Kornel už na pult vychystal spotené fľaše slivovice a rady štamprlíkov z hrubého skla. Dva stiahol medvedím pohybom hrubej dlane, pálenku chytil pod krk ako hus na dvore a nešetrne všetko pleskol na stôl hosťom, ktorých podozrieval z toho, že mu dnes odháňajú zákazníkov.

Vinco na neho zazrel kútikom oka, že reku má byť rád, že platia. Lackoviča vrtochy obsluhy nezaujímali. So slastným sústredením si šúľal cigaretu. Nikdy si ich nechystal dopredu, pretože aj na fronte, aj v hore smrť najradšej brala chlapov, čo mysleli viac na zajtra ako na dnes. Takto mu tabak medzi prstami a prvý šluk horúceho dymu v hrdle vždy pripomenuli, že ešte žije.

Zložil si klobúk, zaklonil vyholenú hlavu a nechal Vinca naliať. Dná štamprlíkov obrátili k nízkym hradám práve vo chvíli, keď sa do obdĺžnika otvorených dverí odvážil výkvet miestnej honorácie. Chlapi úctivo podvihovali klobúky smerom k partizánom, až Lackovičovi skrivilo ústa odporom – určite sa ráno rovnako zdravili v kostole Topolovi. Snáď ho aspoň odvliekli z ulice.

Že on sám Topola zastrelil, to ho ani trochu nemrzelo. Gardisti boli škodná, a Lackovič mu napriek tomu doprial rovný súboj a šancu poslať ksichtom do blata jeho. Keby bol spravil po vôli Vincovi, Topol by skončil s dávkou zo samopalu medzi lopatkami.

Nebolo prečo spytovať si svedomie. A predsa bola jedna vec, čo ťažko znášal, a tou bola nevernosť. Keď už si v Chujnej Vsi chovali hada na prsiach, mali ho patrične oplakať, a nie sa úctivo zdraviť jeho vrahovi.

Zamračil sa do kúta.

Vinco si prehrabol vlnu zlatých vlasov nad čelom, dolial pálenky a po očku sledoval búrkové mračná nad veliteľovou hlavou. Nebolo toho Boha, aby bol kapitán spokojný. Taký je dôstojnícky údel, usúdil s hrubou láskavosťou, aká sa rodí z dlhej známosti, a postrčil pohárik po fľakatom obruse.

Krčma potemnela. Zhrozené ticho vyšplechlo od vchodu a premočilo stoly. Vinco podvihol zrak, vypleštil oči a kopol Lackoviča do členka.

Do výčapu vošiel Gašpar Topol.

Z čiernej uniformy sa mu odlepovalo blato a pomiešané s chuchvalcami zrazenej krvi kväckalo na podlahu. Presne uprostred medzi obočiami mu zívala čierna diera priemeru 7,62 mm.

„Kurva!“ vyhŕkol Lackovič. „Gardisti hlavu nepoužívajú, ale až takto?“

Vinco nespokojne našpúlil pery a siahol pod rozopnutú blúzu obnosenej uniformy, kde mu na krátkom remeni krížom cez hruď visel samopal. Veliteľ mohol mať svoje predstavy o dôstojníckej cti, koľko chcel, ale dávka zo Schmeisseru bola dávka zo Schmeisseru.

Na takú vzdialenosť sa neobťažoval mieriť, len trošku podvihol hlaveň.

Sekunda streľby s rachotom premenila sklo na prach, rozhodila gejzíry pálenky, vyrvala zo stien omietku a zo stolov triesky a poslala kľajúcu a pištiacu honoráciu pod stoličky. Štyridsať gramov olova v mosadznom oplášťovaní hodilo Topolom o stôl a stolom o stenu. Skrivené drápy zaťal do obrusu, takže keď sa prevalil cez dubovú hranu a pristál na podlahe, biela látka ho prikryla ako chľastom nasiaknutý rubáš.

Zvonivé ticho zaľahlo črepy.

