Červená – Martinus Cena Fantázie

Autor článku: Mária Hanúsková
Článok vyšiel: 6. októbra 2026
Zdieľať článok:

V roku 2026 sa literárna scéna opäť trbliece napätím. Porota Martinus Ceny Fantázie niekoľko mesiacov dôkladne čítala, hodnotila a vášnivo diskutovala o všetkých prihlásených poviedkach zo žánrov fantastiky: sci-fi, fantasy a horor. Teraz má svoj výber hotový. Spomedzi všetkých textov vybrala päť finalistov, ktorí sa zabojujú o víťazstvo v jednej z najprestížnejších slovenských literárnych súťaží. A teraz je rad na vás, fanúšikovia fantastiky! Prečítajte si finálové poviedky a hlasujte za tú, ktorá vás najviac pohltila, vystrašila alebo preniesla do iného sveta. Práve vy rozhodnete, kto sa stane víťazom Martinus Ceny Fantázie 2026.

Červená

 

I. Matka

 

Mamin úsmev vraví, že sa niet čoho báť. Moje útroby sa napriek tomu skrúcajú, srdce mi búši a ja zamrznem. Stojím na mieste, pozerám sa na mamu a snažím sa napodobniť jej výraz.

Na jej úsmeve mi niečo nesedí. Je kŕčovitý, hraný. Kútiky úst má síce rozšírené až k ušiam, ale oči neodrážajú radosť. Zostávajú strnulé ako moje telo. Nehýbu sa, čakajú, kým to prestane.

Hovoria: Buď dobré dievča.

Mama však nič nepovie a znehybnie na mieste. Roztrasiem sa, ale úsmev mi stále hrá na perách. Sledujem jej výraz, zisťujem, ako mám reagovať.

Čo si mám myslieť.

Čo mám cítiť.

Pochopím, že je správne prívetivo sa usmievať a stáť. Nič sa nedeje, neprekáža ti to, vraví mamina tvár a ja ju poslúchnem. V jej pohľade čítam nemé varovanie.

Buď dobré dievča.

„Si panna?“ spýta sa babkin sused a jeho ruka putuje po mojom stehne smerom nahor. Tiež sa usmieva, ale jeho oči sršia nadšením a dychtivosťou.

Slušne prikývnem, opäť sa pozriem na mamu a čakám.

Buď dobré dievča.

Námestie rozozvučí smiech. Babkin sused, jeho kamarát i mama otvoria ústa, z ktorých sa rinú zvuky pobavenia.

Zasmejem sa s nimi.

Držím, nehýbem sa. Aby ma mama nepotrestala, že sa neviem správať a starej mame sme nespôsobili hanbu.

Z dotyku starcovej zvráskavenej kože mi naskočia zimomriavky. Pery sa mi rozochvejú, keď horúca ruka pohladí môj zadok pod letnými šatami. Telo zrazu pôsobí cudzo. Necítim a predsa vnímam jeho dotyk. Pokožka pod nohavičkami reaguje, ale neviditeľná bariéra v hlave vnem zastaví. Ocitám sa vo svojej izbe. Cítim vôňu periny a ružového zajačika, s ktorým zaspávam.

Stisnem čeľusť a usmejem sa ešte širšie.

Rovnako ako mama.

 

…

 

Mama celú cestu domov rozpráva o zmrzline. Poslušne a mlčky načúvam, slová však nevnímam. Kráčam mechanicky, strnulo, automaticky.

Pravá, ľavá, pravá, ľavá…

Na tvári mám stále ten istý kŕčovitý úsmev. Ako sa odo mňa očakáva.

Keď prídeme domov, ľahnem si a slúchadlami sa izolujem od okolitého sveta. Telom stále zmieta triaška. Dotyk starcovej ruky ešte cítim na pokožke. Prevracia sa mi z toho žalúdok.

Buď dobré dievča.

Preležaný matrac sa zrazu zavlní. Zacítim vôňu vody, ktorej vlny mi nežne hladia vlasy i chrbát. Nadnášam sa, voda ma láskyplne kolíše zo strany na stranu. Vnáram sa do dobre známeho sveta, útočiska posledných rokov.

Prestávam cítiť. Telo nechávam na posteli, odrazu pôsobí osamotene, cudzo. Hladká omietka na stenách sa zvrásni ako kôra stromov. Všemožné vône lesa ma obkolesia zo všetkých strán, až sa cítim ako Červená čiapočka na ceste k starej mame. Starý oranžový koberec sa mení na steblá trávy, čakajúce len na dotyk mojich chodidiel.

Vyhoviem im, vyjdem z rieky a medzi prstami prečesávam vysoké steblá sýtozelenej farby. Jedno odtrhnem, priložím si ho k ústam a silno fúknem. Zasmejem sa nad vysokým piskľavým zvukom. Pripomína mi jednu z mála šťastných spomienok, keď ma otec učil vložiť si steblo medzi prsty tým správnym spôsobom.

Zakrúžim nohou v tráve, užívam si šteklivý pocit. Pohľad mi skĺzne na chrobáka na zemi, odvážne pochodujúceho životom.

Ľavá, pravá…

Bez bolesti.

Bez trápenia.

Zatúžim byť odvážna ako on. Zatúžim byť ním, byť lesom, riekou. Zostať tu s nimi, splynúť v jedno s prírodou, rozplynúť sa v nej.

