Prípad Bélu K. – Martinus Cena Fantázie

Prípad Bélu K.

Nasledujúci spisový záznam je prepisom denníka nájdeného 14. októbra 1916 v poľnej nemocnici c. k. armády v pozostalosti vojaka, ktorý umrel krátko predtým. Nález obsahuje zápisky, ďalšie písomnosti a ručne vyrobenú plechovú škatuľku s iniciálami B. K. Rukopis bol konfrontovaný s ďalšou korešpondenciou zaistenou počas domovej prehliadky z 10. mája 1916 v Cinkote. Zhoda preukazuje autorstvo podozrivého Bélu K.

Prepis je taký úplný, ako stav denníka dovolil. Je vedený chronologicky, používajúc datovanie autora, ktoré sa však v posledných častiach zápisu odlišuje od plukových záznamov o jednotke, v ktorej hľadaný slúžil.

Spisová značka: KN-05-1916
Šéfinšpektor Nagy, Karol
Štátna polícia Budapešť

***

4. september 1916

Sila rumunského vpádu do východnej Transylvánie nás zastihla nedobre pripravených. Velenie obratom vrhlo náš pluk na bránenie ústupu chlapov zo 61. divízie. Rozkazy boli jasné: zakopať sa v priesmykoch nad Czíkszeredou a držať pozície tak dlho, ako sa len bude dať. Mám to z prvej ruky. Poručík Kreutz si nahlas čítal prišlú poštu, kým som ho ráno holil. Máme vynikajúci vzťah. Je česť slúžiť takému znamenitému človeku.

6. september 1916

Zatiaľ čo som poručíkovi k raňajkám varil kávu, niekto mi do otvorenej konzervy hodil mŕtveho potkana. To je ich predstava humoru. Idioti. Jedlo som vyhodil, ale plechovku som poctivo vymyl a odložil. Až bude trocha času, rozstrihám ju a vyklepem na rovné pláty. Ešte sa zídu. Nové šarže konzerv nestoja za nič. Zle spravený spoj pustil do niektorých kusov vzduch a obsah načisto zhnil. Plech prezradí všetko. Zlý spoj vzduch pustí, ale dobrý udrží aj to, čo by malo zhniť. Konzerva je napokon len malý sud. Ako klampiar mám na tieto veci oko.

Poobede sa rozpršalo. Lejak spomaľuje náš postup do hôr. Včera nás minulo niekoľko ustupujúcich jednotiek. Viac než vojakov pripomínali pochodujúci lazaret. Kašeľ. Vši. Krvavé obväzy a uniformy od hlavy po päty ulepené od blata. Mimoriadne úbohý výjav. Poručík sa posťažoval, že udržať morálku za týchto okolností je herkulovskou úlohou.

10. september 1916

Dosiahli sme určené pozície. Dedina v údolí, ktorá pred vojnou poňala dvesto či tristo duší, je dnes tichým rumoviskom. Z doliny vedie cesta do priesmyku. Poručík vybral stráň nad dedinou ako pozíciu pre čatu strojných pušiek. Mužstvo nekopalo ani hodinu, keď sa našlo niekoľko hrobov. Stráň pred vekmi zjavne slúžila ako cintorín. Zvláštne však bolo, že sme nenatrafili na jediný náhrobný kameň. Miestni asi používali drevené kríže, alebo je pohrebisko oveľa staršie, než by som odhadoval. Tunajší kraj má starobylé dejiny. Pôda je tu mazľavá, plná ílu. To nie je dobre. V zákopoch nám bude stáť voda.

Vojaci na čele s Vargom začali reptať. Nechcú ležať v zákopoch medzi mŕtvymi. Mňa to svojím spôsobom napĺňa pokojom. Memento mori. Na poručíkovi som videl, že ho vzniknutá situácia neteší, ale neuhol. Verný svojmu civilnému povolaniu učiteľa vysvetlil, že lepšie palebné postavenie sa v údolí nenájde a že ani chorôb zo starých kostí sa báť netreba. Chlapi však stále mali reči. Prispela k tomu aj zvláštnosť, že hoci sme vykopali viacero tiel, lebka sa našla len jedna. Pomerne malá a jemná. Ženská. Nepochybujem, že si za života musela byť krásna.