Lackovič si s grimasou strčil malíček do ucha a zagánil na Vinca. „Kristaboha…“

„Nevezmeš meno Pána, Boha svojho, nadarmo, lebo Pán nebude mať za nevinného toho, kto by bral meno Pána, Boha svojho, nadarmo!“

Hlas znel ako dvere od krypty a prestrelené kováčske mechy naraz. Topol sa posadil. Biele rúcho obrusu mu skĺzlo do lona a odhalilo v čiernej uniforme štyri lepkavé diery. Keď zdvihol hlavu, v očiach mu planul červený prísvit horiacich chalúp.

Najpohotovejší z chujnoveských chlapov sa vrhol ku dverám a zmizol v žiarivom obdĺžniku ulice. Že ho pri tom nezasiahla strela, nasledovali susedia jeho dobrý príklad a sypali sa z krčmy ako hrachy z roztrhnutého vreca.

„Špiny boľševické,“ v prítmí výčapu pokračoval Gardista o poznanie prozaickejším tónom a siahol si k opasku, „úctu k majetku to nemá. Netušíte, čo to stojí, dať si ušiť novú uniformu!“

Smrť ho ani trochu nespomalila, možno práve naopak. Dobre zocvičení partizáni pred seba len tak-tak prevrátili ťažký stôl a pristáli zadkami na podlahe. Guľka z gardistickej čezety vydrapla triesky z hrany dubovej dosky presne na mieste, kde mal Vinco pred chvíľou žalúdok, a s bzukotom sa odrazila ku stropu. Ďalšie už žuchli do dreva o poznanie nižšie – znepokojivo presne vo výške dvoch hláv vrazených medzi prihrbené plecia.

Vinco si prihol pálenky, čo na poslednú chvíľu a s nasadením zdravia zachránil pred rozliatím, a kolegiálne posunul fľašu veliteľovi. Neradno umrieť celkom triezvy.

„Čo to má, kurva, znamenať?“ Lackovič si logol, odložil fľašu bezpečne do kúta a húkol pobúrene na gardistu. „Vedel som, že ste všetci diablove hovná, ale aby si ani zdochnúť poriadne nevedel?!“

Topolov chechot pripomínal dunenie čerstvej hliny na rakve. „Maloverní! Ako by mohol život byť od diabla? Riekol Pán Ježiš: Ja som cesta a pravda a život; nikto nepríde k Otcovi, iba skrze mňa!“

Uprostred posledného slova sa pohotovo vrhol medzi črepy na podlahe. Kým deklamoval, Vinco vystrčil vedľa stola belasé oko a temnú hlaveň samopalu. Strely hvizdli Topolovi tesne nad skloneným temenom a vyrvali diery do dreveného obkladu stien.

„Plytváš strelivom,“ oznámil mu Lackovič lakonicky.

„Máš lepší nápad? Keď mu odstrelím gebuľu, aspoň bude ticho.“

Topol sa znova zdvihol. Škeril sa od ucha k uchu, šťastne ceril na svet skrvavené zuby a v duchu jasal. Toľko sa modlil a dnes sa skutočne ukázalo, aký mocný je Pán! V hrudi ho ako planúce srdce Panny Márie hrial jasný triumf viery.

Asi pred troma mesiacmi sa mu naskytla príležitosť vidieť telo Otca Národa, velebného pána Andreja Hlinku v ružomberskom mauzóleu, kde čakalo na radostné fanfáry súdneho dňa. Telá svätcov vraj nepodliehajú rozkladu a Hlinkova nabalzamovaná tvár sa v prítmí zdala rovnaká ako za života. Predsa len aj tento veľký muž musel niekedy zhrešiť – Topol si všimol, že prsty ľavej ruky už s dlaňou spája len zopár vysušených šliach. V duši mu pri tom pohľade zahorela čistá túžba po svätej relikvii, a keď sa ostatní návštevníci nedívali, siahol do otvorenej rakvy a s nábožnou úctou šlohol ukazovák. Relikviu potom opatrne zabalil do šnuptychla namočeného vo svätenej vode. Do košele si všil na vnútornej strane vrecko, aby ju mohol nosiť neustále na srdci, a aj v noci si ju zakladal pod hlavu.