Z myšlienok ma vytrháva jemný šuchot. Zdvihnem zrak a zaregistrujem pohyb za stromom.

„Haló?“ šepnem a urobím krok vpred. S údivom zisťujem, že sa moje telo nechveje. Cítim ho, som s ním, ono zasa cíti mňa a reaguje. Sme jedno a je nám v sebe, so sebou, dobre. Chránime sa.

Pristúpim bližšie a zazriem pohyb červenej sukne, vykúkajúcej spoza kmeňa.

„Ahoj,“ pípnem nesmelo, ale napriek tomu sa mi na tvári rozšíri úsmev. Skutočný, veselý. Cítim radosť a telo reaguje spontánne, prirodzene. Nemusí sa báť, nemusí zamrznúť.

Ďalším krokom sa priblížim až k hladkej kôre stromu. Natiahnem ruku a pohladím kúsok prírody. Vnem mi okamžite prejde prstami, ramenom, je príjemný, bezpečný.

Nakuknem za kmeň. Dieťa, oblečené v červenom plášti, čupí pri zemi a trhá steblá i kvety. Kapucňa na hlave je priveľká na takú malú postavu, rovnako ako celý plášť. Rozprestiera sa okolo dieťaťa ako obrovská krvavá kaluž.

Zatajím dych. Dieťa sa pod plášťom jemne pohybuje. Medzi zeleňou zbadám jeho bielu rúčku, príliš chudú, príliš nežnú na to, aby sa hrabala v zemi.

„Ahoj,“ zopakujem a chvíľu čakám na odpoveď. Dieťa nejaví žiadne známky toho, že spozorovalo moju prítomnosť. Prstami pohladí biely kvietok, nahne sa k lupeňom bližšie a pričuchne. Spod kapucne vykĺznu dlhé tmavé vlasy. Na moment mi srdce zajasá radosťou.

Priateľka.

Otvorím ústa, ale vyjde z nich len vzdych. Pristúpim bližšie, natiahnem ruku. Od červeného plášťa ma delí už len pár centimetrov.

Určite je hodvábny, mäkký, hladučký. Predstavujem si, ako halí moje telo a hladí pokožku. Než sa prsty stihnú dotknúť látky, ocitám sa späť v posteli. Mama mnou trasie, strháva slúchadlá a podáva mi tanier s chlebom. Mračí sa.

„A ja si môžem pľúca vykričať,“ kára ma, medzi očami sa objaví dobre známa vráska – pani Červená. Jej príchod znamená moju stopku. Keď dostane zelenú, ja automaticky zastanem.

Signalizuje, čo sa odo mňa očakáva.

Buď dobré dievča.

Rovnako ako mama.

 

II. Vlk

 

Kuchyňou sa nesie lahodná vôňa jahodovej bublaniny. Prehĺtam sliny a sledujem mamu, ako koláč posypáva cukrom. Tvárou jej prebehne tieň, objaví sa pani Červená. Spozorniem, napnem sa a zatnem ruky v päsť.

Nenápadne švihnem pohľadom k plechu. Na jednej strane je cesto mierne potrhané. Usúdim, že táto nedokonalosť je dôvodom maminej nespokojnosti, ale mlčím. Nedýcham. Snažím sa byť neviditeľná. Pani Červená si vždy hľadá zástupnú obeť.

„Toto odnesieš starej mame,“ zamrmle mama a krája koláč na kocky. Pozorne ich vkladá do plastových krabičiek, ale iba tie bezchybné. Nedokonalé necháva v plechu, za stenami domova, kde ich nikto nevidí. Pani Červená ich však zaznamená.

„Blbá,“ zamrmle si mama pod nos a pani Červená prikyvuje. Sledujem, ako mamine líca červenejú od zlosti, sklamania a znechutenia zo seba samej.

„Zase som to posrala,“ povie o čosi hlasnejšie, a ja už nedokážem rozlíšiť jej hlas od hlasu pani Červenej.

Mama/pani Červená švihne pohľadom ku mne. „Nieže to vytáraš!“ zasyčí a stisne pery do tenučkej až neviditeľnej linky.

Obleje ma studený pot, srdce sa rozbúši, prichádzam o cit v prstoch. Kolená sa roztrasú, akoby som nad nimi strácala nadvládu. Napriek tomu sa prekonám a horlivo prikyvujem.

Mama na mňa ešte chvíľu prísne hľadí, pozoruje ma, akoby mi nedôverovala. V jej dúhovkách zazriem strach a hanbu. Naťahujú sa ku mne, nežne sa dotknú hrdla a stisnú, až dokým necítim presne to, čo cíti mama.

Zahanbím sa, akoby išlo o moju chybu. Prebodne ma osteň strachu pri pomyslení, že moju nedokonalosť uvidí niekto ďalší.

Mama vkladá krabičky do papierovej tašky a odstúpi. Sleduje svoj výtvor, rezignovane prikývne.

„Nikde sa nezastavuj a hneď sa vráť domov, rozumieš?“ nadvihne obočie a vráža mi tašku do rúk. Kývnem hlavou a kráčam do izby prezliecť sa do šiat.

Bytovka starej mamy stojí len pár ulíc od nás. Treba prejsť Ružovou ulicou a cez námestie na Budovateľskú. Na samom konci radov bytoviek je tá posledná babkina.

