Šepkajúce závoje pani Tkáčovej – Martinus Cena Fantázie

Šepkajúce závoje pani Tkáčovej

Na bránke zaklapne západka a pani Tkáčová sa poobzerá po dvore. Dvere na chalupe zamkla, okenicu v pivnici zatlačila, no i tak jej pred odchodom čosi chýba.

Z kabelky vytiahne peňaženku a skontroluje jej obsah. Farebné papieriky jej šuchocú medzi prstami, ale je ich primálo, aby sa mohla radovať. V každom je vraj štipka mágie, no ona tomu neverí. Také povedačky, zahundre a ráta ďalej. Mágia vyviera iba z duše. Ak ňou nebol niekto obdarovaný, nedá sa kúpiť. A ak s tou svojou niečo závratné nepodnikne, o chvíľu si nebude môcť kúpiť vôbec nič.

Peňaženku s nechuťou zavrie a znova sa poobzerá po dvore.

„Boris!“ zakričí na svojho verného spoločníka.

Netrpezlivosť v nej každou chvíľou narastá. Vlak do Brodburgu odchádza o dvadsať minút a ona sa cez celú dedinu musí došuchtať na stanicu – drobnú, učupenú pod lesom, podobne ako je jej chalupa.

Okolo svetlých očí sa rozprestrie vejár vrások. Ustarosteným pohľadom prečeše okolie.

„Kde je ten Boris?“ zamrmle si popod nos, no odpoveďou je len ticho prázdneho dvora. Všetky zvieratá dávno rozpredala a jediné živé tvory, ktoré ju v samote chátrajúceho domu prídu navštíviť, sú hladné myši a túlavé mačky.

Pod korunou čerešne zbadá tmavý tieň plávajúci vzduchom. Ktosi iný by sa už od strachu rozbehol opačným smerom, no ona natiahne krk, aby si ho lepšie prezrela. Nemá sa čoho obávať. Borisa dobre pozná. To ona si ho predsa vpustila do života. Aby z nej samota nevysala všetok život.

Starecké telo sa zachveje očakávaním.

Vtom tieň klesne na zem a spolu s ním aj nádej, že sa so svojím verným spoločníkom pred odchodom rozlúči. Niežeby odchádzala ďaleko alebo nadlho, ale kým žil jej manžel, ani jeden z nich neopúšťal dom bez pozdravu. Po jeho smrti prázdne miesto pri bránke vypĺňal jej Boris.

Až dodnes.

Pani Tkáčová ešte raz pozrie na trávu pod čerešňou. Žiaden uhľovočierny závoj tam nevidí. Len obyčajnú sivú šatku, ktorá musela uletieť zo šnúry na bielizeň.

So zvesenými plecami sa odvráti od pustého dvora. Na vlasy stiahnuté do uzla si nasadí obstarožný klobúk a vykročí. Nepokoj z Borisovej neprítomnosti si však nesie so sebou. Nafukuje sa ako balón, ktorého sa nedokáže striasť. Visí nad ňou, keď kolesá vlaku so zaškrípaním zabrzdia na nástupišti. Prenasleduje ju, aj keď počas jazdy pozoruje les tiahnuci sa pozdĺž trate.

A nemé obete ležiace popri nej.

Telo pani Tkáčovej sa napne ako niť na šijacom stroji. Chodidlá zatlačí do podlahy, chrbát pritisne do kresla, akoby tým mohla zastaviť rozbehnutú mašinu. Tá však ešte zrýchli. Okolo zrazenej srnky vlak prefrčí a ona sa nemusí ani odvracať. Jej myseľ už stihla nakresliť obraz, na ktorom na mieste zvieraťa leží nejaký nešťastník. Zronený človek na ňom pod kolesami vlaku končí svoju púť na tomto svete. A ona sa len bezmocne prizerá.

Mohol to byť môj Boris.

Opierku na sedadle zovrie, až jej zbelejú hánky.

„Je vám zle?“ vyruší ju ženský hlas.

Cestujúca oproti nej na ňu pozerá, akoby k nej už-už chcela priskočiť, podoprieť ju alebo jej položiť mokrú vreckovku na rozhorúčenú tvár.

„Nepripúšťajte si to tak,“ povie prísediaca, sledujúc jej pohľad. „Veď zvieratá nemajú dušu. Oni to necítia,“ dodá a pani Tkáčová len ticho prikývne.

Iba to, čo má dušu, dokáže cítiť, odrapoce vetu, ktorú v ich cisárstve pozná aj malé dieťa.

„Iba to, čo má dušu, dokáže cítiť,“ povie prísediaca v snahe rozdúchať rozhovor.

Pani Tkáčová ho pohľadom do zeme bez milosti udusí. O debatu nemá záujem, hoci o dušiach by jej dokázala rozprávať celé hodiny. V brodburgských lesoch ich za svoj život stretla množstvo – mĺkvych aj šepkajúcich, verných aj besných, no zvieracia… taká nebola ani jedna.

Keď o tri zastávky vlak dorazí do Brodburgu, pani Tkáčová vytiahne z kabelky list s adresou. Skontroluje ulicu a číslo domu a pomalou chôdzou sa preštrikuje dláždenými uličkami cisárskeho hlavného mesta.

Cestu ukončí pred honosnou vilou.

Zhlboka sa nadýchne. Plecia narovná, akoby sa pripravovala na svoj posledný lov.

Alebo skôr posledný obchod.

Za ostatné týždne prišla takmer o všetky objednávky a ak príde aj o túto, skutočne nevie, čo si ďalej počne. Obdarovaná síce bola, ale na staré kolená jej je dar, s ktorým treba držať krok, nanič. S boľavými kolenami nepobehne, so seknutými krížmi neposkočí. Nenadarmo väčšina ľudí s jej darom končí so svojimi službami s príchodom prvých šedín.

Pani Tkáčová prestúpi z nohy na nohu. Napraví si klobúk, povytiahne pančuchy. Ešte stále sa neodvážila zaklopať. Ešte stále sa neodvážila vypočuť si, že o jej závoje nemá nikto záujem.

Na jej prekvapenie sa v tej chvíli dvere otvoria. Slúžka, ktorá sa v nich objaví, má na tvári rovnako šokovaný výraz ako pani Tkáčová.

„A vy ste…?“ opýta sa dievčina.

„Tkáčová. Ruža Tkáčová. Mala som sa sem dostaviť kvôli objednávke svadobného závoja,“ vysvetlí a zamáva slúžke pred nosom pokrčeným listom. Od doručenia si ho prečítala minimálne dvadsaťkrát. Zakaždým v nádeji, že v ňom nájde viac ako jeden strohý pokyn.

„Aha, to ste vy. Pán Majovski vás už očakáva.“ Starene pokynie, aby vstúpila dnu, do vily, ktorá ju vzápätí zhltne ako malinu.