Odvtedy sa modlil ešte častejšie ako zvyčajne. Každé ráno na kolenách prosil v Božích očiach nepochybne svätého Otca Slovákov, aby z neho učinil svoj plamenný meč, aby dal jeho hriešnym rukám silu ničiť pre Jeho slávu nepriateľov Svätej Cirkvi a Národa.

Dnes nastal ten deň! Guľka sa mu prehnala hlavou, no srdca naplneného horlivosťou viery sa nedotkla. Gašpar Topol sa prebral zo svojho smrteľného života ako anjel pomsty. Spod precízne pozapínaného a čiernou krvou pokrytého goliera košele vylovil drobný strieborný krížik a pritisol ho vrúcne ku perám. In hoc signo vinces, prisľúbil Pán Konštantínovi, a či Pán svoje sľuby neplní?

„V tomto znamení zvíťazím!“ vykríkol Topol, schmatol hranu stola a mŕštil ťažkým dubovým kusom nábytku krížom cez krčmu. „Zlorečený plod tvojho života a úroda tvojej zeme, stáda tvojich hoviad a kŕdle tvojich oviec!“

Lackovič vyceril zuby a strelil ho do tváre.

Gardista s revom pustil pištoľ a chytil sa za hlavu. Z roztrieštenej lebky mu vyfrklo oko. Smrť a bolesť boli zjavne dve rôzne veci a Topol necítil len jednu z nich.

Partizán sa mu vrhol po krku. Prvý úder orechovou rukoväťou revolveru vykryl Gardista viac-menej náhodou. Pod druhým sa zatackal. Lackovič ho kopol okovanou čižmou do kolena, no nestačilo to – Topol sa spamätal a zdrapol ho oboma rukami za hrdlo. Prsty mal ako zo železa a čo ako sa partizán vzpieral, neľudské zovretie nepovolilo. Revolver vykĺzol Lackovičovi zo zmeravenej dlane a zadunel o podlahu. Cez hukot krvi v ušiach počul, ako Vinco škaredo kľaje, no do zorného poľa sa mu už vkrádali chuchvalce tmy. Aj tak lepšie, napadlo ho omámene, než sa dívať na Topolovo vystrelené oko, ako sa mu hompáľa na palec od tváre. „Nech ťa Pán bije núdzou, zimnicou a zimou, pálčivosťou a suchotou, a nakazeným povetrím i hrdzou prenasleduje, dokým nezhynieš!“ Chrchlal na neho gardista triumfálne.

Vinco si nespokojne hrýzol peru a snažil sa namieriť samopal tak, aby si nezastrelil veliteľa. Bolo mu jasné, že niečo spraviť musí, inak si o chvíľu bude rozkazovať sám. Tá predstava ho ani trochu netešila. Na komandovanie mal slušný chlap dôstojníkov, ďakujempekne.

Chumeľ bojujúcich tiel sa zrútil na podlahu a prevrhol pri tom stoličku. Vinco to vzal ako znamenie. Zafučal, schmatol operadlo a poriadne sa zahnal. Zdalo sa mu, že aj on by mohol niečo zadeklamovať. „Boh do krivdy hromom,“ vyskúšal.

Topol medzitým zrazil Lackoviča pod seba, a tak sa Vincovi dobre mierilo. Roh sedadla trafil gardistu rovno do zátylku. Partizánovi, ktorý už začínal fialovieť, prskla do tváre hustá, zrazená krv. Železné zovretie s vlhkým heknutím povolilo.

Lackovič sa trhane nadýchol a odkopol potvoru od seba.

„… a junák guľami,“ dokončil spokojne Vinco. Tentokrát stoličkou treskol gardistovi po chrbte s takou silou, až drevo nešťastne zaprašťalo a jedna noha opísala úhľadný oblúk smerom ku dverám.

