Pán Frago ponúka

Aj keď sa éra časopisov, tobôž umeleckých a na dôvažok literárnych, zdá sa, už pominula (kde sú časy, keď sa Mladá tvorba, časopis mladých autorov, zháňala pod rukou!), predsa len by sme popri knihách nemali zabúdať na časopisy. Na Slovensku je tých literárnych iba zopár, ale aj tak sa stávajú liahňou talentov, (ob)javiskom nových tendencií, trendov a sem-tam v niektorých ešte žije, dožíva či živorí aj literárna kritika. Jedným z našich najlepších literárnych časopisov je Fragment. V týchto dňoch, hoci je už takmer koniec roka, vychádza číslo 1. To nič, že trochu mešká, Fragment je aktuálny aj vtedy, keď mešká. Je to pomerne rozľahlý literárny magazín, takže máme v čom listovať.

Prvých niekoľko strán je venovaných Milanovi Rúfusovi. Nič nového z Rúfusa, niekoľko známych básničiek a názory, ktoré sme už predtým čítali. Pekne o ňom však hovorí Oleg Pastier, ktorý je vydavateľom i šéfredaktorom tejto revue.

Rúfus ani neoslní, ani nepohorší, zato ďalší blok venovaný Jozefovi Mihalkovičovi je príjemným objavom. Uvádza ho esej Jána Zambora Dobývanie básne z rudy slova a po nej už Mihalkovič bez titulkov, v pôvodnom znení. Najprv je to vo forme rozhlasového pásma (samozrejme, prepísaného), ktoré malo názov Listy mladému básnikovi. Ak ste mladý/mladá a básnik/básnička, tak sa prihláste, pretože táto pošta je určená práve vám. Blok je ukončený Záznamami snov, ktoré sa prisnili Jozefovi Mihalkovičovi. Zistil som, že nielen mne sa sníva o kolegoch a priateľoch od pera. Aj Mihalkovič má sny o Feldekovi či Moravčíkovi.

Aj Ján Litvák vo svojich zápiskoch spomína Feldeka. Tentoraz je to Feldekov dvojník, na ktorého naďabil v Paríži. Ale nájdeme tam aj iné mestá, Florenciu (v básničke), Budmerice (aj keď s tým statusom mesta nie som si istý), Konarak (to nie je kríženec koňa a raka, ale zrejme nejaké miesto v Indii, v ktorej Ján Litvák strávil dlhší a nepovrchný čas).

Môže po takejto silnej trojke prísť ešte niečo silnejšie? Môže. Diabol. Dušan Dušek, ktorý o sebe tvrdí, že „Píšem a píšem; mám spisovateľské telo. Všetko vo mne je prispôsobené na písanie,“ napísal poviedku o tom, ako spisovateľ adaptuje poviedku Ľva Nikolajeviča Tolstého Diabol. Ten film by som chcel vidieť, vlastne teraz ani nemusím, keď som si už prečítal poviedku o tom, ako vzniká k nemu scenár.

Miroslav Brück je básnik ze Skalice, ale tu ma viac ako jeho básne zaujali útvary, ktoré autor nazval Medzivety. Sú to aforizmy, myšlienky, reflexie, z ktorých niektoré uvádzam dolu ako čitáty.

Fragment začal Rúfusom a končí ďalšou veľkou postavou našej literatúry, Dominikom Tatarkom. Okrem Tatarkových textov je tu aj niekoľko žičlivých esejí Ivana Kadlečíka, ktorý sa s Tatarkom síce nebratríčkoval, ale boli si príbuzní skrz písmo.

No a celkom na konci sú tri literárno-historické články o Slovákoch a Slovensku, o tom, či sme historickým národom a prečo sme.