Pani Tkáčová sa nechá voviesť do salóna, kde na ňu čaká sivovlasý elegán.

„Slečna, povedzte dcére, aby sem prišla. Okamžite!“ prikáže slúžke a obráti sa na starenu.

„Ďakujem, že ste k nám merali cestu. Cením si to,“ povie muž, ktorým nemôže byť nik iný ako pán domu. A otec jej zákazníčky.

„Ďakujem, že ste ma oslovili,“ odvetí pani Tkáčová. Na roztrasených kolenách sa presunie ku kreslám a s napätím v tele do jedného z nich klesne.

Muž si preloží nohu cez nohu a prehovorí: „Pôvodne som vám písal, že mám záujem o šitie svadobného závoja pre dcéru, lenže v tejto veci nastala jedna nepredvídateľná zmena,“ povie pán Majovski s podtónom, ktorý neunikne ani slabším ušiam jeho hostky.

Určite ide o tú novú módu, zabedáka v duchu. Svadobné šaty, ale bez závoja… kto to kedy videl?

„Moja dcéra si to rozmyslela.“

„Svadbu?“ pretisne cez stiahnuté hrdlo pani Tkáčová.

„Nie, nie, svadba bude, ale…“

Kým stihne vetu dokončiť, do salóna vpláva dievčina krásna ako kvietok. Ladným krokom sa pretancuje k otcovi, ktorému na líce vtisne bozk.

„Toto je Flora,“ predstaví dcéru pán Majovski.

Aké noblesné meno, pomyslí si pani Tkáčová. Za jej čias by sa volala Kveta alebo Ruža. Presne ako ona.

„Vie už slečna Flora, akej farby budú jej šaty?“ dostane zo seba pani Tkáčová. „V prvom liste ste písali, že chcete ísť tradičnou cestou, ale odtieňov ružovej je množstvo a ja by som potrebovala vedieť, o aký presne sa jedná. Aby som k nim závoj mohla dopasovať.“ Pohľadom preskočí z dievčiny na otca.

Pán domu si povzdychne, pohľad zarazí do zeme, akoby v nej hľadal pomoc. „Áno, áno a to je tá zmena. Ide o to, že Flora by si želala biele šaty, nie ružové.“

V salóne sa rozhostí hrobové ticho.

Starena sa zahľadí na vlastné prsty, aby skryla šok z mužových slov. A vymyslela, ako celú situáciu uhrať, aby o objednávku neprišla.

„Viete, biela nepatrí medzi tradičné farby neviest,“ povie opatrne, hoci hlavou jej víria iné slová.

V skutočnosti je to veľmi nevhodná farba pre nevesty. Biela odjakživa patrí predkom, minulosti, dušiam, ktoré našli pokoj vo svete mŕtvych. To je akoby nevesta pred celým osadenstvom povedala, že sa vydávať vlastne nechce. Horšou voľbou by bola už iba čierna – farba smrti a zblúdilých duší, ktoré nenašli cestu do sveta mŕtvych. Hoci tá voľba by pani Tkáčovej značne uľahčila celý proces.

„Nevolá sa váš obchod náhodou Farebné závoje pani Tkáčovej? Aj biela je farba, či nie?“ nedá sa odbiť Flora. „V bielej budem jedinečná. Žiadna iná nevesta ju nebude mať.“

Pán Majovski sa pomrví na kresle. Prstami zahrá na opierkach ako na klavíri. Nenápadný pohľad pritom strelí po pani Tkáčovej, ktorá to pochopí ako svoju šancu. Moment pravdy. Budúcnosť objednávky leží teraz na jej zhrbených pleciach.

„Volá, ale nie všetky farby sa dajú namiešať do takej podoby, s akou by som bola spokojná. A mne ide v prvom rade o kvalitu. Svojimi šatami chcete nepochybne ohúriť a to by sa nám, žiaľ, v prípade bielej nepodarilo,“ povie pani Tkáčová, čím si vyslúži skleslý výraz na Florinej peknej tvári a nepatrný úsmev na perách pána Majovského.

Ten istý úsmev sa o dve hodiny neskôr odzrkadlí vo výške príplatku pre pani Tkáčovú. Príplatku nielen za rýchlosť pri šití závoja, ale aj schopnosť taktným spôsobom vyhovoriť milovanej dcére hlúpy nápad s bielymi šatami.

Pani Tkáčová odchádza z vily s kusom ružovej látky a zálohou za šitie Florinho závoja. Obálku s peniazmi vloží na dno kabelky a šuchtavým krokom začne štrikovať naspäť na stanicu.

Po ceste sa zastaví v redakcii novín, aby svoju beztak krátku inzerciu o kúsok pristrihla. Každé slovo niečo stojí a istota trvalého príjmu je zatiaľ v nedohľadne.

Pri vychádzaní z budovy jej neodbytný mladík vtisne do ruky leták. Podobných sa po brodburgských chodníkoch povaľujú desiatky a nikto sa neobťažuje ich upratovaním. Či obdarovaní, či nie, každý si musí zarobiť na živobytie.

Ani teraz by sa nad obsahom letáku pani Tkáčová nepozastavovala, keby jej mladík nebol niečím známy. Starena sklopí zrak a zažmúri na písmená. „Každá duša si zaslúži pokoj.“ A pod tým adresa nekromanta, ktorý sa lovením zblúdilých duší živí.

Hlavu prudko zdvihne. V dave stihne zahliadnuť mladíkov miznúci chrbát. Pri pohľade na rozhodnú chôdzu a čierne oblečenie ju zahreje pri srdci. Aj ona k nim kedysi patrila. Svojím darom vlastne stále patrí, no už sú to roky, čo jej vo vrecku zacinkali mince za nekromantské služby.

Pani Tkáčová sa zachmúri. Odlesky hrejivej mladosti strávenej v zákutiach okolitého lesa zatlačí hlboko do úzadia.

Každá duša si zaslúži pokoj. No nie každej je dopriaty, povzdychne si a strčí leták do kabelky medzi obálku s peniazmi a kus ružovej látky.

*

Pod rúškom noci vkročí pani Tkáčová do lesa. Petrolejový lampáš jej osvetľuje cestičku, ktorou sa od chalupy vydala. Ako bludička vedúca nešťastníkov k istej smrti.

Nekráča dlho ani ďaleko. Tesne pred cieľom zastane na križovatke prepletených chodníčkov. Prudko sa obráti a petrolejku namieri do tmy. Medzi lístím niečo zašušťalo, no keď tam zažmúri, zbadá len unikajúci tieň.

„Boris?“ zavolá na svojho spoločníka. Spodná pera sa jej nepatrne zatrasie.

