Keď nenaštvú chlapi, ale autor

Ako s mužmi prežiť v jednej domácnosti? Ako ich nezabiť po desiatich rokoch manželstva? Ako prehliadať ich zlozvyky? To sú otázky, na ktoré ženy hľadajú odpovede v „poučnej“ literatúre, ktorá sa vyznačuje odporúčaniami, či vysvetľovaním partnerských vzťahov a spolunažívania mužov a žien. Medzi ne sa dá zaradiť aj Chlapi, neštvite nás už! od spisovateľky Emmy Tekelyovej. Nie vždy sa však tento typ literatúry podarí napísať nenútene, sviežo a zaujímavo. Ukážkový prípad je aj Tekelyovej najnovšia kniha.Čo by sa dalo vyčítať knihe Chlapi, neštvite nás už!:

Po prvé:  Táto kniha má dva úvody. V jednom sa autorka prihovára ženám a v druhom chlapom. Dámam vysvetľuje, že držia v ruke príručku ako prežiť s mužom. Mužom zas, že ide o rozhovor. „Toto chce byť niečo nesystematické, emotívne a veľmi osobné. Rozhovor. Priamo do očí.“ A tu nastáva najväčší problém knihy. Čitateľ, či je to žena alebo chlap, aj keď druhá možnosť je málo pravdepodobná, sa v texte stráca, lebo nevie komu sa práve autorka prihovára. Raz radí, ako by sa ženy ne/mali správať. O pár riadkov neskôr už vyčíta mužom, čo všetko robia zle a čo by mali robiť inak. Otázkou ostáva, či je vôbec pravdepodobné, aby si podobnú knihu muži vzali do ruky. Ktorý chlap dobrovoľne siahne po niečom, čo sa volá Chlapi, neštvite nás už!?

Kniha pôsobí chaoticky. Autorka zo seba sype výčitky, mieša ich s rečníckymi otázkami… Na človeka to pôsobí ako riava, výlev, úvaha. Pripomína to vypisovanie sa do denníku alebo rozhovor dvoch kamarátok pri pohári vína. Alebo celej fľaši.

Tekelyová sa okrem toho dopúšťa aj ďalšej chyby. Rozdeľuje svet na ružový a modrý. Muži, ktorí varia sú zženštilí, naopak vyčíta im, že nechcú so ženami preberať drby. Tak potom, čo je správne? „Vraj už len treba počkať, či muži nezačnú štopkať ponožky, lebo kozmetickú poličku v kúpeľni majú už niektorí preplnenú a iní zasa už od sporáka vytlačili vlastné ženy.“ Neviem, ako ostatné čitateľky, ale mne občas dobre padne, keď ma niekto vystrieda pri varení večere. A čo je na tom zlé, ak to je manžel, partner či priateľ?

Okrem iného Tekelyová si v knihe odporuje. Na jednej strane píše o vyvoňaných fešákoch, s plnými poličkami kozmetiky, na  iných stranách však o mužoch hovorí ako o špindíroch, ktorí sa neradi umývajú. „Keď máte na sebe tri dni to isté tričko, asi nebude voňať fialkami, no nie? Vysvetlite nám, prečo vás musíme priam bagrom strkať do sprchy?“ Ako to teda je? Keď má byť toto príručka, sú muži tí, ktorí smrdia alebo tí, ktorí majú až príliš veľa kozmetiky? A koľko kozmetiky je akurát, a kedy je toho už priveľa?

A nakoniec sa dá Tekelyovej vytknúť veľké zovšeobecnenie. Všetkých chlapov hádže do jedného vreca, pripisuje im rovnaké vlastnosti – najmä zlozvyky. Všetko to podporuje štatistikami či príbehmi, ktoré sa stali jej kamarátkam či známym. „Typický muž. Vo všetko hľadá len erotický podtext, aj keby začal debatu o pásavke zemiakovej, skončil by pri sexe. Na svet sa pozerá penisom.“

Autorka v knihe splnila to, čo mužom sľúbila na začiatku. Priniesla niečo emotívne, nesystematické a pravdepodobne aj osobné. Aspoň pre ňu.

Aby som však neostala len v rovine kritiky. Kniha má aj svetlejšie momenty. Niekedy sa dokážete aj pousmiať. A ak máte radi knihy typu: Prečo muži milujú potvory alebo Prečo muži robia všetko na poslednú chvíľu  a ženy dotiahnu veci do úspešného konca, možno jej prídete na chuť.

Hodnotenie:

Kniha dáva jasné posolstvo, že sa nemáme spoliehať na to, že nájdeme toho pravého muža. Autorka píše, že ak už niekoho máme, máme sa snažiť si ho udržať. Zároveň však menuje a zvýrazňuje všetky mužské nedostatky, ktoré jej prídu na um. Aký to má potom zmysel? Odpoveď môže byť jednoduchá: Možno len nie som správna cieľová skupina. V takom prípade, nech vás tento text neodradí.