Básne medzi tichom a snehom

Ak uvidíme za sklom kníhkupectva pomerne hrubú knihu s názvom Básnické spisy automaticky vykonáme sebaobranné gesto – preč s tým! Toľko nudy a verbalizmu už bolo skryté za tento ťažkopádny, mramorový názov. A ja som už dlhšiu dobu pásol po knihe s názvom Básnické spisy. Pretože nad ňou je meno Bohuslava Reyneka.

Bohuslav Reynek je básnik český. Narodil sa v Petrkove roku 1892, zomrel tamže v roku 1971. Žil v ústraní, niekoľko letných mesiacov strávil vo Francúzsku, ktoré vyženil so svojou manželkou Suzanne Renaudovou. Po jej smrti ho už nemal kto na slnečný juh lákať. A tak sedával pri starých kachliach, ryl do medenej doštičky (Reynek bol aj výtvarník, grafik) alebo písal verše. Tak nám ho uchovala aj známa fotografia: hodvábnovlasý starček s bielou briadkou, okrúhlymi okuliarmi, ktoré vyzerajú ako krúžky na záclonách, domácky oblečený (ale v saku!), s nohami skrčenými pod seba, akoby pod ním tiekol potok, na sporáku veľký hrniec, v ktorom buble alchýmia bylín (alebo rezancov), všade ticho (aj to počuť na fotografii), vonku sa zmráka, nad chalupou rozpadnutého rodinného statku visí jediná hviezda…

Básnické spisy Reynekove obsahujú tieto zbierky:
Žízně
Smutek Země
Rybí šupiny prózy
Had na sněhu
Rty a zuby
Setba samot
Pieta
Podzimní motýli
Sníh na zápraží
Mráz v okně
Odlet vlaštovek

Zbierku Pieta vytlačil kníhtlačiar Karel Kryl, otec pesničkára Karla Kryla (ktorý má sám pieseň Pieta).

Bohuslav Reynek nenapísal toho veľa, ale to, čo zanechal, bolo hlboké a vysoké. Ako grafik používal iba odtiene čiernej a bielej, ako básnik rovnako. Nie je veľa hýrivej farebnosti v jeho veršov: čerň noci, bielo snehu a šeď kameňov. A predsa tie verše svetielkujú ako lístie, ktoré ktosi poobracal bielou stranou voči našim pohľadom.

Reynek nemal veľké nároky na život. O básnickej sláve vedel svoje:
Blázen jsem ve své vsi
znají mne smutní psi.

Nikam sa nechodil ponúkať, nikam sa nechodil pripomínať. To skôr za ním sa chodilo. A chodili najmä vtedajší mladí básnici. Tí starí, jeho súputníci a rovesníci, mali starosti so zabezpečením si vlastnej básnickej rentičky.

Interiér Reynkových básní je strohý: je to izba, oblok, tmavý kút, dvor s domácimi zvieratami, tými bratmi v našom údele, lampa, strom, dážď… Všetky hlbiny a výšiny boli v ňom, nemusel ich okom hľadať okolo seba.

Prvé zbierky Bohuslava Reynka boli chorálmi, chválami a modlitbami. Katolícka vrúcnosť sa tak drala na povrch, že to už neboli básne, ale žalmy!

Neskôr neprestal byť básnik nábožný, ale spiritualita sa vtiahla do hĺbky, Boh Otec, Kristus, Panna Mária už nesvietili z každého verša, ale bolo ich počuť v hĺbke, pod slovami. A tých slov čoraz viac ubúdalo. Z básní sa strácalo sloveso, prídavné meno, dej, ozdoby, ostávala iba podstata.

Takéto dielo zhromaždené do jedného zväzku sa asi nedá prečítať na jeden dúšok. Bolo by to barbarské. Treba ho čítať po kúskoch, ako keď starý pán Reynek vyškrabkával do medenej dosky motív stromu alebo zátišie. Vtedy za škrabkaním slov budeme počuť zvučnosť ticha, ktorému síce nie je do spevu, ale ktoré sa blíži melódii osamelého vtáčieho hrdla. A vtedy sa odohrá premena – tieto tiché verše prehlušia slogany a heslá a reči a prejavy… Taký hlas má naozajstná báseň.

Inšpirolinky:

http://rozvedena.bloguje.cz/621349-bohuslav-reynek-1892-1971.php

http://cs.wikipedia.org/wiki/Bohuslav_Reynek

http://revue.theofil.cz/revue-clanek.php?clanek=61

http://www.galerieart.cz/reynek_vystava_06.htm

http://www.ceskaliteratura.cz/autori/reynek.htm

Čitáty:

Ohně Svatodušní, vypalte mi oči – jsem slep a tolik toužím prohlédnouti!

Siji zrní, jak mi přikázano: v Skálu.

Bdění je mocné a světlé.

Slunce vycházelo v osm hodin a bylo podobno uťaté hlavě na zeleném hodvábí.

Kdo je sám, vždy kroky slyší.

Krvácejí Nemluvňátka.

Nastala noc světa.

Doma se nestýská.

Domov je bez ozdoby.

S rybami nelze plout.

Čekáme, přibití, nedočkaví.

Smrt se směje. Neusmívá.

Černou rosu pijí ptáci.

Kdo padl, už se nezmýlí.

Ale Noc slunce pod srdcem nosí.

Hodiny jsou démonovo dílo.

Krásné a spravedlivé jest umírání.

Mrtví jsou světlo, jež z této země už není.

Bolest jest oheň, jenž se v duších nikdy na smrt neuloží.

Bože, nechoď, nechoď již tak zbědován!

Bože, pusť mne k teplu; bojím se zimy.

Bože, otevři mě do Radosti.

Zima opět pošle na mne vrahy…

Pane, dej mi, jako odsouzenci, týden krásných dnů…

Vran jest nejvíce.

Vysoko visí hrozny mých tužeb…

Samota jest dívka, která má oči jako lampy rozžhaveny touhou a vlasy předlouhé a černé smutkem.

Běda zemi, běda kráse, běda člověku!

Foto: rozvedena.bloguje.cz