V tichu, ktoré nasleduje, hľadá oporu v mihotavom svetle lampáša. Ten vrhne na druhý, tretí aj štvrtý chodník, no bezvýsledne. Tieň utečie skôr, ako ho stihne chytiť. Skoro akoby sa s ňou hral na skrývačku.

Alebo horšie. Akoby ju spoza stromov pozoroval.

Pani Tkáčová sa zachveje.

Jej Boris by sa s ňou takto nikdy nezahrával. Okrem toho by jeho prítomnosť hneď vycítila.

Potrasie hlavou a na vlne odhodlania pridá do kroku.

Vysoké stromy vŕzgajú v hustom lesnom mori, keď stará nekromantka zakotví vo svojom prístave. Sotva viditeľná, no stále trblietavá magická sieť leží pohodená na zemi. V jej objatí sa mece niečo, čo vzhľadom pripomína kus látky – tenkej ako ten najvzácnejší materiál a čiernej ako bezoblačná noc. Chúli sa do seba, koľko jej to tesné zovretie dovoľuje.

Pani Tkáčová zavesí lampáš na najnižší konár. Z hrude vytiahne čerstvú sieť, ktorú začne rozťahovať medzi dva náprotivné stromy. Svaly na lýtkach sa jej roztrasú, keď sa postaví na špičky, a sieť začne priväzovať k hrubému kmeňu.

Kedysi lovením zblúdilých duší strávila celú noc. Kedysi by ich zlapala aj desať. Jej pružná trblietavá sieť by ich sprevádzala do sveta mŕtvych, aby v ňom našli pokoj, ktorý po smrti samy nájsť nedokázali.

A teraz…

Teraz zatiahne uzol a sieť nechá medzi stromami ako pavučinu. Trochu ovisnutú, no na uväznenie duše stále použiteľnú. Najbližšie minúty úkon zopakuje. Každá nová je o niečo slabšia a deravejšia ako predošlá. O pár dní ich príde skontrolovať. Nikdy nevie, kedy a či sa do jej ochabnutých vlákien duša chytí. Nezostáva jej nič iné, len to skúšať.

Keď je hotová, zvesí lampáš a vráti sa k svojmu úlovku. V nose ju pritom pošteklí vôňa kvetov, ktoré by na tomto mieste hľadala len márne. Pod ihličím ruže nerastú.

„Dušička…“ šeptom sa prihovorí čiernemu závoju zamotanému v sieti. Musí sa uistiť, že duša je mĺkva. Že nevydá ani hláska.

Závoj sa v sieti zbesilo zatrepe. Okrem šumenia stromov a vlastného netrpezlivého dychu však pani Tkáčová nepočuje nič.

Spokojne si vydýchne. Konce siete uchopí do ruky a lapenú dušu začne ťahať naspäť do chalupy. Nenápadná aróma ich nasleduje. Rozprestiera sa za čiernym závojom ako vlečka na nevestiných šatách. Neobdarovaným ľuďom pripomína vôňu rezaných kvetov vložených vo váze. Iba nekromanti v nej rozoznajú aj čosi iné – hnilobný zápach pomaly požierajúci stonky tých kvetov.

Kým celá dedina spokojne odfukuje do perín, stará nekromantka nezaháľa. Vojde do pivnice a svoj úlovok zo siete konečne vypustí.

Náhla sloboda akoby dušu potešila. Ihneď sa rozletí po kobke, hľadajúc najrýchlejší únik. Plazí sa po chladnom kameni, vlní sa okolo škár medzi stenou a zadebneným oknom. V chabom svetle petrolejky jej besný pohyb starena zachytí len ťažko. Rozozná ho iba podľa miest, kde sa jedna čerň prekrýva s druhou.

„Dušička moja,“ vzdychne pani Tkáčová predtým, ako vykĺzne z tmavej pivnice.

*

O tri dni neskôr sa pani Tkáčová vyberie svoj úlovok skontrolovať. Duša by mala byť už dobre vyhnitá a krotká. Taká krotká, že na to, aby s ňou mohla narábať, nepotrebuje ani hrozbu trblietavej siete, ktorá by sa pod náporom besnej duše rýchlo potrhala.

Dušičku nájde schúlenú v rohu pivnice. Zababranú od prachu, hliny a ktoviečoho ešte.

Na zem položí vedro s mydlovou tekutinou okorenenou jedovatými prísadami. Dušu, pripomínajúcu skôr špinavú handru než drahý závoj, doň bez váhania ponorí. Závoj rýchlo získava svoju pôvodnú čerň a zároveň v ňom ustane akýkoľvek pohyb. Nezvlní sa ani sa nepokúsi v poslednej chvíli z vedra ujsť. Znehybnený pláva na hladine ako obrovské lekno.

Mydlová bublina praskne vo chvíli, keď pani Tkáčová zaklapne hodinky. „To by malo stačiť,“ zavelí, schmatne vedro a schod po schode sa vracia hore.

Tentoraz si nemusí dávať pozor pred Borisom. Nezamieri preto do skromnej kúpeľne, ale na denné svetlo prázdneho dvora.

Je možné, že odišiel? A bez rozlúčky? Že niečo zaňuchal? Veď som si pred ním dávala pozor a do pivnice ho nikdy nepúšťala, zamračí sa na vlastné nohy. Aj jeden zlý krok môže v jej veku znamenať pohromu. Prešli by týždne, kým by ju v dome na konci dediny niekto našiel. Obzvlášť bez Borisa, ktorý sa od jej návratu z Brodburgu stále neukázal. Záhrada aj dom sú bez neho pustejšie a tichšie ako obvykle. Iba jej telo je o trochu voľnejšie. Oslobodené od povrazov výčitiek, že to, čo robí, pred ním musí tajiť. Zbavené obáv, čo by spravil, keby to prasklo…

Zadumaná prejde popri chalupe až k šnúre na bielizeň. Čiernu dušu z vedra vytiahne, do nitky vyžmýka a za konce prištipne na špagát. V lúčoch hrejivého slnka ju nechá schnúť, kým učupená v tráve s prstami zaborenými do zeme zaháňa prácou samotu.

Spomienky na svojho spoločníka vytrháva z mysle ako burinu, ktorá požiera jej záhradu. Ťahá, kým nemá hlinu za nechtami a na kolenách hnedé škvrny. Ťahá, kým sa nekúpe vo vlastnom pote a drina z nej nesteká do trávy. Ťahá, kým po tých spomienkach nezostane nič len diera, ktorú nemá kto zaplátať.

Slzy sa jej nahrnú do očí, no dole lícom nepotečie ani jedna. Každá duša si zaslúži pokoj. Možno aj Boris ten svoj našiel, pomyslí si trpko a s vervou vytrhne ďalšiu burinu.

