Tanec farieb

V mozaike kníh, aspoň pre mňa, nesmú chýbať monografie výtvarných umelcov. Obrazy sa majú pozerať naživo, na výstavách, prípadne v ateliéroch umelcov, ale keď nie je taká možnosť, takmer plnohodnotnou náhradou sú aj reprodukcie v knihách. Táto forma má niekoľko výhod: napríklad tú, že monografia zhromaždí obrazy z rôznych rokov a období, ktoré by sme pospolu možno nikdy nevideli. A druhá možnosť – že si aj ako dospelí môžeme listovať v obrázkových knihách, ako sme to robili v detstve.

Držím v rukách monografiu českého maliara Václava Benedikta (1952), ktorú napísal jeho dlhoročný priateľ, zberateľ a komentátor jeho diela Ivo Janoušek a vydalo vydavateľstvo Gallery pod názvom Václav Benedikt – Život a tvorba/ Life and Works. Je v nej 121 reprodukcií prevažne malieb (oleje na plátne, zriedkavo na sololite), ale objaví sa aj niekoľko kresieb tušom na papieri  a grafických techník (suchá ihla, litografia). Máme pred sebou tvorbu za tridsať rokov (1979-2009), teda od obdobia, keď sa neškolený výtvarník prihlásil do kurzu Jiřího Pateru až po súčasnosť, ktorá nachádza autora v najplodnejšom období ako rešpektovanú osobnosť českej i stredoeurópskej výtvarnej scény.

Václav Benedikt je bytostný kolorista, je to však iný kolorizmus, aký poznáme napr. u Otakara Slavíka alebo Jiřího Sopka. Benediktove „tance farieb“ pevne držia tvar a myšlienku, ktorá nie je vždy prvoplánová a ľahko čitateľná, ale vždy je tam prítomná. Ak by som mal Václava Benedikta nejako označiť a kamsi zaradiť, nazval by som ho „meditujúcim lyrikom“ a zaradil by som ho do toho prúdu súčasnej českej maľby, ktorú predstavujú napr. Ivan Ouhel, František Hodonský, Richard Konvička, Vladimír Novák a i. Ale zo všetkého najviac asi nadväzuje na duchovné i maliarske dedičstvo Václava Jíru alebo Karela Valtera.

No hoci Václav Benedikt ctí a cíti výtvarný kontext, predsa len je do istej miery solitérom na súčasnej českej scéne. Je vyznávačom tradičných hodnôt a časom preverených kvalít (čo sa prejavuje aj v jeho maliarskom geste). Hoci je aj v tejto monografii séria obrazov, kde zdanlivo opúšťa svoj spôsob vrstvenia maľby (roky 2006-2007, diela Zelená červená hlava alebo Modroočka, inšpirované možno action painting Jacksona Pollocka alebo pripomínajúce Vladimíra Skřepla, ktorý sa zasa inšpiroval André Butzerom), zdá sa, že táto epizóda je v Benediktovom vývine ukončená.

Ale nebudem vás ďalej unavovať subjektívnymi vývodmi teoretika-kunsthistorika, radšej sa začítajme do obrazov Václava Benedikta z tejto nevšednej knihy. Pretože aj obrazy sa dajú čítať.

Maliar Benedikt cíti krajinu a je mu v nej dobre. Toto je iná žeravosť ako na obrazoch Vincenta van Gogha, jednotlivé krajinotvorné vrstvy nie sú od seba oddelené ako na šľahajúcich poliach svätého Vincenta. Prelievajú sa jedna do druhej, opakujú jedna druhú. Stoh na poli má svoj zrkadlový obraz v stohoch oblakov na oblohe, ktorá je rovnako ružová ako ružovosť oblín a kopčekov v krajine. Zeleň je takmer potlačená, objavuje sa iba na troch miestach, ako šľahnutie štetcom, niekde ju cítime skôr ako špinu než ako farbu (Mikuláš Medek hovoril, že zelená nie je farba, ale „špína“), ale cítime, že aj ten červený strom utopený v hrdzi letnej páľavy raz bol a zasa raz bude zeleným.

Niekedy Benediktove krajiny pôsobia ako rozložité osoby a tu zasa figúra pôsobí ako krajina, so všetkými puklinami, vrypmi, zárezmi, trhlinami. Biela plôška v hornej tretine by mohla byť rybou na suchom brehu alebo cestou zarezanou do tela krajiny, ale je to páska, ktorou sú previazané oči Vidiaceho. Musí to byť naozaj človek s ohnivým zrakom, pretože aj spod pásky (možno je to však gáza alebo obväz) presvitá červeň zraku. Možno je to oslepené oko, možno oko zakrvácané, možno je to živá rana namiesto očí. Nevidíme, čo vidí Bystrozraký, ktorý viac ako z českých (alebo slovenských) rozprávok vstupuje do obrazu z praslovanskej alebo antickej mytológie), ale vidíme, čo vidí maliar.