Až pár disciplinárnych trestov zatvorilo reptajúce ústa. Prihlásil som sa ako dobrovoľník na pochovanie ostatkov. Našiel som rozložitý starý buk bokom od tábora. Kostiam som vyhĺbil jamu medzi jeho koreňmi. Poslednú som uložil lebku. Pohladil som ju na rozlúčku. Našiel som ti pekné miesto. Dôstojné na odpočinok pre neznámych, ktorých vojna vyhnala z hrobov.

Keď som sa vrátil, Varga na mňa posmešne pišťal ako potkan. Tak už aspoň viem, kto mi narafičil ten kúsok spred niekoľkých dní. Veľký mäsiar odkiaľsi od Debrecína mal práve toľko mozgových buniek, aby zvládol prebíjať guľomet. Dráždi ho akýkoľvek prejav vyššej inteligencie. Tupé hovädo.

12. september 1916

Posledné noci priniesli chlad a dážď. Hmla sedela v údolí do neskorého poludnia. Jeseň v horách prichádza rýchlo. Okrem hliadok hore v priesmyku mužstvo nemá čo robiť. Nuda je najhorším nepriateľom vojaka. Osudnou sa stala mladému Krupinskému. Bola hlboká noc, keď sa od zákopov ozval výbuch. Vypukol poplach. Celá jednotka nastúpila v pohotovosti brániť sa proti rumunskému prepadu. Bohvie, čo ten butatót zo Žiliny skúšal, ale granáty zvyčajne nevybuchujú samy od seba. Odtrhlo mu ruku a na mieste vykrvácal, skôr než stihol zasiahnuť felčiar. Rýchla smrť. Čo však celú situáciu zaobalilo do skutočnej záhady, bolo, že ten neborák mal plný gágor hliny. Aj krv rýchlo vsiakla do pôdy, hoci inak všade stáli kaluže vody.

Celý incident sa hlboko dotkol poručíka. Zveril sa mi, že nie oveľa mladších chlapcov pred vojnou učil a odrazu ich musí pochovávať. Kiežby sme mali v dôstojníckom zbore viac mužov ako on.

Pochmúrnu náladu čiastočne rozohnal príchod zásob a pošty. Kontakt s blízkymi je mnohým poslednou pripomienkou, že existuje aj iný život než vši, týfus a uniforma. Keď som roztriedil listy, posledný, ktorý ostal, bol pre nebohého Krupinského. Otvoril som ho. Voskovaná obálka ukrývala niekoľko listov papiera, fotku a plavý prameň vlasov. Do nosa mi udrela vôňa ružového oleja. Náhle sa so mnou zatočil svet. Ako v mrákotách som vopchal nos do obálky a mocne sa nadýchol. Zrazu sa mi to všetko vrátilo. Cinkota. Domov. Vôňa mydla a mladých žien. Moje sudy. Mám zimomriavky aj teraz, keď s odstupom niekoľkých hodín píšem tieto riadky. Siahol som do obálky. Z portrétovej fotografie sa na mňa dívala príťažlivá žena. Už je vdova, ani o tom nevie. V tom momente som sa rozhodol. Napíšem jej.

16. september 1916

Niekoľko dní po sebe neustále pršalo. Dni som si krátil výrobou plechovej škatuľky. Denník som ani nevyťahoval, aby ho nezničila voda. Jedným veľkým pozitívom tejto situácie je možnosť sa dosýta vyspať. Tak dobre ako tu som naposledy spal ešte pred vojnou.

17. september 1916

Dnes v noci som mal taký živý sen, že si ho musím zapísať. Bol som nazad v Cinkote. V dome, kde moja domáca, pani Jakubcová, tak úzkostlivo dbala na poriadok, pobehovali akísi muži v špinavých čižmách. Volali, že som mŕtvy a dom treba prenajať. Už-už sa šli vlámať do komory, kde mám všetky svoje milované knihy a korešpondenciu. Spomienky. Tajomstvá. Prebudil som sa preľaknutejší, než keď nás pod Belehradom chytila nepriateľská artiléria. Napriek tomu, že ranný chlad zaliezal pod nechty a oziabal až na kosť, mne sa prepotená košeľa lepila na chrbát. Neskôr v priebehu dňa som z rozhovorov započul, že nie som jediný, kto mal v tú noc nezvyčajné sny.