Lackovič sa s ubolenou grimasou hrabal na nohy. „Vždy som to heslo neznášal,“ nakopol metajúceho sa Topola do rebier, „čo koho do mojich gulí?“

„Keby si bol počúval vojenského kaplána, vedel by si, že dosť.“ Vinco prehmatol na stoličke a znova sa zahnal. „Zdravé dieťa v rodine,“ zubatá hrana po odlomenej nohe vyrazila gardistovi dieru pod ľavé ucho, „… zdravý národ v krajine…“ druhá noha odletela pod lavicu. Topol sa zvalil medzi črepy a ostal bez pohnutia. Vinco zaváhal so stoličkou nad hlavou.

„Čatník.“

„Pán kapitán.“

„Držte hubu.“

„Podľa rozkazu, pán kapitán.“

„A ťahaj sa pozrieť dozadu po sekeru, alebo aspoň sekáčik na mäso. Kde je, kurva, starý Kornel?“

Vinco pustil stoličku na zem. Bol by ju poctivo odovzdal, ale veliteľ si jednou rukou masíroval pomliaždený krk a v druhej poťažkával jednu z odlomených nôh. Lepšie padla do ruky.

Kornel ležal pod výčapom. Prevrhnutá fľaša mu kvapkala pálenku rovno do diery nad pravým okom.

„Našiel som krčmára,“ zahlásil Vinco. „Čezety robia strašnú paseku.“

Kým sa s rachotom riadu prehraboval v kuchyni, Lackovič kopnutím prevalil Gardistu na brucho, prikľakol ho na špinavú podlahu a pokúsil sa mu spútať zápästia vlastným opaskom s dvojkrížom. Telo sa pod ním začalo metať a drmoliť, ani ďalší úder nohou od stoličky po zátylku ho neumlčal.

„… v hodine smrti našej…“

„Drž ty hubu o hodine smrti,“ Partizán mal čo robiť, aby ho udržal prikľaknutého na podlahe. „Gerbár!“ Zrúkol smerom do kuchyne, až zarinčali okná.

„Tu som.“ Vinco sa zjavil naspäť vo výčape s malou sekerkou, čo ňou starý Kornel štiepal triesky na podpal. „Ty či ja?“ Nakopol Topola do rebier a spokojne sa zaškeril, keď mu pod čižmou zaznelo prasknutie.

„Daj, nech dokončím, čo som začal.“ Lackovič vrazil kňučiacemu Gardistovi opätok medzi lopatky, schmatol ho za vlasy na temene a odhodlane zovrel porisko.

Topolovi zarachotil medzi dochrámanými rebrami dych a v skrvavených zuboch modlitba. Prečo sa ešte obťažoval dýchať, nebolo partizánovi jasné. Prečo sa obťažoval modliť – no, aj netvor snáď musel dúfať.

Ostrie sekerky, matne lesklé ako rybie brucho, opísalo krátky oblúk a zarazilo sa mu do zátylku. Biele triesky kosti a smradľavá krv prskli Vincovi na čižmy. Lackovič si zhnusene pretrel tvár, fľusol do kúta a zahnal sa znovu.

Hlava odskočila od tela a prevalila sa v krvavom blate na dlážke. Partizáni napäto zadržali dych.

Topol výhražne zacvakal zubami smerom k Lackovičovmu členku. Pískavý zvuk, ktorý pri tom vydával, naznačoval, že sa aj bez pľúc snaží citovať Bibliu.

Kapitán mu prišliapol hlavu. Bezhlavé telo sa po ňom nešikovne ohnalo, prevalilo sa na bok a pokúsilo sa vstať.