Skala na maliarovom obraze je biela, ale z jej bielosti vystupujú malé okrúhle plôšky, ktoré sú ešte belšie. Tento obraz nás teda učí, že nie je jedna biela, že je viacero bielych, veľa belôb a belostí. Biela nášho maliara znepokojuje i inšpiruje. Len v tejto knihe je viacero obrazov, ktorých biela vstupuje priamo do pomenovania obrazu (Biela dvojica, Zväzky bielej, Slávnosť modrej a bielej, dokonca Okrobiela). Ale biela je prítomná hádam na každom obraze Václava Benedikta. Biela totiž nie je prázdnota ani neprítomnosť farby. Biela je svojbytná maliarska kvalita, ohnisko, z ktorého vychádzajú všetky farby a lievik, do ktorého sa všetky farby zlievajú.

Ale biela nás zaujme až na druhý či ďalšie pohľady. Najvýraznejším prvkom je tu červený krížik, akési kozmologické X, krvavý vryp do tela prírodniny… X je obľúbeným výtvarným symbolom takého Paula Kleea alebo Antoniho Tapiésa. Objavuje sa aj v štruktúrach nášho maliara, niekedy ako masívne prekrížené polená (Zápas s farbou), inokedy ako jemná výšivka (Vernosť),  ďalší raz ako dva rezy britvou (Okrové poznanie).

Ak dá maliar do názvu obrazu dve také signifikantné slová, ako je koncert  a farba, neznamená to iba spojenie dvoch médií (hudba a maliarstvo), ale vyjadruje tým aj sebadôveru v svoje schopnosti, istotu, že dokáže suverénne narábať s farbou, ktorú organizuje do výslednej harmónie a monumentality. A hoci to nie je explózia ani ohňostroj, predsa nemôžeme hovoriť ani o komornom koncerte pre dva-tri nástroje. Ak by sme sa ponorili do súhry týchto farieb, ktorých je niekoľko, nie však nadbytok, začuli by sme možno sláčiky, hoboj, klarinet, možno zádumčivú tubu, fagot či violončelo, všetko nástroje, ktoré si spájame s mäkkým zvukom. Ale tri úsečky (modrá a červená) vytvárajúce strany nedokončeného štvorca s dvoma ostrými rohmi dávajú zaznieť aj ostrejším zvukom (možno sa práve vtedy ozvala pikola alebo trúbka). Maliarstvo na rozdiel od hudby má tú výhodu, že „znie“ aj v časopriestore, a tak si súzvuk jednotlivých farieb môžeme „vypočuť“ pri každom pohľade na tento obraz.

Tento obraz som vybral nielen kvôli jeho maliarskym kvalitám, ale kvôli – rámu. Výtvarní snobi často kupujú obrazy kvôli rámom (bohato zdobeným a drahým), ale tu nás chcel maliar možno upozorniť na pokornú úlohu rámu, ktorý maľbu uzatvára do istého rámca, zároveň ju však otvára pre ďalšie vyžarovanie. Rám si zachováva svoju podstatu, je tam priznaná jeho štruktúra, jeho „drevitosť“, ale zároveň je maliarskymi zásahmi zvýraznená i korigovaná. Maľba na dreve nič nefalšuje, nič nekamufluje, je rovnako prírodná a strohá ako drevený podklad. Oválne či okrúhle škvrny korešpondujú s fliačikmi na ploche obrazu (slnko/mesiac, kamene, obruba studne) a zároveň sú ich transcendentálnymi odrazmi. Grácie na plátne (napriek tomu, že je to skôr ironické pomenovanie) pôsobia naozaj graciózne.

Aj povrchný čitateľ Benediktových obrazov si všimne, že náš maliar zo všetkých farieb najmenej používa zelenú. A ak, tak je lámaná inými farbami (žltou, hnedou, bielou, čiernou…) Na tomto obraze je však zelená transparentne priznaná, vytlačená dokonca možno priamo z tuby. Už týmto sa vyjadruje istá umelosť labyrintu, neprirodzenosť bludiska, ktoré je vždy umelou stavbou, civilizačnou architektúrou alebo neprirodzeným stavom. Toto malé zelené bludisko však maliar obkľučuje oveľa väčším labyrintom  (vyjadreným hnedým nepravidelným oválom), čím možno chce poukázať na prirodzené, prírodné labyrinty, ktoré sú okolo nás, ktoré sú naším priestorom, svetom, univerzom, vesmírom. Aj naše vnútro je takým labyrintom zaveseným v nekonečných labyrintoch existencie.