18. september 1916

V noci prišla strašná búrka. Vietor vyvrátil strom, ktorý padol krížom cez stan. Nešťastníka ležiaceho dnu vytiahli s niekoľkými zlomeninami a otrasom mozgu. Podľa sípavého dychu a klokotania v hrudi felčiar usúdil, že zlomené rebro chlapovi prepichlo pľúca. Podal mu morfium a preniesli sme ho na improvizované poľné lôžko.

Povodeň spustená nočným lejakom vyplavila ďalšie kosti. Medzi mužstvom to spustilo hystériu. Šomrú o prekliatej zemi a nepokojných mŕtvych. Najnáchylnejší viesť tieto reči sú chlapi z Hornej zeme. V živote nedržali v ruke inú knihu než Bibliu. Väčšina z nich je ostatne negramotná. V každom tieni vidia čerta, tak ich to predsa učil pán farár. Povery. Musel som sa veľmi premáhať, aby som sa im nevysmial, no nepriateľov medzi mužstvom mám už dosť. Závidia mi výsady dôstojníckeho sluhu.

Chcel som znova pozbierať vyplavené kosti, ale poručík ma poslal pomáhať odčerpávať vodu zo zákopov. Ako povedal, ani o jedného chlapa nechce prísť pre zákopovú nohu. Rozkaz je rozkaz, no trhalo mi srdce, keď som videl mužstvo bezohľadne dupať a vyhadzovať ostatky tých, ktorí tu boli pred nami. Čo sa dalo, to som skúšal zachrániť a nenápadne schovať vo vreckách uniformy. Kus rebra, niekoľko drobných článkov snáď z dlane a jeden zub. Svoje nálezy som neskôr očistil. Pod ílom boli na omak čerstvé, plné života. Akoby len pred malou chvíľou vytrhnuté z ešte dýchajúceho tela.

*Pokračujúci zápis je nečitateľný. Autor posledný odsek dôsledne preškrtal.

19. september 1916

Ďalší živý sen, žiaľ, po zobudení som si nedokázal vybaviť žiaden obraz, len prenikavú vôňu ruží a v ušiach mi doznievalo volanie mnohých hlasov v plechovej ozvene. Celý deň som ostal v melancholickej nálade. To neušlo bdelému oku poručíka. Opýtal sa, či sa mi cnie za domovom. Odvetil som mu, čo už len môže chlap, ktorý je druhým rokom na vojne, povedať. Zasmial sa a dal mi za pravdu. Sám bol vdovec, ale v opatere svojej staršej sestry nechal dcéru. Vždy, keď ju spomenul, viditeľne pookrial. Ukázal mi jej fotku. Zatajil som dych. Ľúbezné dievčatko. Pekná ani obrázok. Oveľa krajšia než Krupinského žena. Tej som stále ešte nenapísal. Zabúdam na dobré móresy. Musím to napraviť.

20. september 1916

Vojak, na ktorého predvčerom padol strom, celú noc blúznil. V delíriu volal všetkých svätých. Rána sa nedožil. Zadusil sa vlastnou krvou, neborák. Viacero chlapov reptalo, prečo mu felčiar nedal viac morfia. Hlupáci. Ani nepomyslia, že zajtra im samým môže chýbať.

Pred západom slnka rutinu dňa narušila streľba nesúca sa dolinou. Zamračené nebo rozžiarila červená svetlica. Taký bol dohodnutý signál, ktorým mala predsunutá hliadka v priesmyku upozorniť na kontakt s nepriateľom. Poručík, ktorého už žrali mrle od sedenia v zákopoch, zorganizoval pešiu čatu a na jej čele sa vybral do kopcov. Práporčík Šimek prebral velenie a nás nahnal do zákopov. Z lesa nad nami začala zliezať hmla. Zotrvali sme v pohotovosti, kým sa nezotmelo. Okop, v ktorom som ležal, bol úzky a nepríliš hlboký. Ten istý, kde pred pár dňami naposledy vydýchol mladý Krupinský.