Keď je tráva pri plote vyplienená, odšuchtá sa k šnúre na bielizeň. K suchej a čistej zblúdilej duši. Nebyť bezodnej čiernej farby, skutočne by vyzerala ako závoj nevesty. Hebký, voňavý a pre jedovaté prísady aj nehybný.

Zvyšok poobedia strávi pani Tkáčová v objatí chladnej chalupy, pri najcennejšom nástroji, ktorý v chudobnom dome má – šijacom stroji.

Medzi prsty uchopí nožnice a do čierneho závoja rozloženom na vedľajšom stole urobí prvý strih. Do každého ďalšieho vkladá plné sústredenie. Keby sa pomýlila, chyba by ju vyšla draho. Duší blúdiacich okolitým lesom nie je nekonečno. A to, že sa jej raz za čas nejakú podarí chytiť, je skôr otázkou náhody než kumštu.

Z vystrihnutých častí potom poskladá kvietky, ktoré prichytí špendlíkmi. Zasadne za stroj a pustí sa do šitia. Odhodlanie zabojovať o zvyšky dôstojnosti vedie jej ruky aj nohy. Každé preloženie látky, každé prebodnutie ihlou, každé dupnutie do pedálu.

„Au!“ zjojkne a pošúcha si boľavé koleno. „Nadnes by aj stačilo,“ vzdychne, obdivujúc vlastný výtvor.

Čiernu dušičku zavesí do skrine a zamkne na kľúč, aby ju Boris nezacítil, keby sa tu náhodou ukázal. Zajtra pridá farbu a závoj bude hotový.

Pozrie sa na hodinky, no aj napriek pokročilému večeru ju zaplaví spokojnosť. Tak rýchlo jej to nikdy neodsýpalo. A nielen šitie. Zahladzovanie stôp jej pri Borisovi vždy zabralo najviac času, no teraz jej ide práca od ruky. Žiadne výhovorky, aby ho poslala von. Žiadne drobné klamstvá, prečo potrebuje byť sama dnu. Žiaden popínavý strach, ktorý ju dokáže prebudiť aj z hlbokého spánku, aby skriňu s dušou ešte raz skontrolovala.

Nič z toho dnes pani Tkáčovej nehrozí. Ani pri vynášaní vedra sa preto toľko neošíva. Bez okolkov ho vyleje do trávy pri plote – na burinu, na ktorú jej nezostali sily. Na spomienky po Borisovi.

Možno by sa mi bez neho šilo aj ľahšie… Možno už ani nechcem, aby sa vrátil… pomyslí si jedovato, kým sa tekutina vpíja do rozrytej zeme.

*

„Hmmm, pekný,“ povie Flora a pohladí látku. Vôňa kvetov sa vlní okolo jemného ružového závoja posypaného kvetmi v rovnakom odtieni ako svadobné šaty budúcej nevesty.

„Budete v ňom vyzerať ako ružička,“ povie pani Tkáčová a cez krivé zuby sa usmeje. Táto časť obchodu jej vždy išla najhoršie. Spoliehala sa na to, že za kvalitný výsledok budú hovoriť jej ruky, nie slová.

„Nepochybne, ale…“ dievčina zaváha, „čakala som niečo trochu… ehm… výnimočnejšie.“ Nadýchanú látku podá pani Tkáčovej, ktorá zostane stáť ako obarená.

Keď so závojom odchádzala z chalupy, bola si takmer istá, že toto je ono. Príjemná vôňa kvetov, nádherný odtieň ružovej, nová ozdobná variácia. A po znakoch, že závoj ušila z mŕtvej zblúdilej duše, nebolo ani pamiatky. Niežeby mladá neobdarovaná dáma o takej možnosti vôbec tušila. Nikto o nej netušil. Nikto okrem pani Tkáčovej. Aj preto sa jej obchodná činnosť nachádzala v sivom pásme – čo nie je zakázané, je povolené. A ona sa v ňom na staré kolená naučila prešľapovať.

Závoj prijme bez slova naspäť. Čo si len počnem? zabedáka v duchu, keď vtom do salóna vstúpi pán Majovski.

„To je ten závoj? Je taký, aký si chcela, Flora?“ Nevinná otázka starenu pichne ako tŕň.

Flora sa nadýchne, aby otcovi odpovedala, ale pani Tkáčová ju predbehne. „Nie,“ zasiahne, čím prekvapí aj samu seba. „To je len skúšobný,“ odvrkne a závoj začne vkladať naspäť do obalu, v ktorom ho priniesla.

„Skúšobný? Nehovorili ste nič o skúške.“ Pán Majovski sa na ňu podozrievavo zahľadí.

„Súčasťou výroby je aj skúška. Aby bol výsledný závoj skutočne výnimočný,“ vysvetlí, akoby si chcela dodať odvahu.

„A stihne sa to?“ s obavami sa opýta Flora. „Svadba je už o päť dní…“

„Nemajte strach. Na svadbe budete mať závoj, o akom sa vám ani nesnívalo,“ uistí ju pani Tkáčová.

Keď sa najbližším vlakom vracia z Brodburgu, sama si nie je taká istá. Päť dní, s hrôzou počíta na skrútených prstoch.

Vlak sa rozbehne a pavučina vrások na stareninej strhanej tvári sa prehĺbi. Každé vlákno za jednu ranu, ktorú jej osud uštedril. Tvrdá práca, bezdetné manželstvo, nečakané ovdovenie, Borisovo zmiznutie… A teraz aj jej nevydarený obchod.

Vtom pozornosť pani Tkáčovej upúta dianie pri trati. Dvaja zdochlinári s lopatami v rukách a šatkami previazanými cez nos a ústa odhadzujú rozmliaždené torzá zvierat na kraj lesa. Do územia nikoho. Na asi trojmetrový pás medzi živým zeleným morom a umelo vysekanou cestičkou pre oceľové koľajnice, na ktorých ten živý les nachádza istú smrť.

Nešťastnou náhodou či ľudskou rukou.

Na mieste, kde bola zrejme psia hlava, zostal len povraz omotaný o koľajnicu. Kus pevného materiálu sa stal niťou bezduchého života, ktorý vlak prestrihol. Poodtŕhané kusy končatín zmiešané v krvavej kaši vnútorností zahliadne starena bez príkras. Rovnako ako úsilie dvoch mladíkov, kvôli ktorým vlak zastavil, aby ich pri práci nezachytil. Aby zvyšky zvierat nestáli v ceste ľudskej snahe o lepší život.

Z výjavu za oknom ju až strasie, no dobré miesto neuvoľní. Zvieratá predsa nič necítia, utvrdí sa a hlavu plnú starostí skloní k novinám, v ktorých hľadá chvíľkové rozptýlenie.

Do Brodburgu prichádza cirkus! kričí na ňu nadpis na titulnej strane.

