Rado Ondřejíček: Knihy, ktoré sa mi páčili a mohli by sa aj vám

Rado Ondřejíček, známy hlavne ako autor projektu Cynická obluda, má na svojom konte nielen výborný román Homo Asapiens a zbierku Tekvicový prívarok pre dušu, ale zároveň je aj aktívnym čitateľom. Aj tento rok mu prešlo rukami (a očami) množstvo kníh. A tu je výber tých, ktoré podľa Rada stoja za pozornosť. Nech sa páči, odovzdávame slovo Radovi:

Tento rok som mal konečne čas čítať, a tak som čítal. Viedol som si popri tom čitateľský denník a ak by to niekoho zaujímalo alebo chcel nejaké tipy na knihy pod jedličku, tak tuná ho ponúkam. Ide to od najčerstvejšie dočítanej veci po tie, ktoré som prečítal ešte v januári.

• Tomáš Varga – Grázel

  

  Tenká knižka, viac súbor skečov, ako nejaký ucelený príbeh a predsa skvelé čítanie. Zábavné len potiaľ, kým si pred koncom neuvedomíte, že si to ten človek jednoducho nemohol celé vymyslieť a že v tom asi kus autobiografie bude. Každopádne, pre mňa prvá kniha zo škatuľky Anasoft Litera, ktorá sa mi páčila. Tie dvé kávy, ktoré som strávil jej čítaním zásadne vylepšila. (Viac info)

• Keith Lowe – Krutý kontinent

  

  Ani nie tri dni som potreboval na túto celkom rozmernú knihu. V skutočnosti by sa mala predávať spolu s kompoťáckym tričkom „Ľuďom jebe“, lebo presne ten pocit som pri jej čítaní mal hádam po každej druhej vete. Krutá demystifikácia predstavy idylického príchodu mieru do Európy po oficiálnom skončení 2. svetovej vojny. Kombinácia pozbieraných faktov a štatistík, ktoré sa autor snažil vydestilovať zo všelijakých propagánd s detailnými pohľadmi a miestami nechutnými opismi toho, čo boli ľudia ochotní urobiť iným ľuďom v rámci pomsty, presadzovania ideológií, rasizmu, či len tak z rozkoše. Svoju časť tam samozrejme majú aj naši predkovia. Veľmi výrazne odporúčam prečítať, nechať uzrievať a potom sa dookola tešiť v akej dokonale úžasnej dobe a na akom nádhernom pokojnom kúsku sveta aktuálne žijeme. Okrem otrasenia viery v ľudstvo to je zároveň pekná perspektíva pre všetky naše terajšie problémy. (Viac info)

• Lee Harper – To Kill a Mockingbird

  

  Dá sa to čítať ako kniha o rasizme a tešiť sa z toho, ako sa svet za 80 rokov zmenil k lepšiemu. Alebo sa to dá čítať všeobecnejšie, ako kniha o argumentovaní tradíciami, odkazovaním na akúsi múdrosť predkov a tyranii väčšiny. Potom to už je smutné a stále priveľmi aktuálne čítanie. Kniha plná zmyslov pre detail a s rozprávačským štýlom, z ktorého pointy nakoniec vyplývajú samé od seba. Divnné sú akurát miesta, kde dospelácke myšlenky zaznievajú z úst deväťročného dieťaťa. A občas také didaktické opakovanie toho, čo sme sa mali pri čítaní naučiť. (Viac info)

• John Irving – Svet podľa Garpa

  

  Neviem teraz narýchlo povedať, či absolútne najlepšia kniha, akú som kedy čítal, ale v prvej trojke určite. Roky som poznal jej názov, vedel som že je taký film a aj keď som nemal ani tušenia o čom by to mohlo byť, ten názov sám osebe ma priťahoval. Napodiv, je to o Garpovi. Irving je dokonalý v budovaní štruktúr, ktoré ako keby nikam nesmerovali, pokojne strávi sto strán s niečim, čo vyzerá ako zbytočná odbočka, ale nakoniec sa mu to všetko dokonale spojí v nejakej jedinej scéne a či už to bolo tu, v Modlitbe pre Owena Meanyho, alebo v V jednej osobe, tá jediná scéna je vždy taká silná, že všetky tie dopodrobna a zdĺhavo vybudované náznaky využije najprirodenejším spôsobom a ja v tom momente čumím do čítačky, sedím v parku a polonahlas si hovorím “Kurva, to je génius!” ale najradšej by som to zakričal, aby všetci vedeli. Ale nielen kvôli technickému majstrovstvu by toto mala byť povinná literatúra. (Viac info)