Oprel som sa o stenu a prekvapilo ma, že hreje. Priložil som k nej ruku. Na hline sa perlila vyzrážaná voda ako čerstvý pot. Odprisahal by som, že mi pod dlaňou pulzovala ako živá. Zaboril som do nej nechty. Šlo to ľahko, pôda bola po dažďoch napitá vodou. Čím hlbšie som ruku noril, tým väčšie teplo som cítil. Náhle som narazil na niečo pevné. Ostré. Pichlo ma to do prsta. Bolesťou som zovrel ruku a vytiahol ju z hliny. V dlani som držal zablatený úlomok čeľuste s niekoľkými zubmi. V tom blate sa ukázala kvapka krvi. Kosť ju vsiakla, akoby patrila jej, a nie mne. Prst som si pritisol k perám.

Až vtedy som zbadal, že ma celý čas pozoruje mladý vojak. Volali ho Sviečka, lebo v každom meste, v každom kostole, kde mohol, vždy nakúpil toľko sviec, na koľko sa mu len dostalo peňazí. Zvieral škapuliar a hrôzou snáď ani nedýchal. Usmial som sa naňho. Vtedy z lúky pred nami zakvílila poľnica. Tri krátke zatrúbenia boli signálom, ktorým sa identifikovali naši, aby sme do nich nespustili paľbu. Z hmly sa ako zástup prízrakov vynorila poručíkova čata. Mali pár ľahko zranených. Radosť z ich návratu kalilo vedomie, že nepriateľ je blízko a jeho úder môže prísť kedykoľvek.

21. september 1916

Pri rannom nástupe mi ktosi z radu podložil nohu. Vyváľal som sa, aký som dlhý, v mokrej tráve. Keď som sa skúsil postaviť, prišli kopance. Okamžite sa okolo nás zhŕkol hlúčik Vargových kumpánov. On sám stál nado mnou s bajonetom v ruke. Chcel som kričať, no Varga mi k perám priložil studenú čepeľ. Dych mu páchol od cesnaku a skazených zubov. „Zdochlinár, ty sa mŕtvych nebojíš! Ty sa na nich pasieš,“ precedil cez nenávisťou zovreté zuby. Nepochybujem, že bol odhodlaný ma na mieste zarezať.

Život mi zachránil hvizd dôstojníckej píšťalky. Môj záchranca poručík zúril, reval nadávky vo všetkých jazykoch monarchie. Prítomným znížil žold a udelil niekoľko mimoriadnych strážnych služieb. Varga obišiel najhoršie. Za trest ho nechal poviazať a hodiť do trestnej jamy. Rovno ho brali. Mňa si poručík zobral bokom. Chcel vedieť, čo sa stalo, prečo ma bili.

Mlčal som. Pre isté veci by poručík porozumenie nemal, akokoľvek si ho vážim a on si váži mňa. Keď videl, že podobrotky nepoviem nič, rozčúlil sa ešte väčšmi. Rozkázal, že mu mám do služby nájsť za seba náhradu. Nedisciplinovaný vojak nemôže byť dôstojníckym sluhom. Od hanby som sa mu nedokázal pozrieť do očí.

Trestnú službu som dostal na obväzisku. Nech som si akokoľvek drhol ruky, blato zažraté pod nechtami nešlo zmyť. Felčiar ma preto poslal vyvárať obväzy. Látky presiaknuté hnisom a krvou žili vlastným životom. Hmýrenie čiernych kroviek, článkových nožičiek a hryzadiel nemalo konca. Hostina. Ako rýchlo všetko, čo robí človeka človekom, podľahne skaze. Odpáral som si dlhý kus obväzového plátna. Na pripomienku.

*Zápis dátumu je v denníku nečitateľný. Písmo rozmočila voda.

Počas brieždenia začala na našich pozíciách pracovať rumunská artiléria. Granáty preorali stráň hlbšie, než by dokázali lopaty. Výbuchy vyhadzovali do vzduchu hlinu, korene, živých i mŕtvych. Kým dunela kanonáda, nebolo veru rozdielu medzi padlými dneška a tými, čo roky spočívali pod zemou. Ležal som bez pohnutia na dne zákopu a cítil na sebe ich pohľady. Oči bez farby sa dívali na to smrtonosné divadlo a čakali.

Keď delostrelci poľavili, nastúpila infantéria. Odpovedali jej naše strojné pušky. Údolie zaplnil štipľavý dym a stony umierajúcich. Útok sme odrazili. Máme šesť padlých a desať zranených, z toho jedného ťažko. Na stráni ostalo ležať aspoň dvadsať Rumunov. Poručík nechal našim chlapom prideliť extra rum.