Prstami pohladí kresbu pod článkom. Ostré tesáky, obrovské laby, hustá levia hriva. O divokých šelmách môže v svojej chalupe len snívať. Nikdy žiadne naživo nevidela, nieto ešte z takej blízkosti.

Článok z novín vytrhne a skrúti do kabelky. Na lístky síce peniaze nemá, ale snívanie nič nestojí. A aj ona potrebuje snívať.

*

V tú noc trápia pani Tkáčovú nočné mory. V každom ju hladí mladícka tvár jej dávno zosnulého manžela. Chce sa jej dotknúť. Uteká za ňou ako dievča za uleteným balónikom, no ten sa vždy vzdiali. Keď sa jej to konečne podarí, tvár zmizne a v jej dlani vyrastú dva kvietky. Jeden s nespokojným výrazom slečny Flory, druhý s podozrievavým pohľadom jej otca. Oba previazané čiernou stuhou, ktorá na ňu mužským hlasom zrazu prehovorí…

„Boris?“ pani Tkáčová sa s búšiacim srdcom vymotá z perín. V ušiach jej zvonia dozvuky sna.

Trasúcou sa rukou siahne po okuliaroch a na druhý pokus si ich nasadí.

Zaostrí zrak, no izba je prázdna. Po uhľovej černi ani stopy. Len v nose na moment zacíti nepatrnú vôňu pomaly hnijúcich kvetov. Žeby tu nebola sama?

Nemožné, pomyslí si. Boris je preč a jej nový úlovok zamknutý v pivnici. Určite len sen, upokojuje sa.

Len to určite v jej mysli zaškrípe ako drevo, keď sa hánkami zaprie do postele. Ako podlaha, keď po raňajkách zachádza za roh. Ako schody, keď zamračená zostupuje do tmavej pivnice.

„Koľko to už je?“ pýta sa, akoby tým mohla svojho verného spoločníka privolať. Akoby jej hlas mohol rozsvietiť cestičku, ktorá ho k nej temnotou prevedie.

Mĺkva, tmavá pivnica však neodpovedá. Len záves na zadebnenom okne sa nepatrne zavlní, keď pani Tkáčová položí na zem vedro s čírym nálevom.

Jej druhý pokus.

Včera mala šťastie. Vo svojej sieti našla lapenú dušu. Výnimočne veľkú, čo hrá len v jej prospech.

„Uf,“ zavzdychá, keď ju zdvihne a vloží do tekutiny.

Tentoraz je jej obsah trochu iný – ochudobnený o väčšinu jedovatých prísad, ktoré by ju úplne znehybneli. Lebo menej je niekedy viac.

A dnes to viac bude pani Tkáčová potrebovať.

Už nebude len šiť. Bude kúzliť.

Skôr ako schmatne ucho vedra, poobzerá sa okolo seba. Dych jej pri pohľade na lapenú dušu oťažie. Akoby si nebola istá, či to, čo robí, je správne. Či hranica, ktorú sa chystá prekročiť, za to stojí. Či Borisova dôvera za to stojí. Lenže v ich cisárstve má všetko svoju cenu. Navyše prisľúbená suma od pána Majovského za závoj by ju zabezpečila na celú zimu. Po Novom roku sa nevesty možno spamätajú a jej obchodu sa znova začne dariť. A Boris sa tu možno už nikdy neukáže…

Keď zasadne k šitiu, deň sa pomaly stretáva s večerom. Do ruky vezme nožnice a strihne nimi do duše. Čierna látka sa pod ostrím strhne a pani Tkáčová sa zháči. Presne tomuto sa chcela celý čas vyhnúť.

Všetko, čo doteraz robila, robila preto, aby nič necítila. Nielen tá duša, ale ona samotná. Mĺkve predsa nekričia, nehybné sa nemecú. Všetko, aby si mohla nahovárať, že nič z toho, čo s nimi robí, ich už nebolí.

Záchvevy pod nožnicami však hovoria jasnou rečou. Aj mŕtva duša niečo cíti. A to niečo je teraz bolesť.

V ťaživom tichu starena zaváha. Chce pokračovať, ale čepele nožníc nie a nie sa spojiť. Výčitky jej zovrú dlaň a zatlačia k telu, kde zostane visieť.

Premýšľa, premýšľa. A potom počíta.

100, 200, 300 korún…

Vidina zárobku jej dvíha ruku, keď pretrhne povrazy výčitiek. Zahrabe ich hlinou vlastnej tiesne, posype hŕbou farebných papierikov. Život predsa niečo stojí… a občas aj smrť, pomyslí si a uchopí nožnice. Bez zastavenia strihá. Strihá, kým si to nerozmyslí. Strihá, kým sa duša pod nimi trhá a myká. Svetlo petrolejky kreslí na stene jej tieňový boj. Boj nielen s čiernym závojom, ale s čistotou vlastnej duše, na ktorú sadá popol jej rozhodnutia.

„Dušička, dušička, ja viem, že ťa to bolí, ale aj ja potrebujem z niečoho žiť,“ prihovára sa pani Tkáčová, keď ihla na stroji prebodne citlivú látku trblietavou niťou.

Trblietavou ako jej sieť. Ochabnutou a na koncoch takou rozstrapkanou, že sa z nej nite takmer samy odmotávajú.

Každé ostré vniknutie prinesie jedno prudké trhnutie. Duša sa pod ihlou krúti, vlní, zvíja, ale utiecť nedokáže. Po obvode ju uzatvára nekromantkina trblietavá moc. Moc, ktorá síce nestačí, aby dušu odviedla do sveta mŕtvych, ale zato postačí, aby jej v tomto neušla.

Aby sa nad chrbtom slečny Flory vlnila a vznášala ako skutočný závoj. Jemný a ohurujúco dlhý.

„Dušička, dušička, ublížil ti niekto, že si sa pod ten vlak hodila? Alebo si šla zamyslená príliš blízko trate a nestihla si…?“ Niť v stroji sa zasekne a dušička urobí pohyb, akoby si vydýchla. Akoby jej krátka prestávka prišla vhod.

Zhrbený tieň pani Tkáčovej sa vzpriami. Postaví sa, niť napraví a bez milosti šije ďalej.

„A možno si ublížila niekomu ty a ten dobrák ťa pod vlak sotil, aby ťa zastavil,“ šomre si popod nos, kým jej pod rukami kvitne voňavá záhrada.

Na záver prejde ihlou po obvode a dielo je dokonané. Dušu spod ihly vyslobodí a tá sa vznesie do vzduchu. Natiahne sa, akoby sa chcela priblížiť k dverám, no nič viac neurobí.

Nemôže.

Uhľovočierny závoj obsypaný kvetmi je uväznený trblietavou niťou ako zviera na reťazi. A jej zostávajú dva dni, aby svojmu úlovku dodala ten správny odtieň ružovej. Aby sa z jej dušičky vysypali korunky priamo do nekromantkinej otvorenej dlane.