Kráčam cez Ružovú, taška sa mi hompáľa v prstoch. Jej uši sa mi zarezávajú do kože, ale bolesť ma zvláštnym spôsobom upokojuje. Drží ma v tele, pripomína, že som na ulici.

Keď prichádzam k námestiu, srdce sa mi divoko roztlčie. V hlave mi prebleskne obraz lavičky, na ktorej včera sedel babkin sused s kamarátom. Mysľou mi rezonuje ich smiech, ku ktorému sa pridáva aj ten môj, naučený. Neľudský a pokrivený. Zacítim dotyk horúcich prstov na stehne. Miesto ma v okamihu páli a svrbí, škriabem si ho ako bolestivý štípanec, dokým nepríjemný vnem nevystrieda bolesť.

Nevoľky spomaľujem, keď zahýbam za roh, pomyselnej bariére medzi bezpečím a lavičkou.

Si panna?

Pohľad zabodnem do zeme. Hlavu schovám medzi plecia, aby som sa ešte viac zmenšila, zneviditeľnila. Zadržím dych v snahe nespôsobovať absolútne žiaden hluk.

Taška sa však krúti, naráža mi do stehna a kolena. Zvuk papiera sa nesie celým námestím. Zrýchlim krok, uprene sledujem svoje biele tenisky.

Pravá, ľavá, pravá, ľavá…

Odolávam pokušeniu zdvihnúť zrak a pozrieť sa na lavičku. Ešte pár metrov…

Si panna?

„Čo dobrého nám nesieš?“

Nedobrovoľne napriamim hlavu a nasadím úsmev.

Ako sa odo mňa očakáva.

Buď dobré dievča.

Sused sedí na lavičke a usmieva sa na mňa. Jeho kamarát si práve odpíja z malej fľaštičky.

Zacítim dobre známy pach alkoholu.

„Nesiem babke bublaninu,“ pípnem a šuchcem sa ďalej.

„Nože počkaj, miláčik!“ Úsmev starca sa rozšíri a schmatne ma za lakeť. Kútiky sa mi vykrivia, vydesím sa. Netuším, či mám väčší strach zo suseda alebo vedomia, že ma zažaluje starej mame, ak nebudem slušná. Pokúsim sa o prívetivý úsmev a nechám sa pritiahnuť bližšie k lavičke.

Si panna?

Telo sa mi rozochveje, prsty sa silno obtočia okolo uší tašky. Zatnem nechty do dlaní a čakám.

„Veď daj aj nám!“ povie sused a jeho ruka skĺzne k môjmu pásu.

„Kiežby si nám dala!“ pridá sa jeho priateľ, na čo sa obaja rozosmejú. Zasmejem sa s nimi.

Buď dobré dievča.

„Si už ženou?“ Babkin sused nadvihne obočie a potľapká ma po zadku.

Zamrznem.

Telo pôsobí cudzo, nemotorne. Strácam cit, vnemy miznú. Vôňa lesa sprvu prichádza z diaľky, pomaly a nežne sa dotýka mojich nozdier, akoby žiadala o povolenie vstúpiť. Keď prestávam vnímať susedovu ruku na mojej hrudi, objíme ma a úplne pohltí. Bosé chodidlá sa dotýkajú studenej zeme. Steblá trávy šteklia holú pokožku lýtok, až sa rozchichocem.

Poobzerám sa okolo a vydýchnem si. Stromy ma uzavreli na čistinke, chránia ma pred svetom. Sadám si na zem a ovoniavam kvety. Lúka hrá všetkými farbami. Rozhodnem sa upliesť si veniec z púpav, fialiek a margarétok. Keď si ho o chvíľu nasadím na hlavu, pripadám si ako víla. Vstanem, rozpažím ruky a roztancujem sa, až mi šaty vlajú okolo tela. Točím sa dokola stále rýchlejšie a rýchlejšie, dokým nezaregistrujem kúsok červenej. Zadýchane zastavím a s bubnujúcim srdcom sa zadívam na dievča, moju novú priateľku. Stojí chrbtom ku mne, zahalená v červenom plášti s kapucňou na hlave. I tak viem, že ma pozoruje.

Otváram ústa, aby som ju pozdravila, ale zháčim sa. Nechcem ju vystrašiť. Nakloním hlavu na stranu a premýšľam.

Dievčatko urobí krok vzad, smerom ku mne. Zadržím dych. Ako cúva a približuje sa, úsmev sa mi rozširuje. Pocítim radosť a netrpezlivo prekročím z nohy na nohu. Možno ju poteší, ak jej spravím veniec. Môžeme sa hrať na víly a tancovať spoločne okolo stromov. Pohľad skloním ku kvetom a vymýšľam farebnú kombináciu.

Vzápätí ustrniem. Všimnem si, že zatiaľ čo kvety navôkol žiaria farbami, popri červenom plášti umierajú a menia sa na popol.

Roztrasene vydýchnem a zadívam sa na šedočiernu cestičku, ktorú za sebou dievča nechalo. Sledujem, ako kvety a steblá skláňajú hlavy, vädnú a nakoniec sa zachvejú, akoby mi dávali posledné zbohom.

Môj svet. Ničí, čo som vytvorila, čo milujem najviac na svete.