S utíchnutím bojov dovolil prepustiť aj Vargu. Z jamy sa vrátil iný chlap než ten, ktorého tam odviedli. Nekontrolovateľne sa chvel. Zápästia a členky, kde bol uviazaný, mal rozdrané do hlbokých rán, no tie akoby vôbec necítil. Jeho hustú čiernu šticu odrazu pretkávali sivé pramene. „Hladná, hladná,“ drmolil dookola ako urieknutý. Felčiar skonštatoval zákopové šialenstvo. Keď ma Varga zbadal, zbledol a zmĺkol. Ešte pred pár hodinami statný chlap, zrazu zlomená troska, neudržal zvierače.

23. september 1916

Ďalšie ráno utopené v hmle. Dnes je taká hustá, akoby pohlcovala i zvuk. Bzukot hmyzu nepočuť vôbec a spev vtákov je len mdlou ozvenou. Snívalo sa mi o Vargovi. Boli sme u mňa na dvore v Cinkote, čakali sme akúsi vzácnu návštevu. Rýchlo sme chceli upratať sudy. Jeden mu však vykĺzol. Plechové veko zadrnčalo o kameň a zo suda sa vysypala kopa hliny. Akoby ten sen pokračoval, neviem, lebo ma zo spánku vytrhla…

***

Na tomto mieste sa končí súvislý denník Bélu K. Nasledujúce texty boli vložené medzi stranami zápisníka, písané inou rukou, na papieri vytrhnutom zo služobného bloku c. k. armády. Podľa porovnania rukopisu ide o poznámky nezvestného veliteľa čaty strojných pušiek poručíka Martina Kreutza z Pozsony.

Papier bol miestami výrazne znečistený a nečitateľný.

Spisová značka: KN-06-1916
Šéfinšpektor Nagy, Karol
Štátna polícia Budapešť

***

24. september 1916

Pre potreby úradné vyhotovujem ja, poručík Martin Kreutz, tento zápis.
Dnes, dňa dvadsiateho štvrtého septembra tisícdeväťstošestnásť, bol na môj rozkaz areštovaný vojak Béla Kiss pre podozrenie z úkladnej vraždy vojaka Imricha Vargu.

Telo našiel felčiar. Mŕtvy mal krk rozrezaný úlomkom čeľuste, ktorý sme Kissovi vypáčili z dlane. Napriek tej hrozivej rane nikde ani kvapka krvi, zato ústa i hrdlo mal Varga plné hliny.

Tieň podozrenia vznášajúci sa nad vojakom Kissom pre predošlý konflikt s vojakom Vargom prehĺbilo svedectvo vojaka, meno nečitateľné, ktorý na svätý kríž odprisahal, že videl Kissa, ako z blata v zákope vyhrabuje staré kosti, olizuje ich a nepríčetne sa pritom usmieva. Svedok o tom, čo videl, povedal práve Vargovi.

Medzi zaistenými osobnými vecami areštovaného sa nachádza denník, plechová škatuľka vlastnej výroby, zapečatený list, prameň vlasov zabalený vo voskovanom papieri, niekoľko drobných kostí a kus použitého obväzu.

Kiss počas prehliadky nekládol odpor, len sa dožadoval vrátenia škatuľky. Opakovane. To som, samozrejme, zamietol. Pre absenciu uzamykateľného priestoru som ho nechal pod strážou dvoch chlapov umiestniť do väzobnej jamy.

25. september 1916

Dnes som sa pokúsil vypočuť Kissa. Neúspešne. Zanovito mlčal. Nedostal som z neho ani slovo. V jame si vyhĺbil lôžko, v ktorom si hovel, a prikrýval sa hlinou. Chlapi, čo ho strážia, však uviedli, že na steny jamy do ílu kreslí oči. Z tvárí by im aj slepý vyčítal des.

Neviem, čo si o tom myslieť. Nemôžem uveriť, že ten pozorný, spoľahlivý a na detaily dbajúci chlap, na ktorého som sa mohol so všetkým obrátiť, sa odrazu správa ako chovanec ústavu pre choromyseľných.