*

Pani Tkáčová míňa ulice Brodburgu. O závoj ľahšia a starosť ťažšia. Svoj najnovší výtvor odovzdala do rúk slúžok, ktoré mladú nevestu pripravujú na svadbu. Len-len že to stihla. Ruky sa jej pritom chveli očakávaním, no Flora si závoj len primerala a poďakovala sa.

Na ceste von ju zastavil pán Majovski. Podal jej obálku s peniazmi a s neistotou v srdci ju nechal blúdiť ulicami hlavného mesta.

Dnešný deň si predstavovala inak. V kútiku duše dúfala, že Flora bude povievajúcim závojom taká uveličená, že tým hneď nakazí aj svoje priateľky. Tie, ktoré okolo nej poletovali ako motýle. Verila, že vďaka tomu získa nové objednávky, ktoré obchod udržia pri živote, kým bláznivá módna vlna ich cisárstvom prepláva.

To sa však nestalo a jej teraz nezostáva nič iné len čakať.

A tak pani Tkáčová čaká.

Čaká tri dni, kým sa pri bránke zjaví poštár s listom. Obsah je stručný ako minule, len adresa nová – o dve čísla ďalej – a ona netuší, či sa má radovať, či trúchliť. Na druhý deň sa teda vyberie znova do hlavného mesta – s darom ako na svadbu, oblečená ako na pohreb.

„Ďakujem, že ste prijali moje pozvanie,“ povie čerstvá mladomanželka z pohodlného kresla v salóne.

Pani Tkáčová pred ňou sedí ako na ihlách. V napätí čaká na smútočnú reč.

„Ja…“ začne Flora a pohľad strelí na dvere, akoby očakávala návštevu.

„Príde aj váš otec?“ opýta sa starena.

„Nie. To, čo vám chcem povedať, nie je vhodné pre jeho uši.“

Črevá pani Tkáčovej sa skrútia do uzlíkov.

„Otec za závoj síce zaplatil, ale to ja sa vám chcem zaň poďakovať. Bol vskutku výnimočný! Lepší som si nemohla priať!“

Chvíľu trvá, kým v stareckých ušiach zazvonia radostné zvony pochopenia… Kým Florina žiarivá tvár rozviaže uzol v jej žalúdku. „Som rada, že sa vám páčil,“ povie, keď sa trochu spamätá. „Ušila som ho tak, aby ste v ňom vyzerali ako kvietok. Aby vám vial…“

„Vial?“ preruší ju Flora a zasmeje sa. „Ale ja mám na mysli niečo iné… niečo, čo sa stalo so závojom po obrade… počas svadobnej noci,“ povie a bledé líca jej rozkvitnú ako dva púčiky.

Starena nadvihne obočie. „Nie som si istá, či rozumiem.“

Zvony utíchnu a v jej mysli zabzučí roj myšlienok. Snáď sa tá duša neuvoľnila? Ale prečo by sa potom dievčina tvárila tak naradostene? A ako to, že ten stret vôbec prežila?

„On… šepkal,“ povie Flora neisto.

„Váš manžel?“

„Nie, ten závoj. Keď sme sa s mojím drahým vzdialili do spálne, chcela som našu spoločnú chvíľku niečím ozvláštniť. Posledné razy to medzi nami trochu zovšednelo, a tak som vymyslela, že si nechám na sebe iba ten závoj. Lenže potom som začula to šepkanie. Najprv som tomu nerozumela. No keď som sa doň započúvala, tak… jednoducho som robila, čo mi závoj pošepol, a ono to fungovalo!“ vyhŕkne od radosti, v tvári červená ako ruža.

„A čo také vám ten závoj pošepol?“

„Aby som ho olízala, celého… ako mačička,“ zachichoce sa mladomanželka a pani Tkáčová sa zamračí. Nie nad slovami svojej zákazníčky. Skôr ju desí, čo to šepkanie znamená.

Pomýlila som sa, v duchu ju bodne hrôzostrašná myšlienka. Pomýlila som sa a ten závoj som ušila zo šepkajúcej duše. Ako sa mi to len mohlo stať?

Kým stihne otvoriť ústa, dievčina prehovorí: „Ako sa vám to podarilo, pani Tkáčová? Vy ste boli obdarovaná?“ Florine oči rozžiari úprimná zvedavosť.

„Bola, ale svoje remeslo som už dávno zavesila na klinec. Ako ste na to prišli?“ Nič vo Florinej tvári jej neprezrádza, že by sa mala obávať. Pochybuje, že dievčina vôbec tuší, ako vyzerá zblúdilá duša, nieto ešte, že by si ju vedela spojiť so svojím závojom. O tom, že niečo také je vôbec možné, vie koniec koncov iba pani Tkáčová.

„Lebo chodíte oblečená celá v čiernom, aj keď je vonku slnečné počasie.“

Starena sa pokúsi o úsmev, no kútiky úst len s ťažkosťou nadvihne.

„To z úcty k manželovi,“ odvetí stroho, v snahe vzbudiť u dievčiny ľútosť. A pokuse odkloniť rozhovor na inú koľaj.

Flora sa na ňu milo zahľadí. „Tak ja vás teraz trochu poteším,“ usmeje sa. „Skutočný dôvod, pre ktorý som vás sem pozvala, je ten, že som o svojom závoji hovorila priateľkám. Niektoré tiež čaká svadba a ony by si ho od vás rady objednali. Veľmi rady. Môžem ich sem zavolať?“ opýta sa, po čom salón zaplaví desať mladých dám.

O dve hodiny neskôr opúšťa pani Tkáčová vilu s piatimi objednávkami a dvomi „ešte si to premyslím“.

Po ceste na stanicu sa zastaví v redakcii, kde si na vlne úspechu kúpi dlhšiu inzerciu. Na celé tri riadky. Farebné závoje sú minulosťou, Šepkajúce závoje pani Tkáčovej jej budúcnosťou. O ich pôvode sa predsa nikto nedozvie. Okrem toho risk je zisk.

Keď prechádza cez dedinu, pocit hrdosti ju nadnáša ako balón. Konečne sa jej to podarilo. Po mesiacoch nezdarov sa postaví na vlastné nohy. A to aj napriek boľavým kolenám, seknutým krížom a potrhaným sieťam.

Pred vchodom do domu sa zastaví, aby vytiahla z kabelky kľúče. Rukou pritom nahmatá kadečo – zoznam nových objednávok, článok o cirkuse aj pokrčený leták s adresou mladého nekromanta a textom Každá duša si zaslúži pokoj.

A každá Ruža si zaslúži odmenu, pousmeje sa a v duchu plánuje, čo si pri najbližšej návšteve Brodburgu kúpi. Nový klobúk, pekné topánky či lístky do cirkusu?