Moje útočisko.

Chcem zakričať, ale slová mi zamrznú v hrdle. Pery sa len roztrasú a hrdlo prehltne guču, ktorá sa derie na povrch.

Dievčina postupuje ku mne, ruky rozpaží do strán. Okruh deštrukcie sa razom rozširuje. Takto spätkujúca pripomína baletku pár sekúnd pred vystúpením. Cúva na pódiu, aby sa so všetkou pompou nakoniec otočila, ukázala publiku svoju krásnu tvár a započala svoje vystúpenie. Zdesene i fascinovane pozorujem nežne pohybujúci sa plášť, ktorý dokonale kopíruje kontúry jej štíhleho tela. Slúži ako dôkaz počínajúceho prerodu z dievčaťa na ženu.

Uvedomím si, že povyrástla. Teraz je rovnako vysoká ako ja.

Ostro nasajem vzduch nosom a zodvihnem nohu. Plánujem ustupovať, ďalej od nej, od umierajúceho lesa. Keď však urobím krok vzad, vnútrom mi prejde prenikavá bolesť. Skloním hlavu na zväčšujúcu sa červenú škvrnu na bielych šatách. Z brucha mi trčí ostrý konárik stromu, do ktorého som nacúvala. Drevo je však spráchnivené, umierajúce. V okamihu sa mení na popol, až zalapám po dychu. Od bolesti zatnem zuby a pozorujem, ako sa škvrna šíri celým mojím telom, mení moje biele šaty na červené. O pár sekúnd mám krvou posiate aj končatiny. Trasľavo vydýchnem a švihnem pohľadom späť k dievčine.

Z hrdla mi unikne pridusený výkrik. Dievčina sa pomaly krúti dokola, ale nevidím jej tvár. Každý pohyb odhaľuje dobre známy pohľad – červenú kapucňu. Akokoľvek sa otáča, stále vidím len chrbát. Kruh smrti sa však šíri, vytvára okolo nej neustále sa zväčšujúcu kružnicu popola. Kvety vädnú, tráva černie.

Natiahnem ruky a zvresknem.

Starcova ruka spočíva na mojej hrudi. Ucho mi ovanie zápach alkoholu a na krk dopadne mľaskavý bozk.

Nikde sa nezastavuj a hneď sa vráť domov, znie mi v hlave mamin hlas. Srdce mi stisne od strachu. Snažím sa nemyslieť na to, ako ma mama vyhreší.

Buď dobré dievča.

Prestúpim z nohu na nohu a pocítim nepríjemné vlhko v nohavičkách. Uvedomím si zvláštny tlak v bruchu a zamrvím panvou.

„Páči sa ti to, že?“ zachechce sa starcov kamoš a pridá druhý bozk na plece. Vzápätí ho však babkin sused strhne späť na lavičku a oslobodí ma. Starec si nervózne odkašle, ale neprestane hľadieť na miesto, kde ešte pred chvíľou spočívala jeho ruka. Kútikom oka si všimnem pohyb. Po námestí sa niekto prechádza a hľadí na nás.

Nikde sa nezastavuj a hneď sa vráť domov!

„Stará mama ma čaká,“ hlesnem, pery sa mi roztrasú. Rýchlo poodstúpim od starcov. Stisnem čeľusť, vystrúham ospravedlňujúci úsmev a odchádzam od lavičky. Mysľou mi preletí obraz pani Červenej a útroby mi razom skrúti vina a hanba.

Zrýchlim krok, o pár sekúnd prechádzam Budovateľskou. V diaľke vidím panelák, kde býva stará mama.

Uhladím si šaty a utriem zaslintaný krk. Pani Červená dvíha v mojej mysli prst, aby som nezabudla na vlasy.

Prehodím si dlhý tmavý cop cez plece.

Rovnako ako mama.

 

III. Stará mama

 

„Čo ti to tak dlho trvalo?“

Stará mama na mňa hľadí s výčitkou v očiach. Guľatá tvár sa vraští do nahnevanej grimasy. Medzi obočím sa koža zvrásni, vytvorí vlastnú verziu pani Červenej, identickú s tou maminou.

Skloním hlavu a zahanbím sa.

Blbá, znie mi v hlave mamin hlas.

„Tvoja matka volala už pred štvrťhodinou, že prídeš. Kde si sa zdržala?“ zjemní hlas a mierne sa usmeje na znak, že ma rada vidí.

Chcem sa ospravedlniť, ale stará mama mi už berie tašku z rúk a odchádza do kuchyne.

Zase som to posrala, zašepkajú mi v hlave dva hlasy v dokonalej zhode. Prvý je mamin, druhý patrí mne.

Vyzujem sa a cupkám do obývačky za starým otcom. Sedí na pohovke, pozerá televíziu, na stole fľaška piva a krabička cigariet. Ako každý deň.

Roztvorí náruč a so širokým úsmevom čaká, kým ho objímem. Ľúbi ma, tvrdí, že som jeho najobľúbenejšia vnučka.

Najlepšia vnučka.

Dobré dievča.

Omotám paže okolo dedovho krku a zadržím dych. Zmes cigaretového dymu, potu a piva ma postupne pohlcuje, kúsok po kúsku. Zatnem zuby a zotrvám v objatí dovtedy, dokým si starý otec praje. Po chvíli uvoľní ruky z môjho chrbta a schmatne môj pás. Tlačí ma na svoje koleno.