Naša situácia sa stáva neúnosnou. Podivné udalosti posledných dní, ktoré vygradovali úmrtím vojaka Vargu, ťažko otriasli psychikou mnohých. Mužstvo sa ľaká i vlastného tieňa. Viac než pušky sa chytajú modlitebnej knižky. Ak sa Rumuni rozhodnú zaútočiť, neviem, neviem, ako obstojíme. Po porade s felčiarom som nechal rozdať zvyšok zásob rumu na upokojenie nervov.

25. september 1916

Dvojica chlapov, ktorí strážili Kissa, zbehla zo služby. Jedného sme našli na pokraji zrútenia a nahého blúdiť po lese. Páchol horšie než divé zviera. Celé telo mal zamazané zmesou ílu a čerstvej krvi. Súdiac podľa toho, ako vyzerali jeho ruky, si to urobil sám, krv však nebola jeho. Ešte teraz sa mi búri žalúdok, len si na to spomeniem. Kiss, vďakabohu, neušiel.

Vojak si nič nepamätal, len drmolil nezmysly. Roztraseným hlasom šepkal, že ho z hmly volali hlasy. Nebohá matka, sestra, snúbenica. Druhého muža sme stále nenašli. Obávam sa najhoršieho.

Pre potreby vyšetrovania som si dnes prešiel Kissove zápisky a odpečatil list. Bol adresovaný Krupinského žene. Tú hanebnosť odmietam reprodukovať. Číra zvrátenosť. Najradšej by som ho nechal zaživa zhniť v tej jame. Vyčítam si každý deň, ktorý som tú kreatúru mal po svojom boku. Čo je horšie, ja prekliaty hlupák, som mu ukázal fotku mojej…

*Zvyšok dvojstránky bol odtrhnutý. Rukopis je takmer nečitateľný, naškriabaný v delirických diagonálach krížom cez zápisník.

… hmla bola taká hustá, že noc v nej stratila tvar…

volám na mužov

jama dýchala

dôstojnícku píšťalku mi upchalo blato

hlina sa vydúvala

a klesala ako bachor chorej kobyly…

Kiss sedel dolu

V tme som mu videl zuby… a blčiace oči

chcem ho zabiť

musím!

revolver nestrieľa

je plný kostí…

… zostúpil som do jamy.

hlina ma zovrela

je teplá ako lono ženy

… stál som medzi sudmi

plechové veká sa ohýbajú pod údermi zvnútra

stromy otvorili oči

ruže! cítim ruže!

***

Nasledujúci text je svedectvom rehoľnej sestry Agnesy, ktorá začiatkom októbra ošetrovala hľadaného Bélu K. Predbežná identifikácia bola vykonaná len na základe osobných dokumentov, ktoré mal pri sebe. Vojenská legitimácia či iné doklady sa nenašli. Do poľnej nemocnice sa dostal dva týždne po posledných udalostiach zaznamenaných nájdeným denníkom.

Spisová značka: KN-07-1916
Šéfinšpektor Nagy, Karol
Štátna polícia Budapešť

***

Muž, na ktorého sa pýtate, k nám prišiel v transporte šiesteho či siedmeho októbra. Pán Boh buď milostivý jeho duši, lebo musel prežiť skutočné peklo. Okrem rozsiahlych popálenín tváre, rúk, podvýživy a horúčky bol fyzicky vlastne v poriadku. Viem, že to môže vyznieť zvláštne, ale pri tých hrôzach, čo nám tu prejdú cez ruky, patril k tým ľahším prípadom.

Jeho skutočné utrpenie malo iný charakter. Som si istá, že tých niekoľko dní, ktoré tu bojoval o život, a podľa môjho presvedčenia i o svoju spásu, ani nezažmúril oka. Cez deň sa prejavoval ako učebnicový katatonik. S príchodom noci však ožívali jeho démoni a prepadal do záchvatov. Museli sme ho priväzovať. Jediným momentom dňa, keď sa s ním dalo hovoriť a nebol len ručiacim uzlíkom nervov či gumovým panákom bez vôle, bolo brieždenie. Akoby zásahom Božím sa s príchodom nového dňa rozjasnilo i v jeho hlave.

Rozprával cez zovreté zuby, bojoval s každým slovom. Chvel sa, i keď nemal horúčku. Boli to hrozné, neuveriteľné veci a predsa nezneli ako výplod chorej mysle. Spomínal hmlu stúpajúcu zo zákopov a z nej volajúce hlasy.

