Pánu kráľu, daj Wojaczka

Keď mladý človek píše verše, je to normálne a očakávané, patrí to k hygiene jeho vnútorného života. Keď mladý človek koketuje so samovraždou, aj to je celkom bežné a prirodzené. Kto z nás sa v istom veku nechcel zabiť alebo aspoň neuvažoval o slobode narábať so svojím životom.  Keď však niekto píše poéziu takým spôsobom, že ju premení na vnútorný plameň, že ju urobí centrom svojho života a že ten život pomenuje slovom zháranie, keď niekto neunesie ťarchu vlastnej existencie, keď je starý vlastnou mladosťou, keď namiesto začiatkov vidí iba konce, a sú to konce povrazov, keď naňho žmurká oko slučky, keď nemôže robiť nič iné iba písať, a predsa je k básnickej sláve ľahostajný rovnako ako k vlastnému žitiu – to musí byť šialenec alebo básnik. Rafal Wojaczek bol poľský prekliaty básnik. Všetci vieme, čo je to prekliaty básnik – samota, alkohol, drogy, večný nepokoj, škandály, súdy, stroskotané vzťahy, život na doraz, ignorancia konvencií, pľutie na spoločnosť… Deckám sa to dobre prednáša na hodinách literatúry a v kine sa to dobre pozerá na veľkom plátne. Žiť tak je však peklo pre človeka s touto stigmou i pre jeho okolie.

Každá národná literatúra, každá poézia má svojich prekliatych, svojich zasamovraždených, svoje deti, ktoré predčasne odišli zo života.

Po Wojaczkovi ostali hrste básní. Za svojho života vydal dve zbierky básní Sezóna a Iná rozprávka. A potom sa tá iná rozprávka stala fakticitou: 11. mája 1971 sa predávkoval liekmi. Keby sme chceli byť poetickí, povedali by sme, že mladý Rafal sa predávkoval poéziou, svojou citlivosťou, ostrou ako čepeľ britvy. Po jeho smrti, ako to už býva zvykom, sa začalo loviť v jeho šuplíkoch a vreckách, začali sa vyťahovať texty, ktoré naplnili ďalšie tri zbierky: Ktorý nebol, Nekonečná krížová výprava a Zvyšok krvi. A ako najkrvavejšie postskriptum vyšli verše nazvané Na smiech a výsmech Boha.

Z týchto všetkých knižiek urobil výber Radovan Brenkus a vydal ho vo vydavateľstve Pectus. Skôr, než budeme hovoriť o samotných básňach Wojaczka, povedzme, že je to premyslený výber a skvelo preložený, ba až prebásnený.

„Je ja / ale ja nie som“, píše sa v otváracej básni Sezóna. V ďalšej básni sa sezóna stáva Mŕtvou sezónou a pokračuje sa v kartografii hľadania svojho miesta na svete a v živote: „Prišiel som sem nevhodne“ – to je základný pocit mladého básnika. O odchodoch, ktoré sú nenávratné, sa hovorí vo viacerých básňach. Odchádzajú lásky, ženy, muži, mladí, starí, odchádza sa do diaľky i do sna, do spánku, do neprecitnutia.

„Povedz: čo iné mám robiť, / Keď sa ani smrť ešte nedokáže vysloviť?“ Smrť pre Wojaczka nie je ošúchaný symbol, romantická rekvizita, je to živý pocit, svetonázor. Wojaczek pracoval k smrti, cieľavedome kráčal k sebazničeniu a keď sa mu to darilo namáhavým životom plným žúrov a ostrých mámidiel, pomohol chémii zmaru vlastnou rukou.

Napriek tomuto sebadeštrukčnému procesu je jeho poézia plná života: je živá, živočíšna a životná. Spojenia slov sú nikdy a nikde nepočuté, metafory prekvapujúce a šokujúce, niet tam kúska improvizácie a provizórnosti, všetko je naryhované ostrou čiarou, vytetované na stránku knihy ako neodvolateľné zaklínadlá, či skôr preklínadlá.

„Hovorím k tebe tak ticho akoby som svietil“, hovorí básnik. Je to verš, metafora, nadsádzka, nie verifikovateľná pravda. Básnici hovoria pravdu najčastejšie vtedy, keď ich prichytíme pri výmysle. Wojaczek nehovorí ticho, aj jeho šepot je ostrým štekaním – a jeho slová nesvietia, ale plápolajú.

Som presvedčený, že túto knihu chytia do rúk naši mladí básnici, ktorí sa potácajú v bludisku dní. Verím, že neskončia tak sebadeštruktívne ako Wojaczek, ale ak budú postihnutí rovnakou intenzitou citu ako on, neskončia (či nezačnú) zle. Pretože Poézia prichádza k stále mladším a mladším deckám a pýta: „Pánu kráľu, daj vojačka!“

Čitáty:

„Je zábradlie
ale nie sú schody“

„kto je živý
ten umiera naponáhlo“

„Nepíš listy sebe
kto to videl
písať listy mŕtvym“

„nesmrteľnosť
je vec hlúpa a smutná.“

„Z oboch strán ohňa čakáme kto vojde prvý“

„Čas je ženského rodu ako bolesť“

„Koľko má smrť zásuviek!“

„vyseriem sa
na básnikovu slávu.“

„A jar bude vtedy keď výkrik
narodeného zobudí skrehnuté vtáky.“

„Smrť je čiarka vo vete svojho osudu“

„Ženy
sú smutné, lebo ich naša radosť stojí priveľa.“

„Vrav – a ja z tvojich slov urobím náušnice“

„Ach, vykrvácať – do slnka!“

„Pri rannom zametaní ulíc
sa dá veľa naučiť“

„Riť
celkom chutné slovo
bližšie telu než ruža“

„Ach keby sme chytili toho skurvysyna
čo nám vymyslel ten svet.“

„Soľ do našich rán, celý vagón soli
Aby nikto nepovedal, že ho nebolí“

„Sme sväté kravy na pastvisku
Lásky čo sa nám vidí ako lúka“

preložil Radovan Brenkus

Inšpirolinky:

http://rafal_wojaczek.republika.pl/

http://www.youtube.com/watch?v=o1UXBC7whrQ

http://www.wojaczek.art.pl/

http://www.litcentrum.sk/49354

http://www.iliteratura.cz/clanek.asp?polozkaID=20375

http://www.polonistika.cz/index.php?ido=1&idp=735&t=nove-knihy-mozaika-wojaczka

Foto: pectus.sk / merlin.pl