Poslušne sa posadím, kútiky mi automaticky prejdú do úsmevu.

Dobré dievča.

Starý otec sa ku mne nakloní a našpúli pery. Ako vždy.

Jeden bozk.

Druhý.

Tretí.

Najobľúbenejšia vnučka.

Štvrtý.

Piaty.

Žalúdok sa mi rozochveje a skrúti sa. Srdce sa divoko roztlčie pri dotyku dedových slín s mojimi ústami. Chuť cigariet a piva vo mne vyvolá odpor. Okamžite pocítim bodnutie hanby a zavriem oči ešte pevnejšie. Poslušne držím.

Cit opúšťa moje telo, ruky mi zmeravejú na dedkových ramenách. Zamrznem.

Nehýbem sa, čakám, kým to prestane. Aby ma mama nepotrestala, že sa neviem správať.

Starý otec je vždy presný. Pätnásť bozkov na ústa znamená patričné zvítanie, aké si zaslúži. Pätnásť bozkov na ústa znamená lásku, akú musím dokazovať. Značia, že som dobré dievča. Najobľúbenejšia vnučka.

Nohy zmeravejú, od chodidiel sa šíri šteklivé mravčenie smerom nahor. Putuje k stehnám, kde sa mení na ruku babkinho suseda.

Si už ženou?

Hladká ma po pokožke, postupuje stále vyššie a vyššie. Jemne sa dotkne lona, kde sa uloží a bozkáva ma.

Jeden bozk.

Druhý.

Skloním hlavu a zadívam sa na svoje stehná, svoje brucho.

Kŕč pretne útroby, akoby ma chcel roztrhať zvnútra. Zvraštím tvár, žmurkaním sa snažím odohnať slzy bolesti. Sledujem, ako sa s pribúdajúcim počtom bozkov rozširuje červeň pod pokožkou stehien.

Tretí.

Štvrtý.

Červená putuje od brucha smerom dolu. Napína žily, ktoré dostávajú farbu tmavej krvi. Červená sa množí, šíri sa zo žíl do strán v podobe tisícov jemných vlásočníc. Prúdia stehnami, obaľujú ich do krvavej pavučiny a pohlcujú stále ďalší a ďalší kúsok môjho tela.

Zalapám po dychu. Odér cigariet a piva vnímam len vzdialene.

Tisíci.

Miliónty.

Červená ma bozkáva na každom centimetri kože, olizuje kolená a ťahá jazyk k lýtkam. Zahalí ma vôňa popola, v ktorej zacítim jemný náznak lesa.

Môjho útočiska. Môjho detstva.

Zatajím dych, strach a hanba sa nežne obtočia okolo môjho hrdla a stisnú ho. Chránia ma pred vzduchom.

Susedova ruka mi do lona vloží posledný bozk. Podbruškom sa zrazu rozľahne teplo, prinášajúce ostrú bolesť. Zdvihnem zrak a zahľadím sa na starého otca. Kontúry jeho tváre sú sprvu rozmazané, hneď však nadobudnú dobre známe tvary. Ocitám sa na lavičke, sedím na kolene babkinho suseda a pozerám mu do očí, zatiaľ čo ma bozkáva na ústa.

Držím. Nehýbem sa, čakám, kým to prestane. Aby ma mama nepotrestala, že sa neviem správať.

Pätnásť.

Starý otec sa odtiahne. Uvedomím si, že sa mračí, dôvodom je môj znechutený výraz. V jeho očiach zbadám náznak šedej farby, ústa zaváňajú popolom.

Výčitka v jeho výraze ma vydesí.

Blbá.

Zase som to posrala, zaznie môj hlások.

Starý otec niečo hovorí, ale ja ho nevnímam. Jeho rozhorčenie a hnev mi však prenikajú pod kožu ako bolestivé ihlice.

Hanba a strach sa z hrdla presunú do úst, kĺžu dovnútra až k útrobám. Dávia ma, rozožierajú ako jed, leptajú čiastočku po čiastočke. Ich pazúry sa zakvačia do žalúdka a už nepustia.

Stará mama prichádza, prudko nasáva vzduch, až sa jej prsia napnú. Vtiahne hlavu medzi plecia, akoby dedo hrešil ju. Chvíľu mĺkvo stojí, sleduje ho, potom švihne pohľadom ku mne. V očiach sa jej mihne strach a súcit. Nadýchne sa a mierne zodvihne ruku, hneď ju však vracia naspäť k telu.

Už teraz viem, že zavolajú mame.

Zlé dievča.

Najhoršia vnučka.

Vstávam a horlivo sa ospravedlňujem. Utekám do kúpeľne a roztrasene sadám na záchodovú misu. Zavriem oči a položím si hlavu do dlaní. Tíško sa rozplačem. Plecia sa chvejú pod náporom mojich vzlykov.

Smrad chemického osviežovača strieda pach popola. Otvorím oči a hľadím na kúsok zelene. Len pár živých kríkov a stromov v záplave sivej. Všade naokolo zánik a smrť. Môj les zahalila šedá.

Rozhliadnem sa naokolo a hľadám dievčinu v červenom plášti. Chcem jej vykričať všetko, čo cítim, a uvoľniť tak bublajúcu zlosť.