V zamyslení vojde do domu. Kabelku odloží na stôl. Radosť z úspechu jej nepokazia ani zvyšky po posledných úpravách pohádzané okolo šijacieho stroja. Mávne nad nimi rukou rovnako ako nad vedrom plným ružovej farby, ktoré ešte nevyliala.

Vtom ju na krku pošteklí závan chladného vzduchu. Do nosa vdýchne jemnú kvetinovú vôňu. Pozrie sa na stôl, lenže žiadnu vázu s kyticou tam nenájde. Je si takmer istá, že dvere za sebou zavrela, aby jej dnu nevbehla zatúlaná mačka.

Balón radosti praskne, keď sa za jej chrbtom ozve známy mužský hlas.

„Ruža?“

Srdce pani Tkáčovej nebezpečne zrýchli. Ako vlak rútiaci sa do priepasti.

„Bo-Boris?“

S dlaňou na hrudi sa starena otočí.

Jej verný spoločník sa vznáša nad zemou ako tieň smrti. Čierny ako noc, ľahký ako závoj nevesty. Rozťahuje sa medzi dverami, akoby jej chcel zabrániť ujsť.

Ujsť? Prečo by som pred ním mala utekať? pýta sa samej seba, hoci odpoveď má na dosah. Skrýva sa vo všetkom, čo doteraz urobila. Vo všetkom, čo pred ním tajila. Vo všetkom, čo Boris už určite tuší.

Nie tuší. On to vie. Musí. Veď si vôbec nedávala pozor.

Vrásky na stareninej tvári kreslia mapu čírej hrôzy.

Možno to bolo v zlovestnom tóne, akým vyslovil jej meno. Možno v chlade, ktorý z neho sála spolu s omamnou vôňou kvetov.

„Myslela som si, že si ma opustil. Kde si bol?“ opýta sa priškrteným hlasom.

„V lese.“

„V lese? Prečo si bol v lese? Nepočul si, ako som na teba volala?“ Necítil v jej volaní ich spoločné puto? To, o ktorom jej kedysi hovoril, že je ako svetielko v mori temnoty? A ktoré ho dokáže z tej temnoty aspoň na krátku chvíľu vytiahnuť?

„Počul, ale nemohol som za tebou priletieť.“

Obočie pani Tkáčovej sa zvraští. Otázku má na jazyku, no nestihne ju vypľuť.

„A kde si bola ty?“ Závoj sa zavlní, konce ohnú, akoby ju chcel objať.

Pani Tkáčová sa zháči. „V meste,“ povie a nohou stúpne o krok vzad. K oknu, ktoré by i tak nestihla otvoriť, nieto ešte cezeň vybehnúť na dvor.

„Na nákupoch? Či niečo predať?“ provokuje Boris.

„Ehm…“ Ďalší krok vzad.

„Ruža, nikdy si nevedela dobre klamať, zato skrývanie – to ti ide,“ povie a v mihu oka preplachtí izbou, až kým nezostane visieť nad šijacím strojom.

„Boris… ja…“

„Sľúbila si mi to,“ vyštekne duša. „Sľúbila si, že tie závoje šiť nebudeš.“ Do vráskavej tváre jej dýchne voňavá smrť.

Smrť, ktorá má pravdu.

Skutočne mu to sľúbila. Sľúbila mu, že to už nikdy neurobí, a hneď, ako sa vzdialil, svoj sľub porušila. Šuchotaniu farebných papierikov je ťažké odolať. Takisto aj vidine, že sa so svojím darom nemusí rozlúčiť. Bola predsa nekromantkou – siete k nej patrili ako závoj k neveste.

„Ja… nemala som na výber… aj ja potrebujem z niečoho žiť. A ony…“

„A ony už nežijú, preto ti môžu poslúžiť?“

„Boris…“

„Vy ľudia si jednoducho nedokážete pomôcť,“ povie tak pokojne, až ju strasie.

Pred Borisovým mrazivým hnevom by ustúpila, no nemá kam. Chrbtom sa už lepí na parapet. Jediné, čo jej zostáva, je pokúsiť sa ho presvedčiť. Získať čas.

„Niektorí ľudia nechcú nájsť pokoj… sám si mi to kedysi povedal. V živote a ani po smrti.“

Boris mlčí. Jeho zúrivosť napĺňa izbu rýchlejšie ako hnilobný závan kvetín.

„Tebe by som nikdy neublížila,“ upokojuje ho, v žilách jej pritom tuhne krv. Vie, že oproti nemu nemá šancu. Vie, že keby chcel, stiahne ju z duše za pár sekúnd. „Ver mi. Z teba by som závoj nikdy neušila.“

Boris bol predsa jej dušičkou, jej verným spoločníkom. Od toho dňa pred dlhými rokmi, keď na seba v lese narazili. Vidinu jej sveta vtedy narušilo poznanie, že nie všetky duše sú besné a mĺkve. Niektoré sú aj verné a šepkajúce.

A jedna taká jej vtedy dala svoje meno. Boris. Vždy, keď ho vyslovila, priletel k nej. Jediné, čo za to chcel, bola istota, že proti nemu svoju trblietavú sieť nikdy neobráti. Že ho v nej neuväzní. Že ho nechá blúdiť svetom po jej boku, až kým sa sám nerozhodne, kedy je čas ísť.

„Možno sú tie duše ako ty. Možno ešte nechcú odísť…“ hlesne, hoci sama počuje, ako lacno to znie.

„A vďaka tebe ani neodídu.“

„Boris…“ zafňuká. „Veď tie duše nemuseli patriť dobrým ľuďom. Mohli to byť zločinci, vrahovia, zlodeji… ľudia, ktorí napáchali také ohavnosti, že si žiaden pokoj ani nezaslúžia.“

Závoj sa zavlní. „To je síce pravda, ale… kto povedal, že tie duše sú ľudské?“

Pani Tkáčová zaklipká očami. Kolieska v jej mysli sa rozhýbu, akoby ich Borisova otázka potrela kolomažou. A divoká mašina poznania sa pohne k cieľu.

Na smrť sa ho nikdy nepýtala. Za závojom vždy videla nešťastníka, ktorý skočil pod vlak. Niesol v sebe taký smútok, že inak to byť ani nemohlo. Teraz sa ten obraz zmenil. Roztiekol sa a znova sa namaľoval.

Už nevidí smutného muža na pokraji síl, ale zviera priviazané reťazou ku koľajniciam. Uväznené ľudskou slabosťou. Zakaždým, keď podobné z vlaku zazrela, upokojovala sa vedomím, že ten tvor nič necítil. Že ťažobu z pohľadu na potrhané končatiny a kašu z vnútorností si bude niesť ona.

