Poetické poškľabovanie

Oprášime si svoje školské (ne)znalosti a zopakujeme si, že rispet je rýmovaný básnický útvar, ktorý tvorí jedno štvorveršie a dve dvojveršia, pričom v prvom štvorverší je rým striedavý (abab) a v dvojveršiach združený rým (cc dd). Dodajme ešte, že je to veľmi stará forma, ktorú využívali ešte trubadúri. S touto teoretickou výzbrojou môžeme začať čítať zbierku Rispetti e dispetti, nad ktorou je nadpísaný autor Angiolo Poliziano a podpísaný prekladateľ Jiří Dědeček.

Dědeček je zaujímavá postava českého folku, divadla, prekladateľstva i poézie. Bývalý člen humoristickej dvojice Burian-Dědeček, sám pesničkár, fejtonista, dokonca predseda českého Pen Klubu: www.dedecek.cz. Ako básnik sa predstavil napr. v knižkách Měsíc nad sídlištěm, Znělky či najnovšie Haiku haiečku. Fejtonista Dědečka napísal knihu Bát se a krást. My sa však nebojme a začítajme sa do zbierky Rispetti e dispetti s podnapisom Poklony a pošklebky.

Tých poklôn (rispetov) je 28 a tvoria l. oddiel. Poškľabkov je 24 a tvoria 2. cyklus dispetov. Od prvých riadkov je nám zrejmé, že ich autorom bol senzibilný, srditý, ale aj vtipný a sarkastický človek, plný vrúcnosti a exaltovanosti. Však sa to aj patrilo na obdobie, v ktorom pôsobil (1454-1494). V Taliansku vtedy naplno fičala renesancia, a Angiolo Poliziano využíval výsadné postavenie umelca v osvietenej dobe a spoločnosti. Cez báseň sa vtedy dalo vyriešiť takmer všetko – od priazne vyvolenej dámy až po majetkové zabezpečenie či spoločenskú kariéru.

Nečudo, že celý prvý cyklus zaberajú básne, ktorými sa autor uchádza o duchovnú či telesnú prívetivosť krásnej ženy. „Jaký to plamen plá mi v hrudi / což ještě nejsem dosti stár?“ pýta sa sám seba a možno aj ženy svojho srdca a dúfa, že mu odpovie negatívne, nie, môj drahý, vôbec nie si starý. Svojej nerealizovanej milenke spočiatku vyká, ako to bolo vtedy dobrým mravom: „kdekdo mne líbá jen vy ne / a to je důvod nad jiné,“ ale už v tretej básni prechádza k dôvernosti: „A ty se ptáš proč jsem tak bledý?“

V básňach, ktoré sú inak bez interpunkcie, sa každú chvíľu zablyští háčik otáznika, hoci sú to otázky rečnícke, t.j. také, na ktoré básnik nečaká odpoveď. Sám si kladie otázky, sám si odpovedá. Šeď jeho vlasov sa dojemne stretá so šedosťou očí milenej („vašich očí jasná šeď“), ale nie je to šedivá poézia. Naopak, je hýrivo farebná, zvučná a ozvučná, plná štiav a zmyselnosti, v ktorej „prudké slunce střídá sníh“ alebo „Zlomený měsíc nad jezerem visí / stříbrná skoba klíček k předpeklí.“ Predpeklie je blízko neba, plač blízko smiechu, gýč a sentiment na krôčik od vrúcnosti a pôsobivej emocionality. Lyrický denník prvého oddielu sa končí zmierením: „Ne zrovna šťasten ale usmířený / prokletím svému kráčím vstříc“.