Otáčam sa, pozorujem skon mojich kvetov. Spomienka na pletenie vencov sa ma jemne dotkne, ale ihneď odchádza, je príliš bolestivá. Kráčam k poslednej zeleni, ktorá ostala. Bosé chodidlá rozvíria popol, ktorý sa následne vznáša a zahaľuje moje telo do posmrtného rubáša.

Nahnevane rozhodím rukami a prach vo vzduchu rozčerím. Spopod zeleného kríka sa vynorí červený plášť. Dievča sa postaví, čaká na mňa, pozoruje. Stále však stojí chrbtom, sleduje ma len jej kapucňa. Stisnem zuby a pridám do kroku.

„TY!“ zakričím z plných pľúc, pričom ignorujem, ako sa čiastočky popola vnárajú do mojich úst.

„Choď preč! Nechcem ťa tu!“ vrieskam, pristupujem bližšie. Dievčina sa nehýbe, v tichosti čaká a smeje sa mi. Hnev vo mne vzplanie ešte silnejšie, začína horieť ako zničujúca vatra.

„Vypadni z môjho detstva!“ Na červený plášť dopadnú kvapôčky mojich slín. Zastavím sa a hľadím na dievčinu. Delí nás len pár centimetrov, stačí natiahnuť prsty a prekliaty plášť strhnúť. Túžim to urobiť a odhaliť ju v jej skutočnej, najodpornejšej podobe, ale ruky mi zmeravejú. Visia pozdĺž tela ako pahýle bez akéhokoľvek citu. V spánkoch mi pulzuje rozbúrený tep. Zaregistrujem, ako sa lem plášťa roztancuje vo vánku a ukazuje mi smer. Viem, že sa mi snaží predurčiť cestu. Otočím hlavu a zahľadím sa na rieku, v ktorej som sa toľkokrát vznášala, utápala svoje bolesti a nechávala starosti odísť s tichými vlnami.

Namiesto priezračnej modrej zočím červenú. Svieti ako žieravina, buble a čaká na svoje obete.

Jedinú obeť.

Prehĺtam popol a otáčam sa späť k dievčine. Špinavé čiastočky vo vzduchu mi plnia pľúca. Rozkašlem sa a uvedomím si, že sa čochvíľa zadusím a umriem tu.

V mojom útočisku.

S mojím detstvom.

Natiahnem ruky a dotýkam sa plášťa. Je teplý, vlhký a zvláštne bolestivý i príjemný. Pažami mi prechádzajú vibrácie, prúdia dole a vnárajú sa do môjho lona.

Zaskučím od tých múk, bránim sa. Zúfalo gniavim plášť, ale nepovoľuje. Dievčina sa konečne otáča, ruky mi skĺznu po jemnej látke.

Zatajím dych.

O chvíľu, ktorá mi však pripadá ako večnosť, hľadím na dobre známu tvár.

Moje oči.

Moje ústa.

Dievčina vyzerá ako ja. Trvá to však len pár zabúšení srdca – len na moment je tým dvanásťročným dievčaťom.

Oči sa vzápätí prižmurujú, viečka klesajú, hladká pokožka vráskavie.

Z dievčaťa je slečna, zo slečny žena, zo ženy zrelá dáma.

Tmavé vlasy, vlajúce okolo starnúcej tváre, naberajú sivý odtieň. Žena natiahne ruky, schmatne ma za plecia a tlačí k rieke.

Vykríknem, zatnem všetky svaly a bránim sa. Päty zarývam do popola, ale žena ma pretočí chrbtom k sebe, vnorí mi ruky pod pazuchy a ťahá ma.

Pár krokov a sme na brehu mojej rieky.

Červenej vyhne.

Žena ma postaví na nohy, pozrie sa mi do očí a usmeje sa. Vystrčí zuby, sprvu biele, hneď však nadobúdajú farbu žltej, šedej, až sa rozpadnú na popol. Než si stihnem všimnúť tieň, ktorý jej preletí cez tvár, naťahuje ruky a strčí do mňa.

Padám do červenej a topím sa.

Si už ženou?

Párkrát sa nadýchnem, zažmurkám a potrasiem hlavou. Posledný raz vzlyknem, utriem nos i intímne partie toaletným papierom. Siahnem dolu, aby som si natiahla nohavičky a zamrznem.

Na spodnej bielizni svieti tmavočervený fľak.

Brada sa mi znova roztrasie. Stisnem pery do tenučkej linky a zažmurkám v snahe zahnať páliace slzy. Zahryznem si do jazyka, aby som nevykríkla. Rýchlo pregĺgam, akoby ma ten jednoduchý a prirodzený pohyb dokázal upokojiť.

Hanba a strach spaľuje moje vnútro intenzívnym plameňom.

Ako to poviem mame?

Nikde sa nezastavuj a hneď sa vráť domov!

Stará mama ma nesmie takto vidieť. Rýchlo si utriem slzy, nahodím úsmev. Pred starými rodičmi musím byť dobré dievča.

Rovnako ako mama.