• Haruki Murakami – 1Q84: Kniha 1 + Kniha 2

  

  Dal som na jeden záťah všetky tri diely. Dokopy cez 1300 strán. Súc fajnšmeker, čo som od Harukiho prečítal všetko, čo vyšlo, toto už bolo troška premurakamiované aj na mňa. Komplikovaná zápletka, veľa balastných scén, časté napomáhanie si polopatistickým vysvetľovaním čože sa to vlastne udialo. Akože stále je to Murakami s množstvom nápadov a komplexnými postavami, ale v porovnaní s trilógiou Vtáčik ma kľúčik je to málo vzrušujúce, popri Hard-boiled Wonderland priveľmi rozťahané a voči Kafkovi na pobreží z toho nejde ani zďaleka taky silný pocit. Ale zasa, je to hrozná hŕba textu a dočítal som bez veľkého premáhania sa, takže slabá literatúra to naisto nie je, je to len taký slabší a zbytočne dlhý Murakami. (Viac info)

• Chuck Palahniuk – Ukolébavka

  

  Strašne sa mi páči Palahniukov štýl. Chcel by som tak vedieť písať, ale viem že nebudem, ani ho nedokážem napodobniť. Jednotlivé vety sú ako keby ich len tak medzi rečou chrlil odniekiaľ zvnútra, ale zároveň majú jeho knihy úžasnú dramaturgiu. Málokto vie lepšie dávkovať malé detaily príbehu, tak premyslene a zdanlivo mimovoľne ako oň. Ukolébavka je ďalšia z jeho výpovedí o dobe, vlastne ako všetky jeho knihy. Klub bitkárov to síce nie je, ku koncu som tu mal dojem, že už to zbytočne naťahuje, ale stále čítanie na jeden až dva dychy. A žriedlo vtipných bonmotov. (Viac info)

• Truman Capote – Chladnokrevně

  

  Legendárny kus na pomedzí novinárčiny a beletrie. Rozprávanie ani nie tak o vražde, ako o psychológii ľudí, ktorých sa dotkla. V jednom momente som si povedal, že si spätne dočítam všetky tie klasické povinné knihy, ktoré patria k základnej výbave a zatiaľ som ani pri jednej neoľutoval. (Viac info)

• Zygmunt Miłoszewski – Zrnko pravdy

  

  Povedali mi, že je to rovnako dobré ako škandinávske detektívky a to znamená, že asi si po prvýkrát nejakú škandinávsku detektívku prečítam, pretože táto poľská detektívka bola fakt dobrá. A samotné detektívovanie s tým zasa až tak veľa nemalo. Vraždy aj vyšetrovanie, aj zápletka tam samozrejme je, ale najväčšia zábava je Poľsko a jeho podprahové prúdy vo vedomí pospolitého ľudu. Je to veľa o židoch, pogromoch, strachu, pokrytectve a zároveň to je stále, napriek téme, zábavné a ľahké čítanie. A ako podotkol Samo Marec vo svojom vyčerpávajúcom, knihou inšpirovanou článku, ten kultúrny presah z Poľska na Slovenska je oveľa väčší, ako by sme si z našej strany hranice priali. (Viac info)

• John Irving – V jednej osobe

  

  Kuffovi by som to rozhodne čítať nedával. Obyčajní homosexuáli sú tou najnormálnejšou sexuálnou menšinou, ktorá sa v knihe vyskytuje, nekomplikovaní heterosexuáli tam hádam ani nie sú. Opäť veľa strán, tentokrát hrozne veľa divadelných odbočiek a kdesi pred koncom scéna, kvôli ktorej tá kniha vznikla. Z troch Irvingov, čo som zatiaľ čítal, touto sa mi prekopávalo najťažšie, ale keď človek prežije prvých sto strán, zrazu to celé začne dávať zmysel.  (Viac info)