Neveriacky pokrúti hlavou. Dlaňou si prekryje ústa.

To nie je možné. Zvieratá nemajú dušu… To vie predsa každý…

Na svojho verného spoločníka sa pozerá, akoby ho videla prvýkrát v živote.

„Boris, čo si vlastne zač?“

Závoj sa priblíži. Pravým rohom pohladí ženinu zmätenú tvár. Zvláštny dotyk zanechá v jej mysli stopu – sliny, ktoré si rukávom zotrie, hoci líce má suché.

„Tvoja verná dušička,“ zavrčí Boris. „Skôr sa pýtaj, čiu dušu si pre pár farebných papierikov nechala u toho úbohého dievčaťa.“

Strach stečie starene do nôh, keď sa Boris vznesie nad stôl. Z otvorenej kabelky sa na ňu škerí článok o cirkuse.

Ostré tesáky, obrovské laby, hustá levia hriva.

Nezvyčajne dlhý závoj.

V mysli pani Tkáčovej sa dokončí celá kresba. Úplne iná, ako si predstavovala. Úplne iná, v akej žila.

„Sú všetky šepkajúce duše zvieracie?“ hlesne.

„A mĺkve zase ľudské.“

„Ale… ako to, že tá duša nekričala, keď som z nej šila závoj?“

„Lebo som jej to povedal. Chcel som vedieť, ako ďaleko až zájdeš. A nemysli si, že tie nite ju udržia večne. Mŕtve duše nemajú rady, keď ich niekto uväzní, hlavne tie zvieracie,“ povie, akoby tie slová mali znamenať niečo viac. Niečo, čo jej uniká ako povraz medzi prstami.

Vo vyschnutých ústach začne premieľať Borisove slová.

… udržia… uväzní…

Vtedy sa jej ten povraz podarí chytiť.

Pani Tkáčová pozrie pred seba. Na smrť voňajúcu po kvetoch. Jedna otázka medzi nimi stále visí nezodpovedaná. „Prečo si bol v lese tak dlho, Boris?“

Čierny závoj sa vznesie do výšky, roztiahne do šírky.

„Zamotal som sa do jednej z tvojich sietí.“

Keď Boris zaútočí, pani Tkáčová naňho vrhne svoju sieť – chvatne upletenú a na niektorých miestach aj deravú.

Sýta čerň sa stretne s trblietavými vláknami a starena sa rozbehne, koľko jej nohy vládzu. Za zvuku zúfalého kňučania vybieha von. Na dvor.

Tieseň ju tlačí k bránke – na otvorené priestranstvo, no ona sa obráti smerom k lesu. Do hustého porastu. Neurobí ani tri kroky, keď jej zrak zahalí temnota. Akoby jej niekto pred nosom rozprestrel čiernu plachtu.

Boris sa vznesie do cesty, ktorou chcela uniknúť.

Žena od ľaku zaspätkuje, potkne sa a spadne na zem. Výkrik sa jej zasekne v hrdle, keď chrbtom narazí o chodník.

„Boris… prosím,“ zachrčí.

Uhľovočierny závoj nečaká. Nemá ho čo zastaviť. Ich vzájomné puto prestrihla v momente, keď porušila dohodu. V momente, keď ho nechtiac chytila do svojej siete. A keď ju naňho úmyselne vrhla.

Boris sa priblíži a cez otvorené ústa jej vlezie do hrdla. Postupuje do útrob, kde začne presekávať každé vlákno aj vlákienko spájajúce jej živú dušu s telom. Ako záhradník raziaci si cestu prerastenými kríkmi, pichľavými tŕňmi a pokrútenými konármi. Niektoré z nej vytrháva aj s koreňmi. Čo presekne, to odumiera. Čo vytrhne, to zabolí. A on strihá ďalej. Strihá, kým sa jej telo trhá a myká. Tak ako aj pani Tkáčová vždy strihala ďalej.

Do očí sa jej nahrnú slzy.

Tento tieňový boj nemusí ani vidieť. Stačí, že ho cíti. Od piat až po končeky vlasov. Od prstov na pravej ruke až po tie na ľavej. Ako jemná látka sa jej telo mení pod ostrím Borisovej zúrivosti.

V prosbe pozerá na oblohu. Žiadna pomoc však neprichádza. Práve naopak, Boris ešte pritvrdí.

Starena zavzlyká, keď jej závoj zareve do ucha. Na čele pocíti kvapky, akoby ju opľul. No sú to len kropaje potu. Spolu so slzami jej stekajú do šedivých vlasov. Slaná vlhkosť v jej očiach zmýva Borisa, akého poznala. Tú dušičku, ktorú kedysi stretla v temnom lese. Na jej mieste je besný tvor, ktorému nerozumie a na ktorého je jej chabý dar prikrátky.

Vôľa bojovať z nej uniká. Boris ju z nej vykosťuje ako z kusa mäsa. Z každej strany, každého otvoru. Nemôže sa postaviť, nemôže utekať. O chvíľu nebude môcť ani kričať. Jej zbesilý rev aj tak nemá kto počuť. Susedia sú priďaleko. A jej hlas sa vytráca.

Boris znova zareve. Tentoraz už pani Tkáčová nevzlykne. Sotva ňou šklbne.

Všetok cit sa prelial do jej duše a telo… z tela sa stala nehybná schránka, ktorá ju v tej agónii uzamkla. Posledné živé vlákna jej však nedovolia pred bolesťou uletieť.

Nedovolia nájsť pokoj.

Pani Tkáčová sa nadýchne. Poriadne zhlboka, akoby to malo byť poslednýkrát.

A možno aj je.

Skaza v jej tele sa začne tlačiť von. Potôčiky krvi vytekajú z nosných dierok, úst aj lona. Hustá červená lavína sa plaví po okraji chodníka, kde sa vpíja do zeme, a na jej vlnách ako drobné loďky putujú kúsky rozgniavených orgánov.

Nekričí, keď tú hrôzu zvrchu sleduje. Keď Boris vytrhne posledný koreň a presekne posledné vlákno. Keď sa jej mŕtva duša od tela natiahne ako závoj a ostane visieť vo vzduchu.

Jej hlas nadobro zmĺkne.

Svet, ktorého už nie je pevnou súčasťou, však stále vidí. Pozoruje ho v bezzmyslovej prázdnote. Sekundy, možno hodiny.

Potom ten svet zhasne a ona niečo započuje. V šume vetra a stromov.

Hlasy…

Šepkanie sa kľukatí pomedzi ševelenie listov a vŕzganie konárov.

Zvieracie duše, tápajúce za svetlom v mori temnoty.

Stovky korábov sa lesnými cestičkami plavia až k mĺkvej duši pani Tkáčovej.

Teraz ich počuje všetky. A ju nik.