 

IV. Lovec

 

„Ako to bolo s tým starcom?“

Otec sedí v kresle, mračí sa na mňa. Mobil zviera v rukách ako dôkaz mojej hanby. Zacítim, ako sa mi červeň hrnie do líc. Skloním hlavu a zadívam sa na svoje bledé kolená. Ruky v lone sa mi rozochvejú. Zahryznem si do spodnej pery a preklínam uja Ivana, otcovho kamaráta, že sa presne v ten moment ocitol na námestí.

Neďaleko lavičky.

Mal byť môj záchranca ako v rozprávke. Poraziť zlo a oslobodiť princeznú.

Hanba zovrie moje hrdlo silnejšie, sťažuje mi nádych.

Naberiem odvahu a zdvihnem zrak k otcovi.

„Nech sa to neopakuje,“ povie so zaťatými zubami a ja sa zahanbím ešte viac. Blesky v jeho očiach rozbúšia moje srdce, až mi bolestivo vráža do hrude. Uvedomím si, že sa bojím viac než na námestí. Sklamanie v otcových očiach roztriešti moju dušu na tisíc malých kúskov.

Zlé dievča.

Zase som to posrala.

Vina mnou prerastá ako tisíce malých nádorov. Pocítim starcovu ruku na stehne, z ktorej sa mi obráti žalúdok. Nenávidím ho.

Nenávidím sa.

Z mojich útrob sa zdvihne vlna znechutenia, ktorej sila na prekvapí a vydesí.

Znechutene si prezerám svoje stehná, predlžujúce sa štíhle nohy. S pachuťou v ústach sledujem zaobľujúce sa boky a zárodky pučiacich prsníkov.

Zamračím sa, až mi medzi obočím navrie vráska.

Moja verzia pani Červenej.

Nenávidím sa. Je to moja vina.

Nech sa to už neopakuje.

Zamrvím sa a požiadam o dovolenie odísť. Vrážam do izby, sťahujem si nohavičky a vyberám toaletný papier, ktorý som použila namiesto vložky.

Zo stolíka beriem nožnice a červenú škvrnu nahnevane vystrihávam. O pár sekúnd na mňa zíza diera v látke. Na mizivú chvíľu pocítim uspokojenie, ktoré okamžite vystrieda strach.

Čo na to povie mama?

Nenápadne si vsúvam nohavičky s vystrihnutým kúskom do päste a mierim na dvor, k smetnému košu.

Dôkaz svojej ženskosti nekompromisne hádžem medzi odpad.

Kam patrí.

 

…

 

Vzduch odrazu zachutí ako popol. Mama otvára ústa, intenzita jej hlasu mi vráža do uší ako kôl. Slzy mám na krajíčku, ale držím.

Zamrznem, nehýbem sa, čakám, kým to prejde.

Máva na mňa zničenými nohavičkami, červenie v tvári. Do izby sa prirúti otec a zamračene hľadí na matku. Tá rozhodí rukami, ukazuje prstom na spodnú bielizeň a nakoniec sa zaškľabí.

Si už ženou?

Hanba prerastá zvnútra smerom von. Ťahá sa cez krk na svetlo a halí ma do svojho popolavého plášťa. Pozriem na ruky a stehná. Zelenkavé žilky pod pokožkou zrazu šednú, menia krv na popol. Stojí, neprenáša kyslík a ja sa pomaly dusím.

Hrdlo mi zaplní prach, vydýchnem oblak popola. Koža mi praská ako mŕtva zem, tvorí zoschnutú mapu môjho života.

Môjho mŕtveho detstva.

Otvorím ústa a trasľavo vyslovím, čo sa stalo.

Mama sa zasmeje, otec sa znechutene obráti a odkráča z izby.

Hanba ma trhá na kusy.

Moja vina.

Podbruško sa bolesťou naťahuje, trhá ma po čiastočkách. Skĺznem zrakom k nemu a sledujem, ako sa prasklinou v pokožke ťahá cancúrik krvi. Krotká riečka však tlačí, silnie, pulzuje a stačí len pár nádychov na to, aby sa zmenila na divoký prameň. Vytryskne na vyschnutú pokožku stehien, ktorá ju do seba vpíja. Kŕmi sa a ožíva.

Vzdialene vnímam mamu, ako mi potajme dáva balík hygienických potrieb a tíško podáva inštrukcie. Dáva si pozor, aby ju otec nepočul.

Moja vina. Nechcem to, chcem svoj les, chcem svoje detské útočisko!

Znechutene na seba pozerám, dvíham ruky a škriabem. Driapem svoju novú kožu, trhám ju, oddeľujem od mäsa.

Chcem sa jej zbaviť, spáliť ju a vrátiť sa do svojej starej.

Popolavé ložiská sa rozžeravia. Čakajú ako magma, ktorá sa o chvíľu stane lávou. Nežne bublajú, naberajú teplotu a spaľujú ma. Rozvrieskam sa a trhám kožu intenzívnejšie, rýchlejšie.

Červená prýšti z každej skulinky, zahaľuje ma a obaľuje do žeravého šatu. Spálená koža pomaličky zlieza.

Zacítim smrad popola a spáleniny. Revem od bolesti a zúfalstva.

Moja vina.

Si už ženou?

Vystrčím hlavu z rieky a hltám vzduch. Do úst mi však vrazia len čiastočky popola. Lapám po dychu a snažím sa v hustej žieravine udržať nad hladinou. Na brehu stojí žena a pokojne ma pozoruje.