• Joël Dicker – Pravda o afére Harryho Queberta

  

  Ak nevezmete do ruky hrôzostrašný slovenský preklad, taký že ešte aj v rámci dabingu z 80. rokov by to vyzeralo ako zabrzdené, tak je to veľmi dobré čítanie. Napoly detektívka, napoly písanie o písaní kníh. Na môj vkus sa to tam ku koncu priveľmi často obracia hore nohami, ale inak nejakých 600 strán a úplne bez problémov s plynulosťou. (Viac info)

• Robin Sloan – Nonstop kníhkupectvo pána Penumbru

  

  Chuťovečka. Pántragáčikovský príbeh pre 21. storočie. Nezamestnaný grafický dizajnér, s frajerkou, čo robí kariéru v Google a s pár rovnako cool kamarátmi pátrajú po stáročnej začínajúcej v nekonvenčnom papierovom kníhkupectve staručkého pána Penumbru. Silicon Valley vs. Guttenberg v rozkošnom a zábavnom príbehu. Žiadna veľká literatúra, ale skvelá zábava a ešte aj morálne ponaučenie, i keď dosť predpokladateľné. (Viac info)

• Daniel Kahneman – Myšlení rychlé a pomalé

  

  Bez srandy, povinné čítanie! Manuál k ľudskej mysli a ľudskému správaniu, ktoré by si mal prečítať absolútne každý, kto chce svetu okolo seba rozumieť aspoň troška lepšie, než je rámec diváka TV JOJ.  (Viac info)

• Jeffrey Eugenides – Smrť panien

  

  V rámci Virgin Suicides mi vychádza tento rebríček: Najlepší je soundtrack, ktorý urobili Air k filmu Sofie Copolla. Na druhom mieste ten film. Na treťom mieste samotná Eugenidesova kniha, ku ktorej som sa tento rok konečne dostal a na štvrtom mieste, tá istá kniha v slovenskom preklade, na ktorom je nepochopiteľne sprznený už len samotný názov. (Viac info)

• Jonathan Franzen – Svoboda

  

  Veľký román po všetkých stránkach. Zároveň neuveriteľne depresívna kniha, najmä ak vás zastihne v čase, keď sami premýšľate o vzťahových veciach. Nechcem spoilovať, pretože prečítať si to musíte určite, ale ak sa budete chcieť s niekym rozísť a neviete ako, kúpte mu/jej túto knihu a keď ju prečíta, rozíde sa on/ona s vami, pretože skrátka pochopí, že žiadne romantické vzťahy v živote nemajú nemajú zmysel. (Viac info)

• Eric Schlosser – Command and Control

  

  Na pomedzí literatúry faktu a beletrizovanej novinárčiny. Hrubá kniha o tom, ako sa americká strana sveta starala počas Studenej vojny a svoje zbrane hromadného ničenia, čo všetko sa pri tom prihodilo a aké je neuveriteľné šťastie, že tento svet ešte existuje. Tiež veľmi perspektívu nastavujúce čítanie. Ak si odmyslíte tú mrazivosť, tak veľmi zábavné a napínavé čítanie. Dokonca aj s tým, že dopredu viete ako to dopadne, keďže žijete.  (Viac info)

• Paolo Giordano – Ľudské telo

  

  Osamelosť prvočísiel sa stala jednou z mojich najobľúbenejších kníh a tak som od Giordanovej ďalšej knihy očakával veľa. A dostal som veľa. Tak ako keď Nick Hornby píše stále dookola o mužskom dospievaní, i keď sa navonok práve tvári, že píše o futbale, alebo o hudbe, Paolo Giordano napísal aj svoju druhú knihu o obyčajnej ľudskej osamelosti vo svete. I keď, navonok, Ľudské telo vyzerá ako takmer akčná vojnová story z talianskej misie v Afghanistane. Dokonalá kresba charakterov, a ešte k tomu aj skvelý český preklad. (pozn. editora: prelink vedie na slovenský preklad) (Viac info)