„Do riti,“ nakopol ho Vinco a znova siahol po samopale. „Fakt som dúfal, že to bude fungovať.“

Veliteľ sa mračil. „Ser na to, akurát tu narobíš väčší bordel,“ položil Vincovi dlaň na krátku hlaveň Schmeisseru a rozhliadol sa po zasvinenom výčape. „Hentú nohu mi podaj.“

O pár krokov vedľa sa povaľovala noha z roztrieskanej stoličky. Vinco ju poslušne zdvihol. „Na kerú Máriu ti bude?“

„Voľačo som čítal, volalo sa to Dracula, román tajností“ priznal sa Lackovič a zagánil na Gerbárovo pochybovačne zdvihnuté obočie. „Skús ty ležať dva mesiace v lazarete a uvidíš, ako sa budeš nudiť,“ ohradil sa a poťažkal kus dreva v ruke. „Podrž ho na chrbte s roztiahnutými rukami.“

Vinco ohrnul peru. Neochotne prišliapol Topolovi vysadené rameno. Telo sa zamrvilo ako červ a zadraplo sa mu voľnou rukou do nohavíc. Keď nepomohol kopanec, so zafučaním si kľakol k pahýľu krku, z ktorého stále čliapala krv ako z prekopnutého potrubia a železným zovretím pritlačil metajúce sa zvyšky gardistu k zemi.

„Fuj, kurva,“ frflal pri tom, lebo mu hnusné blato začalo vsakovať do nohavíc, „pred dvoma týždňami som si opral –“

Lackovič sa zahnal a celou silou vrazil zlomenú nohu od stoličky Topolovi do hrude. Z rany vystrekla hnijúca čierna krv.

Odseknutá hlava rozďavila hubu, akoby chcela zajačať.

Nad krčmou sa akosi opačne zablyslo. Miesto ostrého svetla za zvuku hromu nastala na moment úplná tma. Vinco zaklial a pustil ochabnuté telo, ktoré sa mu pod rukami skrútilo ako kožka zo slaniny v ohni a začalo škvrčať.

Zasmrdela síra. Lackovič schmatol Vinca za golier, trhnutím ho zdvihol na nohy a sotil ku dverám. Obaja partizáni začuli rehot, čo prichádzal zároveň odvšadiaľ aj odnikiaľ.

Von vypadli práve vo chvíli, keď krčmu zahalili plamene.

Planúce oko poludňajšieho slnka vysoko na oblohe zmizlo v chuchvalcoch dusivého, olejovitého dymu. Partizáni si ním bezmocne hľadali cestu, slzili a chrchlali, až sa rozplynul ešte rýchlejšie, než sa objavil. Ulicou zahvízdal poryv vriaceho vetra, zarachotil šindľami na strechách a ustal.

Na Chujnú Ves sa zvalilo ticho.

„Fuj, kurva,“ zopakoval Vinco, lebo medzi tým neprišiel na nič lepšie. Zatriasol hlavou, pričupol si s bolestným syknutím k okraju čmudiaceho mastného fľaku, čo zostal z krčmy, a nie celkom pevnou rukou si oň pripálil cigaretu.

„Jedna vec by ma zaujímala,“ zahútal medzi dvoma trhanými šlukmi. „S akou pliagou sa to spolčil, že ho to takto zomlelo?“

Lackovičovi zhlboka hltal prekvapivo čisté povetrie. Z vône tabaku mu pošklbávalo prstami. Nemal ušúľané.

Vinco mu venoval polo výsmešný, polo útrpný pohľad. Dobre vedel, ako to má veliteľ s cigaretami, ale poverčivosť považoval za panské huncútstvo, ktoré si obyčajný chlap nemôže dovoliť. Zľutoval sa – ako ostatne vždy – a ponúkol kapitána zo svojich.

Lackovič natiahol dym do pľúc a podržal, kým necítil, že sa mu vracia partizánsky pokoj a veliteľská rozvaha. Cigareta pripálená od zvyškov krčmy mala zvláštnu sírnatú pachuť. Zakrúžil pohľadom po zmeravených dvoroch, fľochol na zdvihnutý prst kostolnej veže a rutinérsky skontroloval, či sa mu blato pod nohami nefarbí čerstvou krvou. S pocitom dobre vykonanej práce fľusol do zhoreniska a vyfúkol dym kamsi k Berlínu.

Medzi plotmi sa pomaly vynárali hrôzou zbelené tváre Chujnovešťanov.

„Veru,“ zadusil cigaretu o opätok, „muselo to byť strašné svinstvo.“

Bol najvyšší čas vypadnúť.