Rozhadzujem rukami, kopem nohami, bojujem. Čím viac sa však bránim, tým viac ma červená rieka sťahuje a žerie. Lognem si červenej lávy a rozkašlem sa. Cítim, ako mi v hrdle naskakujú bolestivé pľuzgiere.

Švihnem rukami čo najviac. Chcem zakričať na ženu, aby mi pomohla, ale nestihnem to. Rieka ma jediným silným prúdom celú pohltí a zavrie svoju hladinu nad mojou hlavou.

Pred očami sa mi rozprestrie nekonečná červená. Uvedomím si, že umieram.

I keď nechcem, nadýchnem sa červenej vody. Prijmem ju do seba, stávame sa neoddeliteľnou súčasťou.

Ja som ňou, ona je mnou.

Sme jedno.

Dýcham a postupne zomieram. Nechávam v rieke svoje ideály, sny, celú svoju detskú nevinnosť. Nevládzem ani kričať, keď mi žieravina škvarí kožu a berie si ju ako suvenír.

Pamiatka na moje detstvo.

Strácam vedomie, upadám do letargie. Zavieram oči a vidím len ju.

Červenú.

 

Voda ma vyvrhne na breh. Otváram oči a vydávim posledné zvyšky tekutiny. Pozriem sa na ruky, bledá a krásna pokožka zavonia kvetmi. Prezerám si svoje telo pozornejšie. Pohľadom putujem po štíhlych stehnách, plochom bruchu, jemných bledučkých chĺpkoch na rukách. Zastavím sa na malých prsiach, skĺznem zrakom k lonu.

Zhlboka sa nadýchnem, obzerám sa pozornejšie.

Nová koža chutí… dospelo. Sladko a zároveň trpko. Bojím sa, ale zvedavosť je silnejšia.

Postavím sa na nohy a rozhliadam sa. Moja krajina je mŕtva.

Moje detstvo je preč.

Vzdychnem si, v duši sa mi niečo pohne. Smútok strieda zmierenie. Pokývem hlavou na znak vďaky. Som pripravená nechať útočisko za sebou. Ponechať ho minulosti.

Otočím sa a spozorniem. Žena v červenom plášti kráča ku mne. Keď sa priblíži, uvedomím si, že sa usmieva.

Stisnem chvejúce sa pery. Slzy sa mi derú do očí, no tentoraz sa neovládnem. Stekajú mi po tvári a zmáčajú hruď.

Žena dvíha ruky a sťahuje si kapucňu. Je mladá, krásna… dospelá. Rozopína si sponu pod bradou a plášť konečne skladá. Odhalí nahé telo zrelej ženy.

Červený kúsok odevu si nežne preloží v rukách a obradne mi ho podáva. Na chvíľu zavriem oči, nasajem vzduch a prikývnem. Pohnem viečkami a usmejem sa na ňu.

Na seba.

Beriem plášť do rúk a nasadzujem si ho na plecia.

 

Krv sa vpíja do kože, mení ju na krásnu, hladkú a neporušenú. Popol opadne, zostávam len ja.

Putujem rukami po stehnách, vpíjam každý vnem, každý nový pocit.

Patrí mne, nikomu inému.

Pocítim hrdosť, zároveň sa zahanbím. Uvedomím si, že s červeným plášťom ma čaká dlhá cesta. Zvyknúť si na jeho hebký a krásny povrch, ktorý zároveň páli a bolí. Viem, že červená rieka buble pod povrchom, vnímam ju každým milimetrom pokožky.

Ale čím viac s ňou budem bojovať, tým viac ma spáli.

Viem, že musím plávať s ňou. V nej. Tak ako ona vo mne.

Netlačiť proti nej, ale privítať ju ako dar. Nehanbiť sa za ňu, ale velebiť ju.

Čaká ma dlhá cesta. Nechcem skončiť…

… rovnako ako mama.

Zdieľať článok:
O autorovi
Mária Hanúsková
Mária Hanúsková
Rodáčka zo Stupavy túžila porozumieť odvrátenej stránke ľudskej duše, preto vyštudovala psychológiu v Brne. Je to však jej vlastná temnota, z ktorej berie inšpiráciu pre svoje diela. Momentálne žije na Morave v krásnom malomeste Napajedla. Ako introvert často pôsobí spomalene, no má bohatý vnútorný život, do ktorého sa utieka pred hlučným svetom. K hmotnej existencii ju púta láska k jedlu, knihám, písaniu a manželovi, ktorý ju pevne drží za ruku, aby mohla vo fantázii uletieť a vždy nájsť cestu späť. Rada diskutuje o nevedomí a jungiánskych archetypoch, hrá s mužom videohry, pôsobí ako redaktorka hororového e-zinu Charon, chodí do prírody a cvičí. Jej horor Gumák vyhral Cenu Béla a Cenu Poroty v Martinus Cene Fantázie 2023. Jej ďalšie temné príbehy nájdete v časopise Charon a antológiách Bulvár podivností, Medzi brehmi Acherónu, Prstom po oblohe, Za hranicou ľudskosti a v pripravovaných zbierkach Pulz mesta a Farby strachu 2. Jej snom je žiť na pláži s mužom a psami mimo civilizácie.
ďalšie články autora

Zaujímajú ťa novinky z knižného sveta? Prihlás sa na odber nášho newslettra.