Pán Frago nám tentoraz nadelil poriadnu dávku fragmentov, ktoré, ktovie akým zázrakom, vytvárajú celok a celistvosť. Časopis má oproti knižke výhodou, že sa nemusí čítať celý od prvej strany po poslednú, že sa môže pri ňom preskakovať, že sa môže vynechávať a napokon, že sa z neho môže trhať (ako robím ja, keď si vytrhávam iba materiály, ktoré ma zaujímajú a ostatné ide do zberu). Ale tento časopis by bolo škoda trhať (iba ak by ste si ho trhali z rúk). Časy časopisov sa už zrejme nevrátia, ale z času na čas (z časopisu na časopis) to môžeme skúsiť.

Čitáty:

„Len básnik vie, že báseň neopakuje viditeľné, ale robí viditeľným,“ Oleg Pastier

„Alebo nedbám – hovorte tomu džez.“ Milan Rúfus
„Kto povie, prečo
si bojovníci maľovali štíty?“ Milan Rúfus
„Ak už mi v čase čosi zhorieť musí,
nech je to dielňa.“ Milan Rúfus

„Básnik je ten, kto urobil báseň. Istotne, treba začať s uverejňovaním básní čo najpozdejšie, lebo je tu nebezpečenstvo, že to bude predčasne.“ Jozef Mihalkovič

„Človek má kľúče k sebe iba v prázdnej dlani.“ Ján Litvák.
„Na tráve stopa chládku
zostala po dievčatku.“ Ján Litvák
„Premieňame sa každý osve priateľ na priateľa.“ Ján Litvák
„…keď niekam idem, musím si byť istý, že keď sa vrátim, moja mama bude žiť.“ Ján Litvák
„Všeličo milé sa človeku pritrafí.“ Ján Litvák

„Skoro každá kniha je malé kino s nachystaným voľným miestom na ľubovoľnom sedadle a v ľubovoľnom rade, presne podľa želania nášho zákazníka, teda čitateľa alebo čitateľky, toho láskavého človeka, ktorý s otvorením knihy zavrie dvere do stíchnutej kinosály, aby sa v nej pri plnom svetle zotmelo – a môže sa začať film.“ Dušan Dušek
„Film je čítanie bez čítania.“ Dušan Dušek
„Zo začiatku je text ako klietka. berie nám voľnosť.“ Dušan Dušek
„Kniha môže byť meteorologickou správou o počasí. Film musí byť básňou o vetre.“ Dušan Dušek

„Oko ako vždy zrádza dôsledne.“ Miroslav Brück
„Ktosi mi zhora našepkáva, ja len poslušne zapisujem.“ Miroslav Brück
„Polyetylénové vrecká napichnuté na konáre topoľov len dokresľujú bezmocnosť krajiny povzniesť sa.“ Miroslav Brück
„Slovo, ktoré sa nechce poddať, býva najvýstižnejšie.“ Miroslav Brück
„Jazva – dôsledný svedok (ne)uzatvorenej rany.“ Miroslav Brück
„Biely motýľ v tmavom lese – to je tá bodka, čo ma vedie.“ Miroslav Brück

„Takhle, takhle, takhle.“ Dominik Tatarka
„Říkám to a cítím to tak: moje Republika.“ Dominik Tatarka

„Dotyk je reč a reč je dotyk.“ Ivan Kadlečík
„Oslobodiť nás môže iba ten, kto hovorí pravdu.“ Ivan Kadlečík
„My totiž stojíme na pleciach Hurbanových, Vajanského, Kukučína atakďalej. Im dokonca odmeny a ceny ani nemal kto dať.“ Ivan Kadlečík
„Žiť sa dá, žiaľ, len autobiograficky.“ Ivan Kadlečík
„Čo básnik žije, to napíše – a čo napíše, to musí aj žiť ako vlastný scenár.“ Ivan Kadlečík
„Chcieť. Vedieť. Odvážiť sa. Mlčať.“ Ivan Kadlečík

„Prázdne duše priťahuje nízke, banálne, nevkus: aj v literatúre.“ Ivan Kadlečík
„Nenávisť k pátosu súvisí so všeobecnou nenávisťou k vznešenému.“ Ivan Kadlečík
„Na Tatarku si ešte počkáme. Až dozrieme.“ Ivan Kadlečík

Foto: SME.sk – Peter Žákovič