Podľa názvu obrazu sa tanec odohráva pod horou (tu vyjadrenej modrými geometrickými tvarmi), ale sama hora akoby tancovala, akoby bola nestabilná, položená na vratkých horninách. Modrý tvar vpravo je možno polmesiac a možno iba ďalšia vyvrelina. Úzky červený pásik na ňom (ako lemovanie na rukáve) sa takmer doslovne opakuje na tancujúcej šípke dolu, v krajine, pod horou. Nevieme presne, či to tancujú postavy alebo stohy a snopy, či kríže a stromy, či kaplnky v kraji, alebo je to celá krajina roztancovaná a rozhýbaná. Jej vratkosť, nestabilita korešponduje s mobilitou toho, čo by malo byť, ale nie je pevné (hory, vrchy). A tak sa jediným pevným bodom celej scenérie javia dva tvary, dve škvrny, jedna modrá hore (mesiac, hviezda, oblak, Božie oko) a druhá zelená dolu (kameň, pleso, diera, odtlačok obrovského palca). Na tomto obraze si môžeme všimnúť, ako krásne ladia dve farby, modrá a zelená, ktoré sú podľa detských rečňovaniek „pre bláznov dobré.“

Zátišia s kvetinami sú obľúbeným žánrom maliarov (od tých geniálnych, napr. barokových) až po tých nedeľných, insitných. Kytice vo vázach sa vždy dobre predávajú, je to taká maliarska istota. Maliar si však z toho zátišia nechcel urobiť istotu a predajný artikel. Práve naopak, urobil všetko preto, aby vznikol obraz na prvý pohľad nepáčivý; potlačil všetky znaky ľúbivosti, farebnosť, pevné kontúry, stredovú symetriu podľa osi súmernosti, starostlivé naaranžovanie kvetín vo váze… Niektoré rastliny sú matne čitateľné, botanika iných je potlačená, a to až v takej miere, že spodná časť kvetín splýva so samotnou vázou, ktorá sa stáva akoby najväčším kalichom, kvetom, ktorý dáva život ďalším kvetom. Hnedá je tu farbou zeme, ale aj keramiky, tehly, dreva stola, prírodné splýva s ľudským, je v tom hnitie i chemické procesy starnutia materiálov. A tak je váza nielen nositeľom života, ale aj zmaru. A je nielen nádobou na aranžovanie kvetov, ale aj médiom, ktoré uchováva existenciu.

Vieme, že Václav Benedikt je dramatický maliar aj bez toho, aby sme si všimli názov tohto obrazu. Dráma nie je v inscenovaní nejakých krvilačných dejov, ale v tom, ako spolu zápasia farby s farbami, tvary s tvarmi alebo patvarmi, príbehy s príbehmi… Aj objatie môže byť smrtonosnou pascou, aj zabitie môže byť tesným kontaktom. V hmote farebných pást nerozoznávame jednotlivé tváre, iba tvary: niektoré sú vajíčkovité, iné hranaté, niektoré kosoštvorcovité, ďalšie zas ploché. Priestor a plocha sú súčasťou jedinej geometrie, z ktorej vystupujú živly a životy. Zelený obdĺžnik vľavo by mohol byť maskou z nejakej Shakespearovej tragédie, červená hradba vpravo  pripomína kráľovskú korunu alebo hradby hradu z tej istej hry. Hamleta pýtajúceho sa na zmysel života nevidíme, ale jeho naliehavý šepot tušíme spoza čiernohnedej plochy, ktorá môže byť oponou divadla alebo oponou, zaťahujúcou sa nad naším dňom – nocou. Maliarov výrazný podpis nevybočuje z príbehu farieb, je odtlačkom jeho súkromnej drámy, drámy maľovania obrazu.

Tento obraz sa v origináli volá Oblázkový rytmus. Oblázek nie je obyčajný kamienok, je to kamienok vyhladený obmývaním vody. Voda je maliarovým živlom, možno práve tak často používa modrú farbu v rôznych odtieňoch. Spojenie „používanie farby“ nie je v prípade Václava Benedikta presné: on farby nepoužíva, skôr prostredníctvom nich a v súlade i v protitlaku s nimi vyjavuje svoje myslenie. Na tomto obraze existujú vedľa seba dva rytmy: jeden je pravidelný, klasicistický (to je tá modro biela plocha dolu). Iný rytmus, horný rytmus oblých tvarov nad podložím, je zdanlivo mäkký, zaokrúhlený, pritom však vyjadruje väčšiu súdržnosť a kompaktnosť ako vzorkovnica naspodku. Nie náhodne tvar celkom naľavo  pripomína ľudskú lebku s tmavomodrou dierou po oku a so sčernetými zubmi. Centimeter pod ňou je zlatý ovál, možno hrudka zlata a možno iba falošný trblet slnka vo vode. Je to zároveň posledný obraz tejto publikácie Václava Benedikta.

Inšpirolinky:

http://www.obnova.sk/clanok-1079.html

http://www.ososm.estranky.cz/fotoalbum/vaclav-benedikt/barvy-a-harmonie-dle-vaclava-benedikta

http://www.lignanosabbiadoro.cz/text.php?text_id=100154

http://www.galleryjk.cz/

Copyright © Václav Benedikt
Copyright photo © Oto Palán
Copyright Publisher © Gallery
Copyright Author´s photo © Andrea Benediktová

Reprodukcie publikované so súhlasom autora  a vydavateľstva.