Kým v oddiele rispetov mal lyrický hrdina vznešenú predstavu o láske, druhý cyklus dispetov je už výrazov sklamania, horkosti, odvrhnutia. Pátos sa mení na paródiu, poklona na úškľabok. Máme pred sebou cynika, ktorý neverí v silu ani trvanlivosť lásky: „Kam se ta láska ztratila? / Jako by ani nebyla…“ A to sú ešte neškodné veršíky. O báseň ďalej ide vo svojom cynizme ešte ďalej: „Jenom pár věcí  už mě k tobě váže / nůž hřeben pírko úspory a dům / víc nikto neprokáže / úřadům.“ Na začiatku zvod, na konci rozvod: „Tím s vám končím srdce moje / poražen kvapně prchám z boje.“ Kdeže sa podela láska, tá nebeská záležitosť! Stal sa z nej zvyk, zotrvačnosť, rutina. A keď sa lásky zmocní rutina, stáva sa z nej ruina. „Nenávist láska vzestup pád – nastudovat a odehrát…“ Vykanie síce ostáva, ale počúvajme, čo sa ním vyjadruje: „Vy bledá kurvo s černočernou duší / zrozená z pouličních stok“. A o pár stránok ďalej ešte šťavnatejšie: „Má drahá vyserte si oko / neničte lidské osudy / a choďte jinudy!“ Takéto básne sa nepíšu slečnám do pamätníčkov, takéto verše nenájdeme v gymnaziálnych učebniciach literatúry. A predsa je to nefalšovaná poézia: horká i horúca, nenávistná i milujúca…

Tu by sme naše čítanie mohli skončiť. Konštatovaním, že sa nám dostal objav európskeho básnika v kongeniálnom prebásnení českého básnika. Jiří Dědeček si ako prekladateľ vyberá najnáročnejšie sústa (Jacques Brell, Vladimir Vysockij, Boris Vian, Edith Piaf, John Lennon). Ale príbeh tejto knihy sa ešte nekončí. Keď prvý raz zazneli tieto verše na verejnosti, kritici i čitatelia obdivovali súčasnosť jazyka, hovorovosť, moderný charakter básní. Niektorí to nazývajú „podědečkování“, t.j. vtlačenie osobnej pečate prekladateľa do originálnej formy. Potom sa však Jiří Dědeček priznal, že celý preklad je mystifikácia – jednoducho si vypožičal postavu svojho 500-rokov starého kolegu, Angiola Poliziana, a pod jeho menom a v jeho mene napísal svoje vlastné básne. Riešil si tým svoje ľúbostné vzplanutie k vydatej žene. Mystifikácia bola odhalená, Poliziano je pol storočia mŕtvy, a tak nemôže svojho „falšovateľa“ žalovať. Ale aj tak nejde o podvod. Mystifikácia je legitímna súčasť literárneho života. Nikomu neškodí, práve naopak, z času na čas rozvíri stojaté vody spisby. A v tomto prípade je dôležité, že vznikla plnokrvná, horkokrvná poézia.

Čitáty:

„Když po mém hřbetě vaše nožka chvátá
cítím že cosi nehraje“

„S pamětí v mlhách srdce kornatí
a to co bylo neplatí“

„Byla jste dobrá leda na zabití
kdybych se nebál že mě při tom chytí“

„V marnivé honbě za tělem
spletl jsem si vás s andělem“

„Máte pravdu že jsem schopen všeho
z okna však už pro vás neskočím“

„zvony nikdy nazpět nebijí“

„Láska je věcí rozhodnutí
a tak jsme nežní nebo krutí“

„Co bylo už mě nezajímá
přišel čas rázně změnit klima“

„utíkám z toho domu nudy“

„Ať řekneš Nikdy nebo snad
vždycky tě budu milovat“

Interestlinky:

http://www.radio.cz/cz/clanek/120402

http://www.dedecek.cz/35/detail-kniha/

http://www.iliteratura.cz/clanek.asp?polozkaID=24799

http://www.tyden.cz/rubriky/kultura/literatura/jiri-dedecek-se-vypravil-do-renesancni-florencie_125789.html

http://www.olivovniky.cz/index.php?id_autor=2&port=JiriDedecek100

http://www.slovnikceskeliteratury.cz/showContent.jsp?docId=35

http://www.czlit.cz/main.php?pageid=4&news_id=1646

http://en.wikipedia.org/wiki/Poliziano

http://cs.wikipedia.org/wiki/Kategorie:Mystifikace