Šepkal o lese. O bublajúcej temnote v korunách, kde stromy mali namiesto listov oči. Mátala ho akási jama. Opisoval ju ako rozďavený pažerák, otvorenú ranu, kde sa staré kosti mleli s čerstvým mäsom a ukrutne hladnou hlinou. To sú, prosím pekne, jeho vlastné slová. Ako vtedy i teraz mám husiu kožu, keď vám to hovorím.

Najväčší des však mal z toho, čo ani nedokázal vysloviť. Prepukal do plaču, zajakával sa a prosil, aby sme varovali jeho dcéru. Jej fotku opatroval väčšmi než svätý obrázok.

To, čo videl v jame, ho desilo viac než sprítomnená nočná mora. Odkedy vypukla vojna, videla som bezpočet strašných osudov, ale za toho muža, Kristus mi je svedkom, sa budem modliť do konca života.

***

Na predmetnej fotografii, značne vyblednutej, je mladé dievča, odhadom dvanásť- až štrnásťročné. Rubová strana nesie zreteľný nápis: Ilona K., Pozsony, 1914.

Spisová značka: KN-08-1916
Šéfinšpektor Nagy, Karol
Štátna polícia Budapešť

***

Peštiansky večerník

ZÁHADNÉ ZMIZNUTIE VOJNOVEJ VDOVY V ŽILINE!
Arnold Várady

Budapešť, 7. decembra – Miestne úrady preverujú znepokojivé zmiznutie mladej vdovy. Podľa svedectva jednej zo susediek jej správu o tragickom osude manžela údajne priniesol neznámy vojak slúžiaci v tej istej jednotke. Krátko nato sa po vdove zľahla zem. V mieste bydliska ju nevideli už celý týždeň.

Polícia tieto informácie nepotvrdila. Nášmu denníku sa však podarilo zistiť, že meno nezvestnej ženy sa objavilo aj vo vyšetrovacom spise týkajúcom sa jedného z najdesivejších prípadov posledných rokov.

Je možné, že zmiznutie žilinskej vdovy súvisí s prípadom Bélu Kissa, muža, ktorého tlač právom nazvala Cinkotskou beštiou?

Stopa chladne a nejasností pribúda

Vyše sedem hrôzyplných mesiacov uplynulo od nálezu, ktorý zmrazil krv v žilách celej monarchie. V malom nenápadnom dome v Cinkote pri Pešti bolo pri vypratávaní pozemku objavených dvadsaťtri mladých žien, brutálne zavraždených, zbavených krvi a uložených v kovových sudoch. Podnájomník a hlavný podozrivý, Béla Kiss, bol ako rezervista c. k. armády povolaný do služby na jar 1914. Dom odvtedy nikto ďalší neobýval.

Budapeštianska polícia v uplynulom mesiaci preverovala správu, podľa ktorej mal podozrivý podľahnúť zraneniam utrpeným v boji v jednej z poľných nemocníc v Srbsku. V pozostalosti nebohého muža sa skutočne našiel denník, ručne zhotovená plechová škatuľka s iniciálami B. K. a niekoľko znepokojujúcich predmetov osobnej povahy, ktoré vyšetrovatelia spájajú s prípadom z Cinkoty.

Porovnanie rukopisu zápiskov s korešpondenciou zaistenou počas domovej prehliadky v dome hrôzy podľa našich informácií preukázalo zhodu. Nájdený zápisník teda skutočne písal Béla Kiss.

Dôverný zdroj z prostredia vyšetrovania nášmu denníku však prezradil, že ďalšie prešetrovanie a svedectvá z nemocnice vyvrátili predbežnú identifikáciu nebohého ako hľadaného klampiara. Ak sa pri neznámom vojakovi našli veci Cinkotskej beštie, polícia musí odpovedať na otázku, ako sa k nim dostal.

Vrah stále uniká

Šéfinšpektor Nagy sa k prípadu odmieta oficiálne vyjadriť. Isté je len to, že vyšetrovanie ostáva otvorené a pátranie po hľadanom mužovi aktívne pokračuje. Po zmiznutí pani Kubínskej zo Žiliny sú otázky pálčivejšie než kedykoľvek predtým.

Čo sa stalo s vojnovou vdovou?

Kým bol neznámy muž z poľnej nemocnice?

A kde je Cinkotská beštia dnes?